Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

Real story 3/6

+noritenshi+
Warnings:rozhodne 18+, ale keďže teraz už aj mladší čítajú yaoi, tak ich nechcem uraziť ;)
Pairing: len original characters
Summary:unesený chlapec je nútený k prostitúcii, ale aj v jeho zúfalej situácii sa nájde zopár kladných vecí, či osôb...
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Nechali ma samého a bez jedla celú noc a celý deň. Julien sa nevrátil. Pár hodín som myslel, že sa zošaliem, no postupne sa môj strach menil na niečo ešte horšie, na niečo, čo som od svojho únosu nepocítil. Odhodlanie. Sedel som, nevnímal svoj hlad, ani chlad, ktorý bez jeho prítomnosti akoby nenápadne začal vyliezať z kútov. Hľadel som pred seba a vedel som, že ho musím vidieť. Ak je to možné, ešte ho zachrániť. Neprepadol som zúfalstvu, ako by som to od seba očakával. Ale ako som zistil, ja som už veľmi dlho nerobil to, čo by som sám od seba očakával. Teraz som mal istotu, že všetky moje dohady boli správne. Spával som s tých chlapcom a je úplne jedno, ako k tomu došlo, lebo sme to určite chceli obaja. Nespomínam si síce, čo som pri tom cítil, ale Julienovi sa to muselo páčiť. Istotne, veď inak by nebol spravil tých pár nesmelých a neúspešných pokusov o pokračovanie aj v bdelom stave. Cítil som voči nemu takú nejakú zodpovednosť – bol som to predsa ja, s kým ho nachytali. Ja, kvôli ktorému ho zmlátili. Ja, pre ktorého teraz niekde trpí...

Musel som mu pomôcť. Nevedel som, ako to chcem spraviť, ale nemohol som to nechať len tak. Ak som mal umrieť ja, možno som sa na to mohol vykašľať. Ale nemohol som kašľať naňho. Ani nie tak kvôli tomu, že mám voči nemu tie divné pocity podobné príťažlivosti, ale kvôli zlosti na samého seba. Mal som si dávať viac pozor. Nenechať sa tak vytočiť vlastnými nezvládnuteľnými citmi. Mal som sa správať viac dospelo a konečne prijať to, že svet, v ktorom práve žijem, je síce strašný a neľudský, ale naozaj existuje a všetko, čo sa v ňom stane, má svoje následky. Aj to, že som ho nebral vážne.

Nakoniec prišli tí muži, vlastne len jeden, ktorého som ešte nepoznal. Zdal sa byť ľahostajný, ale nebol až taký problém zlomiť ho. Až som sa zľakol toho, aké to je jednoduché. Stačilo sa usmiať, zvodne si prejsť rukami po tele, rozkročiť nohy. A mal som ho tam, kde som ho chcel mať. Keď sa asi po štvrť hodine dvihol z postele a celý mimo mi kázal obliecť sa, úplne zabudol na to, že na zemi leží nepoužitá injekčná striekačka. Trochu som sa triasol, bolo to asi prvýkrát, čo mi to niekto robil a ja som to vnímal, ale nebolo to tak strašné, ako som si predstavoval. Neviem, možno som bol už zvyknutý. Alebo teda – moje telo bolo zvyknuté. Bral som to ako skúšku toho, čo ma ešte len čaká. Pravda však bola taká, že som na to ešte nikdy nebol viac pripravený, ako teraz.

Snažil som sa moc neobzerať, keď sme kráčali chodbou, ktorou som zrejme šiel už veľakrát, prvý raz ju vnímajúc. Všade boli len neomietnuté tehly; obišli sme niekoľko dverí a vyšli hore schodmi. Usúdil som, že sme sa dostali z podzemia na prízemie. Bol som oblečený trochu lepšie, ako zvyčajne, lebo som si prvýkrát vyberal veci sám. Tradične som si ponechal kratučké šortky, ale namiesto roztrhaného tielka som si dal voľné tričko, aj keď ledva siahajúce po pupok a odkrývajúce kúsok môjho brucha. Neviem, či mi to malo v niečom pomôcť, ale dodávalo mi to trochu sebavedomia vo chvíli, keď som sa mal triasť strachom.

