Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

Real story 3/6

+noritenshi+
Warnings:rozhodne 18+, ale keďže teraz už aj mladší čítajú yaoi, tak ich nechcem uraziť ;)
Pairing: len original characters
Summary:unesený chlapec je nútený k prostitúcii, ale aj v jeho zúfalej situácii sa nájde zopár kladných vecí, či osôb...
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Spal som s Julienom, napadlo ma ako prvé, keď som sa prebudil. Naozaj som s ním spal a pamätám si každý detail toho, čo som s ním robil. Až také detaily, ktoré si možno pamätať nechcem, ako vyzerá tam dolu a tam ďalej vzadu... Posadil som sa na posteli a rozhliadol okolo seba. Julien tam nebol, to ma zarazilo ako prvé. Vždy tam bol, keď som sa zobudil. Začul som, že v kúpeľni tečie voda a vyskočil som, ešte rozospatý a nevnímajúci také veci ako či chce súkromie, alebo nie. Roztvoril som dvere a šokovane som ostal stáť v nich. Chlapec sedel na zemi v mláke vody a nechával ju tiecť zhora na seba. Ľadový prúd mu stekal po vlasoch, po hrudi a medzi nohy, sukňa, ktorú mal stále na sebe, bola nasiaknutá a ťažko sa mu lepila na telo. „Julien!“ zhíkol som sa priskočil k nemu. Triasol sa ako osika, pery fialové, studený ako smrť. Hneď som vodu zastavil a pokúsil som sa ho vytiahnuť na nohy, horko-ťažko sa mi to podarilo. Hodil som naňho uterák a potom, nemajúc na výber, som sa zohol, vzal ho na ruky a odniesol do izby. Položil som ho na posteľ a začal ho utierať, no to nestačilo ani zďaleka. Bol podchladený, zuby mu drkotali, stále sa triasol. Začal som úplne drhnúť jeho telo v snahe rozohriať ho, šúchal som mu ruky a chodidlá tak dlho, až kým nezačal naberať teplotu podobnú človeku. Potom som si naňho ľahol a prikryl nás oboch plachtou, pokúšajúc sa vytvoriť také teplo, aké sa len dalo.

Nemusel som ani rozmýšľať, čo ho to napadlo, vedel som to hneď. Ak mu včera nedali drogy, je to už strašne dlho, čo nedostal svoju dávku a abstinenčné príznaky začínajú zúriť. Tá voda bolo možno to jediné, čo v ňom zmrazilo šialenú túžbu po dávke, skrotilo najhorší ošiaľ. Dúfam, že to bol vrchol, dúfam, že to teraz pôjde už k lepšiemu...

Ako som ležal na ňom a mimovoľne ho hladkal, dospieval som k zvláštnemu rozhodnutiu. Nedať si už nikdy nič pichnúť. A čo navyše, nedovoliť to ani jemu. Radšej ho budem strkať pod ľadovú vodu zakaždým, keď dostane chuť. Radšej ho nechám trpieť v rukách vrahov, ako nechať sa dobrovoľne zabiť takým svinstvom. Budem to všetko znášať spolu s ním.

Prešla dlhá doba, kým konečne začal vnímať. Náhle sa odo mňa dvihol a postavil sa, plachta z neho skĺzla, ošuchla sa o jeho malý zadok, o lýtka a nečujne dopadla na zem. Pozoroval som ho a pokúšal sa prestať dýchať, aby som spomalil prudké bitie srdca. Hladká biela pokožka... takmer som cítil ako sa obtiera o moju. Dlhé jazvy na chrbte, ktoré som bozkával s mučivým vedomím, že ich nikdy neodstránim... Obzrel sa a jeho pohľad mi okamžite povedal, že to na mne vidí. A že je mu to úplne ľahostajné.

