Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

TEST

+noritenshi+


Vonku bola tma ako v rohu, ešte aj v tom by ste zažili viac svetla. Absolútne sa mi nechcelo vychádzať a tak som ani nešiel, aj keď to znamenalo, že strávim zase raz večer v bare. Nepôjdem za svojimi zákazníkmi, ale budem tu čakať na tých, čo prídu. Na tých, čo sa mi s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú páčiť a ešte viac hnusiť, ale dnes mi to tak nejak bolo jedno. Aký je rozdiel v tom, keď vás preťahuje niekto pekný a niekto škaredý? No hej, poviete si, že fyzicky veľmi veľký. Ale psychicky... je to to isté. A aj keď na adresu mojej psychiky padlo už veľmi veľa pochybných slov, ešte stále som sa pokladal za celkom kompletného, ak nie aj docela inteligentného chalana. Bol som podnikavý, mimo tohto bordelu rozbiehal vlastný kšeft, z ktorého zárobkov mi neboli strhávané žiadne percentá. Aj preto ma už šéfovia pár krát zmlátili a aj to bol dôvod, prečo som ostával. To a ešte moja pohodlnosť. Za nocí ako táto sa mi ani náhodou nechcelo vystrkovať nos na ulicu, ešte by mi omrzol. Môj pekný noštek, aj celá tvárička, náhodou by som utrpel nejakú ujmu. To, že väčšiu som zažíval v zafajčených priestoroch vykričaného podniku, som tak dáko ignoroval.
Vzal som si ďalšiu cigaretu od čašníka, ktorý len tak akoby nič prešiel popri mne a na jeho žmurknutie som odpovedal znechuteným úškrnom. Ty, môj zlatý, na mňa nikdy nebudeš mať. Z toho, čo tu zarobíš, ledva platíš alimenty, takže si daj odpich. Lebo ja som drahý, veľmi drahý. Za kvalitné služby sa vždy musí zacvakať. O to viac, keď ich poskytuje sedemnásťročný chalan, ktorého výzor vôbec nie je na zahodenie. Hlavne pre zazobaných mafiánov, čo majú radi malé slečinky a pod ich sukňami veľmi radi objavujú dačo iné, ako by malo byť.
Vyfúkol som obláčik dymu, pridal sa k všeobecnému hustému smogu v miestnosti. Takmer preňho nebolo vidno, ale to len dotváralo atmosféru a intímčo. Rozmazávalo červené svetlo lámp do víriacich kúdolov, zakrývalo to, čo nemalo byť videné. Dievčatá, chlapcov, nenápadnú ochranku, či skôr vyhadzovačov tých menej majetných, čo nemali na podplatenie, zakrývalo mňa. Dnes som nemal chuť ísť len tak s hocikým. Potreboval som nový kabát. Dnes som sa skrýval a číhal, v hlave preberal všetky obchodíky a butiky, ktoré zajtra navštívim a potom vyrazím do ulíc, navštívim pár spoľahlivých viliek a potom celú noc prežúrujem. Možno niekam pozvem Willa. Aj keď po tom, ako ho hentam v kúte obchytkáva ten pupkáč, neviem, či bude mať náladu. Nevadí, veď ja mu ju spravím...
Z vačku som vytiahol krabičku, z nej ďalšiu cigaretu, keďže čašník zrejme pochopil, že z okružných ciest okolo mojej osoby mu dnes nič nekvapne. Zapálil som sám sebe a vzdychol si. Samota je pes. Nenávidím ju. Aj keď občas... občas by som bral kľud. Myslím ten večný. Nevratný. Vedomie, že už nikdy... a nikto...
Dvere sa otvorili, zacinkal zvonček. Moje úvahy o kabáte, smrti a iných hovadinách sa vyparili kamsi fuč a ja som vedel, že túto noc sám nebudem. Nebudem mať chuť sa zabiť. Aj keď na ten kabát si zrejme nezarobím.
