Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

Real story 6/6

+noritenshi+
Warnings:rozhodne 18+, ale keďže teraz už aj mladší čítajú yaoi, tak ich nechcem uraziť ;)
Pairing: len original characters
Summary:unesený chlapec je nútený k prostitúcii, ale aj v jeho zúfalej situácii sa nájde zopár kladných vecí, či osôb...
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Po celej noci jazdy som vedel, že ak sa naša nádej prežiť po zabití tých chlapov vyšplhala z mínus sto na plus jedna, teraz znova klesla a to ešte nižšie. Dobre, nezastrelili nás, dokonca sme vyviazli, ale tým sa nič nezmenilo. Ani po dlhých hodinách putovania sme nenarazili na civilizáciu, naopak, zdalo sa, že mierime čoraz hlbšie a hlbšie do oblasti rozsiahlych pustých polí, hlbokých lesov, snehu, snehu a zase len snehu. Bolo niečo nad ránom, keď nám došiel benzín. Pierre, ktorý bol chvíľu pri vedomí, sa už znova strácal. Erik ho držal, priesvitný rovnako ako on. Julien vystúpil a pred autom sa rozplakal.

Dlho som sa rozhodoval, či chcem umrieť v luxusnej limuzíne, ukradnutej obchodníkom s bielym mäsom, alebo niekde v ruskej pustatine. To druhé mi prišlo romantickejšie a tak som sa vybral preč, len tak za nosom, rovno do lesa. Prešiel som asi štvrť hodinu, kým som si uvedomil, že je zhruba mínus dvadsať stupňov a ja mrznem. Rozhodol som sa ten fakt ignorovať a čo najrýchlejšie sa pobrať do večných lovísk. Ale pud sebazáchovy je sviňa a tak som sa zrazu otočil a zamieril späť po vlastných stopách, vyznačených v snehu ako jediný dôkaz mojej existencie. Veľmi rýchlo miznúcej existencie. Rozbehol som sa, zúfalo si uvedomujúc, že o chvíľu umriem. A on tam niekde umiera tiež.

Podarilo sa mi dostať sa späť k autu. Obloha už bledla a na krajinu sa začal znášať jemný poprašok snehu. Na svete je očividne najkrajšie vtedy, keď ho máte opustiť. Až vtedy zistíte, aká je pekná para, ktorú vydychujete z úst. Že vločky majú zvláštne hviezdičkovité tvary a vy ste nikdy tak neľutovali, že sa vám rozpúšťajú na rukách, že nestíhate zachytiť tú rýchlo miznúcu nádheru.

„Julien,“ kľakol som si do hlbokého nánosu snehu pri prednom blatníku a dvihol zo zeme skrehnuté telo.

„Ju-juli...“ drkotal som zubami, zviezol sa vedľa neho. V tvári bol takmer modrý, ale od úst aj jemu ešte uchádzali jemné obláčiky, známky jeho života. Pootvoril oči, nadvihol riasy pokryté zmrznutou inovaťou sĺz a po jeho lícach sa spustilo pár ďalších. Roztrasene niečo povedal a ja som vedel, že je to strašne dôležité, niečo podstatné, niečo, čo nechápem. Pokúsil sa usmiať, vedel, že mu nerozumiem a že to je vlastne v tejto chvíli nepodstatné. Zomierali sme, jeden druhému v náručí a to bolo snáď to jediné, na čom záležalo.

Opreli sme sa o seba, Julien sa stúlil k mojej hrudi a ja som cítil, ako znehybnel. Zadíval som sa ponad jeho plavé vlasy, na ktoré sa znášal sneh, do diaľky, na sychravú oblohu, ťažkú snehovými mrakmi, na poletujúce vločky, pokrývajúce svet, nás, a pomyslel som si, že to je pekná smrť. Mám vlastne šťastie, lebo umieram pri tom, pri kom chcem. Nikdy by som nechcel umrieť pri nikom inom, ani neviem prečo. Tento chlapec, človek, cítil ku mne ktoviečo a možno vôbec nič, ale jedno som vedel naisto. Že aj preňho je takáto smrť tým najkrajším koncom, akého sa mohol dožiť...

