Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

WHAT HAVE YOU DONE?

+noritenshi+


Varovania: trochu yaoi a... no, mozno dost protikrestansky mierene, takze sa ospravedlnujem vsetkym veriacim, nie je to vobec mierene proti nim. Ale diabol musi byt vykresleny ako uplny diabol ;)

A kedze sa mi to nezmesti (divne) do jedneho clanku, rozdelila som to na dva, takze sa ospravedlnujem, ale budete si to musiet spojit. ^^;

WHAT HAVE YOU DONE?

1/2

Cigaretový dym kreslil pred mojou tvárou krúžky, pomaly sa rozplývajúce v nehybnom ovzduší. Pár ľudí prešlo popred mňa, všetci s hranou ľahostajnosťou a neutajiteľným záujmom v očiach. Roh tejto ulice nikdy nebýval frekventovaný. Zato sa tu dalo naraziť na zopár veľmi zaujímavých týpkov, od nevkusne bohatých mafiánov až po poľutovania hodnú spodinu spoločnosti. Stál som tam zo zámerom niekoho stretnúť a čoraz viac som si uvedomoval, že o nikoho z práve vymenovaných teraz záujem nemám.

Lebo dnes bol ten deň. Alebo večer. Celé nebo sa chystalo na obrovskú slávnosť a v pekle vznikali nové hymny na zatratenie. Vraj mal niekto prísť, niekto sa narodiť. Symbolicky, samozrejme. Ten parchant, čo si podmanil polovičku sveta svojou neprekonateľne dobrou vierou, bol mŕtvy už pekných pár storočí. Ale tí tam hore stále oslavujú jeho narodenie, rok čo rok, Vianoce čo Vianoce. Morbiďáci.

S povzdychom som si zapálil ďalšiu cigaretu, jej červenkasto žiariaci konček mi pripomenul domov, teplo, hojnosť, všetko to, čo tento svet postrádal. Potiahol som príliš silno, rozkašľal som sa a zakryl to smiechom. Veď áno, je tam dobre, tam niekde ďaleko, hlboko, na nedefinovateľnom mieste, ktoré snáď ani neexistuje. V tomto svete, skutočnom svete medzi ľuďmi chýba úplne všetko, tu sa dá len živoriť, zabudnúť snívať, drieť a zomrieť. Napriek tomu som tu a som tu rád. Lebo peklo postráda to podstatné, to, čo mi dáva tento mrazivý večer, tmavošedá obloha nado mnou, pevná pôda pod nohami, čo mi dávajú tie úbohé bytosti, náhliace sa oslavovať niečo o čom nemajú ani poňatia. Peklo postráda slobodu.

A rozkoš. Áno, hlavne to druhé. Okúsil som prvýkrát, čo znamená to jedno slovko a opil sa z pocitov natoľko, že som zabudol na všetky predpisy, zákony, na to, že by sa patrilo raz za čas sa vrátiť a podať o sebe hlásenie. Začal som žiť medzi ľuďmi, loviť ľudí, opájať sa z ľudí. Nikdy v mojom celkom krátkom živote mi nič nespôsobilo toľko radosti, slasti, toľko závrate ako učenie sa tajomstvám toho, čo oni opovržlivo nazývali sex.

Odlepil som sa od rohu a usmievajúc sa sám pre seba, vykročil som do spustnutých ulíc. Sex. Toľko podôb, významov, toľko rôznych koncov. Neukojiteľný hlad po druhých telách, teplých telách, mladých...

Predo mnou prešiel celkom pekný pätnásťročný chalan, obzrel sa. Žmurkol som, povytiahol kútiky do osvedčenej grimasy, ale nezastavoval som sa. Hlad po chlapčenských telách... Vlastne si ani nepamätám, kedy som naposledy chcel ženu. Muži, chlapci... Nič nebolo dráždivejšie ako môcť im ukazovať ich slabosť, pokorovať ich a smiať sa, keď nedokázali skryť svoju túžbu, keď mi padali k nohám. Mučiť ľudí bolo odjakživa našou vášňou. Ponižovať ľudí, dávať im najavo, že sú len obeťou svojich pocitov, bolo víťazstvo nad svetom. Ukazovať chlapcom temné stránky ich vlastného ja, chytať ich do osídiel hriechov, najväčšie víťazstvo nad nebom...