Obzrel som si miestnosť, ktorá sa podobala baru, diskotéke a spálni v jednom. Bol tam pult s obsluhou, aj kúsok miesta na tancovanie, o tyč sa lenivo otieral neznámy chlapec. Vychudnutý a zanedbaný, a predsa akýmsi spôsobom veľmi príťažlivý. Tam, kde nesiahali farebne sa mihajúce svetlá, sa v tme strácali pohovky a malé stolíky, všetko usporiadané do malých oddelení. V niektorých sedeli muži, ktorých som identifikoval ako zákazníkov, baviacich sa s už vybranými chlapcami a dievčatami, ktoré tam na moje počudovanie tiež boli. Neviem, prečo som si myslel, že sme čisto chlapčenský bordel.

Chlap so mnou mi na rozlúčku plesol po zadku a popchol ma k jednej z väčších pohoviek, kde sedeli a povaľovali sa zrejme tí ešte bez spoločnosti. Obzeral som sa najprv po zadaných, hľadajúc drobnú postavu so svetlými vlasmi, ale nikde som ho nezazrel. Váhavo som sa pohol k pohovke, rozmýšľajúc, čo teraz spravím. Ak tu Julien nebol, bolo úplne nadarmo, že som ostal triezvy. Možno by som sa tu mohol niečím opiť, alebo by mal niekto po ruke drogy... Ticho som zhíkol, keď ma zrazu niekto chytil za ruku a stiahol dole. Pristál som na mäkkej pohovke rovno medzi nezaujato sa tváriacim dievčaťom a chalanom. Ten chalan ma vzápätí objal a pritisol svoje pery na moje. Tentoraz som naozaj stuhol, šokovane nevediac, čo robiť. Ucítil som, ako po mojich lakťoch jemne kĺžu mäkké prsty a pomedzi moje pery sa sladko prebíja cudzí jazyk. Naskočili mi zimomriavky, kým som si vôbec uvedomil, čo to je za pocit. A keď prehovoril, takmer som odpadol.

„Alex, poď ku mne...“

Skoro som vystrelil šokom, neviem akým zázrakom sa mi podarilo sa ovládnuť a len jemným myknutím sa dostať z cudzieho objatia. Pozrel som pred seba, do tmavo modrých očí, rozžiarených úsmevom a zavrel som nechápavo pootvorené ústa. Ok, upokoj sa, vravel som si v duchu. Nie si tu prvýkrát, je možné, že už si si tu narobil priateľov, aj keď si nepamätáš. Dúfam, že len priateľov...

Chlapec sa mi obtrel lícom o rameno a plynule sa vydvihol opäť k mojim ústam. Tak asi priateľov nie – pomyslel som si, keď mi znova vnútil svoje pery. Panebože. Srdce mi tĺklo ako splašené, nevedel som, čo robiť a len som si v duchu opakoval – hovorí po slovensky. Môžem sa s ním rozprávať. Prečo sa s ním namiesto toho bozkávam??

Odtrhol som sa od neho a znova mu pozrel do očí. Usmial sa ešte širšie a odhrnul si z tváre hnedé vlasy, spadajúce mu na plecia v rovnakom účese, ako mal Julien.

„Kde je Julien?“ napadla ma konečne súvislá veta, jediná, ktorou som sa pokúsil zastaviť jeho ruky, prechádzajúce mi po chrbte.

