Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

The opposite of love 1/2

+noritenshi+



Title: The opposite of love 1/2
Author: NoriTenshi
Warnings: zatiaľ žiadne
Pairing: len original characters
Summary: Ehm, v podstate je to len koniec príbehu, ktorý mám v hlave. Ale snáď sa to bude dať čítať aj takto. Okrajovo sa to dotýka témy Dracula. Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Srdce mi bilo ako opreteky, cítil som svoj tep v hrdle, v hlave, takmer som nemohol dýchať a nebolo to len behom krížom cez celý hrad. Stál som ako primrznutý, nielen preto, lebo vonku bola zima a studený vietor sa okamžite dostal pod moje ľahké šaty. Pred očami sa mi mihalo tisíc scén a na ich pozadí sa otvárala tá reálna, pohľad dole na nádvorie. Ešte stále som sa nemohol spamätať z toho, čo som zažil pred chvíľou, chcelo sa mi kričať, ziapať, plakať.

Keď sa v hrade dvihol nezvyčajný ruch, hneď som vedel, čo sa deje. Niekto prišiel. A na to, aký bol ten ruch veľký, to musel byť niekto významný. Vybehol som zo svojej komnaty, služobníctvo ma skoro zrazilo na zem, všetci sa zrazu správali ako šialení, tí vyššie postavení vydávali rozkazy, tí nižšie, sa potkýnali sami o seba v úsilí splniť ich čo najskôr. Prvé, čo ma pochytilo, bol strach, úzkosť. Okamžite som sa rozbehol do hlavnej sály. Dorazil som tam práve včas, aby som bol svedkom scény, z ktorej sa mi ešte stále točilo pred očami a v srdci sa vynárala nepochopená, ale príšerne ostrá žiarlivosť. Muž, ktorý vrazil do rozľahlej miestnosti, bol ten istý, ktorého som videl naposledy pred dvoma rokmi, jediný vlas na jeho hlave nezmenil miesto, jeho čierne oči blčali rovnakou spaľujúcou vášňou, jeho pohyby boli rovnako prudké a nenásytné, márne sa pokúšajúce o nežnosť, ktorú v skutočnosti cítil. Schmatol môjho slepého brata do náručia, kým si ten stihol uvedomiť, čo sa deje. Pochopil to však veľmi rýchlo, o zlomok sekundy sa už bozkávali, trvalo to možno pár minút, kým začal Niki prudko vzlykať. Srdce mi zvieralo panikou, nebál som sa však oňho. Lebo tvor, ktorý nestarol a neumieral, ho už tíško kolísal vo svojich mocných ramenách a aj cez hluk okolo som vytušil tiché slová plné lásky, ktorá bola tak dlho odriekaná.

Odriekaná láska...

Oprel som sa o chladný múr a ešte raz som pokúsil presvedčiť sám seba, aby som spoza výklenku vyzrel na nádvorie. Pochopil som hneď, že keď sa vrátil Vlad, museli sa vrátiť všetci, celá jeho družina. Neviem, kedy som sa odlepil od pohľadu na lásku svojho brata, a kedy ma moje potkýnavé kroky proti vôli mysle doviedli sem. Plakal som už dlhšie, neschopný pozrieť sa nadol z môjho úkrytu, vracajúci sa čoraz hlbšie do minulosti. Nádvorím znel ostrý hlas, mužnejší, chladnejší, možno krutejší, ako som si ho pamätal. Stále si ho pamätám, napriek tomu, ako veľmi som sa usiloval zabudnúť...

Nerátal som dni, mesiace, roky, odkedy sa to stalo. Čas stratil zmysel už dávno predtým, začal sa rozplývať od nášho prvého bozku a postupne sa rozmazával do neurčitých spomienok, v ktorých som už vlastne nevedel, kedy sa to stalo a prečo sa to stalo, ostával len ten pocit, že sa to stalo. Bol raz chlapec, ktorý miloval len svojho brata, a ktorý sa bil s každým, kto sa nad neho vyvyšoval. Nevedno, ako sa ten chlapec zamiloval, dostal do víru niečoho, čo prerástlo priateľstvo a skončilo v posteli zakázaného hradu. Nepamätám si situácie, len pocity. Viem, že jeho prvý bozk hrial viac ako telo koňa, o ktorého som sa opieral. Jeho smiech šteklil, jeho dotyky pálili. A jeho láska ma zabila. Kvôli nemu sa zo mňa stalo to, čím som...

Musel vedieť, že odíde, už keď sa so mnou miloval. Už keď mi vyznával lásku a robil tým zo mňa svojho otroka na večné časy. Musel vedieť, že ho milujem tiež, a že si ma tým zaviaže navždy. Neviem, čo ho viedlo k tomu, aby mi tak ublížil. Nikdy nezabudnem na bolesť, ktorá mi skoro spôsobila mdloby, keď som sa ráno zobudil v posteli sám, vybehol na balkón a stihol zazrieť už len jeho čierneho koňa, jeho chrbát a strapaté tmavé vlasy. Neplakal som tak, ako plačem teraz, ale o to bola tá bolesť horšia, krutejšia. Niekto, o kom som si myslel, že bude pri mne stáť snáď navždy, niekto, komu som sa odovzdal spôsobom, ktorý v mojich pätnástich rokov prekračoval chápanie a spájal sa s bezhraničnou dôverou, ma opustil bez rozlúčky, odišiel do vojny, ktorá ma vôbec nezaujímala, odišiel do nej pre svojho pána a mňa nechal tak. Samého, opusteného, uprostred pustého hradu, rozbúraných snov a nesplnených túžob.

