Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

Real story 5/6

+noritenshi+
Warnings:rozhodne 18+, ale keďže teraz už aj mladší čítajú yaoi, tak ich nechcem uraziť ;)
Pairing: len original characters
Summary:unesený chlapec je nútený k prostitúcii, ale aj v jeho zúfalej situácii sa nájde zopár kladných vecí, či osôb...
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Trvalo mi dlho, kým som sa vrátil, vlastne som už o takom čase spával, alebo sa už aj prebúdzal. Bol som hrozne unavený, ale nedostatok spánku bola posledná príčina. Cítil som sa úplne vypľuto, mal som za sebou dosť veľa pohybu a aktivity, ale ani to nebolo to, pre čo som si chcel niekam ľahnúť, zavrieť oči a zdochnúť.

Prvý raz za dlhú dobu som myslel na rodičov. Na to, ako sa musia trápiť, keď si myslia, že ležím niekde v lese znásilnený a zabitý, ako sme predtým o tom občas počúvali v správach. Až tak ďaleko od pravdy by neboli, chýbal už len ten les. Znásilnený som bol dostatočne a od smrti som tiež nemal ďaleko.

Nechcel som myslieť na Juliena. Tak strašne som ho nechcel vidieť, snáď už nikdy v živote. Nerozmýšľal som nad tým, či mi ublížil a či nie, a čo to vlastne urobil, lebo mi to bolo jasné. Chcel ma využiť a ranil ma tým, lebo bol to jediné, čo v tomto otrasnom svete bolo pekné. Až teraz som si uvedomil, ako som bol na ňom závislý, ako strašne som potreboval, aby ležal vedľa mňa vždy, keď sa prebúdzam, aby sa na mňa pozeral a proste bol tam, pri mne, a túžil, aby som ja bol pri ňom. On ale túžil po tom, aby bol pri ňom jeho brat. Šiel by za tým asi aj cez mŕtvoly.

Chudák Erik, myslel som si. Musel ho strašne nenávidieť, teraz som si vedel Juliena predstaviť ako odpornú malú osobu, ktorá vždy stála medzi ním a jeho láskou. Pochopil som aj to, že aj Erik ma len využíval a to preto, aby sa mu pomstil. A Julien sa s ním o mňa hádal len preto, aby mu ma nevzal, aby mnou mohol ďalej manipulovať... Nevedel som, ako ma chcel použiť na záchranu svojho brata, ale to nebolo podstatné. Dôležité bolo vydržať jeho prítomnosť v izbe, do ktorej som sa nakoniec musel vrátiť.

Strčili ma dnu a zamkli za mnou dvere a ja som ostal stáť pri dverách. Moje rozhodnutie tváriť sa ľahostajne a ignorovať tú osobu, sa v okamihu rozplynulo.

Neviem, čo tam spravil za ten čas, ktorý som tam nebol. Všade voňalo mydlo, intenzívne a silno. Bolo tam akosi čistejšie, ak sa to vôbec na takú dieru dalo povedať. Zem, steny, posteľ, nikde nebola špina. Zmizli ohorky z cigariet, aj ich pach. Kopa oblečenia v kúte sa zmenila na úhľadne poskladané stĺpčeky prádla, niekoľko kusov, poväčšine tých, čo som nosil ja, viselo mokrých a zrejme opratých na dverách do kúpeľne.

Julien sa postavil z postele a rukou neprítomne uhladil trochu pokrčené miesto, na ktorom sedel. Nedalo sa s tým spraviť nič lepšie, ale on pekne vyhladil našu špinavú plachtu a prestrel ju na moju stranu postele. Pozrel sa na mňa a v jeho pohľade bolo vidieť, ako na mňa dlho čakal a predsa sa teraz zľakol, keď som prišiel. Vyjavene som naňho hľadel, neschopný pochopiť, čo to spravil. Sklonil hlavu a zadíval sa na posteľ, nedokážuc na mňa pozerať. Bol tak krásne oblečený... Trojštvrťové džínsy mu tesne obopínali úzke boky a hrubý vybíjaný opasok ešte zdôrazňoval jeho prehnanú štíhlosť. Na tričku mal navlečené ešte tielko, vyzeral tak rozkošne rebelsky ako doteraz nikdy. Jeho plavé vlasy boli ešte vlhké a tá mydlová vôňa šla určite aj z nich. Určite...