„Julien?“ zamračil sa chalan a naozaj prestal. „Neviem.“

„Ale...“

„Ale ty si teraz so mnou... Dostal som ťa dnes prvý...“

Dostal ma? Studené prsty mi zašli pod tričko, ticho som zhíkol, ale stále som mal dosť sebazáchovy, aby som ho od seba neodhodil. Zrazu ma napadalo tisíc vecí, ktoré by som sa ho chcel spýtať a jedna po druhej mi mizli z hlavy. Kde to sme, ako sme sa sem dostali, či je nádej na útek... Všetko sa rozplývalo pod jemnými dotykmi jeho prstov, ktoré sa zamerali na moje prepadnuté brucho, na ten kúsok, ktorý vytŕčal spod trička. Neviem, či to bolo tým, že som bol úplne triezvy a vnímal všetko inak, alebo som sa hrozne bál, aby tento môj stav niekto neodhalil, vedel som len, že sa musím tváriť tak, ako sa tu chovám zvyčajne. A ak zvyčajne robievam toto...

„Ale Julien...“ zaprotestoval som ticho, keď sa mäkké pery vydali skúmať moje hrdlo.

„Och, ten chalan ťa nemôže mať len pre seba,“ zamraučal nespokojne. „Aj iní ťa chcú...“

Kto iní? A čo sa to tu vlastne deje? To je normálne, že sa dvaja otroci k sebe takto vinú? Rozhliadol som sa ponad chlapcovu hlavu a zistil, že si nás vôbec nikto nevšíma. Vedľa nás sa muchlovalo nejaké dievča s chalanom, boli vo svojom počínaní už dosť ďaleko. Ostatní len tak sedeli a pozerali pred seba, napäto, či ľahostajne, alebo úplne apaticky. Zdalo sa mi, že nie všetci sú pod vplyvom omamných látok, niektorí, ako tento tu, úplne vnímali. Možno sme neboli nútení brať ich, ak sme poslúchali, ak sme robili presne to, čo by sme robili s nimi...

Neochotne som pootvoril pery a nechal chalana, aby ma začal vášnivo bozkávať. Sprvu som mu oplácal len tak, aby sa nepovedalo, ale postupne som ho začínal vnímať. Jeho zvláštnu vôňu, niečo medzi nepratým oblečením a čisto vydrhnutým, mladým telom. Počul som jeho tichý dych a cítil, ako sa jeho telo zahrieva. Mimovoľne som ho chytil okolo pása a on ticho zavrnel spokojnosťou. Mal som pocit, akoby sa niečo vo mne otváralo, z najzasunutejších kútov mojej mysle zrazu len tak prišla spomienka.

„Erik,“ zašepkal som do jeho úst a on otvoril privreté oči.

„Áno?“ usmial sa spokojne a ja som si napäto oddýchol; nečakal som, že si budem naozaj pamätať jeho meno. „Prečo to robíme?“

Nechápavo si ma prehliadol a zasmial sa. Nie je škaredý, napadlo ma. Má veľké oči a kruhy pod nimi akoby boli len líčidlá, ktoré ich zvýrazňujú. Jeho jemné pery sa stále usmievajú akoby o nič nešlo. Je chudučký, to cítim pod rukami, aj keď nie tak chudý ako Julien. Na krku mu visí niekoľko príveskov naraz, malý meč, zvláštny keltský symbol a dlhá šnúrka, ktorá mu zachádza až pod hlboký výstrih.

Zaujato som siahol k nej, počúvajúc jeho bezstarostný hlas.

„Minule si mi povedal, že sa ti to so mnou páči,“ šepkal. „Keď sme to robili prvýkrát... Nepamätáš? Konečne sa tá francúzska štetka od teba odtrhla; odkedy si prišiel, mal si oči len pre neho, ale konečne si pochopil...“ „Čo som pochopil?“ spýtal som sa, keď prestal rozprávať a takmer bez dychu sledoval moje prsty, vyťahujúce najdlhšiu šnúrku.

„Že Julien dá každému, kto naňho pozrie. A preto sa s ním neoplatí babrať...“

Malý kľúčik na šnúrke vypadol z jeho výstrihu a ja som ho vzal medzi prsty.