Dovnútra vošli dvaja chlapci. Presne tak. Vkročili potichu, opatrne, ako dve myšičky, za normálnych okolností by si ich nikto nevšimol. Nie však tu. Všetky oči sa v okamihu upreli na nich, zdalo sa, že hudba stíchla, cigareta mi skoro vypadla z úst. Aby bolo jasno: sem chlapci nechodili. Teda okrem tých, čo tu boli zamestnaní. A to títo dvaja rozhodne neboli. Ich oblečenie, ich výrazy, všetko nasvedčovalo tomu, že vstupujú na zakázanú pôdu po prvý krát. Nestihol som si uvedomiť, čo tu chcú, ale moje inštinkty našťastie konali aj bez toho jedného, vraj pre rozmýšľanie nevyhnutného, orgánu. Hodil som cigaretu na zem a vykročil ku nim. Nenápadne som hodil očkom na jednu, na druhú stranu a spokojne skonštatoval, že som prvý. Ostatní sa ani len nestihli postaviť, keď som dorazil pred nich, oprel sa o bar a vykúzlil najlepší zo zásoby zvodných úsmevov.
"Čau anjelici. Chcete spoločnosť?"
Hneď na to mi došlo, že anjelikom je len jeden z nich a určite nie ten, čo na mňa ostro pozrel. Ten by mohol byť tak diablom, určite ničím menej. Páni... ale aký bol krásny. Normálne som sklopil oči, kým som si uvedomil, že to ja tu mám prevahu a ja diktujem podmienky. Čierne oči vyššieho z chlapcov mi to však ani uvedomiť si nedovolili, v sekunde ma rozdupali na prach svojim povýšenectvom a z výšky milostivo zhliadli do hlbín zatratenia, v ktorom som sa zrazu nachádzal.
"Áno. Máš čas?"
Že či mám čas? Zastavil som svoj smiech práve včas, došlo mi, že by pred ním asi nebol vhodný. Namiesto toho som si ho premeral od hlavy po päty. Nič, ani sa nezačervenal. Zato ja som už horel ako pochodeň.
Miloval som aziatov. Neuveriteľne. Za ten čas, čo som vykonával svoje remeslo, som mal česť len s dvoma, ale páni, tí vám dokázali veci. Asi ich tomu niekde učili, možno mali vo svojej vlasti gejše aj medzi chalanmi. Avšak pre mňa za mňa by nemuseli ani prstom hnúť, aj tak by som im padol k nohám. Nič sa nevyrovnalo ich kráse, vznešenosti, ktorou chlapec predo mnou oplýval asi až moc. Bol o pár centimetrov vyšší odo mňa, oblečený v tmavom elegantom kabáte, s lesklými čiernymi vlasmi zviazanými v dlhom cope. Mal bielu peknú tvár, božsky krojené ústa, blčiace čierne oči pod hustým, pekne tvarovaným obočím. V živote som nezatúžil niekomu padnúť k nohám, teraz sa tak stalo. Skoro som to naozaj spravil, keď ma napadlo, čo vlastne odo mňa bude žiadať. Teda, čo oni...
Pritiahol si toho druhého chalana k sebe len čo som zo seba dostal tichý súhlas. Útle, drobné stvorenie na mňa ani nepozrelo, sklonilo hlavu, skrylo svoju tvár pod veľmi vkusnou bielou baretkou so šiltíkom, takou po akej som vždy túžil, ale neviem prečo ich predávali len v luxusných obchodoch za nehorázne ceny. Okamžite som vedel, kto tu hrá akú úlohu, aj keď som teda ešte nemohol vedieť, čo tí dvaja medzi sebou majú. A vlastne ani to, čo tu hľadajú...
"Pôjdeme hore?" navrhol som celý nesvoj, vidiac ako sa ku nám začínajú približovať moji spolupracovníci, nežnejšie pohlavie nevynímajúc. Oni boli predsa dvaja. A trochu tupším hlavám zrejme nedochádzalo to, čo mne. Že tie pevne zovreté ruky sa dnes večer rozhodne nemienia pustiť.
Úplne zmetený som ich vyviedol do izby, ktorá mi bola pridelená. Trošku som si ju upravil podľa môjho gusta; ak som mal niekde pracovať, muselo to mať atmošku. Vyhodil som ružové lampičky, aj neslušné dekorácie, spravil to tu trochu temnejšie ale o to lákavejšie. Pozval som ich dnu a trochu neisto zavrel dvere, zamkol. Tak? A čo sa teraz odo mňa chce?
