|
|
|
|
|
|
Real story 2/6
+noritenshi+
Warnings:rozhodne 18+, ale keďže teraz už aj mladší čítajú yaoi, tak ich nechcem uraziť ;)
Pairing: len original characters
Summary:unesený chlapec je nútený k prostitúcii, ale aj v jeho zúfalej situácii sa nájde zopár kladných vecí, či osôb...
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)
Ráno bol Julien na počudovanie celkom v poriadku a až moc prítulný. Cítil som, že je hore, a sám som to nedal ešte najavo, len som trochu so strachom vnímal, čo robí. Prechádzal mi prstom po čele, odhŕňal moje trochu dlhšie vlasy farby, ktorá sa nazývala špinavý blond, ale ja som v nej videl len zmoknuté seno. Opatrne a skôr len náznakovo sa dotýkal mojich viečok; možno to ani neboli dotyky, len som cítil bezprostrednú blízkosť jeho prsta. Skĺzol ním nadol pod môj nos a pomaly, tentoraz naozaj len z diaľky, obkreslil kontúry mojich pier. Pootvoril som oči a videl som, že sa nado mnou nakláňa, zaujatý skúmaním tak, že si vôbec nevšimol moje prebudenie. Prstom, ktorý držal centimeter nad mojim telom, prešiel moje kľúčne kosti, skĺzol na prsia a pokračoval nadol, nižšie, pošteklil chĺpky pod mojim pupkom a...
„Julien,“ chytil som zrazu jeho ruku a on od ľaku skoro nadskočil. Vytreštene na mňa pozrel, ja naňho zdesene, obaja sme chvíľu nechápali, čo sa robí. On vzápätí očervenel a ja zrejme tiež, rýchlo som pustil jeho ruku, on sa odo mňa prudko odtiahol, a keďže naša posteľ nebola až tak široká, spadol na zem. Videl som, ako sa do jeho očí nahrnuli slzy, spupne na mňa pozrel a vykríkol niečo, za čím nasledovala salva všemožných slov a viet, z ktorých som nechápal nič a predsa som vedel, čo mi tým hovorí. Cítil som jeho výčitku. Ostrú a pálivú, sršiacu z jeho mäkkých slov, z jeho svetlých očí, z toho, že sa nechtiac rozvzlykal. Zmätene som sa pokúšal pochopiť, čo to všetko znamená, ale vychádzal mi z toho ešte väčší chaos. Nakoniec sa Julien dvihol a zatresol za sebou dvere kúpeľne.
Skvelé, pomyslel som si. To bolo ako výstup urazeného milenca. Ale keby som mal nádej, že je to len „ako“, bolo by to celkom v pohode. Lenže existovala veľmi veľká pravdepodobnosť, že Julien vie veci, ktoré si ja nepamätám. Že pozná niekoho, o koho existencii sa ja len dohadujem, že ma pozná tak, ako som sa sám ešte nikdy nevidel. Zrejme nemá také problémy s pamäťou ako ja. Pravdepodobne si pamätá úplne všetko. Nie len útržky vzdychov a pocity tepla, z ktorých si ja márne vyvodzujem, čo sa medzi nami odohrávalo. Panebože,... čo sa medzi nami stalo?
Bol som z toho taký mimo, že som prvý krát od môjho únosu upadol do skutočne beznádejnej depresie. Keby som bol len uväznený, len týraný a podhadzovaný chlapom ako hračka, možno by sa to dalo zniesť, nejako by som otupel, zvykol si, bolo nás predsa na svete veľa, ktorí museli niečo takéto podstúpiť, a neumierali sme pre to. Lenže ja musím navyše znášať aj jeho. Alebo nie, ja musím znášať samého seba, vedieť, že neovládam vlastné konanie a sťažujem už aj tak dosť trpký život bytosti odsúdenej na to isté peklo ako ja. To bolo na tom azda to najhoršie, strašná bezmocnosť nad vlastnými skutkami. Nemožnosť porozprávať sa s ním a vysvetliť si to. Pokúsiť sa prestať... Nevedel som, ako by som mohol prestať, jediné, čo ma napadalo bolo, že požiadam, aby mi nepichali drogy, ale toho som sa bál snáď ešte viac. Nepripúšťal som si, že by som už začínal byť závislý, ale nevziať si tú dokonalú omamnú látku a vedieť, cítiť, vidieť všetko, čo sa so mnou bude diať? Neviem, či by som vôbec mal na to žalúdok. Stačila mi predstava toho, čo so mnou robia, útržky spomienok a dôkazy na vlastnom tele, stačilo mi domýšľať si. Vedel som, že by som asi umrel strachom, ak by som to mal podstúpiť za bdelého stavu. Nedať si drogu neprichádzalo do úvahy. Preto som bol úplne stratený a Julien so mnou.