„Konečne si si všimol, že sú tú aj iní chlapci, krajší, s ktorými sa dá odvádzať pozornosť...“

„Odvádzať pozornosť?“

„Keď to robíme, väčšinou nás nechajú na pokoji a len sa pozerajú. Preto to robíme... Ale veď to vieš, čo sa tak hlúpo pýtaš?“

Privinul sa ku mne a vytiahol mi kľúčik z ruky. Zasunul si ho späť do výstrihu a vzápätí som ucítil jeho jazyk kĺzať nadol mojim hrdlom a jeho ruky opačne, hore mojim chrbtom. Pochopil som, že nemám na výber. Alebo áno, mám na výber, a to medzi ním a nejakým cudzím chlapom, ktorý si ma príde vziať. Došlo mi aj to, že sa nedá pozornosť odvádzať celú noc, ale aj tá hodina, dve, ktoré si ukradneme pre seba, sú úľavou. Lebo viem, že on mi nechce zle, určite mi nechce zle, keď robí toto...

Jeho dlane sa presunuli na moju hruď a ja som musel zažmúriť oči náhlym návalom tepla, ktoré sa sústredilo medzi mojimi nohami. Robil som toto aj s Julienom? Bol tu, keď som sa tu zjavil prvýkrát a naučil ma, ako odvádzať pozornosť?

Pootvoril som oči, keď som začul sám seba ticho vzdychať. Erik jemne hladil moje prsia a jednou rukou začal masírovať môj rozkrok. Uškrnul sa na mňa, vidiac, že robí správne a jemne ma donútil posadiť sa mu na kolená. Spravil som tak a akurát som sa rozhodol, že prestanem rozmýšľať a poddám sa tomu, čo som aj tak už veľa ráz spravil, keď som si všimol pohyb na druhom konci miestnosti.

Šla tam skupinka chlapov a viedli medzi sebou chlapca s blonďavými vlasmi. Okamžite som stuhol a zadíval sa tam, rozoznávajúc Juliena. Erik nasledoval môj pohľad a ja som cítil, ako mi zarýva nechty do bokov, vediac, že chcem vyskočiť. Nespravil som tak jedine kvôli nemu.

V prvej chvíli sa mi uľavilo, keď som ho videl živého, hneď na to som si však všimol, aký je zbitý. Pod jedným okom mal napúchajúcu modrinu, bolo to vidieť aj takto z diaľky a ledva chodil. Vyzeral hrozne unavene a tak odovzdane, akoby sa práve zmieril so svojou smrťou. Videl som, ako ho odovzdávajú do rúk zvláštnemu mužovi v čiernom obleku, niekto taký pôsobil v tomto špinavom prostredí dosť vyzývavo. Rovnako ako tučný zväzok bankoviek v jeho ruke.

„Kam ho vedú?“ zašepkal som úzkostlivo. Erik neodpovedal a tak som naňho pozrel, nechápuc jeho mlčanie. Srdce mi stiahlo strachom, keď som videl, že sa už nesmeje a jeho vážnosť je zastretá očividným zľaknutím. „Neviem,“ odvetil ticho. „Raz za čas prídu a vezmú si ho. Chcú len jeho. Teda... brávali aj jeho brata, ale ten sa raz nevrátil, pred pár mesiacmi.“

„Jeho brata?“ hlesol som vyjavene.

„Mal brata,“ prikývol Erik. „Staršieho, mal asi šestnásť. Vyzerali úplne rovnako. Určite ho zabili.“

„Preboha,“ vydýchol som neveriaco. „Čo tam s ním robia??“

Erik sa zamrvil a trochu nesvoj na mňa pozrel. Videl som to kútikom oka, aj keď som bol pohľadom stále prilepený na Julienovi, ktorý odchádzal, s rukou toho chlapa okolo ramien, tak pokorne, aby naozaj šiel na vlastnú popravu. „Sú to najhorší sadisti,“ počul som Erikov vystrašený šepot. „Vždy ho chcú triezveho, nesmie byť ničím omámený. Nikdy potom nemá na sebe známky násilia, ale myslím, že používajú horšie veci, psychické týranie, strašné ponižovanie, možno mučenie, ktoré nezanechá stopy, ale...“

„Ako to vieš... stopy...“ dostal som zo seba priškrtene. Julien s mužom vyšli z miestnosti a Erik sa konečne usmial.