~*~~*~

The End









~*~~*~

Ale pre tých, ktorým sa takýto koniec nepáči, tu je Epilóg :)

~*~~*~

Prebral som sa v nemocnici. Na Slovensku. Tomu prvému šoku sa nevyrovná nič, bol som pri vedomí päť minút a odpadol som. Stačilo mi, že na mňa lekár prehovoril. Druhé prebudenie nebolo o nič príjemnejšie, okamžite sa na mňa vrhli rodičia a ich otázky sa sypali jedna za druhou. Myslím, že ich mal niekto hneď upozorniť na to, že nie som v poriadku. Možno keby šli na mňa jemnejšie, bol by som to prežil bez ujmy. Respektíve, bol by som sa zotavil lepšie, lebo z toho, čo sa mi stalo, som sa uzdraviť už aj tak nemohol.

Vysvetlili mi, že ma našli niekde na severe Ruska napoly mŕtveho tamojší ľudia, dedinčania, a tí sa o mňa postarali, kým prišiel doktor, ktorý ma odviezol do zapadlej nemocnice. Netrvalo dlho, kým pochopili, že mi moc nepomôžu a deportovali ma do Moskvy, odkiaľ som bol v kóme prevezený na Slovensko. To celé trvalo tri týždne. A bolo to úplne nepodstatné. Dovtípil som sa, že nikto nevie nič o chlapcoch, ktorí boli so mnou a tak som sa na nich ani nepýtal. Aj keď boli to jediné, na čo som myslel. Erik s Pierrom, prežili to? Julien... Bože, čo sa stalo s Julienom...?

On bol to jediné, čo som mal pred očami. Či v spánku, alebo bdení, myslel som len naňho, na jeho strhanú tvár, na jeho dotyky, slová, ktorým som nerozumel, aj keď boli úplne jednoznačné.

S nikým som nekomunikoval a tak za mnou začal chodiť psychiater. Nedostal zo mňa ani slovo a tak ma po prekonzultovaní prepustili do domácej opatery, vraj možno v kruhu rodiny sa skôr otvorím a porozprávam, čo sa mi stalo, čo sa so mnou dialo ten dlhý čas. Ako keby som niečo také mohol povedať vlastným rodičom. Mami, oci, zavliekli ma do akejsi diery a viete, čo som tam musel robiť? No áno, spávať s chlapmi. Oci, normálne som si pichal drogy. Mami, a bol tam jeden taký chlapec... asi sa mi páčil... a asi je teraz mŕtvy...

Istý čas som bol zatvorený vo vlastnej izbe a blúznil predstavami o všetkom, čo som prežil. Akoby som to všetko prežíval znova, každý jeden detail. Chvíľami sa mi dokonca zdalo, že je Julien stále pri mne a rozprával som sa s ním, on sa len smial a na všetko mi prikyvoval. Najhoršie na tom bolo, že som stále vedel, že to nie je pravda, že úplne šaliem a Julien je navždy stratený, pochovaný niekde pod ruským snehom, spolu so svojim pekným bratom a možno aj s Erikom. Nikdy už neuvidím ani jedného z nich, Erik si nebude zo mňa strieľať a robiť to so mnou, kedykoľvek sa mu zachce. Už nikdy nezažijem Julienove nežné bozky, neuvidím smútok v jeho modrých očiach, nebudem počuť tie zvláštne francúzske slová, nikdy sa s ním nebudem milovať. Vrátil som sa do normálneho sveta, ale zrazu v ňom normálne nebolo vôbec nič.

Po čase som začal chodievať von, túlal som sa ulicami a nič vôkol seba nespoznával, akoby som tu nikdy nežil, nikdy tade nechodieval. Všetko to bolo cudzie, neosobné, realita príliš krutá na to, aby som ju dokázal prijať. Čo tu robím, pýtal som sa sám seba, keď som dlhé hodiny sedel na múre v parku. Ľudia, prechádzajúci okolo mňa, sa tvárili, že poznajú zmysel života, že vedia, kam idú a prečo vlastne sú tu. Ja som nevedel, prečo nie som tam, v Rusku, prečo sa nestalo to, čo som si ešte stále želal z celého srdca, prečo som nezomrel?

