|
|
|
|
|
|
The opposite of love 2/2
+noritenshi+
Title: The opposite of love 2/2
Author: NoriTenshi
Warnings: yaoi, ale nič extra explicitné
Pairing: len original characters
Summary: Toto je druhá časť, prvú si môžete prečítať tu.
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)
Sledoval som len z povzdiali, aký je Nicolae šťastný. Jeho obvyklú zádumčivosť vystriedal nepríčetný úsmev a ja som nemal tú silu, aby som šiel za ním a vypočul si o jeho šťastí. Vedel som už dávno, že to, čo majú on a Vlad medzi sebou, prekonáva hranice ľudského chápania, lebo nikto si nevie predstaviť, ako sa môže znášať čistá nevinnosť s diabolským zlom a už vôbec nikto, ako sa tie dve sily dokážu milovať. Ich láska prekonávala všetky hranice času a priestoru, vedel som, že tí dvaja sa budú milovať ešte aj v ďalšom živote, ak bolo pre upíra niečo také mysliteľné. Už dávno som sa nebál, že by môjho brata zabil, alebo mu čo len ublížil, a tak aj tú noc som vôbec nemyslel na to, čo robia za zavretými dverami spálne. Chúlil som sa v odľahlom kúte hradu a snažil sa dostať pod kontrolu svoje vlastné pocity. Ale čím viac som sa snažil, tým viac ma premáhala väčšia zloba a nenávisť, chuť ísť a vykričať tomu cudzincovi ako sa vôbec odvážil ukázať sa mi na oči. Lenže to nebolo možné, nemienil som mu dať najavo, ako veľmi mi ublížil. Híčkal som svoju bolesť v sebe ako malé rozmaznané dieťa a ona sa správala presne tak. Besnela bez môjho dovolenia, nedala sa udržať pod kontrolou. Zmenil som svoj názor na to, že by ma chcel zabiť, keď som si všimol, že po mne vôbec nepátra, nikoho sa nevypytuje, dokonca aj Nikimu sa vyhýbal oblúkom cez celý hrad, akoby sa hanbil ukázať mu na oči po tom, čo zradil jeho brata. Niki sa naopak snažil nájsť mňa, vedel som, že presne tuší, čo sa vo mne odohráva a o to viac som sa s ním nechcel rozprávať. Čo som mu mal povedať? Že toho, koho som kedysi miloval, teraz nenávidím najviac na svete a túžim ho zabiť? Vziať nôž a vraziť mu ho do srdca, spôsobiť mu tú istú bolesť, akú on spravil mne. Čím dlhšie sa tým moja myseľ zaoberala, tým viac som to začal považovať za jediné možné východisko. Keď som ho jeden večer z úkrytu pozoroval, ako sedí pri kozube, stranou od spoločnosti a bez pohnutia hľadí do ohňa, krásny ako barbar z legiend, dostala moja nenávisť presne to, čo potrebovala. Stačilo, aby moje ruky bezmyšlienkovite zablúdili k tvári, aby som sa dotkol svojich pier a rozniesol si po nich sliny, aby som znova pocítil nebezpečne prudkú túžbu. Posledná kvapka sa pridala do mora zloby, nemohol som dovoliť, aby som po ňom túžil, akokoľvek zmyselne vyzeral! Nemohol som nechať samého seba, aby ma to ovládlo a aby som mu nakoniec bez slova vliezol do postele tak, ako som to robil vždy s každým, kto u mňa vyvolal len zlomok týchto pocitov. On predsa zahodil všetko, čo mohol so mnou mať, každú noc, každý deň, každý okamžik, keď sme mohli prežívať rozkoš spolu. Nebudem mu ju núkať späť. Radšej ho naozaj zabijem.
Pohrával som sa s tou myšlienkou celú noc, kým som nepochopil, že to je naozaj jediné možné riešenie. Neviem, ako by som zniesol ďalší život s pomyslením, že som sa nepomstil tomu, kto zo mňa spravil milenca chlapov, úbohú vyzývavú trosku, od ktorej každý chcel len jednu vec. A pritom ju nikto nevie splniť, lebo cieľ bol stanovený príliš vysoko hneď na začiatku. Možno sa konečne potom prestanem trápiť. Alebo sa tiež zabijem. Asi je to jedno. Keď som kráčal do komnaty, ktorá patrila Vladovmu najvernejšiemu bojovníkovi, bolo mi to už všetko jedno. Cítil som sa ako námesačný, alebo opitý, ak sa ten stav dal vôbec prirovnávať k niečomu pozemskému. Čepeľ v ruke som zvieral pevne, aj keď celé moje telo sa triaslo zvláštnou zimou a chodba pred očami sa húpala akoby bola celá pod vodou. Možno som v tej chvíli nemal ďaleko k šialenstvu a možno som bol šialený už dávno. Dokonca sa mi chcelo ticho sa chichúňať, keď som pootvoril dvere a vkĺzol do izby. Chvíľu som zastal, dnu bola tma a moje oči si museli zvyknúť. Ale šlo to rýchlo, všetko sa síce stále húpalo, ale rozoznal som širokú jednoduchú posteľ a po studených dlaždiciach prešiel k nej.