Ani jeden sme nevedeli, čo robiť. Ja som vôbec nič nechápal, on to tušil. Roztrasene mi ukázal rukou na posteľ a odstúpil, pokynul mi, aby som si pokojne ľahol. Nemal som moc na výber a tak som to spravil, prešiel som popri ňom, nechtiac sa ošuchol o jeho lakeť. Dúfal som, že to je to jediné, čo musím urobiť, len si ľahnúť a ísť spať, dúfam, že mi nechce teraz začať dokazovať, že to tak nemyslel, keď viem veľmi dobre, ako to myslel...

Počiatočný šok ma trochu prešiel a začal som sa naňho znova hnevať. Nemal toto všetko robiť, na čo sa hrá? Že je mu to azda ľúto, alebo čo? Snáď to nechce odčiniť. Snáď si nemyslí, že mu ešte budem veriť...

Zhasol svetlo, v tme som pocítil, že si ľahol na opačnú stranu postele. Ležali sme tam, obaja oblečení, na spánok to moc nevyzeralo. Tak ako sa mi predtým chcelo strašne spať, teraz som bol rozrušený, nervózny a... bolo mi teplo. Strašne teplo a nemohol som len tak nehybne ležať. Keď sa Julien bojazlivo prisunul ku mne, otočil som sa k nemu. Uhol som mu tvárou, keď ma chcel pobozkať, nedokázal som mať s ním niečo tak pekné ako bozky. Len to zlé, len to ostatné, čomu sa nedalo vyhnúť, lebo nech som robil, čo som chcel, strašne som po ňom túžil...

Váhavo sa sklonil k mojej hrudi, cítil som najprv jeho prsty, roztrasene hľadajúce hroty mojich bradaviek. Ticho som zaúpel, keď sa k nim pridal aj jeho jazyk, láskajúci ma cez tričko. Toto bolo to posledné, čo som chcel, spať s ním. On to cítil, vedel, čo si myslím, ale zároveň cítil aj to, ako moje telo naňho reaguje a nedokáže mu odporovať. Znova sa vydvihol k mojej tvári, ale ja som sa opäť tvrdohlavo odvrátil. Keď sa naše líca ošuchli o seba, ucítil som niečo vlhké a teplé, ostalo to na mojej pokožke ako horúca stopa bolesti. Ďalšia taká mi kvapla na hrdlo a ďalšia na brucho, keď mi Julien vyhrnul tričko a nežne sa pustil do lízania miest na mojich bokoch, kde ma to vždy šteklilo, ale on to vedel spraviť tak, aby to aj ohromne vzrušovalo. Začul som jeho potláčaný vzlyk a pokúsil som sa ho odstrčiť, ale mal som na to príliš málo sily a hlavne vôle.

Takú dlhú a dôkladnú predohru zažil málokto, Julien mi dal naozaj všetko, čo len mohol. Každého kúska môjho tela sa dotkol jeho jazyk a takmer všade dopadli jeho slzy. Plakal po celý čas, mlčky. Ja som však cítil, ako sa trasie a mučivá neha v jeho dotykoch ma takmer tiež donútila rozplakať sa. Ako len musí milovať svojho brata, keď toto pre neho robí. Napriek tomu, že vie, čo si o ňom myslím, nedbá na to a dokáže sa tak ponižovať, že ma priamo a neskrývane presviedča na spoluprácu tým najhorším, ale tým jediným, čo vie, sexom. Akoby sa mi rovno núkal za výmenu. Teraz už otvorene hovoril, že mi dá všetko, ak mu budem pomáhať...

Spravil mi to ústami, dokonca sa ani neodtiahol, keď som dospel k vrcholu a všetko to pekne poprehĺtal. Ani potom ma nenechal tak, hladkal ma, kým som bojoval s omráčením a nakoniec si ľahol ku mne, silno ma objal a po mojom ramene stiekli posledné jeho slzy. Vyčerpaný a úplne vysilený som netúžil po ničom inom, len takto a teraz zaspať. Napriek tomu som ho nešetrne odstrčil a otočil som sa mu chrbtom.