Zistil som, že keď sa aspoň tvárim, že som normálny, rodičia mi to celkom žerú a tešia sa a tak som sa pretvaroval, ani nie tak pre ich šťastie, ale pre samého seba a aby som mal pokoj. Donútili ma začať chodiť do školy, ale jediné, čo som robil, bolo, že som tam sedel a díval sa von z okna a nechápal. Dievčatá sa chichotali, hádzali po sebe lístočky cez hodinu a mysleli si, že sú pekné. Chalani skúšali huliť trávu na záchodoch a mysleli si, že sú cool. Nikto z nich nechápal, že krása je úplne niečo iné ako zmaľovaná tvárička a drogy sú svinstvo, pre ktoré neviem, aký bol môj prvý sex.

Nevedel som o tom, ale moje pretvarovanie sa za normálneho mi ubližovalo viac, ako keby som sa rovno prehlásil za vyšinutého a nechal sa odviezť v kazajke do blázinca. Stále som bol unavený a čoraz viac prepadal depresii. Normálny svet bol krutejší ako hocaké týranie, ktoré som zažil, pod maskou láskavosti ma zabíjal dňom za dňom. Všetko moje snaženie skončilo, keď som sa jedného dňa pokúsil o samovraždu. Bohužiaľ nevyšla, nevedel som, že podrezať si žily, vyžaduje aj vedieť ako na to a nie je to vôbec ľahké. Ale bola to prvé, čo mi prinieslo šťastie.

Bolo už po návštevných hodinách v nemocnici, keď sa dvere mojej izby nečakane otvorili a dnu vstúpila osoba. Keď som zbadal tie hnedé vlasy, jemne spadajúce na útle chlapčenské ramená, tie oči, žiariace ako nočná obloha, myslel som, že znova blúznim. Chlapec sa však s úsmevom posadil na okraj mojej postele a celkom realisticky sa ma dotkol, chytil moje obviazané zápästie.

„To ti nevyšlo,“ povedal.

„Erik...“ hlesol som, cítiac, že sa mi nevedno prečo, derú do očí slzy. Zrazu som vystrelil a vrhol som sa naňho; zachytil ma do náručia a pevne privinul k sebe. Rozplakal som sa ako malé decko, úľavou, šťastím a neviem čím všetkým, lebo v tom okamihu sa všetko vrátilo. Nebol tu tento otrasný, neuveriteľný svet, v ktorom sa nikdy nikomu nič nestalo a nemohlo stať. Bol tu on a on vedel všetko, vedel, čo sa dialo, poznal Juliena a poznal mňa. Celkom akoby som stretol priateľa, s ktorým som bol kedysi na tábore, všetky spomienky boli späť a z tých zlých nič neostalo, pamätal som si len, že nám bolo spolu dobre, že sme jeden druhého vzrušovali a na tej predstave nikdy nebolo nič zlé.

„Ako si ma našiel?“ vzlykal som do mäkkej flanelovej košele pod koženou bundou, vdychoval známu vôňu, na ktorú by som nikdy nezabudol.

„Celkom ľahko, ukazovali ťa v telke, bol si tam síce trochu od krvi, ale teba by som spoznal aj po tme...“

Dvihol som tvár k jeho ironickému úškrnu a pobozkal som ho, lebo to bolo to jediné správne, čo som mohol urobiť a čo som mal urobiť. Jemne mi môj bozk vrátil a keď sme sa na seba znova usmiali, aj jemu sa trblietali v očiach slzy. Opäť sme sa objali, Erik ma hladkal akoby som bol jeho stratené šteňa a ja som sa strácal v zvláštnom horkom pocite – v šťastí, že je pri mne človek tak blízky a pritom v strachu, že to je len chvíľa, že sa zase odtiahne a odíde a ja budem opäť sám a nepochopený, v svete, ktorý je pre mňa dávno stratený.

„Čo sa vlastne stalo?“ spýtal som sa ho, pokúšajúc sa zahnať úzkosť, a ešte viac som sa k nemu pritúlil.