Spí tak, ako vždy spával, napadlo ma, ale neobjavil sa žiaden sentiment. Naopak, zasmial som sa, tentoraz nahlas. Ako to, že ma nenapadlo zabiť ho hneď na začiatku? Je v tom predsa toľko potešenia, možno aj viac ako v sexe, túžim po tom viac, chcem cítiť horúčavu jeho krvi na svojich prstoch, chcem, aby ma zvieral v smrteľnom kŕči... Potichu som si sadol na posteľ a bez pochybností o tom, čo chcem spraviť, som sa predsa len naňho ešte na chvíľu zadíval.
Ale je to fakt pekný kus chlapa. Bol rozkošný už vtedy a viem, že mi trvalo dosť dlho, kým som uveril, že som naozaj jeho prvý. Niečo z tej chlapčenskej roztomilosti ostalo v jeho tvári, ale možno to spôsobil len spánok, ktorý ju robil pokojnejšiu. Dokonale súmernú, bledú ako bývala tvár Nikiho keď Vlad odpil máličko z jeho krvi. Čierne mihalnice sa dotýkali až líc, plné pery mal mierne pootvorené, pravidelne dýchal. To nebude len vražda - napadlo ma. To bude umelecké dielo. Dúfam, že krv presiakne celé jeho oblečenie, vpije sa aj do vlasov, dlhých a neupravených. Dúfam, že ho to bude bolieť. Ja vlastne nerobím nič zlé. Chcem mu len dať všetko to, čo dal on mne.
Zavrel som oči, opantaný dokonalou rozkošou z toho, čo sa chystám spraviť a napriahol som ruku s dýkou. Švihol som ňou nadol. A bodol.
-
Zdalo sa mi to ako večnosť, čo sme si hľadeli do očí. Zrazu som videl ostro, videl som všetky detaily. Dúhovky jeho krásnych očí, tak tmavých až by ste povedali, že sú čierne, aj keď takto zblízka sa dala rozoznať teplá hnedá farba, okružujúca nedohľadné dno zreničiek. Počul som svoj vlastný dych, rýchly a nepravidelný, zdalo sa mi akoby som sa prebudil zo zlého sna, nočnej mory. Srdce mi zvierala panická úzkosť, chcelo sa mi kričať, lebo som sa postupne prebúdzal a dochádzalo mi, čo som spravil. Čo som chcel urobiť. Dvihol som zrak od jeho tváre a pozrel na svoju ruku, ktorá ešte stále kŕčovito zvierala dýku, zabodnutú v posteli ani nie milimeter vedľa jeho ramena. Pozrel som znova do tmavých očí a vydal som zvuk, ktorý tlmil môj vzlyk. Milostivý Bože... chcel som ho zabiť!
Neviem, kedy sa prebudil, a či nebol náhodou hore po celý čas mojej prítomnosti v jeho izbe. Fakt, že okolo neho preletela dýka a len vedením osudu, ktorý sa rozhodol ukončiť moje besnenie, ho nezasiahla, mu akosi nevadil. Pokojne sa na mňa díval, minúty a minúty ako som ja potláčal plač a hysterický záchvat a až potom akoby mu niečo začalo dochádzať. Zrazu sa jeho obočie stiahlo, pozrel na mňa akoby neveril tomu, čo vidí. Pootvoril pery úžasom, dokonca jemne zavrtel hlavou a náhle dvihol ruku. Ako človek, ktorý sa chce presvedčiť, že sa mu niečo nesníva. Alebo sa aj s vedomím toho, že to nemôže byť reálne, chce toho sna dotknúť... Tak sa aj on pomaly, neveriaco, priblížil prstami k mojim vlasom. Privrel som oči, keď mi došlo, čo robí. Doteraz ma predsa nevidel. A v jeho spomienkach bol ešte stále chlapec s kratučkým blonďavým copíkom, nie so závojom dlhých rovných vlasov, jemne spadajúcich až na jeho hruď. Tentoraz to pripadalo ako sen mne, keď sa drsné brušká prstov preplietli pomedzi moje pramene a dotkli sa okraja tváre. Muž podo mnou sa zhlboka nadýchol, vyjavene sa presvedčujúc o tom, že nie som vidina, nestraším ho uprostred noci len preto, lebo o mne sníva už tak dlho...
Zrazu som sa mykol a vyskočil z postele. Pálivá línia, ktorú zanechali jeho prsty na mojom hrdle akoby mi pripomenula, pre čo tu som a pre čo tu nie som. Zvrtol som sa a utekal k dverám.
"Victor!" vykríkol za mnou hlas, ktorý bol cudzí a predsa drsnosť v ňom bola tá istá, do ktorej som sa pred rokmi zamiloval. Zabuchol som za sebou dvere a utekal do svojej spálne. On práve pochopil, že sa mu moja prítomnosť nesnívala. A o chvíľu si všimne aj nôž, zarazený v jeho posteli a uvedomí si, čo som chcel spraviť.
--
Plakal som až do rána, dvakrát som sa rozhodol zabiť, trikrát utiecť a raz vrátiť sa k nemu späť. Našťastie som bol natoľko vysilený sebatýraním, že som nič z toho neuskutočnil a v poriadku som sa dožil prvých slnečných lúčov. Prešiel deň, počas ktorého mi Niki plakal za dverami, aby som sa šiel aspoň najesť. Šiel som, ale tajne a až keď odišiel. Nastal večer. A vtedy som sa znova zošalel.