Pohrával som sa s mobilom vo vrecku a netrpezlivo kráčal ďalej. Míňali ma, zastavovali sa, všetci, v ktorých už len moja prítomnosť vzbudila tajné predstavy. Ale ja som len šiel a šiel. Dnešok je výnimočný. Tí tam hore sa radujú. Ja to musím tiež nejako osláviť, patrilo by sa parchantovi, čo lehní na nebesiach, ukázať, ako si ho mi tu dole a ešte nižšie ceníme. Dnes to nemôže byť len tak niekto, len obyčajný človek s kopou hriechov; pridávať takým je ako nosiť drevo do lesa. Dnes to musí byť niekto čistý, nepoškvrnený. A ja presne viem, kde niekoho takého nájdem.

Zastavil som sa pred kostolom len preto, aby som si mohol odpľuť. Malá stará stavba, ukrytá v tieni vysokých stromov, vo mne vzbudila zakorenený odpor, nikdy som sa ho tak celkom nevedel zbaviť, možno preto, že som ani nechcel. Fuj, združovali sa tu samé staré tety a dedkovia, páchlo to horšie ako storočný cintorín. Našťastie už bolo málo tých, ktorí verili v toho tam hore, sám som si s hrdosťou mohol pripísať na účet slušnú čiastku ateistov. Snažil som sa nedýchať, keď som prechádzal popri vlhkom múre, po zemitej cestičke, v tme, v ktorej by sa každý počestný človek musel báť. O malú chvíľu sa tu zažnú nepatrné svetielka lámp a zopár slušne vychovaných krpcov vybehne z malej stavby, prilepenej k len o málo väčšiemu kostolu. Vyletia na hlavnú cestu a tam si ich pozbierajú rodičia, za úsmevy skrývajúci to, čo robili ešte len pred chvíľou a môžete si pod tým predstaviť úplne všetko, čo má veľmi ďaleko k slušnosti. V maličkej triede ostane sám jeden človek, pomaly zbierajúci modlitebné knižky, popadané na zemi pod lavicami. S neprítomným úsmevom ich pokladie do skrinky a zamkne ju, akoby ten chatrný zámok, rozpadajúci sa pod rukami, mal ochrániť veľký poklad. Zotrie tabuľu, veľmi dôkladne a starostlivo. Pozametá. A zhasne svetlo.

Pozoroval som pomalé motkanie mladého muža s privretými očami, mnohokrát predtým skrytý, teraz opretý o prah dverí. Nevšimol si ma, robil svoj malý poriadok znova s tým zasneným úsmevom, akoby sa tešil, že deťom odovzdal svoju múdrosť a oni budú teraz lepšími ľuďmi. Hlupák. Akoby netušil, aký je svet tam vonku, rovno za jeho bránkou. Akoby nevedel, že nutne musí existovať niekto ako ja, jeho pravý opak. A že ten niekto raz príde. Príde práve vtedy, keď to najmenej čaká...

Neplánoval som to, ale keď som si uvedomil, že dnes je výnimočný večer pre tých tam hore, vedel som, že musím aj ja spraviť niečo výnimočné, možno na oplátku. Každé dobro sa raz vráti v podobe zla, prečo by to nemohlo byť zároveň, v jednu noc? Tento mladý kňaz potrebuje trošku popraviť, trochu poučiť. Nie je predsa všetko len biele a čierne, niekde sa tie farby musia zmixovať...