Prešiel sa po izbe, sem a tam. Znova a znova. Zaboril som si tvár do postele, nechcel som naňho pozerať, ak si to neželá. Zdalo sa mi to, alebo si tentoraz on nepamätal nič z toho, čo sa v noci medzi nami stalo? Potom si nepamätá ani to, čo mi povedal, ako ma oslovil, a že jeho Je t'aime nepatrilo mne... Nechcel som sa tým zaoberať a predsa mi to akosi nedalo pokoja. Keď Erik povedal, že Julien spáva s každým, neprišlo mi to až také hrozné, veď rovnako sa to dalo povedať o mne. Lenže v tom, ako Julien povedal to meno, to, že s ním spojil Milujem ťa, mu dávalo väčší význam. Miloval tento chlapec niekoho? Kto je ten Pierre, videl som ho už niekedy?

Nakoniec som začul, že sa prestal prechádzať a sadol si. V tichu šťukol zapaľovač, ucítil som cigaretový dym. Postupne sa ním opäť zahalila celá izba. Pomaly som sa posadil a neochotne som sa otočil k nemu. Pozeral sa na mňa, ale hneď uhol pohľadom. Nepamätáš si to? – túžil som sa spýtať. Zrejme presne to isté, čo sa chcel on spýtať mňa, všetky predošlé noci. Chápem, bol si v tak strašnom stave, nevedel si, čo robíš. Ani s kým to robíš...

Cítil som žiaľ. A žiarlivosť, hnev na niekoho, kto mi ho zobral dávno predtým, ako sa stal mojim. Takže mi nikdy nepatril. Sakra, ale kedy sa toto zo mňa stalo?! Kde je môj predošlý život a myslenie?! Predtým by som nikdy nebol schopný... zamilovať sa... do chalana...

Tváril sa, že ho nezaujímam, presne tak, ako všetky predošlé dni. A presne tak som cítil, že to nemôže byť pravda. Pretože som cítil jeho napätie. Neoblomne si vložil cigaretu do úst, keď som sa postavil a priblížil sa k nemu. Nemohol som to vydržať, potreboval som to. Dôkaz, že to jeden s druhým myslíme naozaj vážne. Že neexistuje nikto iný. Len ja a on, len jeden pre druhého, lebo nič iné tu nemá zmysel...

Vytiahol som mu cigaretu z úst, stále na mňa nepozeral. Bolo mi to jedno, schytil som jeho tvár do dlaní a začal ho bozkávať tak prudko, až si buchol hlavu do steny za ním. Pritisol som sa naňho, tiež nešetrne a bezohľadne a on sa pod váhou môjho tela zviezol na zem. Ešte lepšie, pomyslel som si. Teraz ťa mám, tu, pod sebou a dokážem ti, že v tomto sne sa ti nič nesníva. Že to bola pravda a ja ťa už neodhadzujem, lebo už viem, čo spolu máme. Dúfam, že to máme. Julien? Je medzi nami niečo??

Nahé telo bolo veľmi ľahkou korisťou a ja som si tiež nestihol nič obliecť. Všetko hralo pre to, aby som sa nestihol skrotiť, zastaviť, uvedomiť si, čo robím. Všetko hralo pre mňa a zároveň proti mne. „Alex!“ zastonal Julien zdesene, keď moje prsty zablúdili do jeho rozkroku a napriek tej rýchlosti ho našli tvrdého a vzrušeného. „Non... s'il vous plaît..."

Objal ma tak, aby som naňho už nemohol siahnuť, tak ako tesne po tom, ovinul ruky aj nohy okolo môjho tela a tíško, skoro plačlivo opakoval:

„S'il vous plaît, s'il vous plaît...“

Sťažka som dýchal do jeho vlasov, nazúrený a sklamaný zároveň, ale hlavne zhrozený, lebo v tej chvíli, ako vykríkol, predstavil som si sám seba, ako ležím pod niekým a cítim presne to isté, čo musel on: strach. Lebo sa na mňa niekto vrhol a siahal po mne. Lebo v jeho dotykoch nebola neha a opatera, ale naopak drsnosť a priam vzývanie bolesti. Ale prečo, prečo? – revalo vo mne ešte stále nechápuce zviera. Veď to chcel, cítil som ho predsa, páčilo by sa mu to!