Rozmýšľal som o tej skutočnosti po ceste do sály, kde sa znova hodovalo na Vladovu počesť, stoly sa prehýbali pod jedlom a hlavne pitím. Či fakt nie som šialený a keď áno, tak ako dlho už. Nezbláznil som sa vlastne hneď po jeho odchode? Chcel som ho zabiť, ale poučil som sa, že nie som schopný vraždy. Bolesť som mu však mohol spôsobiť. Hlavne ak je pravda to, čo vraveli v noci jeho oči, vyjadrovali jeho dotyky. Ak je pravda, že o mne stále sníval.
Presvedčil som sa, že znova sedí pri kozube stranou od ostatných, chvíľu som ho pozoroval, ako bezmyšlienkovite škrabká za uchom veľkého psa a moja túžba ublížiť mu ešte vzrástla. Rovnomerne s tým, ako utajene rástol môj obdiv. Nikto z bojovníkov, ktorí prešli Poenari, nebol taký ako on. Z neho šla hrdosť a autorita na všetky strany, chlad a arogancia držali každého v kilometrovom odstupe, tvrdý pohľad zrážal na kolená. Jeho ľahostajnosť k okolitému svetu a nebadateľný smútok ho robili ešte nedostupnejším. A jeho krása žiarila tak, že všetky slúžky, zopár chlapov nevynímajúc, mohli na ňom oči nechať.
Prešiel som popri dlhom stole, dávajúc si pozor, aby ma zahliadol aspoň kútikom oka, aj keď sa zdal byť úplne neprítomný. S rozšanteným úsmevom som si sadol doprostred najhlučnejšej skupinky a moje koketné správanie sa okamžite dočkalo požadovanej reakcie. Chlapi boli úplne na mol a ja som bol krajší ako ktorákoľvek žena v tomto hrade. Vlastne som mal o sebe dosť vysokú mienku a jediný, kto mi podľa mňa mohol robiť konkurenciu, bol Niki. Avšak môj pekný brat sa spoločnosti vždy vyhýbal a aj keď sa do nejakej náhodou, alebo mojim pričinením, dostal, všetci od neho inštinktívne bočili. Myslím, že len málokto vedel, že je milencom kniežaťa Draculu, ale každý, dokonca aj ja, z neho cítil akési tajné zlo, alebo čo, nedalo sa to opísať, bol to skôr pud sebazáchovy, s ktorým sa vyhýbame veciam, ktorým nerozumieme, ale aj tak vieme, že nám môžu ublížiť.
Vďaka mojej kráse, zelenkavým očiam a dlhým plavým vlasom, mi nikdy netrvalo dlho dostať to, čo som chcel. Aj teraz, zrazu som sedel medzi dvoma opilcami a obaja sa po mne siapali. Smial som sa, hrajúc sa tiež na opitého a nechal ich, aby ma tlačili k stene, ochytávali ma, zachádzali mi rukami pod košeľu. Nebolo mi to dvakrát príjemné, ale to, či mi to je alebo nie je príjemné, ma momentálne vôbec nezaujímalo. Stále som mal dobrý výhľad na muža s dlhými čiernymi vlasmi a vlčím chvostom v cope, stále som striehol na jeho reakciu.
Ktorá bola nijaká. Naštvalo ma to a začal som sa smiať viac, chlapi sa smiali so mnou, pripíjali na perverznosti a začali ich uskutočňovať. To, že ma vyzliekajú, mi došlo až keď som zrazu ležal na lavici a výhľad mi zakryl stôl plus nejaké telo. Pobúrene som sa mykol a zistil, že zo zovretia štyroch rúk sa nedostanem. Niekto nado mnou sa zasmial a pod stolom niekto začal zvracať. Otočili ma na brucho a niekto mi strhol nohavice. Keď som vykríkol, schmatli ma za vlasy a tresli mi hlavou o lavicu. Nie dosť na to, aby som omdlel, ale dosť na to, aby som sa príšerne zľakol a uvedomil si, že toto nechcem. Nemienim sa nechať znásilniť, pokiaľ to on nevidí. A celkovo... ja sa vôbec nechcem nechať znásilniť! Mohli sa ma chytať, ale do postele som šiel len s tým, koho som sám chcel! Nikdy ešte nikto nebol ku mne tak surový, nikdy som nebol bez šľachetného ochrancu, nikdy nezažil takúto potupu pred toľkými očami...
"Brishen," vydýchol som namiesto výkriku, strach mi sťahoval hrdlo, cítil som, na čo sa chystajú, aj keď som nemohol otočiť hlavu. Smiali si, strašne sa smiali a ja som začal proti svojej vôli plakať. Zachráň ma, pane Bože na nebesiach, svätá panna Mária, zachráň ma!