Myslel som, že ma vážne nezaregistruje, kým nedorobí svoj obvyklý upratovací rituál a tak som si odkašľal. Čakal som, že sa strhne. On však len zastal, chrbtom ku mne a potom sa veľmi pomaly otočil.

Bol krásny. Vážne. Nádherný a to nepreháňam. Plavé vlasy mu spadali po ramenách, povedal by som že necudne, keby som nechápal, čo je jemnosť. Veľké svetlomodré oči na mňa uprene hľadeli, v bledých pootvorených perách bolo vidieť slabú perleť pekných zúbkov. Dlhé štíhle prsty držali metlu nežne ako svoju lásku, vyrovnaný postoj vysokého tela naznačoval istú autoritu, rozhodnosť. V duchu som sa olizol a tuším som to spravil aj naozaj. Mňam. Nič nebude krajšie ako na Štedrý večer pošpiniť žiariacu čistotu...

"Želáte si?" spýtal sa, jeho príjemný hlas dotvoril útulnú atmosféru bielej miestnôstky, už dokonalejšie to spraviť nešlo. Bolo to tak úžasné, že sa mi zachcelo všetko podpáliť a zatancovať si ruský kazačok v blčiacich plameňoch.

"Áno," odvetil som, keďže nezvyknem klamať. Ale ďalej som len stál vo dverách, žmúril oči ako šelma pozorujúca svoju korisť, s vymysleným plánom, čakajúcim na použitie. "Dnes sú Vianoce, nechcel som byť sám..."

Mraw, mraw, nechcem byť sám. Vezmi si ma k sebe, na malú chvíľu zastrčím drápky a budem vrnieť. Ale potom... To až potom.

"Nemáte kam ísť?" spýtal sa súcitne, až ma naplo na smiech. Ako to len títo robia, že sa dokážu tak zaujímať o druhých? Azda vôbec nevedia, čo to je sebectvo? Krásny egoizmus, ktorý so sebou prináša tisíc pôžitkov?

"Nie, ak by som mohol..."

Zostať pri tebe, vrčím v duchu, vsugerovávam to do jeho očí, myšlienok. Vadilo by ti, keby som ťa trochu zranil? Spôsobil trochu bolesti, ale dal more rozkoše? Ak budeš chcieť, nebudeš sa moc brániť, splním ti pár želaní. Len pár, ale pre teba to bude celý svet. A pre mňa výhra, výsmech tomuto vianočnému cirkusu.

Neodpovedal, len sa na mňa ešte uprenejšie zadíval. Stiahol som oči do štrbiniek ešte viac, opatrne a pritom vyzývavo som si navlhčil pery vlastnými slinami. Poď, neváhaj. Poď...

Pohol sa. Spravil pár krokov ku mne, zastal vedľa. Ticho som zavrnel, on voňal. Niečím, čo som ešte nikdy necítil, aj keď som to mal poznať. Hovorilo sa o tom. Bol som blbý, že som na prvý pohľad nespoznal svojho nepriateľa. O to viac, že on na prvý pohľad spoznal mňa.

Zhasol svetlo. Šťuk a tma. Bieloba sa prepadla do hĺbky, neosvetlenej vôbec ničím - lampy boli príliš ďaleko, mesiac nesvietil. Ocitol som sa vo svojom prirodzenom prostredí, vlastne až teraz som sa mohol poriadne rozhliadnuť a vidieť to, čo som predtým, oslepený, nedokázal.

Mladý kňaz, stojaci hneď vedľa mňa, oblečený v čiernych nohaviciach a bielej jednoduchej košeli, sa díval rovnako uprene ako doteraz. Až na to, že teraz jeho oči svietili, slabá ale predsa len neprirodzená žiara presvecovala modré dúhovky ako keď slnko žiari spoza oblakov. Jeho svetlé vlasy sa leskli striebristým popraškom a v tme za ním...

"No do pi..."