Cez deň mlčal tak zanovito, až som mal pocit, že mi tým mlčaním nadáva. Nechápal som prečo. Nechcel som si domýšľať. Stačilo mi, že som musel s ním zdieľať jednu izbu, vidieť ho kútikom oka, ako zúrivo fajčí a tým, ako sa snaží vyzerať tvrdo a dospelo, sa ešte viac výzorom blíži k malému zranenému dieťaťu. Bolo mi ho príšerne, neskutočne ľúto. Nenávidel som sám seba za to, že som mu zrejme ubližoval. Pokúšal som sa vsugerovať si, že sa k nemu nesmiem priblížiť, ale nedúfal som, že to zaberie. Pretože niekde v najzastrčenejšom kúte mojej duše som zúfalo vedel, že sa k nemu priblížiť chcem. A nič mi v tom nezabráni.
Hudba bola tak isto vzdialená ako každú noc, farby rozmazané, pohyby spomalené. Pokúšal som sa necítiť, úplne sa odosobniť od toho chlapca, ktorý sedel na biliardovom stole a smial sa, lebo ho do toho nútila šialená eufória, ktorú vlastne ani necítil. Nejaký muž stál medzi jeho nohami a rozopínal mu kratučké šortky. Chlapec sa smial a smial. Smial sa, aj keď ho to bolelo, vtedy snáď ešte viac. Smial sa, lebo vedel, že o chvíľu to prestane, príde tma a s ňou milosrdenstvo, ktoré ho zachraňovalo každú noc. Tma prišla, upokojujúca, hebká a hladkajúca. Vedel som, že som v bezpečí, zavretý vo svojom vlastnom ja a nikto sa ku mne nedostane. Keby ma chcel niekto zabiť v tomto stave, bol by som strašne vďačný. Preto som myslel, že sa zošaliem zúrivosťou, keď ma z neho zrazu niekto nešetrne prebral.
Videl som sa stáť v mojej izbe, neveriaco si siahať prstami k nosu. Teplá krv pod ním sa nezastaviteľne rinula na moje pery, stekala mi po brade. Julien stál predo mnou a jeho päsť sa ešte stále chvela.
Vrazil mi.
Naozaj mi vrazil.
Udivene som sledoval sám seba akoby z úplne inej perspektívy. Strašne som schudol, pomyslel som si. Vlasy mi dorástli už po uši, stále si ich odhŕňam z tváre. Ešte vždy však majú farbu, ktorú nenávidím, ani blond, ani hnedú, úplne bezvýraznú. Stále mám zelené oči, ale výraz v nich vôbec nespoznávam. Akoby som sa zošalel, svietia mi v horúčke a objavuje sa v nich zloba, namierená proti tomu, kto sa mi postavil.
Zotrel som si dlaňou krv spod nosa, ale nenamáhal som sa utrieť ju do krátkych nohavíc. Pristúpil som k chlapcovi, ktorý sa teraz zdal byť vyľakaný, schmatol som ho za ramená a šmaril ho smerom k posteli. Začal na mňa kričať, ale tón jeho hlasu sa teraz viac ponášal na prosby, ako na hnev. Naozaj sa bál. Ja som sa bál tiež, lebo som videl, čo sa mu chystám urobiť. Začal som v duchu kričať sám na seba, ale akoby som sa vôbec nepočul. Zhodil som toho pekného, plavovlasého chlapca na posteľ, ignorujúc, že sa mi so svojou krehkosťou vôbec nedokáže brániť. Nevšímajúc si, že sa vlastne ani nechce brániť.