Moja profesionalita mi kázala neklásť zbytočné otázky a začať sa vyzliekať. Ale oni tam len tak stáli uprostred miestnosti, ten starší - alebo teda ten, čo mal prevahu - sa obzeral, mladší stále hľadel do zeme. Nechápal som ani špitku z toho, o čo tu ide, ale keďže som ja bol ten, čo mal mať iniciatívu, rozhodol som sa ju prevziať.
"Tak si sadnite. Alebo... teda..."
No pod tým upreným pohľadom sa moc iniciatívu mať nedalo. Začal som mať dojem, že ak poviem čo len jediné slovo zle, neskončí sa to so mnou dobre. A ak spravím niečo zle...
"Neprišli sme sa sem rozprávať," uzemnil ma nádherný japonec a veľavravne si vyzliekol kabát. Hodil ho na posteľ, otočil sa k svojmu priateľovi a pomohol mu z bielej bundičky. Musím povedať, že tomu anjelikovi hrozne svedčala, ale bledo krémový svetrík o pár čísel väčší ako on, mu sekol ešte viac. Zadíval som sa pre zmenu naňho, ale z jeho pohľadu sa mi neušlo ani za mak.
"Tak čo teda vlastne chcete?" spýtal som sa pokorne.
"Sex," odvetil mi čiernovlasý stroho. "My traja."
Okej, to nebola neobvyklá požiadavka. Aj keď ma nikdy pri nej ešte nenapadlo, prečo to chcú. Títo dvaja sa nezdali, že by mali núdzu o sex. O dotyky. Nežné poláskania, ako ten bozk, ktorý práve vtisol starší mladšiemu a ktorý hovoril viac o upokojení ako o dráždivosti. Podišiel som k posteli a začal zo seba dávať dole veci. Neviem prečo, ale zrazu som si pripadal ako taký stroj. Oni si sadli, japonec na mňa pozeral, anjelik si žmolil rukávy. Dostal som sa cez tričko, nohavice a skončil. Celý ohúrený som sa posadil ku nim na posteľ, uvedomujúc si, že to je prvý krát, čo si nedokážem sám od seba stiahnúť spodky.
Posteľ to bola veľká, to treba uznať, zmestil by sa na ňu celý regiment. Posunuli sme sa viac do stredu, ja ošívajúci sa a čoraz viac udivený. Lebo oni dvaja sa asi nemienili tak rýchlo púšťať do nejakej trojky. Neviem teda, či sa vôbec chceli pustiť jeden druhého. Japonec stiahol malému baretku a hodil ju na zem. Po útlom chrbátiku sa spustili jemné pramienky bielych vlasov, predtým skryté, teraz sa hanblivo zvíjajúce v slabom svetle malej lampičky. Ticho som vydýchol, miloval som dlhé vlasy. Presne takéto, asi do pol pása, hebké a husté, žiariace ako mliečna dráha. Naklonil som hlavu na bok, sledujúc, ako sa prsty druhého chlapca zaborili do ich hĺbky, ako nimi prechádzajú, hladkajú. Pritisli sa k sebe, japonec si nadvihol anjelikovu tvár a pomaličky ho pobozkal. Asi nikdy som nevidel tak opatrný bozk, naplnený hlbokou vášňou, pulzujúci v najhlbšom vnútri človeka. Zreteľne som si všimol, ako sa mladší chlapec zachvel a ešte viac sa ponoril do objatia svojho staršieho priateľa, milenca, teraz o tom nemohlo byť pochýb. Bez dychu som sledoval, ako sa začínajúc bozkávať, ukazujú mi niečo zo svojich citov a tými citmi nemohlo byť nič iné ako láska. Chvel som sa sám, keď sa trasúce ruky plavovláska dvihli, dlane rozhorúčene prešli krásnou sklonenou tvárou, prsty pár bleskovými a bezchybnými pohybmi rozpustili pevne zviazaný cop. Dlhé čierne vlasy sa spustili cez plecia, ťažko padli nadol, ako nepriehľadný záves zakryli ich bozky. Nespokojne som sa naklonil bližšie, chcel som vidieť viac, nevnímajúc to, že ma to vzrušuje, úplne pohltený skúmaním niečoho, čo som ešte nevidel, neprežil. Otvoril som pusu, keď japonec zašiel rukami pod krémový svetrík, vyzliekol ho, ukázal mi chudý chrbátik, náruživo zbozkával anjelikove pery a potom sa zrazu prudko od neho odtiahol. Niečo zašepkal, ale takmer bezo zvuku a z jeho pier vedel odčítať len ten malý. Prikývol a čiernovlasý krásavec mi ho zrazu otočil tvárou.