Lenže moje túžby boli čoraz silnejšie a silnejšie, naučil ma, na čo slúži moje telo, odvtedy som dospieval až moc rýchlo. Prešla zima, jar, leto a na jeseň do Poenari zavítali priatelia nášho kniežaťa. Neušli mi pohľady, ktoré sa na mne zastavovali, niektorí si zo mňa začali uťahovať, niektorí ostali vážni. Nerozmýšľal som, keď som jedného z tých vážnych zastavil uprostred noci na chodbe. Nepovedal som ani slovo, keď som nastavil pery. Ani som nemukol, keď sme padli do mojej postele. Prvý krát po roku hasil moju túžbu niekto iný, muž urastený a hrdý, muž, ktorého meno neviem doteraz. Rovnako ako si nepamätám, kto prišiel po ňom, ako si nechcem pamätať na ďalších a ďalších, bojovníkov, umelcov, potulných spevákov, po čase takmer každého, kto u nás strávil noc. V zime, keď bolo málo hostí, sa stal dobrým aj koniar a ostal dobrým vždy, keď nebol nikto lepší. Len raz sa ma Niki pokúsil zastaviť, vraj, čo to robím, vraj každý už vie, čo sa tu deje, vraj sem niektorí chlapi chodia len preto, aby spoznali toho záhadného mĺkveho chlapca, okúsili jeho rozhryzené pery, chladný dotyk dlhých svetlých vlasov, ukojili sa na útlom tele. Nedokázal som sa mu ani vysmiať, nepovedal som na to nič. Len som sa znova nechal zbiť od koniara, ktorý si ma privlastňoval čoraz viac a robil mi žiarlivé výstupy kedykoľvek som sa vyspal s niekým iným. Vedel som, že sa ničím a chcel som sa ničiť. Aby, keď sa vráti on, videl, čo mi urobil...

A teraz som tu len stál, vzlykal ako malé dieťa, plakal prvý krát odkedy odišiel a pomaly som sa nútil do pohľadu, ktorý ma mal definitívne zabiť. Nechcel som ho vidieť, vlastne som si želal, aby bol mŕtvy. Mali ho zabiť niekde v tej nezmyselnej vojne, spomienky naňho mali vymazať iné. Neviem, prečo zrazu myslím na to, že všetka rozkoš, ktorú mi dali iní, nebola taká silná ako tá, čo mi dal on. Prečo sa trasiem pomyslením na to, že by možno ešte chcel... možno si ešte pamätá... na toho, koho tu tak bezcitne nechal...

Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa spamätal zo všetkého, čo ma zrazu privalilo, kým som nabral dych a odvahu pozrieť na nádvorie. Bolo tam plno ľudí, zmes, pokúšajúca sa vytvoriť poriadok, do ktorého ju nútil bič ich pána, plieskajúci neúprosne vzduchom, dopadajúci na ohnuté chrbty. Muž, sediaci v sedle mohutného žrebca, sa so svojimi vojakmi nemaznal, častoval ich nadávkami, poháňal bičom, vynucoval si poslušnosť jediným možným spôsobom, akým sa dalo jednať so spodinou - krutosťou. Posledný krát sa mi mihol pred očami obraz mladého chlapca so strapatými vlasmi a rozplynul sa vo vzduchu. Zosunul som sa na zem popri drsnej kamennej stene a nečujne som vzlykol. Túžbou. Takou, akú som ešte nikdy nepocítil. Nikdy som nemal ku komu.

Ten muž sa v ničom nepodobal na Brishena, no aj tak som bezpečne vedel, že to je on. Neviem, či ho zmenilo tých niekoľko rokov, alebo podmienky, v ktorých ich strávil. Pred mojimi očami sa tu zrazu premával niekto, kto bol na prvý pohľad brutálnym vrahom, neľútostným násilníkom bez štipky úcty k ľudskému životu. Videl som, ako jeho kôň skopol človeka na zem a on si ani nevšimol, že ho udupáva. Videl som, ako neúprosne šľahá každého, kto do sekundy nevyplnil jeho rozkaz. Chlad, ktorý zvieral moje telo, sa začal rozpúšťať a nahradila ho sladká horúčava, ktorú som cítil až v ústach. Fascinovane som sledoval bujnú hrivu vlasov, zviazaných do dávno nečesaného copu, prepleteného s vlčím chvostom, koženú kazajku, nechrániacu pred mrazom, neukrývajúcu svaly a silu. Takmer som mohol cítiť ostrú vôňu tela, miešajúcu sa s pachom koňa. A strach, ktorý mučil moje srdce, sa ešte zväčšil. Čo ak si predsa len pamätá...?

Prudko som sa pritisol k stene a zovrel si košeľu na hrudi, akoby som si chcel vytrhnúť srdce. Nie! Nepamätá si. Ale predsa... ak by tu bola tá možnosť... Nesmie ma vidieť! Ak by sme sa stretli, ak by ma stále chcel, jeden z nás by za to zaplatil životom. Buď by ma zabil on, lebo nepotrvá dlho, kým sa dozvie to, čo o mne vie každý. Alebo by som ho zabil ja. Lebo mu nikdy neodpustím, že mi vtedy v noci klamal...

*** TO BE CONTINUED...


Zpět