„Neviem,“ odvetil ticho, zdalo sa mi, že sa sústredí presne na to isté, na čo ja – na to, aby ma držal a cítil sa v bezpečí. „Ja som sa prebral už v Rusku, keď ty si bol stále v kóme, ale Pierre a Julien tam už neboli a nikto nevedel, že vôbec niekto taký s nami bol. Previezli nás domov, ale teba odviezli do Bratislavy a mňa do Banskej Bystrice, lebo som odtiaľ.“

„To si mi nikdy nepovedal.“

„Bolo to niekedy podstatné?“

„Nie.“

Jeho prsty nežne prešli mojimi vlasmi a on ticho pokračoval:

„Keď ma pustili domov, naši mi hneď zariadili sedenia s psychológom. Musím uznať, že to bol odborník, lebo zo mňa vytiahol úplne všetko, čo sa stalo, lenže smola pre mňa, hneď to aj vykecal rodičom. Keď som počul ich tajné rozhovory o tom, či ma to mohlo poznačiť natoľko, že budem gay a či sa to dá liečiť, skoro som sa naozaj zbláznil. Pár dní na to ťa našťastie ukázali v telke a tak keď som zistil, kde si, hneď som letel za tebou...“

Zo zúfalstva sa mi chcelo smiať, hlavne keď som si predstavil, ako sa Erikovi rodičia pokúšajú zistiť, či ich chlapec náhodou nie je chorý na ten strašný mor zvaný homosexualita.

Lenže Erikovi to smiešne vôbec nebolo. „Ja sa tam už nemôžem vrátiť, Alex...“ šepkal mi vážne a zvieral ma čoraz viac. „Trvalo mi pár mesiacov, kým som si to uvedomil, ale nemôžem ostať doma a nemôžem ostať ani tu, musím sa vrátiť do Ruska.“

Nasilu som sa od neho odtrhol a vyvalil naňho oči.

„Čo? Do Ruska?“

„Áno. Myslel som, že budeš chcieť ísť tiež. Musím sa tam vrátiť a zistiť, čo sa stalo s Pierrom. Proste... ja... ja už neuverím tomu, že je mŕtvy, kým nebudem mať dôkaz.“

Neuverím tomu, že je Julien mŕtvy, kým... Ale veď ja neverím tomu, že je Julien mŕtvy. Zrazu som ho videl znova pri sebe, ležiaceho na posteli, nenápadne mi naznačujúceho, že mám prísť k nemu. Bližšie k nemu, lebo je veľmi ďaleko. Strašne ďaleko, ale aj tak chce, aby som bol pri ňom...

„Ale... prečo... prečo by som sa mal chcieť vrátiť?“ vykoktal som zmätene.

„Predsa kvôli Julienovi!“ odvetil Erik skoro pobúrene, že azda nechápem niečo, čo je jemu úplne jasné.

„Kvôli Julienovi?“ zopakoval som ako oťapený. „Ale veď Julien o mňa nestojí... Nikdy o mňa nestál, chcel len svojho brata...“

„Ty si snáď debil, Alexander.“ Erik sa zatváril akoby mi fakt preskočilo. „Ty máš akože pocit, že on ťa nikdy nemiloval.“

„On ma... nie...“

„A ty si sa doňho nezabuchol až po uši.“

„Ale...“

„No tak ma počúvaj, krásavec. Možno ste si s Julienom nerozumeli a ja som vám to nikdy neuľahčil, ale vy dvaja ste po sebe šli od začiatku a netrvalo dlho a aj slepý by videl, že vám to udrelo na mozog. Pozri... nikdy som ti to nepovedal, ale stále som vedel, že Julien ti robí presne to isté, čo robieval Pierre mne. Miluje ťa, ale nedokáže sa odpútať od brata. Ale miluje ťa, Alex...“

Nevedel som, čo mi to tu rozpráva. Nejaké „miluje ťa, miluješ ho“, o takom niečom som nikdy neuvažoval. Ja a Julien... neviem, čo bolo medzi nami, nikdy som si to nevysvetľoval, nechcel som, lebo som vedel, že by ma to len ranilo, vtedy a teraz ešte viac.