Neviem, aké to je dostávať infarkt, ale viem si to predstaviť. Viem veľmi dobre, aké to je mať orgazmus a aj tak som ešte asi nezažil ten pravý. Lebo v tom okamihu som mal pocit, že som prežil oboje naraz a to ma tak vytočilo, že som vôbec, ale vôbec nevedel, čo teraz. Lebo predo mnou sedelo udýchané, rozhorúčené mačiatko, upierajúce na mňa obrovské svetlomodré oči a prosiace... asi o vlastnú smrť. Celé jeho telo sa chvelo, rozčúlením, vzrušením, očakávaním a strachom. Prudkým pohybom si zahrnul vlasy za ucho a s tichým zaúpením privrel oči, keď ho japonec zozadu objal a jemným, rýchlym pohybom mu prešiel po bradavkách. Wau, ten teda vedel ako na to... Dvihol som oči vyššie a stretol sa s jeho planúcim pohľadom, žiarlivo, ale zato hrdo prezentujúcim svoje vlastníctvo. Pohladkal chlapca ešte raz, tentoraz jeho prsty vykúzlili na malých bledých bradavkách hotové umenie, zdržali sa viac ako dlhšie a vohnali do nich viac červenej farby. Chlapec zaťal pery a spoľahlivo utlmil ďalší svoj vzdych, položil sa do rúk svojho rozmaznávateľa a nenápadne pozrel na mňa. Všimol si môj záujem a sčervenel ako pivonka, zrazu sa vystrel do sedu a otočil k chalanovi za ním.
"Ichi... ja..."
"Ššš..." priložil sa na jeho pery štíhly prst s dokonalou manikúrou. "Aj ty si to chcel..."
Ďalší malý infarkt, ale nemám čas uvažovať nad hlbšou dejovou líniou. Anjelik sa zase otočil ku mne a japonec, práve pomenovaný Ichi, sa sklonil k jeho hrdlu. Pozeral sa na mňa, vraždil ma temným pohľadom, keď jemne odhŕňal vlasy z bledého hrdla, keď perami láskal hebučkú pokožku. V ústach sa mi začali zbierať sliny ako odpoveď na jeho konanie, ako príprava na to isté. Netušil som, akú tu zohrávam úlohu, ale začínal som chápať. Pomaly som sa naklonil k malému aj ja...
Zľakol sa ma, ako sa len taká ovečka dokáže vyľakať. Lenže ja som ho už odhadol a tak som ani nemieril na jeho ústa. Natiahol som sa ponad jeho plece a moje pery vrazili na Ichiho. A dostali odpoveď hodnú kráľa všetkých temných hriechov. Skoro som padol späť dozadu pod zúrivým útokom horúceho jazyka, v mojom tele už zase vybuchovali menšie oslavy prichádzajúcich Vianoc. Tak prudko, ako sme sa stretli, sme sa aj odtiahli a ja som sa úplne mimo sklonil o málo nižšie, omámený zvláštnou vôňou, prahnúci po balzame na ranu, ktorú vytvoril, hojivom upokojení, ktoré som dúfal, že nájdem.
Lenže blonďáčik sa nestihol ani vyľakane nadýchnuť, keď sa zrazu Ichi spoza neho vyhrnul ako veľká voda.