Presne tak... páčilo by sa mu to tak, ako s hocikým iným...

Dvihol som hlavu a pozrel do jeho očí. Placho sa usmial a jeho ruky a nohy sa spustili z môjho tela. Vystrel sa podo mnou a pokúšajúc sa vyhnúť môjmu pohľadu, ticho povedal:

„Merci.“

Si hlupák, napadlo ma a zatúžil som tresnúť si niečím po hlave. Tak ty sa mu tu snažíš dokázať, že ti na ňom záleží, primitívnym sexom a on ti to dokáže presným opakom – tým, že ho zruší. Pretože nie som hocikto a odo mňa očakáva niečo iné, niečo výnimočné, to, čo som mu dával vždy a čo nemal od nikoho iného. Nežnosť...

Opäť som sa naňho vrhol, ale teraz som ho nemienil znásilniť. Len som ho objal a ostal som tak ležať. Cítil som, ako sa ku mne privinul a vedel som, že sa usmieva. Opantalo ma také šťastie, aké som snáď necítil ani na slobode. A aké som nemal cítiť ani veľmi dlho potom...

Nedokázal som zabrániť tomu, aby si Julien nepichol drogu, vrhol sa po nej ako vyhladovaný pes. Svoju dávku som šikovne hodil pod posteľ, keďže už bolo uznané, že si môžem pichať sám a v podstate sa o to nikto ani nestaral. Všetci predpokladali, že chcem. Bez drog to tam nikto dlho nevydržal. Nemohol som to zazlievať ani Julienovi.

Žiarlivo som sledoval, aký má ten chlapec úspech, vlastne som ho ešte nikdy nevidel v akcii. Hneď na začiatku sa oňho skoro pobili dvaja páni, vyhrali doláre nad ruskými rubľami. Jasné, myslel som si, veď vyzerá ako dievčatko, oblečený do čierno-bielych čipkovaných šatočiek. Chápu tí zvrhlíci, že je to predovšetkým mladý muž? So všetkými potrebami, ktoré ako taký môže mať...?

Bol som trochu nazúrený a zrejme preto som tú noc odpudzoval pozornosť, už som len čakal, kedy ma príde niekto z našich väzniteľov preveriť, prečo sa ešte stále pofľakujem po bare a prečo nie som povoľný. Našťastie sa objavil Erik a poskytol mi alibi.

Celkom som sa potešil, keď som zbadal jeho úsmev, aj keď som trochu nechápal, odkiaľ stále berie pozitívnu náladu v tejto diere a hlavne po tom, odkiaľ sa akurát vracal.

„Au,“ pošúchal si zadok, „to bolo trochu drsné.“

Začal sa smiať, a tak som sa rozosmial tiež. Niečo v jeho pohľade zaiskrilo a už som bol opretý o stenu, on prilepený na mne, bozkávajúc ma ako dlhoročného milenca. Nedbal som, práve mi zlepšil náladu, chcel som mu to vrátiť. A tak moje náruživé bozky vôbec neboli hrané. Nakoniec, Erik sa mi páčil, trochu mi pripomínal Juliena tými dlhými vlasmi a vôňou mydla, ktoré tu zrejme používali všetci. Dostal som sa akurát k tomu, že som roztúžene tlačil dlaňou na tvrdú vyvýšeninu v jeho nohaviciach, keď niekto vyslovil jeho meno.

„Erik!“

Erik sa strhol a obzrel. Nevidel som, aký výraz spravil, ale keď sa otočil späť ku mne, uškŕňal sa. Jeho bozky mi nedali šancu zistiť, kto za ním stojí, i tak som to vedel. Spoznal by som ten hlas aj po sto rokoch. „Uhm,“ odstrčil som ho rázne a donútil ho odstúpiť.

Samozrejme, za ním stál Julien. S blčiacim pohľadom a rukami v päsť. Nikdy ste nevideli dievčatko v tak nedievčenskej póze. Všimol som si pár odtrhnutých volánov na jeho šatoch a červené kútiky úst.