„Alex, musíme ich nájsť. Ak je šanca, že žijú... ty by si to nechal len tak?“

Ak ten chlapec žije... a je šanca, že zistím, čo medzi nami bolo, ak dám šancu tomu, že to medzi nami aj bude, potom...

„Jasné, že nie. Pôjdem s tebou.“

Erik nikdy nebol môj kamarát v tom pravom slova zmysle. Ale tým večerom sa ním asi stal. Mohol predsa odísť do Ruska bezo mňa, vykašľať sa na Juliena a ísť len za Pierrom. Možno sa len bál ísť sám, ale možno v tom bolo aj viac. Potreboval ma, lebo som bol jediná súčasť sveta, ktorý aj jemu zbúrali tí, ktorí nikdy nemohli pochopiť, čo potrebujeme. Čo nás navždy zničilo a zároveň nás nemilosrdne nechalo žiť...

~*~

Utiecť z domu nebol problém, ani ukradnúť rodičom peniaze. Myslím, že mi bolo aj jedno, čo si o tom budú myslieť. Možno sa aj potešia, že sa zbavili problémového dieťaťa. Niekoho, o kom vedeli, že je nevyliečiteľne chorý na celý život.

Cítil som sa zdravý ako nikdy predtým, keď sme vyrazili. Zrazu bolo všetko späť, úplne všetko. Stopovali sme, prevažne nákladiaky a za zvezenie a jedlo sme boli ochotní urobiť hocičo. Našťastie nie celý národ bol na chlapcov a nestretli sme ani žiadnych vrahov a tak sme sa dostali do Ruska celkom bez ujmy. Zvláštne bolo, že sme už nikdy s Erikom nespali spolu, až na nejaké objatia a pohladenia sme sa stali naozaj len kamarátmi, pomáhajúcimi si v ťažkých chvíľach a to pre mňa znamenalo strašne veľa. Zabúdal som na to, čo sme prežili v bordeli, zabúdal som aj na tú neskutočnú skutočnosť, ktorá sa nazývala realita v podaní bežného človeka. Vytváral som si vlastný svet, pozostávajúci zo mňa, môjho najlepšieho kamaráta a našej cesty za vzdialeným cieľom. Celé hodiny a hodiny sme sa dokázali rozprávať o Pierrovi a Julienovi. V Erikovom podaní každý Julienov čin bol ospravedlniteľný a často som nadobúdal dojem, že to som bol vlastne ja, kto mu ubližoval a nesnažil sa ho pochopiť, kto ignoroval jeho lásku k bratovi a egoisticky si ho chcel celého privlastniť. Čím ďalej sme šli, tým viac som túžil znova ho vidieť a asi sa mu za všetko ospravedlniť a navrhnúť mu predovšetkým priateľstvo, také, aké mám s Erikom. Odmietal som jeho nereálne predstavy o láske, aj keď som cítil zvláštnu úzkosť pri každej zmienke toho slova. Snažil som sa sústrediť na súčasnú realitu, na hlavný problém a to to, či ich vôbec nájdeme. A či ich nájdeme živých.

Nakoniec sme sa dostali úplne na sever Ruska a s pomocou Erikovej úžasnej pamäte sme našli zapadnutú nemocnicu, v ktorej sme údajne istý čas ležali. Erik, jazykový génius, sa plynulou ruštinou dohovoril s personálom a na jednej sestričke vymámil záznamy, ktoré hovorili o nás. O mne a Erikovi, prevezenom do Moskvy. O Pierrovi, prevezenom do Paríža. O Julienovi.

„Budeme sa musieť rozlúčiť,“ usmieval sa Erik, keď mi podával ruku.