"Momo!" skríkol pobúrene, akoby to nebol on, kto práve pred sekundou zrádzal a vrhol sa na mňa. Bol som šmarený na posteľ, prigniavený ťažkým, mocným telom, moje spodné prádlo zvlhlo predzvesťou katastrofy, silno som zažmúril oči. Lenže Ichimu očividne stačilo moje spacifikovanie a vrhol sa zase späť, tentoraz bol obeťou útoku malý Momo, našiel sa v tej istej póze ako ja, až na to, že jemu bola doprianá zúrivá vášeň jeho milenca. Ušiel mi hlasný vzdych, keď som videl, ako mu jeho prudkosť opláca, ako sa tí dvaja na seba vrhli, ako sa hladkajú, stonajú, šúchajú sa jeden o druhého...
A zase ma napadlo, čo tu robia. Ak malo byť toto spestrenie ich sexuálneho života, tak oni ho rozhodne nepotrebovali. Stavím sa o čo by kto chcel, že vzťah medzi nimi nikdy nestrácal iskru, plameň nehasol, ale blčal ako zúrivý, ako pominutý. Predstava, že by sa už náhodou nevzrušovali by ani len nenapadla niekomu, kto by ich videl tak ako ja. Myslím, že toho malého plavovlasého anjela nevzrušoval nikto tak, ako jeho čierny démon a ten doslova žil z lásky k tomu malému, z potreby rozmaznávať ho, maznať ho a privádzať tým samého seba do extázy.
Neviem, prečo sa ešte raz zarazili a nedoviedli to do konca. Zrazu obaja naraz prestali a zadívali sa na seba, Momo ticho šepol:
"Chceli sme predsa niečo iné."
Ichi sa od neho dvihol - nádherné telo zbavené košele - a vrhol na mňa prísny pohľad:
"Tak poď, poď sem," prikázal mi ako malému školákovi. "A vyzleč sa už!"
Roztrasene som splnil jeho žiadosť a zahanbene som sa vyzliekol. Nikdy som sa nehanbil za svoje telo, nikdy mi neprišlo ponižujúce ukazovať sa iným. Ale teraz hej, lebo som vedel, že im dvom nesiaham ani po kolená. Ichi si ma prehliadol a drzo sa spýtal:
"Máš niečo na potretie?"
Videl som, ako sa Momov pohľad zahmlieva počutím tých drsných slov, možno práve toto bolo iné, možno k sebe nebývali hrubí.
"Jasné," zašomral som a rýchlo sa natiahol k nočnému stolíku. "Vanilkový, jahodový, marhuľový..."
"Bože, to je jedno, vanilka môže byť."
Schmatol som vanilkový lubrikant akoby mi šlo o život a rozotrel si ho medzi nohy. Nechal som si aj na ruke a priblížil sa k Momovi, ležiacemu na posteli, vyzlečenému v predošlom záchvate, s nohami cudne stiahnutými k sebe. Ichi sa nad neho naklonil a so záhadným úsmevom mu ich roztiahol, malý sa prudko nadýchol, keď videl, ako sa k nemu blížim. Sadol som si medzi jeho rozkročené nohy, Ichi sa posadil za neho a chytil mu ruky. Prišlo mi to ako mučenie, nečudo, že som zatúžil ísť na to trochu pomalšie. Naklonil som sa k Momovi, vyhol sa jeho nedotknuteľným sladkým perám a zaboril si tvár do jeho vlasov. Jemne, naučene, som sa prisal k jeho hrdlu, skoro som sa zadusil tou vôňou. Počul som utlmený vzdych, vediac, že ho tíšia iné pery a predstava, že mu to robíme obaja, ma ešte viac dostala. Dvihol som hlavu, po očku pozrel na záplavu čiernych vlasov, v ktorých sa strácala jeho tvár a zamieril nižšie. Opatrne som obkrúžil už dosť vydráždené bradavky, zlízal kvapôčky potu na hrudi. Ichi ma nasledoval, tentoraz sa on dostal od uška k hrdielku a ako som ja postupoval nižšie, šiel aj on. Akoby ma kontroloval. Alebo zmazával stopy po mne...