Preboha, nie! – reval som vo svojej mysli, keď som sa napriahol k úderu. Nesmieš! Nemôžeš mu vracať, čo on spravil tebe, lebo on na to mal dôvod. Hneval sa na teba za to ráno, za všetky predošlé noci, za to, že ho nechápeš. Nemôžeš ho udrieť!
Pred očami sa mi znova všetko zakrútilo a svet začal miznúť. Posledné, čo som videl, boli Julienove modré oči, rozšírené zdesením a slzami, pozerajúce bez mihnutia na moju dvihnutú ruku. Obrovský strach v nich a tichá prosba, ktorá nebola určená na vyslyšanie. Potom sa všetko zrútilo a keď som sa prebral, bolo znova ráno.
~*~
Okamžite som to mal všetko pred očami, akoby medzitým prešla len jedna sekunda. Prebral som sa zo spánku a zdesene som vyletel do sedu. Panebože... Julien!
Otočil som sa za seba a bleskovo si ho prezrel. Ak som ho zmlátil tak, ako som plánoval, musel teraz vyzerať strašne. Och bože, nariekal som v duchu, tak predsa je to všetko pravda, naozaj som k nemu krutý, naozaj ho bijem a zrejme mu robím aj iné veci a on sa nebráni a...
Zasekol som sa pri pohľade do jeho tváre a ešte raz som si ju dôkladne prezrel. Bola stále rovnaká, akoby ho nikto neudrel. Po tom, čo som sa videl v noci, som očakával minimálne modriny. A očakával som jeho strach, samozrejmý a nutný. Už som si predstavoval, že utečie, vymaní sa spod môjho tela a zavrie sa v kúpeľni, nadosmrti sa na mňa nepozrie a už navždy sa ma bude báť. Áno, určite, ak som ho zbil, musí ma nenávidieť...
Lenže Julienove oči si ma prezerali s ľahkosťou, ktorá mala k nenávisti veľmi ďaleko. Skoro sa mi zazdalo, že je bezstarostný, akoby sa ani nič nebolo stalo.
Ale keby len bezstarostný. Zrazu sa nechápavo usmial, očividne nevediac, prečo sa tak mračím a úzkostlivo si ho obzerám. Dvihol ruky a tie sa mi zľahka ovinuli okolo hrdla. Vydvihol sa a ja som úplne skamenený cítil, ako sa jeho pery letmo dotkli môjho krku tesne pod bradou. Pustil sa ma a váhavo mi pozrel do očí; ucítil som, že sa trochu chveje a teplota jeho tela sa mierne zvýšila. Sklopil pohľad, ale znova sa usmial, akoby proti svojej vôli, nedokážuc to zadržať. Jeho líca mierne zružoveli, prezrádzajúc jeho pocity šťastia. Šťastia, preboha?
V tom okamihu som absolútne nevedel, čo mám robiť. Nič mi nedochádzalo, nevedel som, prečo sa takto správa a ako je vôbec možné, že sa tak správa. Azda som ho v noci nezmlátil? Nevidel som strach v očiach, ktoré teraz placho ukrývajú nejaké tajomstvo? Čo sa to preboha zase stalo?
Túžil som okamžite sa od neho odtiahnuť, ale niečo mi vravelo, že by to bolo príliš kruté. Vystreliť do kúpeľne a nechať ho tu? Keď mám pocit, že opustiť ho akurát teraz, by ho ranilo viac ako hocčo, čo som porobil v noci? Radšej som sa len veľmi opatrne odsunul vedľa neho a ľahol som si na chrbát. Zadíval som sa do stropu, pokrytého mapou šedivej plesne a preberal znova to, čo som si pamätal. Pokúšal som sa skladať si všetko dokopy, ale vychádzalo mi z toho stále a stále to isté – udrel ma a ja som ho chcel zbiť. Čo sa stalo potom? Očividne som ho neudrel späť, to by mal určite nejaké stopy. Čo som ale spravil? Čo?