„Drž sa,“ stisol som ju, cítiac jeho aj svoje rozochvenie. Nestrácal som ho. Nie, isto. On šiel do Francúzska, ja ďalej do ruskej pustatiny, ale kamaráti ostaneme navždy. Verím tomu, že nájde Pierra a nájde ho živého a že sa s nimi oboma znova stretnem. Bojím sa, lebo musím pokračovať ďalej sám, ale musím. Zvolil som si túto cestu, aj keď ešte tak celkom neviem, prečo. Netuším, čo ma čaká na jej konci a či tam vôbec niečo bude. Nemám žiadne sny a predstavy, možno len takú malú neurčitú túžbu. Nájsť niečo, pre čo budem žiť, keď celý môj život je v troskách. Niekoho, s kým budem môcť postaviť nový, lepší svet...

Vyčerpaný a vyhladovaný, som na prahu novej zimy zastal pred bránou nízkej budovy, nesúcej všetky znaky komunizmu, od použitia betónu a železa ako hlavných prvkov fasády, až po Leninovu hlavu, zvečnenú nad hlavným vchodom. Prelúštil som nápis v azbuke, v ktorej som sa za poslednú dobu musel nutne zlepšiť, a zistil som, že naozaj stojím pred liečebňou. Čo by bolo zarážajúce pre každého okrem toho, kto si bol plne vedomý faktu, že sa nachádza na konci sveta.

Prešiel som okolo vrátnice s vybitými okienkami, v ktorej až na pár poletujúcich papierov nebol nikto. Okolo mňa s nepriateľským sipením prebehla mačka. V tichu sa dvihol vietor a niekde buchlo okno. Vyšiel som na malé nádvorie, obišiel komunistickú sochu, hrdo stojacu uprostred neho a zamieril som k jediným dverám, ktoré som pred sebou videl. Mal som trochu malú dušičku, pravdupovediac, vyzeralo to, že tam dvadsať rokov nevstúpila živá noha a aj keď som takýchto budov prešiel už niekoľko, ešte stále mi to pripomínalo tú hrôzostrašnú stavbu, v ktorej som bol asi takto pred rokom väznený. Ak to aj bola nemocnica, asi nemali veľa pacientov. Alebo boli tí pacienti tak vzorní, že boli potichu. Alebo museli byť potichu... Trochu ma striaslo predstavou, ktorú mi vnútil jeden starček, keď ma včera zviezol vo svojom trabante. Vysmial ma, keď som mu povedal, že hľadám nemocnicu, kde liečia drogovo závislých. Vraj o takom niečom ešte v tomto kraji nepočul. Je tu zopár ústavov, kde liečia pomätencov, či slušne povedané duševne chorých. Veľmi účinnými metódami, zahŕňajúcimi elektrošoky a iné príjemné veci. Viac ako inokedy som si želal, aby bol Erik ešte pri mne a dodal mi odvahu. Lebo ak niečo také spravili Julienovi, nevedel som si predstaviť, že ho ešte nájdem zdravého a pri zmysloch.

Vstúpil som dovnútra a vzhliadol ku schodom ako jedinej možnej ceste. Vyšiel som po nich, snažiac sa tlmiť svoje kroky, ale aj tak sa ozývali v prázdnom priestore vôkol. Konečne som bol na poschodí a zastal pred zamknutými dverami. Bol tam zvonček a tak som zazvonil. Čakal som dlho a už som sa vzdal nádeje, že je to tu vôbec obývané, keď sa dvere otvorili a pomenšia stará žena v bielej uniforme na mňa vrhla taký pohľad, až som ustúpil a zapátral, či nemá v ruke náhodou sekáčik na mäso.

„Čo tu chcete?“ vyštekla na mňa po rusky.

„Hľadám... hľadám chlapca, volá sa Julien,“ vykoktal som mojou chabou ruštinou.

„Julien?“ spýtala sa a jej už aj tak nepekné črty sa stiahli do odpudzujúceho zamračeného výrazu. „Nepoznám!“

„Možno ho k vám dali na liečenie, bol závislý od drog...“

Natiahla sa po dverách, že mi ich zabuchne pred nosom.

„Prosím!“ vyhŕkol som rýchlo. „Je Francúz, možno...“

„Francúz?“ oborila sa na mňa akoby som si tu ktovie čo vymýšľal, no zrazu sa otočila a kývla mi, aby som ju nasledoval. Chvíľu som váhal, moc sa mi za ňou nechcelo, čo ak ma predsa len dovedie na nejaký bitúnok a časti môjho tela sa za chvíľu ocitnú na čiernom trhu s ľudskými orgánmi? Avšak nemal som na výber a tak som vykročil za ňou.