Len čo som sa dotkol krásne vztýčeného penisu, Momo zhíkol, Ichi stuhol. Vyplašene som dvihol hlavu, nevediac, či to bolo zlé, alebo dobré. Ale nedostalo sa mi odpovede, ani jeden na mňa nepozrel. A tak som pokračoval. Vzal som ho do úst, úplne celého. Tentoraz Momo zastonal a to nefalšovanou rozkošou. Ja predsa viem, ako čo robiť. Ale neviem, kedy čo nerobiť. V okamihu ma Ichi držal pod krkom, v ďalšom som bol na posteli a Momo dostal facku. Ja som zjajkol vyľakaním, Momo vzlykol ublížením.
"Tak čo?" hlesol. "Veď tak to má byť..."
"To mi je jedno!" zavrčal naňho Ichi ako dravá šelma. "Nebude ťa vzrušovať iný!!"
"Ale veď ty si chcel zistiť, či nás nevzrušujú aj iní!!" obránil sa anjelik tak ráznym spôsobom, že som hneď na tú prezývku zabudol. "Tak čo mi teraz chceš vyčítať?!!"
Podstata veci začínala byť jasná. A im akurát aj nezmyselná. Ichiho hnev, s ktorým sem už prišiel, práve dosiahol vrchol. Neviem, čo to tí dvaja vymysleli a prečo chceli zistiť, či ich nevzrušujú iní, možno ešte nemali iného frajera okrem jeden druhého. Možno tak chceli predísť prípadnej nevere, zistiť, či je vôbec možná...
"Ale on ťa predsa vzrušil!!"
Aj anjeli sú schopní zmeniť sa na diablov. Momo sa zrazu posadil a tentoraz Ichi schytal facku, za ktorú by sa nehanbil ani Herkules.
"Ty debil!!" skríkol naňho ako rozbesnená mačka. "A to, čo si mi práve v tej chvíli robil ty, ti ušlo?!!"
Nevedel som, čo mu robil, ale podľa toho ako Ichi sčervenel, to asi bolo niečo, čo je perverzné a čo má Momo veľmi rád. Nuž, žiadne moje umenie sa nevyrovná skutočnému poznaniu človeka. Ja viem všeobecné veci. Horúcu krásu zo sexu robia až špecifiká, ktorým sa treba učiť pri každom tele zvlášť.
Prišiel som si tu trošku zbytočný, ale to som bol asi už od začiatku. Stiahol som sa do tieňa na kraji postele, sklamane sledujúc, ako sa tí dvaja po počiatočnej zúrivosti ospravedlňujú, potom objímajú, smejú a bozkávajú... A bohužiaľ, nebolo mi dopriané vidieť to do konca. Lebo Ichi sa už o svoje vlastníctvo deliť nechcel a asi pokladal sám seba za blázna, že vôbec niečo také dopustil. Každopádne, zaplatil mi dosť slušne. Ale aj tak som im závidel, keď som videl ako spolu odchádzajú, žiariaci šťastím. Nuž, zistili, čo chceli a myslím, že po tomto už nebudú mať pochybnosti jeden o druhom. Oni dvaja sa budú mať skvele. A ja im závidím. Pretože ja sa musím vrátiť k tomu, čím som. Tam, kde patrím.
***
Znechutene som si prehliadol bar, plný ľudí strácajúcich sa v cigaretovom prítmí a môj pohľad sa zastavil na chlapcovi s tmavo ryšavými vlasmi, lákavo rozpustenými po chrbte. Vzdychol som si, ale už sa to nedalo zastaviť. Nikdy som mu to nemienil vyjadriť, pokladal som to za hlúposť, za niečo čo neexistuje a hlavne niečo, čo si namýšľam. Až do dnes.
"Will?"
Dvihol ku mne zelené škriatkovské oči a smutne sa usmial.
"Nejdeš sa prejsť?" skúsil som hlasom, ktorý odo mňa asi ešte nepočul.
"Teraz? Práve mi odišiel zákazník."
"Prosím poď..."
Chytil som ho pod pazuchu, keď sme vychádzali von. Jeho zachvenie a plachý úsmev mi niekoho pripomenuli. Želal som si, aby som aj ja niekoho pripomínal. A aby sme my dvaja, až ho v parku konečne pobozkám, vyzerali ako šťastní zaľúbení chlapci bez starostí...

Zpět