Julien sa vedľa mňa nepokojne zamrvil a potom sa nado mnou ukázala jeho hlava. Bol strapatý a zrejme by si už aj mal umyť vlasy, aj keď niečo také nepodstatné tu nikomu nevadilo a mne najmenej. Bol by pekný, aj keby sa vyváľal v bahne, možno vtedy ešte aj príťažlivejší. To podstatné aj tak nebolo v tom, ako vyzeral, bolo to v jeho správaní, v tom ako bezbranne a nevinne pôsobil, akoby naozaj mal ešte len štrnásť...
Zrazu sa ma niečo spýtal, tichučko a trochu nechápavo, netušil som význam jeho slov, ale niečo v jeho výraze mi to prekladalo. Mám odísť? – pýtali sa jeho oči. Nechceš ma pri sebe? Mlčal som a tá šťastná červeň na jeho tvári mizla spolu s mojim váhaním. Keď sa dvihol, bol už znova poblednutý a sklamaný, pokúšajúc sa oboje skryť ľahostajným pohodením hlavy.
A vtedy mi niečo docvaklo. Chová sa, akoby som ho pretiahol a potom ho jednoducho odhodil. Vlastne sa tak chová od začiatku. Najprv to bral ako samozrejmosť, jeden chlap navyše, čo od neho niečo chce, predsa už nezaváži. Možno to nechápal. Ale potom bol čoraz viac nespokojnejší, keď som bol k nemu cez deň odmeraný. Túto noc sa rozhodol, že sa už nenechá zneužívať od niekoho, od koho nemusí a preto mi vrazil. Nakoniec sme sa spolu predsa len vyspali.
Bože, nie...
Ale čo ak to tak naozaj je?
Skúmal som tú možnosť celý čas, čo sme boli spolu zavretí. Naše maličké väzenie sa mi zdalo ešte menšie ako obvykle, nemohol som sa ani pohnúť, aby som oňho nezavadil pohľadom, neucítil vo vzduchu niečo, čo mi ho pripomenulo. Snažil sa mi vyhýbať rovnako, ale podobne ako ja sa čochvíľa zabudol v pohľade na mňa, a tak sa naše oči nechápavo stretali a znova nedotklivo rozchádzali, v myšlienkach, ktoré boli spoločné a predsa strašne odlišné a nepochopiteľné. Čím dlhšie som sedel v kúte miestnosti, oblečený len v starých handrách, tým viac mi dochádzalo, ako na mňa hrozne pôsobí. Každý jeho pohyb vo mne spúšťal jemné chvenie a strašne príjemné šteklenie v podbrušku. Zrazu mi každá maličkosť na ňom pripadala neuveriteľne fascinujúca. Nenútený spôsob, akým držal cigaretu. Jemné vlasy, maznavo sa dotýkajúce jeho šije. Ohryzené nechty na prstoch. Hriešne zvodné pohyby, ktorými si preťahoval ruky za hlavou. Nenápadná vôňa jeho tela, ktorá mi okrem mydla v sprche pripomínala ešte niečo, niečo známe a pritom záhadné, temné, lákajúce... Čím dlhšie som to všetko preciťoval, tým viac som tušil, že sa zošaliem. Vlastne sa mi to pomaly stávalo a v jednu chvíľu som si uvedomil, že to ďalej takto neznesiem. Postavil som sa zo svojho kúta a prisadol som si k nemu.
Vytrhol som mu cigaretu z ruky a hodil som ju na zem, nestarajúc sa o to, či bude ďalej tlieť. Vlastne mi bolo už všetko jedno, cítil som sa zúfalo, skoro sa mi chcelo plakať. Všetko bolo hrozné, všetko nanič, ničil som sám seba niečím, čo malo byť v mojej situácii úplne nepodstatné a predsa nebolo.