„Vravel som ti, že spáva s každým. Aj so mnou.“

Akoby ich odchodom zmizlo niečo, čo ho spútavalo, naháňalo mu strach. Bol som ešte celý stuhnutý a stratený v hrôzostrašných predstavách o Julienovej smrti, keď som ucítil, že mi rozopína šortky. Jeho prsty takmer nežne vkĺzli pod ne a jemne ma pohladili. Trhol som sebou pri návrate do reality, ale nebránil som sa. Všetko bolo lepšie, ako myslieť na to, ako ho mučia. A ja mu nemôžem pomôcť. Jediné, čo môžem, je prežiť túto noc, ktorú som si sám pripravil tým, že som sa nenechal omámiť. Tak nejako som začínal mať pocit, že to bolo dobré rozhodnutie. Konečne som zistil, kde to som, kto je okolo mňa. A čo robím...

Moje šortky padli na zem a ja som sa znova posadil na Erika. Držal som sa operadla za jeho hlavou a žmúril oči, nechával sa opantávať tým, čo mi robil. Šúchal mi ho s neúprosnou nežnosťou, celým mojim telom zachvievali strhujúce vlny slasti, v jednej chvíli som sa pristihol, že ho sám hladím a bozkávam. Nerozmýšľal som, nechcel som rozmýšľať, proste som len robil a on robil, obaja sme ticho, takmer bezhlasne vzdychali a nechali sa čoraz viac strhávať, pre mňa práve objavenou, príťažlivosťou chlapčenských tiel. Jednou rukou Erik stále zvyšoval tempo, druhou sa nežne hral so všetkým naokolo, až som ucítil jeho prst, opatrne tlačiaci do môjho zadku. Mal som zavreté oči, ale aj tak sa mi pred nimi spravila ešte väčšia tma a ja som vedel, že spejem k vrcholu. Stačilo už len trochu zrýchliť a vtisnúť prst dovnútra. A spravil som to, čo Julien robil každú noc – stal som sa štetkou, ktorá dá každému. Len pre ten pocit stratenia, v ktorom mi bolo úplne jedno, kde som a kto ma tam doviedol...

Ako som ešte tú noc zistil, odvádzanie pozornosti nebolo jediné, pre čo sme to s Erikom robili. Bola to celkom dobrá príprava na to, čo nasledovalo, lebo zákazníkom sme sa ani jeden nevyhli. Prvý krát som však bolesť od nich nevnímal tak intenzívne, čo bolo trochu šokujúce, lebo som čakal vzhľadom na môj triezvy stav presný opak. Keď mi však chlap nado mnou po rusky šepkal, že som dobre pripravený, pochopil som. Na chvíľu som mal pocit viny, že som Erikovi nepomohol rovnako, ale hneď ju zmazali otázky, či Julien šiel so mnou z tej istej príčiny. Prvýkrát určite. Čo ale potom v našej izbe? Aj to malo nejaký účel?

Keď sa za mnou konečne zavreli železné dvere, chcel som už len spať a na nič nemyslieť. Na Erika a chuť jeho úst. Na Juliena a všetky tie strašné a záhadné veci, ktoré sa diali okolo neho.

Avšak práve na toho druhého som bol donútený myslieť a to preto, lebo som ho našiel na našej posteli. Chvíľu som šokovane stál a nechápal, či som bol ja tak dlho preč, alebo jemu to trvalo tak krátko, kým sa vrátil. Až potom som si začal uvedomovať, že niečo nie je celkom tak, ako by malo byť.