Zaviazali mu ústa! – napadlo ma a zamračil som sa. Určite sa mu šatka, páska, hocičo, zarylo medzi zuby, odralo mu kútiky až do krvi!

Akurát som sa chystal pohnúť k nemu, keď som si všimol, že Julien sa o mňa moc nezaujíma. Vyštekol niečo na Erika a ten sa zamračil tiež. A odpovedal mu. Po francúzsky.

Stál som tam ako socha, kým sa oni dvaja predo mnou hádali, ticho, aby si ich nevšimli dozorcovia. Erikovi šla francúzština z úst ako rodná reč, keby som ho nepočul, nikdy by som neuveril, že vie po slovensky. Netušil som, o čom hovoria, ale znelo to, ako keby si nadávali. Myslel som, že len kvôli mne.

„Erik,“ prerušil som ich vo chvíli, keď sa obaja nadýchli. „Ty vieš po francúzsky?“

Pozrel po mne a jeho pohľad ma spálil na popol. Čo sa do toho miešaš?! Ako sa opovažuješ...! Ale jeho slová nezneli až tak hrôzostrašne, zrejme sa mu podarilo neprimiešať do nich svoje emócie.

„Áno,“ odvetil celkom pokojne.

Došlo mi to v tej istej chvíli ako Julienovi, on však skôr vyhŕkol tú otázku.

„Nebudem vám prekladať, na to zabudnite,“ odvetil Erik, tentoraz ignorujúc francúzštinu. Pozreli sme s Julienom na seba, v očiach obrovskú nádej. Ak by mu dokázal povedať... Ak by mi preložil, čo si myslí...

„Nikdy,“ trval na svojom Erik, vidiac naše psie pohľady. „Prečo by som mu mal pomáhať? Prečo akurát jemu?“

Čo ti také spravil? – zaúpel som v duchu. Nemôžeš to robiť len preto, lebo je krajší ako ty, lebo má každého, lebo má mňa!

„Erik, veď my dvaja... sa skoro nepoznáme...“

„Choď do riti, to nemá s tebou nič spoločné!“

Ostal som ako zmrazený, zato Julien znova začal niečo šepkať. Temne a hnevlivo, nikdy som ho ešte nevidel takého zamračeného. Nepresviedčal ho, len rozprával. Zdalo sa mi, že takmer zlomyseľne... Erik bledol pri jeho slovách, začínal sa triasť. Vedel som, že mu strelí, uvedomil som si to skôr, ako to spravil a predsa som tomu nedokázal zabrániť. Bledé Julienove vlasy sa mihli vzduchom zároveň s Erikovou rukou, pri ostrom zvuku facky som zavrel oči. Neviem prečo, ale z ich tónu som mal hrozný dojem, že si to Julien zaslúžil. Že povedal niečo strašné, spravil niečo neodpustiteľné. Že práve preto sa hádali a ja som im dal len zámienku...

Keď som oči otvoril, bol Julien preč. Neviem, kam ušiel. Pri mojich nohách sedel Erik a s tvárou zaborenou v dlaniach ticho vzlykal. Zničene som sa zviezol k nemu a položil mu ruku okolo ramien. Asi som ho nechcel utešiť, proste som len nevedel, čo mám robiť a čo povedať.

„Odkiaľ vieš po francúzsky?“ spýtal som sa nezmysel, ktorým som chcel odpútať vlastnú pozornosť od toho, čo sa práve stalo a čo som nechápal. Ale to, čo Erik odvetil, ma zmiatlo ešte viac. „Pierre ma naučil...“ hlesol a jeho vzlyky prešli v tiché dusenie plaču.

Pierre...

Je t'aime... Pierre...

Meno, ktoré som sa snažil vymazať zo svojich spomienok.

„Kto je Pierre?“ dostal som zo seba priškrtene.