Ostrý práskavý zvuk biča, ktorý zrazu šľahol v povetrí, sa zmenil na drásavé ľudské výkriky. Zopár mužov popadalo na zem, ja som spadol pod stôl, rýchlo sa schúlil a zakryl si rukami hlavu. Bič nado mnou práskal, chlapi kričali, potom prosili, potom už len stonali. A nakoniec zavládlo ticho. Trvalo mi dlho, kým som sa odvážil vzhliadnuť a keď som to spravil, videl som, že aj iní sa dvíhajú zo zeme, ustráchane šepocú a náhlivo sa odkrádajú preč zo sály. Roztrasene, nevediac, čo robím, som preliezol pár tiel, o ktorých som naisto vedel, že sú mŕtve a že sú to tí chlapi, čo ma chceli znásilniť, aj keď som sa na nich ani nepozrel. Vyliezol som spod stola, neviem, ako sa mi podarilo postaviť, ale postavil som sa, dokonca som bol ako tak oblečený, aj keď trasúci sa ako osika, s vyplakanými očami. Vzhliadol som na jediného človeka, ktorý stál uprostred toho zmätku, pozrel som naňho, očakávajúc patričný hnev a tomu zodpovedajúci trest. To jediné mi v tej chvíli dochádzalo, že si zaslúžim trest. Lebo tí muži zomreli kvôli mne. Kvôli môjmu rozmaru a teraz nepodstatnému dôvodu ich zabil. Aby ma zachránil?
Veľký pes, ponášajúci sa na vlka, sa dvihol od ohniska a podišiel k svojmu pánovi, nenápadne oňuchávajúc bič v jeho ruke, poznačený krvou. Brishen sa na mňa zadíval a ja som s ohromením zisťoval, že sa vôbec nehnevá. Jeho rysy boli rovnako pokojné, ako v spánku, nerozčúlil sa pre to moje divadlo, akoby mu vôbec nevadilo. Nechápavo som k nemu spravil krok, mlčky sa dožadujúc vysvetlenia, možno trochu pobúrený tým, že som mu bol tak ľahostajný. Málinko sa pousmial, keď videl, ako sa mračím a ukázal rukou na kopu mŕtvych.
"Toto si chcel?" spýtal sa. "Toto som mal spraviť?"
Nie, nehneval sa. Zato sa poriadne bavil. Akoby od začiatku vedel, o čo mi ide a pre moje potešenie prijal úlohu, ktorú som mu určil. Prišiel v pravý čas - teda v poslednú chvíľu - pozabíjal násilníkov a zachránil princeznú z ich spárov. No čo môže byť väčší dôkaz lásky?
Ale akú lásku mi to on chce dokazovať?! Vie vôbec, čo to je?
"Spravil som to dobre?" spýtal sa znova ticho a jeho úsmev pohasol. Pochopil, že to nebola zábava? Alebo to, že sa svojim činom nedostal ani o krôčik bližšie ku mne a ja ho nenávidím snáď ešte viac? Oči mu opäť posmutneli, ústa sa úzkostlivo zovreli a on na mňa pozrel tak zúfalo, až som bol ochotný uveriť, že trpí.
"Viki," šepkal a v tichu sály sa to ozývalo rovnako ako prosby modliacich sa v kostole. "Tak strašne si sa zmenil..."
Presne tak, zmenil som sa - prikývol som v duchu a potlačil srdcervúci vzlyk, ktorým zanariekalo moje srdce. Som úbohý!
"Áno?" hlesol som, pokúšajúc sa o iróniu. "Už nie som, čo som býval, však?"
"Chcel som povedať, že si krásny. Krajší. Ako anjel..."
Keby povedal, že sa mu hnusím, že som odporný, že sa môžem porovnať akurát tak s pobehlicou, nebolo by to vo mne spôsobilo to, čo jeho vyznanie. Niečo sa vo mne zlomilo, pristúpil som k nemu a bez rozmýšľania som mu vrazil takú facku, až mu na líci ostali biele odtlačky mojich prstov. Ako sa môže takto tváriť?! Akoby ma stále miloval, bez ohľadu na to, čo sa za tie roky stalo, čím som prešiel a koho rukami som prešiel. Nemôže mi to všetko len tak ľahko odpustiť, kým mu najprv ja neodpustím! Zvrtol som sa a utiekol som preč. Už znova.
--
Nevedel som, čo mám robiť, nevedel som vlastne už vôbec nič a pritom mi jedna vec dochádzala čoraz viac a viac. Jeho záujem o mňa, presne ten, ktorý som nechcel a ktorý som nečakal, zvláštne jemný záujem, ktorý ma do ničoho netlačil a predsa ubíjal viac, ako keby mi rovno vykričal, že som ho podviedol a následne si vynútil, čo mu patrí. Neviem, prečo som zrazu aj ja mal ten dojem, že mu naozaj patrím, tak ako patril Nicolae Vladovi, ako patril Vlad Nikimu, nech by sa medzi nimi stalo čokoľvek, nech by mali koľkokoľvek iných milencov, priateľov, snáď aj iné rodiny. Nenávidel som Brishena tak dlho, že som k nemu nedokázal cítiť už nič iné. Ale bola to skutočne nenávisť?