Julien tam ležal nahý, na sebe len kratučkú bielu sukničku, spod ktorej vykúkal malý zadok, chudé telo skrčené, rukami si objímal kolená. Nespal, hľadel pred seba. Uprene. Meravo. Akoby len umrel a zabudol zavrieť oči... „Julien,“ oslovil som ho, šokovane počúvajúc, ak nežne môj hlas znie. Kedy som dospel k tomu, že vyjadrujem nežnosť chalanovi a nie dievčaťu? Spravil to Erik?

Naklonil som sa nad ním a opatrne som položil dlaň na jeho rameno, studené, chladné ako po smrti. Zrazu som sa zľakol, či nie je naozaj mŕtvy, ale vtom žmurkol a ja som si oddýchol. Pohladkal som ho po lakti a pokúsil sa ho pretočiť k sebe, ale nešlo to, ležal ako malá skala. Neviem, prečo sa mi tisli do očí slzy, hrdlo mi zvierala úzkosť. Naozaj nemá žiadne rany, nie viac ako tie, čo vyzerali staršie ako deň. Čo mu potom je? Prečo sa ani nepohne, je úplne stuhnutý, nedokážem ho ani objať...

Ľahol som si zaňho a tak ako sa dalo, som mu položil ruku okolo pásu, pritískajúc sa k nemu. Chcel som ho nejako zohriať, nejako ho donútiť, aby sa prebral, aspoň pohol, ale nešlo to. Nedokázal som si predstaviť, čo mu spravili, že je takto mimo a zúfalo som sa mu prihováral, šepkal som do jeho vlasov, no reakcia bola nulová. Nakoniec som to vzdal a len som ležal, hladkajúc chudé brucho rukou položenou cez jeho boky. Nadobudol som dojem, že aj keď nič nedáva najavo, práve toto ho upokojuje. Masírovanie jeho bruška. Robil som to pomaly a nežne, až kým som tým neuspal sám seba...

Zobudil som sa na strašný plač. Strhol som sa a automaticky som sa odtiahol od toho, kto pri mne vydával hrozné, vzlykavé zvuky. Trvalo však len chvíľu, kým som si uvedomil, komu patrí ten hlas. Julien sa konečne prebral, už neležal v tej stuhnutej póze a ja som sa rýchlo vrhol späť k nemu.