Prešli sme dlhou chodbou a vyšli po iných schodoch ešte o poschodie vyššie. Tu to konečne začalo vyzerať ako obývané priestory, v kúte som zbadal zaprášené, polomŕtve kvety, na oknách viseli špinavé záclony. Zrazu sme zahli do jedných dverí a ocitli sa v malej izbe s dvomi posteľami. Okná boli zastreté závesmi a tak som v pološere sprvu nič nevidel, no potom som si všimol postavu, skrčenú na jednej z postelí. Srdce sa mi splašene rozbúchalo, lebo na tej postave očividne nebolo niečo v poriadku, bola nejako divne pokrútená, takmer nevyzerala ako človek.

„Kde je Julien?!“ vykríkla žena.

Pocítil som úľavu, keď postava na posteli mávla rukou a zašomrala niečo nepreložiteľné. Už som myslel, že sa otočím a utečiem. Bože... spravil by som to? Spravím to? Ak ho nájdem takto, zmrzačeného, zničeného... čo urobím? Prečo som nad tou alternatívou nikdy neuvažoval?

Žena vyšla z izby a mlčky sa pohla ďalej, znova som klopýtal za ňou. Opäť som cítil paniku a rozmýšľal nad vecami, ktoré ma predtým vôbec nenapadli. Vezmem ho so sebou do Francúzska za Erikom a Pierrom, ako som plánoval, aj keď nebude v poriadku? A ešte lepšia otázka – taká úplne tajná, ale predsa len najpodstatnejšia – budem ho chcieť, ak nebude v poriadku?

Prechádzali sme novou chodbou, mierili do miestnosti s pootvorenými dverami na jej konci a ja som horúčkovito uvažoval. Hľadal som ho, lebo za ten krátky čas, čo sme boli spolu, vo mne zanechal hlboké stopy, dojem, že niekoho ako on už nikdy nestretnem. Neviem prečo, ale v niečom mal Erik zrejme pravdu – príťažlivosť medzi nami bola taká veľká, že ju videli všetci a my dvaja sme jej úplne prepadli. Neviem, či to môžem nazvať zaľúbenie, či to môžem vôbec nazvať niečím, ale pre to, čo sa medzi nami stalo, sa už niekoľko mesiacov ženiem cez pol sveta a hľadám ho. Nie kvôli tomu, aby sme si vysvetlili, čo medzi nami bolo, to už vôbec nie je podstatné. Kvôli tomu, lebo ho potrebujem. A potrebujem ho tak strašne, že mi je asi úplne jedno, ako bude vyzerať...

Vošli sme do miestnosti, veľkej, zrejme spoločenskej. Na jednom jej konci hrala televízia, pri ktorej bol zhromaždený hlúčik ľudí rôzneho veku a pohlavia. Všetci zírali na obrazovku ako na spasenie a ani jeden nevyzeral úplne pri zmysloch. Otrhaní, očividne neumývaní, čo im padlo od úst, to na nich ostalo. Privrel som oči, nadýchol sa a znova ich otvoril. Budem ho chcieť, presviedčal som sám seba. Budem ho chcieť, nech sa z neho stalo čokoľvek...

Žena ma previedla okolo inej skupinky, ktorá sa hádala nad kartami a z ktorých tiež nikto nevyzeral zdravo.

„Pacienti,“ kývla na nich s ironickým úškrnom a šla ďalej. Cítil som, že sa mi chce plakať, lebo posledná nádej, že nájdem Juliena takého, ako som si ho pamätal, mizla s pohľadom na každú ďalšiu osobu, na šialencov, alebo úplných invalidov. Nevedomky som stískal ruky v päsť strachom, kráčajúc ako na popravu. Prišli sme pod okná a žena sa otočila ku mne.

„Tam je,“ usmiala sa tak zákerne, že som hneď vedel, aký bude ortieľ. „Ale asi sa s vami nebude chcieť rozprávať, nerozpráva sa s nikým.“

Aj tak ho vezmem so sebou, šepkal som si v duchu a pomaly sa obracal tam, kde sa otočila.