Vletel som do stajne tak, ako som bol, nohavice mi padali, košeľa na chrbte bola do polky roztrhnutá. Schmatol som len nepremokavý plášť, ktorý visel pri mojom koňovi, a vysadol som naňho. Ešte aj ten kôň je jeho - napadlo ma zúfalo. Prečo všetko, čo mám, mi dal on?? Popchol som Ianca do klusu, vyšli sme na nádvorie, cez bránu von. Stráže ma nezastavovali, zvyknutí na moje splašené nočné výjazdy. Preletel som popri nich, Iancu spomalil až na strmej cestičke, ktorou jedinou bolo možné zísť z Poenari. Vždy som nenávidel toto spomalenie akurát vo chvíľach, keď som potreboval vybiť svoju zúrivosť a napriek nebezpečenstvu som ho popchýnal do cvalu. Skoro sme sa obaja zabili, ale nakoniec sa Iancu dopotkýnal až na širšiu rovnú cestu a ja som ho popchol smerom do lesa. Bolo nebezpečné schádzať z Poenari aj cez deň, v noci sa to rovnalo šialenstvu. Všade naokolo mohli striehnuť muži, najatí proti Vladovi, a nie že len mohli, oni tam aj určite striehli. Občas som dokonca túžil, aby ma chytili, zámerne som sa približoval k plápolajúcim ohníkom, ale nejaké šťastie ma vždy uchránilo ich pozornosti. A smrti. Prečo som vlastne stále robil veci, od ktorých som očakával svoj koniec?
Cválali sme temným porastom, môj kôň bol zvyknutý, obratne sa vyhýbal stromom a húštinám, letel bez cieľa, presne tak ako som si želal. Studený nočný vzuch mi svišťal okolo tváre, vysúšal vlhké líca, tlmil vzlyky, ktoré sa mi drali z hrude. Ale nedokázal zahnať spomienky, ktoré mi hovorili, že toto som už raz zažil. Presne takto som ho predsa nenávidel, keď som ho spoznal. Jeho slová boli vždy rozčuľujúce, arogantný úsmev poburujúci, každý čin, ktorým mi nenápadne vyznával lásku, ma privádzal k zúrivosti. Presne takto som cválal lesom ten večer, keď sme sa prvý krát pobozkali. Bol som nahnevaný a urazený, kašlúc na nebezpečenstvo, ktoré ma dostihlo a nebyť toho, že on šiel za mnou, nebyť toho, že aj Vlad postrehol našu neprítomnosť, mohli sme byť obaja mŕtvi, zabití temnými lesnými démonmi, čo šli po našej nevinnosti. Pamätám si na ten šialený cval, pri ktorom sme cítili, že nám je smrť za pätami a vedeli sme, že sa jej nevyhneme. Pamätal som si to tak jasne, až som nadobudol pocit, že je to zase skutočnosť.
Lebo niečo po mne šlo. Nemusel mi to naznačiť ani zrýchlený cval a nepokojné odfrkávanie môjho koňa. Zdesene som sa obzrel a v tme za mnou zbadal záblesk žltých očí, približujúcich sa väčšou rýchlosťou, než sme mali my. Nestihol som sa ani preľaknúť, keď Iancu zúfalo zaerdžal, vypäl sa a presne ako vtedy, zhodil ma zo sedla a odcválal. V podstate to bol úplne nespoľahlivý kôň, presne ako jeho majiteľ. V najväčšej núdzi ma vždy opustil...
Ležal som s vyrazeným dychom v lístí, do ktorého som dopadol, a snažil sa vstať. Lenže tých niekoľko minút, čo mi to trvalo, mi bolo osudných a keď som sa dokázal posadiť, videl som, ako ma obkľučujú mohutné siluety, šedé na pozadí tmy, so žiariacimi jantárovými očami zúženými do plápolajúcich štrbiniek. Vlci. Celá svorka vlkov.
Vykríkol som a môj výkrik sa rozľahol tichou nocou ako výstrel, keď najväčší z nich po mne skočil. Dopadol som späť do lístia pod ťažkými labami a inštinktívne si zakryl rukami tvár. Stalo sa to tak rýchlo, že som sa ani nestihol začať báť. Neďaleko zrazu zaznel dupot kopýt, niekto zapískal, vlk nado mnou zvláštne zavrčal, akoby spokojnosťou. Niektorý z ostatných zavyl a jeden zamraučal ako mačka.
"Nuta!" zavelil prísny hlas.. "K nohe!"
Vlk zo mňa zoskočil a odbehol. Otvoril som oči a prudko som sa posadil. Tak to snáď nie!
"Ty si ma sledoval?!" vyštekol som pobúrene na postavu, stojacu v tieni.
"Prepáč, ale nenechám nejakých tureckých poskokov, aby z teba zdrali kožu za živa," odvetil pokojne a vynoril sa z tmy. Ako pán noci - napadla ma obdivná myšlienka, kým som ju stihol zastaviť. Úžasný. Veľkolepý. Obklopený tou svorkou vlkov, ktorí kňučia od blaženosti, že smú byť v jeho prítomnosti. Vlčica Nuta, najväčšia z nich, mu vkuse olizovala ruku, on si to nevšímal. Na tvári mu pohrával spokojný úsmev, aj keď oči boli stále smutné. Akoby trochu napäté...
"Nenávidím ťa!" skríkol som a vyskočil som na nohy. Nohavice sa mi zviezli pod úroveň bokov, len tak tak, že celkom neskĺzli. Rýchlo som ich prichytil, na tvár mi vyskočila červeň, keď som videl ako jeho oči kĺžu nadol, zaujaté tým pohybom, a sekundový pohľad na kúsok môjho brucha v nich zapaľuje ohníčky, podobné tým v očiach vlkov.