„To je jedno!“ vybuchol Erik a prudko odstrčil moju ruku zo svojich ramien. „Je mŕtvy!“

~*~

Ja som sa cítil ako mŕtvy, keď som sa po noci, v ktorej sa mi prvýkrát podarilo prežiť bez ujmy na mojom tele, vrátil do izby. Julien sa zrejme cítil ako mŕtvy tiež.

Pozrel sa na mňa s takou pokorou, že som hneď videl, ako mu je hrozne ľúto, čo sa stalo. Ukázal mi zrejme niečo, čo som na ňom nikdy nemal vidieť, ukázal mi, že dokáže byť zlý a odporný, malá mrcha, ktorá ľuďom ubližuje. Nedokázal som si predstaviť, ako ublížil Erikovi, ale niektoré veci mi dochádzali. Že Erikovi na mne vôbec nezáleží. A jediné, prečo chcel so mnou niečo mať bolo, vrátiť Julienovi bolesť. Vziať mu ma. Akoby na oplátku. Koho vzal Julien Erikovi? Toho Pierra?

Želal som si, aby to nebolo tak zamotané, aby som sa vrátil do chvíľ, keď bolo všetko jednoduché, keď som bol len ja a Julien a medzi nami sladké tajomstvo, ktoré ma síce pripravovalo o zdravý rozum, ale nemal som z neho tak hrozný strach. Teraz som vedel, že Juliena vôbec nepoznám a že to, že sa predo mnou hrá na plachého chlapca, možno vôbec nie je pravda...

Aj keď to ako pravda dosť vyzeralo, keď som si zničene sadol na posteľ a on sa váhavo ku mne prisunul. Nič nevravel, lebo ma nemohol utešiť len tónom svojho hlasu. Radšej sa spoľahol na niečo iné, na to, čo medzi nami fungovalo. Sadol si za mňa, ucítil som jeho ruky, ktoré sa položili na moje ramená. Pomaly mi ich začal masírovať, vkladajúc do toho nežnú silu a vláčnosť, ktorá ma prinútila privrieť oči. Bože, keby toto robil inokedy... ešte predtým, ako tak pomstychtivo šepkal Erikovi...

„Julien,“ hlesol som ticho, cítiac, že so mnou jeho jemné pohyby robia presne to, čo plánoval. Uspávajú a pritom takmer nevedomky vzrušujú...

„Julien, kto je Pierre?“

Zasekol sa a jeho ruky skĺzli po mojom chrbte. Viem, že mi rozumel, musel vytušiť otázku spojenú s tým menom. Naklonil som hlavu na bok a pozerajúc na krivú, špinavú stenu predo mnou, som zopakoval: „Kto je Pierre?“

Trochu som sa mykol, keď ma prudko odzadu objal a položil si hlavu na moje plece. Skôr som cítil, než počul, hlboký vzdych v jeho hrudi. Jeho prsty sa spojili na mojom bruchu, nebadateľne sa trasúc. Náhlivo, hoci stále jemne, ma začal bozkávať na šiji, umiestňujúc drobné božteky tesne vedľa seba. Chcel to zažehnať, zmiasť ma, aby som na to prestal myslieť...

Prudko som sa otočil a jediným pohybom ho hodil na posteľ. Naklonil som sa nad ním a zamračene pozrel do jeho vyľakaných očí.

„Neštvi ma,“ zavrčal som naňho. „Kto je Pierre? Miloval si ho?“

Musel chápať moje otázky, pretože ich mal v sebe, tie pocity, ktoré som ja len hádal a na ktoré som sa pýtal. Stisol pery a odvrátil tvár, ale všimol som si, ako sa mu v očiach lesknú slzy. Povedal vetu, v ktorej zaznelo meno Erik. Neviem, čo to malo spoločné s Erikom. Toto bolo len medzi nami dvoma. Alebo nie?