Zapchal si niečím ústa, možno mojim tričkom, ale aj tak som počul jeho tlmený plač. Ticho a potom prudké nádychy, keď sa už nedokázal dusiť. Chcelo sa mi plakať rovnako, chcelo sa mi otočiť sa k nemu a pevne ho objať, ale nemohol som, lebo som vedel, že o to nestojí. Chce tu mať teraz niekoho iného. Plače pre niekoho úplne iného...

~*~

Nechcel som vidieť nikoho, viac ako na začiatku som túžil umrieť, lebo ak som mal vtedy ešte nejakú nádej, tá teraz zmizla. Vedel som, že sa odtiaľto nikdy nedostanem. Ale aj keby, veď by som už nikdy nebol schopný žiť normálny život, tú takmer neskutočnú vec, ktorá bola pre mňa navždy stratená. Ako by som sa mohol vrátiť domov a tváriť sa, že sa nič nestalo? Že ma nikdy nikto nezbil do bezvedomia. Že som nikdy nestretol plavovlasého chlapca, nikdy nespoznal, čo je to skutočná rozkoš. A čo je skutočné sklamanie.

Mal som chuť spiť sa do nemoty, ale ešte aj v tom ma predbehol. Keď som prišiel do baru, na pohovke sedel iba Erik. Vedľa neho bol Julien, ale ležal, schúlený, s tvárou smerom k operadlu. Posadil som sa vedľa Erika, ktorý mal tvár skrytú v dlaniach a ľahostajne som prehodil:

„Čo je s ním?“

„Spí,“ odvetil tlmený hlas pomedzi prsty. Keď som to nekomentoval, dodal: „Úplne sa ožral a zaspal.“ Dvihol hlavu a uprel na mňa sčervenené, očividne vyplakané oči. Stále boli krásne. Zisťoval som, že sú krásne za všetkých okolností. Aj keby bol biely ako smrť, presne ako teraz, jeho oči by vždy žiarli tmavou krásou ako obloha za súmraku.

„Alex, musíš mi pomôcť.“

Nepočul som toto už niekde? Chytil ma za ruku a jeho oči sa do mňa vpili silou, ktorá by ma donútila spraviť čokoľvek. „Musím zachrániť Pierra. Nech to stojí, čo to stojí, musím ho odtiaľ dostať.“

„Čo si sa zbláznil?“ zašepkal som, pokúšajúc sa odvrátiť od modrej, horúčkovitej žiary.

„Možno. Zbláznil som sa už vtedy, keď umrel. Ako mám byť normálny teraz, keď viem, že niekde už dva mesiace žije a že tam trpí?“

„Ako vieš, že tam...“

„Povedal mi to krpec. Už včera a dnes znova. Skúšajú na ňom nejaké lieky, či čo. Umelo ho držia pri živote a vždy, keď je to kritické, vymieňajú mu krv. Na to potrebujú Juliena. Preto ho chcú vždy triezveho, preto odtiaľ príde bez rán, nič mu tam nespravia, chcú len jeho krv, lebo je taká istá ako bratova!“

Stisk jeho ruky začal bolieť. Privrel som oči a prestavil som si Juliena priviazaného na nemocničnom stole, s hadičkami vedúcimi do jeho tela, v bezvedomí, ako z druhotriedneho hororu.

„Ak to nespravíš preňho, sprav to prosím pre mňa. Prosím.“

Trpel by. Určite by trpel, umelo držaný pri živote, stále bojujúci proti cudzím látkam v tele. Dva mesiace bez pohybu. Bez možnosti na vykúpenie, na smrť.