Zhrozene som si zakryl ústa, vyvaľujúc oči na nezvratný dôkaz toho, ako som sa zmýlil. Toto nebol len obyčajný nevinný kňaz. Toto bola vyššia nevinnosť, toto bolo zosobnenie nepoškvrnenosti a svätosti, tie veľké biele krídla znamenali, že to bol...

"Myslel som, že by sme mali mať rovnaké šance," povedal mierne a znova rozsvietil. Neprirodzená žiara zmizla, stáli sme zase uprostred normálneho sveta, ja trochu vykoľajený, on stále až mrazivo sebaistý.

"Boj?" spýtal som sa s malou štipkou strachu.

"Nemusíme sa hneď biť, chcel si predsa len spoločnosť v tento svätý večer," odvetil pokojne a oprel metlu o stenu. Zadíval sa na mňa takým spôsobom, až sa mi skoro podlomili nohy a dodal: "Pre mňa to bude dobrý skutok."

Strach odišiel ako prišiel, v okamihu som bol zase vo svojej koži. Cheche, uškrnul som sa. Dobrý skutok. Ako môže byť anjel až taký naivný? Dôverovať diablovi...

***

Zaviedol ma do svojho domova. Vyl som v duchu šialenou radosťou, keď som zisťoval, čo sa mi darí a ako ľahko sa mi to darí. Vošiel som do inej miestnôstky, rovnako útulnej, bielej a čistej, aj keď toto nebola trieda, ale očividne spálňa. Hm, spálňa, krásne pomenovanie toho, čo sa tam robievalo a čo sa malo odohrať práve tu...

Znalecky som si obzrel terén a zachcelo sa mi hneď sa zvaliť do malej drevenej postele, asketicky prikrytej len plachtou, no určite mäkkej a jemne vŕzgajúcej do rytmu. Podpáliť pohľadom obrázok parchanta, ale nechať na pokoji nevtieravo voňajúce kytičky sušených byliniek, visiacich z dreveného stropu. Otočil som sa okolo svojej osi a neposkočil len vďaka tomu, že už znova na mňa upieral ten prenikavý pohľad.

"Sadni si, donesiem čaj," povedal a vytratil sa kamsi dozadu.

Spravil som si pohodlie na jeho stole, na zem padlo zopár starých kníh. Zavrtel som sa a začal premýšľať, ako to spravím. Ako prvý raz vo svojom živote zvediem anjela. Tomu verte, že si dám záležať, urobím to tak ako nikdy doteraz, vložím sa do toho celý. Ten chlapec na mňa nikdy nezabudne, hehe, zadok ho bude bolieť ešte aspoň týždeň a jeho svätá dušička sa nezahojí už nikdy. Zvrhnem ho z toho jeho obláčku rovno do blata, v ktorom sa topíme my ostatní. Nebude sa viac povyšovať svojim lietaním. Bude ho to bolieť. Bude trpieť...

Vyčaril som veľké nevinné oči, keď mi do rúk vtisol šálku s pariacou sa pekne voňajúcou vodou a priložil som si ju k perám. Toto mi šlo vždy, tváriť sa ako zosobnenie svätosti a v duchu kuť plány, ktoré jej boli na míle vzdialené. Ponad okraj šálky som upieral svoje zelenkavé oči stále na neho a na úrovni nepočutia som začal sám pre seba vrčať: rozkúšem, rozdriapem, znásilním, hlboko, tvrdo, neľútostne...