Zrazu ma stiahol na seba, nechtiac som priľahol jeho menšie telo, ale moja váha mu vôbec nevadila. Začal mi niečo šepkať do vlasov, naliehavo a zúfalo, bol tam samý Erik a Alex a znova Erik a moje meno a toľko záporov a žiarlivého podtónu, že som pochopil, o čo mu ide. Aj keď neviem, prečo potom spojil v jednej vete Erika a toho chlapca Pierra. Pustil mi hlavu, pozrel som naňho, obaja sme pochopili, že sa nechápeme. Erik a ja, Erik a Pierre. Julien a ja, Julien a Pierre... Čo to malo všetko znamenať?

Skôr, ako som mohol začať uvažovať nad rozlúštením záhady, rozhodol sa Julien pre vysvetlenie, nezakladajúce sa na slovách. Podarilo sa mu prevaliť ma pod seba, nebránil som sa. Ani tomu, keď ma začal bozkávať. V hlave mi ešte chvíľu vírili dohady a znova otázky, ale rýchlo zmizli. Julien sa na mňa vrhal tak intenzívne, že sa tomu nedalo odolať. Vlastne ešte nikdy nebol takto aktívny, vedel som to, aj keď som si okrem včerajšej noci nič nepamätal. Vedelo to možno niečo iné, ako moja myseľ. Že konečne prestal predstierať hanblivosť a útočí na mňa. Lebo až teraz ma potrebuje naozaj presvedčiť. O tom, že ma chce...

Bolo to v každom jeho dravom pohybe, v tom, ako nešetrne zo mňa zdriapal oblečenie. V tom, ako sa nekrotil vo svojich bozkoch a rozdával ich úplne všade po mojom tele. Chvíľu som sa ho pokúšal odstrčiť, ale potom som to vzdal. Pochopil som, že nemám proti nemu šancu, keď sa raz k niečomu rozhodne. A pri jeho skúsenostiach som naozaj stratený. Šiel na to tak systematicky, že o chvíľu som už len bezmocne vzdychal a jemnými pohybmi panvy proti jeho bokom som si pýtal viac. Julien sa však najprv sklonil k môjmu bruchu a jemným lízaním ma doviedol takmer na pokraj šialenstva. Prestal akurát, keď som myslel, že to už nevydržím a spravím sa. Aj to len preto, aby mi dal ešte väčšiu rozkoš. Pretočil ma na brucho a donútil ma vystrčiť naňho zadok, sklonil tvár medzi moje nohy. Skoro som skapal, keď som ucítil jeho jazyk na mieste, o ktoré sa nikdy nikto pred ním tak nestaral. Po pár minútach som šalel po tom, čo som predtým považoval za vrchol zvrhlosti a nechutnosti. Ale od Juliena to bolo iné. Tak pomalé a starostlivé. Jeho nežné prsty ma len hladkali a keď do mňa nakoniec sám vnikol, necítil som nič iné, len ostrú slasť, zalievajúcu moje telo. Bol neskutočný. Cítiac ho v sebe, som začal chápať zmysel všetkého, čo spolu robíme, možno celú podstatu toho obyčajného slova sex. Pochopil som, ako sa musel cítiť, keď som mu to dával ja. To, že to dal teraz on mne, bolo naozaj vyjadrením citov. Možno aj úprimných...

Dúfal som v to, keď som ho nakoniec, ešte stále udýchaného, ale už pokojného, zvieral v náručí a videl jeho oči znova sa trblietať slzami. Aj keď som netušil, prečo, keď sa mne chce smiať, on plače...

~*~

Náš stav pomaly spel k tomu, že sa ja, alebo on, alebo možno obaja, zbláznime. Naznačovalo to už len to, že som úplne prestal myslieť na to, kde sa nachádzam a čo tam mám robiť. Začalo mi byť ukradnuté, čo sa deje s mojim telom, dokázal som sa od toho odosobniť tak, že keď nado mnou niekto kričal rozkošou, ja som si v hlave premietal úplne iné scény a rozhovory. Hlavne rozhovory s Erikom. Vtedy som dospel aj k tomu, že z neho musím dostať viac.

V bare bolo veľmi veľa ľudí, nejaká mafiánska párty, a práve to nám zaručovalo súkromie. Boli sme už každý po jednom záťahu, keď som chytil Juliena za ruku a dotiahol ho do kúta, kde bola väčšia tma a kde sa Erik bozkával s nejakým chalanom.