„Ako by som ti mohol pomôcť? Veď...“

„Alex, ten, čo si s ním včera bol celú noc, je ich šéf,“ šepkal Erik vzrušene. „Počul som, že zajtra si prídu znova po Juliena. Ak by sa ti podarilo presvedčiť ich, aby ťa vzali zo sebou a aby vzali aj mňa...“

Neveriaco som naňho pozrel. „A ako ho mám presvedčiť?“

Erik sa uškrnul. „To nebude problém. Máš na to talent.“

„Ja? Talent?“

„Hej. Mal by si sa vidieť, ako chodíš. Húpeš bokmi ako baba.“

„Čo? To fakt??“

„Presne tak. Preto s tebou začal Julien tancovať, keď si sa tu prvý krát zjavil. Všetci na vás pozerali, keď ste sa o seba obtierali. Pamätáš, ako vám tlieskali, keď ste sa začali bozkávať?“

Čumel som naňho ako zjavenie.

„Boli ste dobrí. Preto ťa Julien dostal k sebe na izbu, zaradili ťa ako prvotriedny tovar spolu s ním.“ Môj pohľad zablúdil ku gučke, skrčenej na druhej strane od Erika. Na malú chvíľu som zatúžil dvihnúť sa a ísť sa pozrieť, či je v poriadku. Odhrnúť vlasy z jeho tváre a dať opatrný bozk na jeho pootvorené ústa, zotrieť slinky, ktoré mu v spánku vždy vytekali...

„A keď sa tam dostaneme? Čo potom?“

Erikove oči sa rozžiarili ešte viac, takmer mi rozpučil ruku.

„To nechaj na mňa...“

Nevedel som, na čo som to pristal. Alebo som to vedel až moc dobre a práve preto som sa rozhodol ísť. Vedel som, že nech má Erik akýkoľvek plán, je to šialené a beznádejné. Všetci tam zomrieme. Ja, on, Julien, a Pierrovi vôbec nepomôžeme. A to bolo to, prečo som chcel ísť.

Umriem. Asi ma niekto zastrelí, potom odvlečie na skládku odpadu, alebo len na zadný dvor. Budem mŕtvy. Bola to tá najlepšia vyhliadka na budúcnosť, akú som za posledný mesiac mal.

Napriek tomu som si musel pichnúť drogu, predsa len, ísť s čistou hlavou na vlastnú popravu, nebolo tak ľahké. Túžil som to mať za sebou, ale ako každý človek, bál som sa umierania. Možno takto nebudem nič vidieť, nič cítiť a z tej čiernej tmy sa proste už len nezobudím. Presne tak, bude to ľahké. Nakoniec budem Erikovi a Julienovi predsa len vďačný, že ma do toho zatiahli.

Napriek omámeniu som však vedel, čo sa so mnou deje. Možno som bol tak nervózny, že sa moje vedomie proste odmietalo odobrať do sladkých mrákot a zahmlene vnímalo úplne všetko. Prišiel som do baru, kde som sa stretol s Erikom a Julienom. Tí dvaja sa na niečom dohovárali; vidieť ich spolupracovať namiesto hádok, bolo nanajvýš zaujímavé. Netrvalo dlho a na obzore sa objavili muži v čiernych oblekoch – na prvý pohľad naše cieľové objekty. Erik ma chytil za ruku a nechali sme Juliena stranou. Poňho si určite prídu, dôležité bolo len to, aby vzali aj nás.

Nakoniec to nebolo také ťažké, presne ako Erik predpokladal. On vynaložil všetko svoje umenie na to, aby sa votrel jednému z nich, ja som na počudovanie a potvrdenie jeho slov o svojom prirodzenom talente, nemusel spraviť takmer nič. Stačilo, že som sa ošuchol o bossa, ktorého som si celkom dobre pamätal zo včera, a vrhol naňho pohľad, o akom som ani nevedel, že som ho schopný. Malo to byť nechutne zvodné a zrejme bolo, lebo chlap o meter vyšší odo mňa ma schmatol a pri náraze do jeho tela som doslova cítil, ako nami prebehlo jemné elektrizovanie pri spomienke na včerajšie vystrájanie. Náš osud bol tým spečatený, o necelú pol hodinu sme sa ocitli spolu s Julienom v tmavej limuzíne a mierili preč z domu, ktorý bol dlhú dobu mojim väzením a do ktorého sa pri troche šťastia už nikdy živý nevrátim...