Aj tak ho budem chcieť.

Budem ho mať rád.

Aj tak ho budem... milovať...

Žena sa sklonila k človeku, ktorý sedel na stoličke za stolom, ale hlavu mal položenú na ňom a na rukách, zrejme v spánku. Surovo ním potriasla a on sa zľaknutím strhol sa a vyletel na nohy, takmer ju odhodil do strany. Naše pohľady sa okamžite stretli.

A ja som sa rozplakal. Moje nervy konečne praskli, všetko napätie povolilo a zavalilo ma ako voda z pretrhnutej hrádze. Bol som pripravený na najhoršiu variantu, takmer na všetko, až som úplne rezignoval na takúto predstavu. Že ho nájdem zdravého. Normálneho. A krajšieho, než bol kedykoľvek predtým.

Mal na sebe nejaké špinavé háby, ale to bolo úplne nepodstatné. Dôležité bolo, ako vyzeral. Jeho postava bola stále rovnako chudá, ale tvár už neniesla žiadne známky násilia, strádania, ani choroby. Bola poblednutá z nedostatku slnka, ale už nie popolavá. Na jeho perách sa dali stále rozoznať drobné jazvičky, ale nekrvácali. Jeho vlasy, oveľa dlhšie ako predtým, mu spadali v jemných prameňoch na hruď, žlté presne tou istou svetlou farbou ako zimné slnko za oknami. Bol presne taký, ako som si vtedy myslel, že by mohol byť, keby netrpel. Presne tak nádherný.

To krásne stvorenie na mňa vyvalilo svetlunko modré oči, obrovské šokom a nahlas vykríklo: „Alex!“

A viac sa ničomu nečudoval. Tomu, ako som sa tu vzal, ako som ho našiel a že tu zrazu pred ním stojím v tej najväčšej diere, aká na svete existuje. Proste sa na mňa vrhol, zrazu som ho mal okolo krku, pokúšajúceho sa rozpučiť ma svojim stiskom. Nepýtal sa ma, prečo som prišiel a ja som nemusel vysvetľovať otázky, na ktoré som sám nemal odpoveď. Lebo všetko bolo jasné, nám obom. Načo inak by som ho hľadal, keby som ho... keby som ho nemiloval?

Preto ani nebolo treba vysvetľovať, prečo ma okamžite začal bozkávať, šepkajúc mi po rusky, aby som neplakal, ale pritom sám reval ako malý. Pripravili sme celému osadenstvu nemocnice nadosmrti nezabudnuteľnú scénu, keď sme sa tam objímali až dovtedy, kým nám tá ženská – diktátor, nerozkázala, že máme okamžite opustiť spoločenskú miestnosť. Na najväčší šok jej života, sa s ňou Julien začal po rusky rozprávať a žiadal, aby ho okamžite odtiaľ prepustili. Bola z toho tak mimo, že mu asi aj proti svojej vôli vypísala nejakú priepustku a o necelú pol hodinu sme stáli znova vonku pod Leninovou hlavou, Julien v starom komunistickom kabáte, s malým batohom na pleciach, hľadiac zasnene pred seba.

Pozrel som sa naňho, stisol jeho útlu ruku a vzápätí ju nechal vykĺznuť, keď sa pohol a kúsok pobehol, ako malé dieťa, tešiace sa peknému večeru. Obzrel sa na mňa a jeho volajúci, mámivý pohľad skrýval toľko zmyslov, až som sa nechtiac zachvel.

Napadlo ma, že sa prvýkrát v živote môžeme rozprávať, lebo sme sa obaja naučili cudziu, ale spoločnú reč. Prvýkrát sa však rozprávať nepotrebujeme, lebo si náhle rozumieme aj bez slov.

Usmial som sa a vykročil som za ním, v ústrety mrazivej ruskej noci. A v ústrety všetkému, čo ma v nej podľa tých sľubujúcich svietiacich očí, bude čakať...

~*~~*~

PREVIOUS


Zpět