Usmial sa, očividne mi myšlienky nedokázal čítať a začal niečo rozprávať. Reči o dobre mi nedávali zmysel a tak som nepočúval a radšej si ho znova obzeral. Mal krásne ústa, bledé, potiahnuté pavučinovou hebkosťou. V kútikoch sa mu robili drobné jamôčky, rovnako ako v lícach, ktorých biela farba pomaličky naberala niečo z ružovosti. Kým som si uvedomil, že to nerobím schválne, že sa naňho naozaj dívam s obdivom, pomaly prestal rozprávať a sklopil oči. Chvejivé bledé mihalnice sa na zlomok sekundy spojili s kratučkými riasami pod očami a znova dvihli, ale teraz sa už jeho pohľad upieral inam, nie na mňa. Niečo zašepkal, znova som mu nerozumel a možno to ani neboli slová. Len nejaká prosba, tajná modlitba, len cinknutie v tichu, ktoré nás zrazu obklopovalo. A pohlcovalo ako nikdy predtým, vydávalo svoje vlastné zvuky. Vlastne hučalo, zvonilo mi v ušiach, nabádalo k urýchleniu toho, na čo som sa chystal. Môj zmyselný úsmev sa však nedostal ani po dvihnutie kútikov úst, keď na mňa znova pozrel a zamrazil ma na mieste.

Čo chceš? - spýtali sa veľké oči unavene. Nemám náladu na nejaké spory, boje, ktoré medzi nami prevládajú už od zrodu sveta. Nepozval som ťa sem preto, aby som ťa tu zabil a nechcem, aby si ty zabíjal mňa. Buďme len priatelia...

Jeho naivita ma trochu nakopla, zavrtel som hlavou a spamätal sa. Možno to spôsobil ten čaj, že som na chvíľu zabudol na svoj vyzývavý postoj, ale teraz som sa znova narovnal a zoskočil zo stola. Podišiel som k nemu, zastal tesne pred ním.

"Si tu osamelý," zašepkal som, dvíhajúc ruku k jeho tvári. Neviem, prečo sa mi trochu chvela, keď som prstom obišiel kontúry jeho brady a špičkou vkĺzol do jamky na líci. Trhol sebou a odvrátil sa, začul som jeho tiché nie.

"Si, veď to viem," odporoval som mu, naoko nežne, nenápadne vtieravo. "Pozorujem ťa už dlho."

"Viem, vídal som ťa."

Trochu ma zase dostalo, že ma prekukol, ale pokúsil som sa to nedať najavo. "Naozaj? A čo si si o mne myslel?"

"Nič. Že si zvláštny."

"Zvláštny? Naozaj?"

Pomaly som sa k nemu znova približoval, dravé mačacie pohyby mi vždy šli. Stále mi uhýbal pohľadom, niečo skrýval, nechcel dať najavo. Ale ja som bol neúprosný lovec, ak som sa raz na niečo dal, musel som dostať svoje. A tak som si vzdychol a rozhodol sa, že pre získanie takého chutného kúsku musím aj niečo obetovať.

"Hej," šepol som a primäl ho, aby aspoň kútikom oka na mňa pozrel. Pomaly som si siahol k pleciam, chytil svoj mäkký svetrík a pretiahol som si ho cez hlavu. Nehlučne dopadol na zem a moje prsty stiahli ramienko voľného čierneho tielka, opatrne ale výrazne ho posúvajúc po ruke nižšie a nižšie.

"Však som sa ti aj trošku páčil?" vrnel som tíško, ukazujúc mu zopár miest, ktoré neklamne hovorili o tom, kým som. "Chcel si toto vidieť, chcel si vidieť ako vyzerám..."

"Viem veľmi dobre, ako vyzerajú diabli," hlesol, ale jeho pohľad sledoval moje prsty, dotýkajúce sa odhalenej hrude, miest, ktoré porastala tmavá srstička, ako nákaza sa šíriaca celým mojim telom. Trochu som sa hanbil za to, že som nebol zarastený celý, ale čo už, bol som predsa ešte len dosť mladý. Takí tisícroční čerti, tí už majú celé telo krásne zahalené v hladkom lesklom kožúšku, na dotyk príjemnom ako mačacia srsť. Ale aj tých pár miest na mne stále za to, dal by som čokoľvek za to, že by sa ich chcel dotknúť. Že sa ich chcel dotknúť už dávnejšie...

"Chcel som ťa len spoznať, nie..." začal a skončil, zrejme nedokážuc popísať to, čo som to tu pred ním stváral. Ja som sa však tak neokúňal a pohotovo som to zaňho dokončil:

"Nie ma... dostať?"