Cestovali sme pár hodín. Cez tmavé sklá som nevidel nič von a keďže som mal výhľad len na Erika, ktorý už obšťastňoval svojho vyvoleného, radšej som zavrel oči a nechal sa unášať zvláštnymi pocitmi, ktorého vo mne vyvolávalo jemné hladkanie drsných prstov môjho bossa. Vedel som, že nás Julien uprene sleduje z náprotivného sedadla, nemusel som sa ani pozrieť. Netúžil som vedieť, čo znamená ten nespokojný výraz v jeho tvári.

Keď sme dorazili na miesto, zaviazali nám oči, takže som nevedel, kam sme sa to dostali. Vonku bola riadna kosa, vnútri nič lepšie. Keď nám odviazali pásky z očí, zistil som, že sme v nejakom obrovskom sklade, zariadenom ako provizórna poľná nemocnica. Na vzdialenejšom konci, pod malým igelitovým stanom, práve mizol Julien s dozorom. Erik sa pozeral ich smerom, ale až na miernu belobu v jeho tvári nebolo vidieť, čo si myslí. Zaviedli nás k starým pohovkám, postaveným oproti sebe do kruhu, uprostred bol malý stolík. Niekto doniesol fľašu s vínom a porozlieval do pohárikov. Posadali si, zábava sa mohla začať.

Teraz som už nevidel tak ostro, konečne na mňa začala doliehať dávka, ktorú som si sám naordinoval. Viem, že ich bolo asi šesť na nás dvoch. Počul som Erika smiať sa a pokúšal som sa ho napodobňovať. V jednu chvíľu som dostal do ruky pohár, ale kým som sa stihol napiť, zrazu bol Erik nalepený na mne, bozkával ma a pohárik sa rozbil o zem. Cinkot črepov mi znel v hlave ako hudba, najprv jemná, miešajúca sa s hlasmi, potom silnejúca a silnejúca, až sa to nedalo vydržať. Niekto tlieskal, Erik ma vyzliekal. Chcel som ho odstrčiť, neviem už prečo. Chcelo sa mi plakať a chcelo sa mi volať Julienovo meno. Chcel som byť s ním. Zrazu som netúžil po ničom inom, len byť s ním... „Julien,“ šepkal som Erikovi do vlasov a surovo vrýval nechty do jeho ramien. Neprítomne na mňa pozeral, akoby ma ani on moc nevnímal, akoby jedinou jeho úlohou bolo robiť to so mnou, sedieť na mne a hýbať sa, vyvolávať tým búrlivé súhlasné potlesky a smiech, nútiť moju hlavu, aby sa ešte viac točila, moje telo, aby mu vychádzalo v ústrety v čoraz rýchlejšom a rýchlejšom rytme, neúnavnom, neznesiteľnom, privádzajúcom ma do šialenstva. Obaja sme stonali akoby nám šlo o život a ja som zrazu pochopil, že to musíme robiť, viac a viac, aby sme sa obaja odpútali od toho, čo sa okolo nás deje, že namiesto tlieskania a smiechu zrazu počujeme výkriky a bolestivé chrčanie, buchot a trieskanie, znova rozbíjané sklo, telá padajúce na zem a rozmetávajúce všetko okolo seba. Hľadeli sme si do očí a mučili jeden druhého, len rýchlejšie a rýchlejšie, hlasnejšie, lebo nechcem nič vidieť a vedieť, len nech je rýchlo po tom...

Erik vykríkol v orgazme, cítil som jeho svaly zvierať sa v prudkých sťahoch, jeho nechty rozrývajúce mi kožu na ramenách. Niečo medzi bolesťou a vzrušením zalialo moje telo a tiež som dospel k vrcholu, prudko som ho stiahol na seba a obaja sme padli na pohovku. Zvierali sme sa v bolestivom objatí, dlho, kým okolo nás postupne tíchlo neľudské kvílenie, kým neustali všetky pohyby.

Až potom sa Erik odo mňa dvihol a poobzeral sa okolo seba. Moja myseľ bola už znova čistá, tým sexom sa všetok účinok drogy dokonale vybil. Rozum mi začal pracovať a pochopil.

„V tom víne...“ šepol som zachrípnuto. „To víno si doniesol ty.“

„Áno,“ prikývol Erik, takmer ma nevnímajúc.