"Ja viem," povedal vážne, neodtŕhajúc zrak od mojich bokov. "Pokúsil si sa ma zabiť."
Chcelo sa mi plakať zúrivosťou a zúfalstvom, ktoré dosiahlo svoj vrchol. Ako ho len strašne nenávidím, čo to nevidí? Prečo je tak pokojný, keď by mal plakať rovnako, byť rovnako nešťastný, prosiť ma o odpustenie, nie len tam stáť a čakať na to, čo ja spravím!
"Dal si mi aj patrične najavo, že tie chýry o chlapcovi z Poenari boli pravdivé," vzdychol si, ale v jeho hlase znova chýbala výčitka, logicky patriaca do tej vety. Z očí sa mi spustili slzy, nehanbil som sa za nič, čo som za posledné roky spravil a bolo mi ukradnuté, že o tom každý vedel, ale zrazu mi to všetko prišlo tak strašne ľúto. Načo som to vlastne robil? Len aby som ho podvádzal. Ja som ho ale chcel podvádzať, chcel som si užívať, chcel som všetko to, čo mi odoprel!
"Nicolae mi povedal, že si ešte viac rozmaznaný, ako si bol."
"Ty si sa s ním rozprával?" vyhŕkol som pobúrene.
"Prepáč."
Nestihol som si uvedomiť, že sa mi neospravedlňuje za to, čo spravil, keď ku mne zrazu podišiel a strhol ma k sebe. Že sa ospravedlňuje za to, čo sa chystá spraviť. A že to ospravedlnenie vlastne vôbec nemyslí vážne. Náhle ma držal tak, že som sa nemohol ani pohnúť, jeho pery našli moje a jeho bozk ma na chvíľu trvajúcu večnosť zbavil všetkého, čo som cítil. Až sa mi zatmelo pred očami rozkošou. Jeho objatie bolo príliš pevné a bolestivé, jeho jazyk príliš dravý a bezohľadný. Kým som sa spamätal, kúsal som mu do pier, vyžívajúc sa v ešte tuhšom zovretí, v tichých stonoch - mojich aj jeho - ktoré naplnili noc. Náhle som prudko zaklonil hlavu a pokúsil som sa ho odstrčiť, zastenal som bolesťou z jeho surového zovretia. A všetky pocity, ktoré som cítil predtým, sa vrátili v ohromujúcej ničivej sile.
"Pusti ma!" zavrešťal som. "Pusti ma, ty bastard!!"
Bojovník predo mnou, voňajúci vlčou kožušinou a niečím nebezpečne zvodným, sa zasmial a povolil svoje zovretie natoľko, aby som sa z neho dokázal sám vymaniť. Moja dlaň okamžite dopadla na jeho tvár, vzápätí znova a znova. Neodstúpil, len sa uškrnul a nechal ma, aby som začal biť do jeho hrude a potom ma znova schmatol a hodil dozadu. Potkol som sa, ale nespadol, vrhol som sa opäť naňho a zúrivo sa ho pokúsil kopnúť tam, kde by to najviac bolelo, avšak docielil som jedine to, že ma opäť schytil a noc pred mojimi očami sa rozplynula vo vášnivom bozku, ktorý som chtiac-nechtiac musel opätovať.
"Nenávidím ťa," zanariekal som, keď mi umožnil nadýchnuť sa. "Nech ťa Boh zatratí, nenávidím ťa!"
Nechal si streliť ešte jednu facku a zhodil ma na zem.
"Tak poď," šepkal, rozhorúčený, nadšený. "Ukáž mi, ako ma nenávidíš, ukáž mi..."
Zazmietal som sa v pokuse vymaniť sa mu a bol som prikovaný k zemi jeho mocnými ramenami. Moja zloba zanikla v hltavých bozkoch a neviem, či som začal kričať, alebo stonať, keď jeho ústa skĺzli na moje hrdlo. Schmatol som ho za vlasy a nešetrne potiahol, on zaskuvíňal bolesťou a ešte viac sa rozohnil. Smial sa, keď si podroboval moje ústa a ja som sa metal, smial sa, lebo presne toto chcel. Bránil som sa mu so všetkým, čo som v sebe mal a pritom si bol vedomý toho, že svojimi pohybmi docieľujem jedine to, že sa drsne ošúchavam o jeho telo, provokujem ho k ďalším výpadom, dráždim jeho mužnosť. A nútim ho k tomu, čo sám chcem.
Jeho sila poľavila vo chvíli, keď ucítil moju ruku, cieľavedomo zachádzajúcu pod hrubé vrstvy oblečenia na jeho chrbte. Využil som to a vzoprel som sa, prevalil som ho na chrbát a ocitol sa nad ním, obkročmo sediac na jeho bokoch. Udýchane som pozoroval jeho rozosmiatu tvár, zrakom som skĺzol na rozkúsané pery, drobné ranky, ktoré som mu spôsobil svojou vlastnou dravosťou a zastavil som sa v úmysle vraziť mu. Zrazu som si všimol, že drsný muž podo mnou sa v ničom nelíši od šťastného chlapca z mojich spomienok, akoby nás noc vrátila späť v čase. Bol rovnako zmyselný a bezohľadný a predsa v každom jeho pohybe ostávalo dosť nežnosti na to, aby mi neublížil. Rovnako sladký a nebezpečný svojou krásou. Rovnako som ho nenávidel a rovnako som ho...