Zatváril sa pohoršene, ale akosi sa nemal k tomu, aby sa odtiahol, keď som sa postavil pred neho a položil mu ruky na hruď. Dvihol som hlavu a zadíval som sa mu do očí, zbadal v nich niečo trasúce sa, niečo čo som však nedokázal identifikovať, lebo pocity na kladnej strane stupnice mi boli vždy veľkou záhadou. Napriek tomu som to vyhodnotil ako pozitívum pre seba a zahájil som časť B svojho plánu.

Natiahol som sa a vtisol pery na jeho.

Bol studený ako sneh, ako mŕtve hviezdy za polárnej noci. Tvrdý ako ľad. Nepoddajný. Ale nie odmietavý. Moje lakte zrazu zovreli silné ruky a on ma skoro vydvihol vyššie, viac k sebe, aby sa tak nemusel skláňať. Jeho pevné pery vzali medzi seba moje, jemne potiahli, pomaznali, pustili. Odtiahol tvár od mojej, nebránil som sa, nepokúšal sa o nový útok. Stál som ako skamenený a hľadel hore naňho, ďakujúc, že ma drží, lebo by som asi padol. Hlava sa mi divne točila, akoby ma niekto zmlátil, nedostávalo sa mi dychu. Chcel som ho pobozkať. Nie aby on pobozkal mňa!

Naše pohľady sa vryli do seba, dýchal som plytko, náhle som začal niečo chápať. Je ohromne ľahké zviesť človeka, znásilniť človeka. Prečo som si myslel, že to bude také isté aj s anjelom? Zrovna s týmto, ktorý síce je naivný, ktorý síce nepozná sebeckosť, ale ktorý je silný a jeho sila prevyšuje moju.

Napadlo ma, že by som sa mal brániť, keď po pár mojich vydesených a jeho nechápavých pohľadoch znova sklonil hlavu a naše pery sa opäť stretli. Ale nedokázal som spraviť nič iné, než ich nenápadne pootvoriť, nechať ho aby si všimol voľnú cestu vedúcu do mojich horúcich úst, nechať ho aby ma zahltil niečím, čo sa nepodobalo na nič z toho, čo som doteraz zažil. Jeho mráz sa roztápal v mojom teple na sliny, boli úplne všade, stekali mi po brade. Privieral som oči a otváral ústa ešte viac, nechávajúc jeho jazyk vnikať do horúčavy. Sám som vkĺzaval do jeho studených úst, v duchu stonal bolesťou, lebo áno, bolelo to, keď sa ľad stretával s ohňom, bolelo a zároveň ohromne vzrušovalo. Začal som sa sám stavať na špičky, aby som dočiahol hlbšie, aby som mohol byť ráznejší, spôsobovať viac tej bolesti jemu a hlavne sám sebe. Moje prsty sa vplietli do chladivej splete jeho vlasov, bozkával som ho čoraz prudšie, nenásytnejšie, bezohľadnejšie. Keď som toto kedykoľvek spravil s človekom, poddal sa. Najčastejšie padol na posteľ pod mojou váhou. Muž, ktorý ma teraz držal v rukách, mnou prudko otočil a ja som už len cítil, ako strácam rovnováhu, ako ma zachytáva pred pádom a kladie na lôžko, ktoré je presne tak mäkké a tak ticho vŕzga, ako som si myslel.

Neľahol si ku mne, znova sa postavil a odišiel zhasnúť svetlo. Bytosť, ktorá sa ku mne vracala, žiarila viac ako tam v triede za kostolom a úplne inak ako som si myslel, že anjeli žiaria. Jeho svetlo nezaplavovalo miestnosť, vlastne neosvetľovalo vôbec nič. Akoby končilo jeden centimeter od jeho tela, akoby svietil len sám pre seba, viac vo vnútri ako navonok. Sadol si ku mne a naklonil sa, veľké biele krídla mi zakryli výhľad na hocičo okrem neho. Musím povedať, že som bol ohromený. Zabudol som na to, prečo tu vlastne som, že mojim pôvodným zámerom bolo zničiť čaro Vianoc hnusným skutkom, vedel som už len jedno. Že ho chcem. A on zo záhadnej príčiny chce mňa.