Odtrhol som toho chalana od neho a odhodil ho na bok, chvíľu protestoval, ale bol nami všetkými, vrátane Erika, odignorovaný. Erik sa len zamračil a až prehnane dôkladne si zahŕňal rozcuchané vlasy za uši. Naozaj bol pekný. Aj keď sa pre mňa krása zosobňovala do podoby niekoho, koho by ste v reálnom živote obišli oblúkom a báli sa, že chytíte od neho vši. Do podoby bitého, nešťastného chlapca, ktorého som len ja mal možnosť vidieť vo chvíľkach, kedy zabúdal na svoj osud...

„Čo chceš?“ vyštekol na mňa Erik, po jeho priateľstve a úsmevoch neostala ani stopa.

„Budeš mi prekladať,“ oznámil som mu vecne.

„Povedal som, že vám dvom prekladať nikdy nebudem!“

„Prečo?“

„Pretože ho nenávidím!“

„A prečo ho nenávidíš?“

Zlostne po mne pozrel a potom niečo povedal Julienovi. Ucítil som stisk jeho ruky, mierne meravý a studený. Vedel som, že aj jeho toto stojí dosť premáhania sa, aj keď som ešte nemal šancu zistiť, prečo. Ticho niečo šepol, upierajúc pohľad do zeme.

„Čo?“ spýtal sa Erik a trochu nechápavo, hoci stále zamračene, pozrel na mňa. „Chce, aby si mu pomohol.“

„Pomohol? A v čom?“

Som teda nečakal, že náš rozhovor sa začne týmto. Zarazene som pozrel bokom na sklonenú plavovlasú hlavu, cítiac sa mierne urazene. Ani neviem prečo. Čo som vlastne čakal, že mi povie? Že ma miluje? Taká blbosť...

Erik pretlmočil moju otázku, zrejme len zo škodoradosti. Dostal odpoveď, tak tichú, že som ledva počul Julienove slová, on im však zrejme rozumel. Zrazu sa oprel o stenu a jeho oči sa zväčšili, takže teraz boli fakt nenormálne pekné. Pootvoril ústa, všimol som si, že sa mu trasú pery. V jednu chvíľu sa mi zazdalo, že chce Julienovi streliť, ale ako keby na to nemal silu.

„Čo povedal?“ spýtal som sa, snažiac sa tajiť svoju zvedavosť. Bolo to o niečom inom, ako som chcel, znova to nebolo o mne, ale aj tak... Čo to Juliena tak trápilo, že sa teraz nevie na mňa ani pozrieť?

„To je blbosť,“ hlesol Erik.

„Čo je blbosť?“ domáhal som sa vysvetlenia.

„To nemôže byť pravda, je predsa mŕtvy!“

„Čo? Kto?“

Julien videl, že mu Erik neverí a spupne zopakoval tie isté slová, čo predtým. Kým som tomu stihol zabrániť, vrhol sa Erik naňho, pritresol ho k stene a vrazil mu takú, až sa Julien zosunul na zem.

„To nie je pravda!“ kričal naňho, ignorujúc francúzštinu. Hudba našťastie hrala dosť nahlas, aby ho nebolo počuť po celom bare. „To nie je pravda, ty bastard, Pierre je mŕtvy!“

Zase je to o Pierrovi. Nič iné som si predsa ani nemyslel. Prečo sa ten mŕtvy chalan stále pletie do našich životov, to týmto dvom na ňom tak strašne záleží?

Julien, sediac na zemi, si pomaly utieral nos, z ktorého mu tiekla krv, miešala sa so slzami. Ticho Erika prosil a pozeral sa pritom na mňa, zúfalstvo a naliehavosť v jeho očiach by obmäkčili aj mŕtveho. Hľadel, akoby som bol jeho jediná záchrana. Posledná. A možno nie jeho.