„Čo v ňom bolo?“

„Neviem. Niekto mi ho dal už dávno. Ten jed mal byť smrtiaci.“

Dvihol som sa. Ten jed očividne bol smrtiaci. Všetci muži ležali na zemi, niektorí sa ešte trochu triasli, dokonávali, ale smrť nenechala na seba dlho čakať. Erik sa postavil s tak vyjaveným výrazom, že by som sám nebol uveril, že to spravil on. Pozrel sa k igelitovému stanu a zrazu sa automaticky zohol.

Z otvoru v igelite vyšla postava, posledný žijúci muž. Ale ani ten sa neubránil chlapcovi, ktorý bol pre svoju lásku ochotný vyvraždiť asi aj celý národ. Ozval sa výstrel a ďalšia postava sa pridala k zástupu mŕtvol. Erik sa postavil a z jeho ruky vypadol revolver. Videl som, ako si vytiahol nohavice, zapol sa. A potom sa rozbehol. Keď dobehol k stanu, spamätal som sa aj ja, tiež som sa bleskovo obliekol a vyrazil som za ním.

Ak som si doteraz o ňom nemyslel, že je blázon, teraz ma to určite napadlo. V stane boli všetky tie lekárske prístroje, aké vidíte vo filmoch, presne tie isté postele, hadičky, tykajúce čiary na obrazovke a pacienti. Keby som mohol odtrhnúť zrak od jedného z nich, možno by som sa aj pokúsil Erikovi zabrániť v tom, čo spravil, ale nedalo sa.

Pierre vyzeral takmer ako Julien. Jeho prepadnutá, polopriesvitná tvár, mala tie isté jemné črty, zdrsnené príliš vystúpenými kosťami. Bledé vlasy zakrývali chudé ramená, biela košieľka telo, vychudnuté takmer na kostru. Vyzeral ako mŕtvy, vlastne som si myslel, že je mŕtvy. A napriek tomu všetkému som vedel, že je krásny. Neskutočne krásny, ako prízrak, zjavenie, ktorého sa bojíte aj keď viete, že vám neublíži. Lebo niečo tak krehké môže byť len dobré. Nemôžete mu ublížiť, lebo si to nezaslúži. Nemôžete ho ani nenávidieť, lebo on za nič nemôže...

Pozeral som a pozeral a Erik medzitým strhal hadičky z Juliena a už spolu s ním začali oslobodzovať od prístrojov Pierra. Napadlo ma, že ho zabijú, ale oni sa správali ako zmyslov zbavení, len ho odtiaľ dostať, na ničom inom im nezáležalo. Myslím, že som na nich začal kričať, ale nevšímali si ma. Pokúsil som sa zabrániť im v úmyselnej vražde toho úbohého, bezvládneho chlapca, ale Erik mi vrazil takou silou, že ma omráčil a ja som padol na zem. Zrejme by ma tam bol aj nechal, ale Julien ma pár fackami prebral, vytiahol na nohy a kým som sa nazdal, bežali sme von. Erik mal Pierra na rukách a v tme zamieril k autu. Julien letel za ním a ja som nemal na výber, bežal som s ním. Pri aute som začal na Erika vrieskať, úplne si istý tým, že Pierra akurát zabil, veď keď bol tak dlho na prístrojoch, nemohol prežiť odpojenie od nich. Erik ma samozrejme nevnímal a znova sa pokúsi udrieť ma, avšak Julien začal niečo kričať tiež a on celý mimo vliezol do auta za Pierrom, ktorého tam vložil. Všimol som si, že mu niečo rozpráva po francúzsky a začul som aj tichú odpoveď neznámeho hlasu. Julien na mňa uprel veľké oči, topiace sa v slzách a ja som nemal na výber. Sadol som si za volant.

Nemal som vodičák, ale každý chalan v mojom veku vedel šoférovať. Nikdy som nešoféroval takú obrovskú limuzínu a nikdy som nejazdil po poliach a lesoch, ale vyrazili sme. Len tak, rovno, do neznáma.

TO BE CONTINUED...
PREVIOUS


Zpět