|
|
|
|
|
|
WHAT HAVE YOU DONE?
+noritenshi+
2/2
"Čo si to urobil?"
Malátne som dvihol ruku a pricapil som si ju na čelo. Vôbec sa mi nechcelo otvoriť oči, ale dačo ma nútilo. Uvedomil som si, že ležím v niečom mokrom, studenom, niečom, čo sa mi lepí na telo.
Posadil som sa a až potom otvoril viečka. Rozhliadol som sa tmou práve začínajúceho Štedrého večera a môj zrak sa zastavil na postave, schúlenej na druhom konci postele. Všetko, čo sa stalo, všetko čo sa začalo, sa v tom okamihu skončilo.
Trasúca sa biela bytosť si objímala holé kolená, skláňala na nich hlavu, mokré stmavnuté vlasy jej padali až na posteľ.
"Čo si to spravil?" šepkal môj anjel, ten ktorý sa so mnou pred chvíľou miloval, ktorý ma donútil spraviť tú úžasnú vec.
Zhrozene som sklopil zrak a prezrel si posteľ okolo mňa. Tá krv... bola naozaj všade. A nebol to výplod mojej búrlivej fantázie, ktorá v takej extáze dokáže splodiť hocičo. Posteľ ňou bola úplne premáčaná, akoby sa jej tu vyliali celé litre. Bola po celom mojom tele a bola po celom jeho tele. Ale nebola tým jediným, pre čo som vydesene vydýchol. Perie, kedysi biele, žiarivé a poskladané do honosných krídel, sa teraz povaľovalo v chuchvalcoch po celej izbe, na posteli sa máčalo s krvou, polepené po stene, polepené po ňom. Panicky som vyskočil a začal zo seba zhadzovať slizké guče páperia, ale nedalo sa ho zbaviť, mal som to svinstvo všade, na tvári, vo vlasoch, medzi prstami, medzi nohami... Prestal som poskakovať a vyľakane som pozrel k nemu, trasúcemu sa ako osika. Priskočil som k posteli a sadol si, objal som ho, ale hneď zase sa odtiahol s rukami červenými akoby som ich ponoril do farby. Ale to som sa len dotkol jeho chrbta, čerstvých, veľkých rán, v ktorých ešte bolo vidieť úlomky kostí.
"Čo sa ti to stalo?" zhíkol som nešťastne.
Dvihol hlavu a pohľad, čo na mňa vrhol, nebol ani náhodou anjelský.
"Čo sa mi stalo?" precedil pomedzi zuby, snažiac sa ako sa dalo, aby som to nepostrehol, ale ja som v okamihu zbadal ako trpí bolesťou. "Tak dlho si za mnou chodil! Myslel som, že ti môžem veriť!"
"Veriť?" hlesol som vydesene.
"Nevedel si, že som anjel! Myslel som, že preto ma... preto ma môžeš..."
Čo ho môžem? Tak to ja absolútne nechápem, o čom to hovorí! Neviem, prečo stratil krídla, prečo je z toho všade tá krv! Ale som zdesený a bojím sa. Lebo akokoľvek bohovsky sa tvárim, som len malý diabol a on ma sakra práve pretiahol! A ja som si na sto percent istý, že medzi všetkou tou jeho krvou je na mojich stehnách aj moja vlastná krv! Ale to ho už nezaujíma. Zrazu sa o mňa nestará. Neviem, čo som vlastne čakal...
"Odchádzam," vyhlásil som urazene, ignorujúc, že tu nechám krvácajúceho a zraneného človeka. No čo, nejako sa z toho pozbiera. Malý parchant, ktorého zrodenie sa dnes oslavuje, predsa dokáže liečiť. A keď príde takto zapatlaný na ich rodinnú oslavu, aspoň z toho bude riadny poprask. Možno ma aj v pekle odmenia za taký pekný čin.
Otočil som sa a naozaj vyšiel z miestnosti. Nechal som ho za sebou. Ani sám môj pán by nespravil niečo krutejšie, na Vianoce opustiť raneného na tele aj na duši. Myslím, že ten večer som spravil veľký pokrok vo svojej krutosti. Neviem, prečo som sa potom cítil tak mizerne a prečo som naňho stále musel myslieť. Niekto mi to však vysvetlil. A veľmi rázne.
***
Preto som sa už na Silvestra ocitol znova pred malým zastrčeným kostolom. Zo zvyku som si odpľul a zachmúrene zamieril popod vysoké stromy dozadu. Dnes sa samozrejme nevyučovalo. Ale on nemal kam inam ísť.
Stál na konci záhrady, za opadanými holými konármi jabloní, uprostred snehu, opretý o vysoký dub, pozerajúci do prázdna. Sneh mi vŕzgal pod nohami, ale on sa neobzrel, kto to prichádza. Nepozrel sa na mňa ani keď som zastal vedľa neho a zadíval sa rovnakým smerom, do ťažkých šedých oblakov, z ktorých hrozilo znova snežiť.
"Vyhodili ma z pekla," zašomral som tak namosúrene ako to len šlo. Chcel som ho tým obviniť, lebo to aj bola jeho vina. Jeho to však dáko neinteresovalo, len ticho poznamenal:
"No, mňa vyrazili z neba."
"Som pochopil. Tie krídla," zahundral som a vyryl do snehu odtlačok svojej ťažkej topánky. "A za čo vlastne?"
"Sex bez lásky?" položil básnickú otázku. "Ale to ty nepochopíš."
Zamraučal som, momentálne som bol veľmi nespokojný kocúrik. A hlavne nepokojný. Niečo tu nesedelo.
"Máš pravdu, nechápem to. Mňa vyrazili za lásku. Preboha, to čo je za pič..."
Jeho prenikavý pohľad ma zrazil pod povrch zemský, tak toto rozhodne už nebol anjel, ktorý by mal zmilovanie s mojim nadávkami.
"A koho miluješ?!" vykríkol.
Nervózne som sa obzrel, nedalo sa mu pozerať do očí.
"No čo ja viem? Asi teba..."
"Asi mňa?!" zjačal ešte hlasnejšie. "Keby si ma miloval, mám ešte krídla!"
Mávol rukou dozadu za seba, zúrivo naznačujúc, že tam rozhodne nič nie je a mohol by zhasínať svetlo koľko by chcel, ani sa tam nič neobjaví.
"No, asi to prišlo až po tom..."
"Aha, no krása. Tak ty sa so mnou vyspíš a až potom ma začneš milovať?"
"Tak sorry, že neviem časovať svoje pocity."
Spravil pohyb, akoby mi šiel streliť. Bledý ako krieda zúrivosťou, krásny vznešenosťou, ktorú nestratil ani po tom, čo sa z neho stal obyčajný človek. Ja neviem, čo som to spravil, ale napadlo ma, že preňho sa to možno aj oplatilo.
"Čo robíš na Silvestra, teda dnes?" spýtal som sa s malým nádychom vtieravosti, keďže ani ja som sa po zbavení určitých privilégií moc nezmenil.
"Neviem, prečo?" odvetil podozrievavo.
"Ja len či si nezopakujeme Vianoce..."
Jeho úder ma zrazil na kolená, prudko som sa chytil za líce a pomedzi slzy pozrel hore. V rozmazanom obrázku niekto ku mne naťahoval ruku a usmieval sa. Pretrel som si oči a uškrnul sa tiež. A rozhodol sa, že si v praxi overím zopár neodškriepiteľne kladných ľudských pocitov...
***
Zpět
|