Pohladil som ho po tvári a usmial som sa. "Si krásny..."

Nekonečne nádherný. A ja túžim len po tom, aby som ťa mohol vyzliecť a konečne ťa stiahol pod seba, aby som ťa spálil svojim ohňom na prach, aby si vzlykal do mojich úst tie svoje bezvýznamné modlitby, keď sa budem smiať...

"Ty tiež," odvetil a jemne mi zhrnul z čela pár prameňov tmavočervených vlasov. "Už dlho ťa obdivujem."

Mohol som povedať to isté, ale môj egoizmus mi povolil len blažený úškrn. Nevedel som, do čoho sme sa to my dvaja namočili, keď som ho ja chodil tajne sledovať, keď sa on nechal špehovať. Z mojej strany to bola čistá pasia, vyžívanie sa v kráse a plánovanie jej zničenia. Čo to bolo z jeho strany som sa neodvažoval hádať, tak ďaleko moje poznatky anjelských citov nesiahali.

Isté bolo, že naše vzájomné sympatie sa kdesi stretli. Rovno tu, v hlbokom bozku, ktorý ma pošimral v brušku, v ďalšom, ktorý si to zamieril ešte nižšie. Nevedel som, ako božsky dokážu anjeli bozkávať, asi ich tým obdaroval ten ich leader. Môj anjel bozkával hlboko a neúprosne, v zvláštnej kombinácii nežnosti a bezohľadnosti sa so mnou hral ako s malým kocúrom. Nechal som sa, páčilo sa mi to, pristupoval som na všetko, čo chcel, dokonca som začal roztopašne vrnieť. Vzdychal som mu do úst odpovede na jeho ruky, ktoré zo mňa stiahli už napoly vyzlečené tielko a s ľakajúcou rýchlosťou sa dotkli môjho opasku.

"Hej, a čo ty?" upozornil som ho so smiechom a keď na mňa len pozrel a nič neodvetil, ukázal som mu to názorne. Vyzliekol som mu tú asketickú bielu košeľu a zasekol sa s otvorenou pusou. Pod mojimi rukami sa skvelo biele, hladké telo, nádherné ako socha vytesaná do mramoru. Obdivne som prstami prechádzal jeho svaly, nechápuc že som doteraz o takej kráse nepočul. Mal už vôbec nejaký diabol niečo s anjelom? A čo ak... čo ak nie? Je to vôbec dovolené?

Na ďalšie úvahy nebol čas. Tak nejak napoly úmyselne a napoly nevedomky som prstami prešiel jeho bradavky a v okamihu som sa ocitol zase v posteli, ale vôbec nie v tej polohe, ktorú som plánoval. Muž nado mnou mal fakt poriadnu silu, skúsil som sa zazmietať a bol som uzemnený tak rázne, až som sa znova zľakol. Ale ani na strach nebol priestor, hneď ho prevalila vlna rozkoše a ja som nahlas zaskuvíňal, keď sa jeho plavá hlava stratila na mojej hrudi. Nebolo normálne, čo mi robil. A prečo mi to vlastne robil? Zaryl som mu nechty do ramien, pokúsil sa ho od seba odtrhnúť, ale nešlo to. Moje vlastné telo sa nepokúšalo dosť rázne, vlastne sa nepokúšalo skoro vôbec. Bol som prevalcovaný na plnej čiare, myšlienky sa vyparili, dokázal som len zírať na strop, stonať, nechápať prečo sa tie zväzočky byliniek pohupujú, znova vzdychať a uvedomovať si, že jeho pery a jeho ruky zachádzajú čoraz nižšie. Moje nohavice skončili niekde v tme, jeho skĺzli z úzkych bokov tak hladko, až som ticho zhíkol a vyvalil oči na novú nádheru. Tak ale toto už vážne bolo príliš. To sa muselo snívať aj mne. A asi to bola nočná mora, lebo ja by som v tom sne bol úplne niekde inde. Rozhodne by som neležal na chrbte, nekúsal si do pier a nezarýval nechty do perín.