"Bál som sa, že ma už nebudeš milovať, keď sa vrátim," zašepkal so spokojnou úľavou. Zamračil som sa a zvraštil obočie, nechápuc, čo tým myslí.
"Nemilujem ťa," odvetil som trucovito.
Vystrel ku mne ruku a pohľadom svojich očí ma donútil, aby som sa k nemu sklonil. Pohladil moje strapaté vlasy, vybral list, zamotaný do nich, odhodil ho stranou. A tým jeho nežnosť končila, lebo ju nikdy nedokázal predstierať moc dlho. Vždy to bol len neotesaný fagan a tým, že z neho vyrástol neotesaný bojovník, sa nič nezmenilo. Šmaril ma späť do lístia akoby som bol len vec, s ktorou netreba strácať veľa času a vynútil si znova môj odpor. Lenže ešte počas toho, ako som ho začal biť päsťami kamkoľvek som len zasiahol, som vedel, že o môj vzdor mu vôbec nejde. Pretože to, čo robím, už nie je hnevom, ale vášňou, ktorá vo mne spala tak dlho, až som zabudol, že nejakú mám. Každý môj sex vyzeral tak, že som sa nechal položiť do postele a pasívne som prijímal všetko, čo so mnou kto robil. Ak bola nutná nejaká aktivita, podvoľoval som sa jej len neochotne a lenivo. Nepamätám si, že by ma niekto niekedy vyburcoval k zúrivej žiadostivosti, akú som teraz spontánne dával najavo, že by som niekedy vôbec potreboval dotýkať sa toho druhého a vracať mu rozkoš.
"Ešte viac ma nemiluj," šepkal Brishen medzi smiechom, stonmi a prudkými výdychmi. "Predsa ma úplne nenávidíš..."
Jeho slová zo mňa doslova drali zábrany, na malú chvíľu ma rozzúril tak, že sme sa len váľali po sebe v lístí a mlátili sa, respektíve ja som ho bil a on mi to v rámci obrany vracal. No vzápätí sme sa už znova vášnivo bozkávali a trhali zo seba oblečenie, to jeho šlo ťažko, moje natrhnuté povolilo pri prvom pokuse. Bolo zvláštne ocitnúť sa nahý na vlhkom, studenom lístí, ale o to viac to podporilo nespútanú divokosť, ktorú som v sebe nečakane objavoval. Bris sa už znova nebránil, keď som ho prevalil pod seba, aby som mal lepší prístup k zvláštnym častiam vojenského odevu, ktoré zrejme slúžili len na to, aby sa ťažko dávali dole. Nedočkavosťou som všetko na ňom poničil, on to dokončil, keď mi pomáhal. A potom bol zrazu podo mnou tiež nahý a ja som sa vyjavene zastavil vo svojom vyčíňaní.
"Čo?" usmial sa, pozorujúc ma spod prižmúrených očí, provokatívne si vlhčiac jazykom pery.
"Nič," hlesol som takmer nečujne, bez dychu. Náhle som totiž vedel, že toto nedokážem. Ak sa priviniem k tomu neskutočnému mužnému telu, k tým svalom a k tej sálajúcej horúcej vôni, bude po mne. A odtiaľ, kam sa dostanem, sa už nikdy nevrátim. Už teraz sa všetko, čo som si myslel, zrútilo na prach. Ak mu ukážem, ak mu poviem, že...
"Bris..." vzlykol som nečakane a on sa posadil, aby ma objal. "Bris, ja ťa milujem..."
Tuho ma zovrel a skryl moju hlavu na svojej hrudi, pokúšajúc sa utíšiť moje vzlyky.
"Ale veď ja viem," šepkal. "Nepochyboval som o tom ani minútu."
"Ale veď som robil všetko preto, aby si si myslel, že ťa nenávidím!"
"Viki, ty si ma aj nenávidel a ja to chápem. Ale nenávisť predsa nie je opakom lásky. Ak by som sa vrátil na Poenari a ty by si ma ľahostajne privítal, vtedy by som uveril, že ma už nemiluješ. Ak by som ti bol ukradnutý, vtedy by si ma nemiloval..."
Dvihol som hlavu a vtisol pery na jeho, cítiac horko-sladkú príchuť jeho slín. Moje šialenstvo sa zrazu vysvetlilo. Alebo práve teraz začalo. Privinul som sa tesnejšie k nemu a dal viac sily do svojich bozkov. Jeho ruky sa tiež tuhšie zovreli okolo môjho pásu, upokojenie duše vôbec neznamenalo, že rozbúrené telo to tak ľahko prijme. Vášnivo som sa sklonil k jeho hrdlu, pritískajúc sa k vzrušujúcemu nahému telu, odhrnul som ťažké zamotané pramene vlasov a zrazu som sa znova zasekol.
Vyjavene som naňho pozrel a on to hneď pochopil. Jeho vlasy dokázali zakryť miesta vzadu na jeho hrdle, ale nie pred niekým, kto sa rozhodol skúmať práve tam. Ranky, ktoré som objavil, boli zahojené na malé chrastičky, a teda už dosť staré, ale tmavé fľaky okolo nich stále ostávali. Videl som takú vec len raz v živote a to u Nikiho. Vtedy som Vlada znenávidel, kým som nepochopil, že to Niki vlastne chce a nič, čo mu tá upírska beštia spraví, vlastne nie je proti jeho vôli.