„Tíško,“ šepkal som, vediac, že moje slová ani náhodou neutíšia bolesť, ktorá sa v ňom prebrala a spaľuje jeho myšlienky, spomienky na mučivé chvíle, ktoré prežil. Nikdy som nepočul niekoho tak plakať, ani malé deti nevydávali tak zúfalé, stratené zvuky, z ktorých vám naskakovala husia koža a vy ste ich nemohli utíšiť. Šepkal som mu hocčo, čo ma napadlo, hladkal som ho po celom tele a on len plakal a nariekal a túlil sa ku mne, akoby som bol jediná jeho záchrana. V zúfalstve, nevediac, čo robiť, som sa zrazu dostal do stavu, v ktorom som začal opakovať pohyby, naučené v čase, ktorý som si nepamätal. Vôbec som si to neuvedomoval, snažil som sa ho len stoj čo stoj utíšiť, ale moje ruky ho začali hladiť nejako inak. Pomalšie, intenzívnejšie, vkladajúc do každého toho pohybu zvláštnu ospalosť, akoby som sa pokúšal naňho preniesť pokoj. Znova som masíroval jeho brucho, pomaly, do kruhu a jednou rukou som mimovoľne siahol k jeho prsiam a jemne sa začal dotýkať jeho bradaviek. Keď prestal mykať hlavou, vydvihol som sa k nemu a nežne som utlmil jeho vzlyky v mojich perách. Prvýkrát som si uvedomil, čo robím, keď ma prudko chytil za lakeť a pomaly začal oplácať moje bozky. Ale ani vtedy som sa tak celkom nespamätal a šiel ďalej, presne podľa toho, ako som bol naučený vo chvíľach, ktoré museli byť krásne, ak sa čo len z diaľky podobali na túto. Vystrel som mu ruky za hlavou a jazykom prechádzal modriny po vpichoch na vnútornej strane lakťov, snažiac sa ich odstrániť nežnosťou. Jeho telo podo mnou sa jemne triaslo, ktovie, či ešte stále plačom, alebo už niečím iným. Cítil som ho všetkým, čo vo mne bolo, jeho teplo a bodajúce, vystúpené kosti – na ramenách, rebrách, bokoch. Kládol som jemné bozky na všetky tie časti a znova na jeho pery, hltal vzlyky, miešajúce sa s niečím hlbším a krajším, niečím, čo som si uvedomoval intenzívne, a predsa ako z diaľky. Zrazu som chcel, aby plakal, kričal, aby som počul jeho hlas, vyvolávajúci vo mne ďalšie automatické reakcie. Zašiel som mu rukou medzi útle stehná, a on ich rozkročil ešte skôr, ako som sa pokúsil odtiahnuť ich. Ocitol som sa v teple medzi jeho nohami, hladkal som jeho tvár, bozkával prižmúrené viečka a trasúce sa pery, lízal ich jemný, zraniteľný povrch tak šetrne, ako to len šlo. Nikdy by som mu neublížil, uvedomoval som si, a nikdy, ani v minulosti, som mu neublížil. Vždy som videl, kedy trpí, chytal ma za ruku zakaždým, keď som drsnejšie zahryzol, či nešetrne potiahol. Navigoval ma možno nevedomky, ale spoľahlivo, podľa jeho reakcií sa dalo ísť ako podľa mapy. Vedel som, ako neodkladne to túto noc potrebuje, ale moje telo si spomínalo aj na to, že ak sa nezdrží prudkosti, spôsobí bolesť, zaťaté zuby a tvár stiahnutú utrpením – obraz, ktorý už nikdy nechcem vidieť. Nechcel som ho naťahovať, ako som to robieval možno inokedy, ale určitý čas to predsa len chcelo. Sklonil som sa medzi jeho nohy a trochu ich vydvihol, dostávajúc sa jazykom k miestam, ktoré potrebovali najprv navlhčiť. Bol tam už mäkký a poddajný, pochopil som, že musí mať toho za sebou dnes veľa a o to viac som zvýšil svoju nežnosť. Keď som sa rozhodol, že je dostatočne vlhký, nevzlykal už bolesťou, ale túžbou. Jeho telo sa nedočkavo triaslo, a keď som doňho začal zachádzať, vypälo sa v slasti. Pomaly, pomaly, opakoval som si v duchu, pozorujúc doráňanú tvár, oči, hltajúce moje. Zadržiaval ma rukami možno len v automatickom strachu, aby som doňho nevrazil a pomaly sa uvoľňoval, vnímajúc moju opatrnosť, prižmurujúc oči a úplne sa mi odovzdávajúc. Keď znova vystrel ruky za hlavou a zhlboka vzdychol slasťou, bol som už dosť hlboko. Úzkosť jeho vnútra ma obopla tak tesne, že som dokázal robiť len maličké pohyby, ale to bolo presne to, čo chcel. Rýchlo, rýchlejšie a pritom som sa hýbal možno len o centimeter dnu a von, zarýval som mu nechty do ramien a už nielen on, ale aj ja som vzlykal rozkošou, ktorú som s ním zažíval každý krát, a predsa som ju objavil až teraz. Nedalo sa to porovnať s ničím, s tým, čo so mnou robili iní, alebo Erik, nič sa nevyrovnalo Julienovmu lonu. Stonajúc a driapuc jeden druhého, sme veľmi rýchlo dospeli k vrcholu, kde ma čakalo ešte jedno prekvapenie.

„Je t'aime...“ zašeptal Julien medzi doznievajúcimi vzdychmi, pevne objímajúc rukami aj nohami moje telo. „Je t'aime... Pierre...“

TO BE CONTINUED...
PREVIOUS


Zpět