Zase niečo šepkal a ja som mu zase nerozumel, asi to bola naozaj iná reč. Jeho slová zneli upokojujúco a asi som ten tón potreboval, lebo som sa celý triasol, zdesením nad tým, čo chce spraviť a hlavne sám nad sebou, že mu v tom nebránim. Usmieval sa s tými rozkošnými jamkami v lícach a hladkal ma, šepkal a jemne roztváral jazykom moje stisnuté pery, pomaly sa dostával znova medzi ne, znova do mňa. Viem, že teraz som sa mal naozaj začať naozaj brániť, dožadovať sa toho, čo som chcel spraviť ja. Vôbec neviem prečo som namiesto toho privrel oči, vydýchol si a keď ma začal jemne, nenásilne bozkávať, povolil som stisnuté stehná.

Jeho dlaň vkĺzla medzi ne, ešte stále trochu studená, avšak teraz tak príjemne, vlhko. Uľahčene som sa mu zasmial do úst, keď som si uvedomil, že má na prstoch niečo klzké a už som vôbec neuvažoval nad tým, že by som mu to nemal dovoliť. Že by som to nechcel. Lebo... lebo ja som to chcel. Nikdy doteraz, ale zrazu som po tom zatúžil tak intenzívne, že som ho ešte začal popchýnať. Ale on ako naprotiveň, šiel na to pomaly, zľahka. Jeho prsty dlho krúžili okolo môjho zadočku a aj potom vnikali dovnútra tak opatrne a nežne, ako som to ja nikdy nedokázal. Aj keď som tušil, že tak celkom bez bolesti to ani pri tej pomalosti nebude.

Keď sa nado mnou nahol on, znova som zaťal pery, ale nezavrel som oči. Chcel som sa ponárať do svojich pocitov, tak ako vždy keď k tomuto došlo, ale teraz to nejak nefungovalo. Musel som sa dívať naňho a musel som sa s ním o tie pocity deliť, lebo on sa so mnou delil o svoje. A tak som vedel, akú rozkoš mu spôsobilo, keď do mňa rýchlo zašiel a on vedel, ako prudko to zabolelo. Zľakol sa mojich vytrysknutých sĺz a ja som sa zasmial jeho prehnanej starostlivosti. Pokúsil sa ma nežne pobozkať, vrhol som sa naňho s dravou vášňou a donútil ho zabudnúť na súcit. Nechcel som jeho súcit, chcel som, aby to robil. Rýchlo a poriadne, aby ma zabíjal, bodal bolesťou, aby som mohol kričať. Vyhovel mi, neviem prečo, a ja som kričal, ale to čo mi zahmlievalo zrak, nebola bolesť. Neviem vôbec, čo to bolo, nepodobalo sa to na žiadnu rozkoš, ktorú som dovtedy zažil. Toto bolo mučenie, ale mučenie slasťou, stupňovanie ľadovej horúčavy, ktorá sa neprelievala telom ako obvykle, proste tam bola, zväčšovala sa a zväčšovala a ja som prestával vidieť, prestával sa počuť, dokázal som už len cítiť, vnímať vôňu anjela, ostré výpady anjela, šepot anjela. Strácal som vedomie, padal a zachytával sa, ale pod rukami sa mi šmýkalo niečím klzkým a horúcim, všade bola krv a tá vôňa, moje vzlykavé výdychy, jeho stony a tma a... krv...

*** TO BE CONTINUED...

Zpět