"Nehovor to bratovi," zašepkal Brishen, akoby to bola jediná podstatná vec toho odhalenia. Hľadeli sme si do očí a ja som pochopil, že to aj je jediná podstatná vec. Je jasné, že Nicolae nebol tak hlúpy aby uveril, že Vlad nepije aj z niekoho iného ako z neho. Ale nemusí vedieť, že si svoj hlad ukájal akurát na svojom najbližšom a najvernejšom priateľovi. Nemusí vedieť, že túto potrebu určite sprevádzali aj iné, primitívnejšie a ľudskejšie túžby. Uchránim Nikiho pred bolesťou. A sám nesmiem prejaviť ani štipku žiarlivosti, pretože som rovnako svoju lásku tíšil v náručiach iných.
"Nepoviem," prikývol som a znova som naklonil hlavu k tým miestam. Jemne som ich prešiel prstami, priblížil sa perami. Ale Bris mi nedovolil dotknúť sa znetvoreného kúska jeho tela, zrazu ma hodil opäť na zem a moja hlava prekvapivo dopadla do niečoho mäkkého. To niečo ticho zavrčalo a nebyť toho, že ma Bris pritlačil k zemi, asi by som hneď od ľaku vyletel.
"Ššš..." šepol upokojujúco, neviem, či to patrilo tomu vlkovi, alebo mne. Obrovská huňa prestala vrčať a ani sa nepohla, keď sa moja hlava vtlačila ešte viac do nej pod Brishenovým prudkým bozkom. Jeho ruky nečakane rýchlo zašli nadol, nedočkavé po všetkých tých nepodstatných slovách, nutných vysvetleniach, a ja som hodil hlavou na bok rozkošou, ktorú vyvolali jeho prsty v mojom rozkroku. Skĺzol som z hladkej kožušiny späť na zem a milovali sme sa rovno tam, pri hrejúcom tele vlka, pri tichom kňučaní, občasnom zavytí niekoho zo svorky, stojacej okolo nás na stráži. Uprostred lístia, ktoré šuchotalo, pod vŕzgajúcimi konármi, medzi všetkými zvukmi nočného lesa. My dvaja - ja, objavujúci divú rozkoš, on, krotiaci svoje rozbesnené pudy. Skúmali sme jeden druhého ako prvýkrát, lebo sme sa obaja za ten čas veľmi zmenili. Aj keď nič nedokázalo zmeniť fakt, že nikto iní nám nedokázal dať to, čo sme mali len jeden v druhom...
Epilóg (Brishen):
Malá izby voňala čerstvo opracovaným drevom a bylinkami, visiacimi zo stropu popri okne. Už dlhšie som nespal a hľadel nahor, odhodlávajúc sa konečne vstať. Šlo to ťažko, tak ako vždy, keď som odchádzal. Na dlhšie. Možno navždy.
Pootočil som sa k chlapcovi po svojom boku a potlačil vzdych. Neexistoval na svete krajší človek, ako bol on, aspoň pre mňa nie. Príroda sa vyhrala, keď ho tvorila, dala jeho telu dokonalosť a neopakovateľnú vôňu, vlasom hodvábnu mäkkosť a farbu slnka, očiam iskrivú sviežu zelenkavosť. Opatrne som priložil pery k lícu, zružovenému spánkom a potichu som sa znova odtiahol.
Musel som ísť, môj pán na mňa už určite čakal a ja som nemohol sklamať jeho dôveru, aj keď som za ňu platil tým najcennejším, čo som mal – časom s Victorom. Ale po tom, čo Turci napadli Poenari a rozdrvili ho na prach, čo sme museli utekať, skrývať sa v lesoch a moja láska len tak-tak neprišla o život, sa Vladov boj stal aj mojim osobným bojom. Nikdy som neodporoval pridať sa k nemu na čelo vojska, aj keď on dobre vedel, čo pre to musím obetovať. Obetúval predsa to isté.
Obliekol som sa mlčky a pri dverách sa ešte raz otočil. Srdce mi stiahlo obvyklou týrajúcou bolesťou, keď som zistil, že už nespí, ale bez slova na mňa hľadí. Za jeho krásnymi očami práve začínal plač, aj keď slzy začne roniť až keď budem ďaleko. Nechávam ho tu, v malom lesnom domčeku, stráženom vlkmi a tvormi, o ktorých vedel len knieža. Viem, že sa mu nič nestane, okrem toho, že bude trpieť, tak ako trpel, keď som odišiel prvýkrát. Našťastie už pochopil, že ho neopúšťam, a že sa vrátim. Nebude robiť hlúposti, lebo je už dospelý. A bude na mňa čakať. Keď sa vrátim, bude zase chvíľu trucovať a tváriť sa, že ma nenávidí. Ale to len preto, aby mi dal najavo, ako ma miluje. Nakoniec aj tak skončíme spolu v posteli, či hocikde inde, kde sa mu to bude páčiť. A raz... raz možno ostanem navždy. A potom sa bude už len smiať...
Zpět
|