„Ja neviem, čo sa so mnou deje,“ začal som rozprávať rýchlo, s vedomím šialenca, ktorému nikto nerozumie. „Neviem, čo sa deje s tebou, vôbec neviem, kto si a čo spolu máme a je mi to tak strašne ľúto! Prečo si nedokážem na nič spomenúť, prečo neviem, čo spolu robíme a prečo mi to nemôžeš povedať? Ja sa zošaliem, ak to nebudem vedieť, všetko je to tu na hovno, nenávidím sa, je mi strašne! Stále... stále mi niekto niečo robí, ja to nechcem, prečo musíš ešte aj ty niečo odo mňa chcieť? Prečo chcem ja niečo od teba, prečo tu nemôžeme len tak pokojne zdochnúť a netrápiť sa a...“
Nechápal ani slovo z toho, čo som rozprával. Ale bolo mu to jedno, lebo mu stačil tón, akým som to vravel. Možno zúfalstvo, ktoré sršalo z mojich slov. Po prvej vete sa jeho črty stiahli nešťastím a nestihol som sa ešte ani poriadne rozohniť vo svojom všetko obviňujúcom monológu, keď to pre neho dosiahlo hranicu znesiteľnosti a on spravil prvú vec, ktorou myslel, že ma upokojí.
Pobozkal ma.
Keď sa jeho prsty zaborili do mojich vlasov a jeho pery do mojich úst, môj úsudok predbehol o stotiny sekundy realitu a skonštatoval, že zrejme stuhnem šokom, zmeraviem a ani sa nepohnem. Moje telo sa naňho vykašľalo a spravilo to, čo som od neho najmenej čakal.
Schytil som Juliena, ktorý sa ku mne len mierne nakláňal, a pritisol som ho tesne k sebe. A bozkával ho. Vášnivo a dlho, strácajúc sa vo víre myšlienok, ktoré obracali môj svet naruby. Hneď mi bolo jasné, že sa s ním nebozkávam prvýkrát. Poznal som jeho jemne útočné pery a spôsob, ktorým si vynucoval rozkoš, tak zlato maznavý a nenápadný, až sa mi chcelo smiať z jeho premyslenej kamufláže. Dával mi pocit, že som pán všetkého a pritom ma mal úplne pod kontrolou. Robil som, čo chcel, bozkával som ho, ako chcel a vôbec som nevedel, kedy a ako ma k tomu núti. Chuť jeho úst, horká z cigariet, mi bola dôverne známa a predsa stále omamujúca, strhávajúca k nepríčetnosti a konaniu, ktoré bolo úplne nepremyslené a proti zdravému rozumu. Julien ticho zavzdychal a jemný prejav jeho vzrušenia dokončil to, čo bozky začali. Vedel som, že v nasledujúcej chvíli sa buď rozplačem, alebo ho šmarím na posteľ a roztrhám.
Nespravil som ani jedno, lebo dvere našej izby sa otvoril a kým sme sa stihli od seba odtiahnuť, chlapi za nimi už videli, čo vidieť nemali.
Kým som sa nazdal, nebol Julien v mojich rukách, ale v tučných drápoch. Vyskočil som, no niekto mi tak silno vrazil, že som padol späť na posteľ a len zázrakom som ostal pri vedomí. Počul som divý smiech a Julienov vreskot, facky a znova smiech. On pišťal, vzlykal a bránil sa. Ale po chvíli stíchol, keď ho dobili. Tiekli mi slzy zúrivosti, ale nedokázal som sa ani pohnúť, bolo mi na zvracanie už len z toho, že som sa pokúšal ostať pri vedomí. Chcel som počúvať, čo mu spravia, ibaže oni za obrovského smiechu zabuchli dvere a nechali ma tam samého. Vzali Juliena so sebou. Strach, ktorý ma oblial, bol taký silný, až som sa skrútil v kŕči. Zabijú ho, napadlo ma, skôr než som bolesťou naozaj odpadol. Určite ho zabijú...
~*~
TO BE CONTINUED...
PREVIOUS
Zpět
|