Erik sa zrazu otočil a vrhol sa na mňa, pre zmenu nie preto, aby ma zmlátil. Proste sa mi len hodil okolo krku a rozvzlykal sa. Zaskočilo ma to ešte viac, nedokázal som si predstaviť, prečo zrazu plače. Jemne som ho prichytil na chrbte, Julien sklopil oči. Ale neprestal opakovať tie isté slová a Erik, prichýlený v relatívnom bezpečí môjho náručia, začal prekladať.

„Vraví, že žije,“ šepkal mi do ramena, cítil som, ako tričko vlhne jeho slzami. „Že Pierre žije. Nezabili ho, len ho držia na nejaké pokusy... bože...“

Ticho sa rozvzlykal, udierajúc päsťami do mojej hrude. „Sú to dva mesiace! Dva mesiace a ten bastard mi to nikdy nepovedal! Nechal ma v tom, že Pierra zabili, bože, reval som tri dni v kuse!!“

Takmer som sa nehýbal, nechal som ho, aby ma udieral a vinul sa ku mne striedavo. Hudba hučala všade vôkol mňa, udierala mi do uší v niečom, čo už neboli len decibely, čo bolelo a pritom príjemne zastieralo myseľ.

„Pierre je Julienov brat,“ skonštatoval som. Prečo ma to nikdy nenapadlo? No... možno aj napadlo, ale fakt, že Julien volal jeho meno, práve keď sme to spolu dorobili, mi to celé poplietol. On a jeho brat...

„Áno,“ fňukal Erik, jeho telo v mojich rukách sa chvelo vypätím. „Miloval ma. Jediný, prvý... to nechápeš... Keď sa to ten... ten... odporný... keď sa to dozvedel, začal robiť všetko pre to, aby ho odo mňa dostal! Chcel ho mať len pre seba, neváhal pre to spraviť nič, dokonca sa s ním aj vyspať! A Pierre ho miloval, kto by nemiloval svojho mladšieho brata, hlavne za takýchto podmienok?! Vždy mi vravel, že to raz Julienovi vysvetlí, že mu treba dať len čas... ale aj tak robil všetko, čo mu ten krpec rozkázal. Určite sa zaňho aj obetoval a teraz je niekde a ktovie, čo mu tam robia!“

Ďalší úder dopadol na moju hruď a ja som zavrel oči. Nemohol som sa pozerať pred seba, nie na chlapca, zrúteného pri stene, ktorému tiekli slzy z očí, lebo tušil, čo mi Erik rozpráva. Miloval svojho brata, samozrejme, kto by nemiloval? Spravil všetko pre to, aby oni dvaja ostali spolu. Úplne všetko. Zrejme je so mnou tiež len kvôli nemu. Lebo si myslí, že mu môžem nejako pomôcť ho zachrániť...

Otvoril som oči a uprel ich pred seba. Niečo ako zúrivosť, možno len pomalšie a malátnejšie, pohlo mojim telom, odstrčil som Erika na bok, nechávajúc ho vzlykať. Zohol som sa a chytil Julien za tričko, vytiahol som ho na nohy. A potom som mu strelil. Videl som svoju ruku, ako šla vzduchom, cítil som dotyk dlane s jeho pokožkou. Sklonil hlavu a pomaly sa chytil za líce, striaslo ním. Hudba hučala. Stále len hučala a hučala...

Ako vo sne som pustil látku jeho trička, odlepil som pohľad od vychudnutej postavy, chvejúcej sa nebadateľným zúfalstvom. Otočil som sa a ako námesačný sa vplietol medzi ľudí. Vrhol som sa na prvého chlapa, ktorý o mňa zavadil pohľadom. A strávil celú noc v jeho náručí. Ešte nikdy som nebol k cudziemu tak vášnivý, ešte nikdy som si to tak neužil. Zistil som, že sex je droga a oveľa účinnejšia proti bolesti ako tá, ktorú sme si museli pichať. Aj keď možno oveľa viac návykovejšia...

~*~ TO BE CONTINUED...
PREVIOUS


Zpět