Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

Real story 1/6

+noritenshi+
Warnings:rozhodne 18+, ale keďže teraz už aj mladší čítajú yaoi, tak ich nechcem uraziť ;)
Pairing: len original characters
Summary:jangelalia povedala, že je to zase ako Enzai. Takže tak, väznenie, zneužívanie... eh, a vlastne to radšej nečítajte :)
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Bolo celkom pekné jesenné popoludnie, nedeľa, mieril som za kamarátom, ktorý mi mal požičať najnovšiu verziu počítačovej hry Stalker. Všetko bolo tiché, ako to tak v nedeľu býva, ľudia oddychovali po výdatnom obede, pozerali telku, alebo vypadli do prírody. Málokto sa túlal špinavými ulicami veľkomesta; až na pár bezdomovcov som nestretol nikoho.

Auto, ktoré pri mne zastalo, som vnímal len okrajovo. Lenže zrazu z neho vyskočili dvaja chlapi, jeden ma bleskovo udrel do brucha, padol som na zem. Bolesťou som sa skrútil a nechápavo som na nich pozrel, ale kým mi stačilo niečo, hocičo dôjsť, vytiahli ma opäť na nohy a otvorili kufor auta. Vedel som, že v tej chvíli som mal začať kričať. Brániť sa. Ale niečo, čo som neskôr identifikoval ako paralyzujúci strach, mi zviazalo hrdlo, ruky, nohy. Úplne šokovaný som ich nechal, aby ma hodili do toho kufra. Naštartovali sme a rýchlo sa pohli preč. Ležal som v kufri dobrú pol hodinu úplne nehybne, snáď mi nedochádzalo, čo sa so mnou práve stalo, môj rozum, zvyknutý na normálny svet, tomu odmietal uveriť. To predsa nemôže byť pravda, že ma práve uniesli. Za bieleho dňa. Práve mňa. Také veci sa nestávajú, nie u nás na Slovensku. Mafia, únosy, vraždy... nie sme predsa na ďalekom východe, toto celé je len žart, nebudem plakať, nebudem sa báť, vysvetlí sa to...

Zastali sme asi o hodinu, niekde v lese. Keď ma vytiahli, pokúsil som sa protestovať, ale pochopil som, že žarty končia. Po prvých dvoch slovách ma zrazili opäť na kolená a dostal som bitku, akú som videl akurát tak vo filmoch. Napoly omráčeného ma pevne zviazali, zalepili mi ústa a hodili ma späť do kufra. Tam sa začal môj príbeh. Skutočný príbeh.



~*~

Cestovali sme asi dva týždne. Ten čas bol tak neuveriteľne dlhý, až sa mi zdalo, akoby roky oddelili môj predošlý život od toho, čo sa so mnou dialo teraz. Bol som bitý každý deň, len tak bez príčiny, alebo pre pobavenie mojich väzniteľov. Bol som hladný a špinavý. Telo som si necítil od bitiek a toho, že som väčšinu času strávil buď narvaný v kufri auta, alebo zviazaný a pohodený na zadnom sedadle. Plakal som skoro stále. Zúfalstvom, beznádejou a istotou, že zomriem. Strachom, ktorý som cítil, kedykoľvek sa na mňa pozrel niektorý z brutálne vyzerajúcich mužov. Panikou, ktorú som cítil stále. Vedel som, že rodičia ma budú hľadať, polícia, možno aj zahraničná, spraví všetko pre to, aby ma dostali späť. A vedel som, že ma nenájdu, lebo také prekážky ako hranice a peniaze neboli pre tých chlapov nič. Nepokúšal som sa utiecť, nevládal som. Z chlapca, ktorý žil normálny stredoškolský život, sa stala bábka, do ktorej si mohol každý kopnúť, dať facku, opľuť, či len tak pohodiť a nechať ju zdochnúť. Pochopil som, že môj život je pre nich bezvýznamný a dôvodom, prečo ma pri ňom držia, sú určite peniaze. Pre hrôzu, ktorou sa stal môj každý deň, som nemyslel na to, na čo ma vlastne potrebujú. Ale ak sa mi zdalo, že horšie to už byť nemôže, to skutočné peklo ma ešte len čakalo.

Konečná zastávka bola v krajine, ktorá aj v skorú jeseň pripomínala severný pól. Moje oči neboli zvyknuté na svetlo a ostré odrazy od snehu mi pôsobili neuveriteľnú bolesť, preto som stále žmúril. Hodili ma na zem pred veľkým, temne pôsobiacim domom, videl som len ťažké topánky, špinavé od blata, ktoré zastali predo mnou. Začali sa rozprávať. Po rusky.

Nevedel som po rusky ani slovo, ale podobnosť našich jazykov mi dávala aspoň tušiť obsah konverzácie. Jednoznačne sa hádali o cenu, zúfalo som vedel, že o moju cenu. Zablatená topánka do mňa kopla a prevalila ma na chrbát, zažmúril som do ostrého slnka. Tmavá, rozmazaná postava nado mnou, sa sklonila, ucítil som odporný zápach cibule a piva. Surovo ma schmatol za vlasy a pustil mi hlavu znova na zem. Vyhŕkli mi slzy, nebránil som sa im, lebo som sa nedokázal brániť už ničomu.

„Da,“ povedal hrubý hlas, zašušťali bankovky. Počul som, ako auto odchádza a v snehu vŕzgajú kroky. Niekto ma schmatol a zavliekol do domu. Strachom som už ani nerozmýšľal, jediné, čo som si želal, bolo, aby som umrel rýchlo. Bohužiaľ, bolo mi súdené trpieť.

Hodili ma na nejaké studené kachličky a pustili na mňa ľadovú vodu. Prebralo ma to natoľko, že som začal kričať, ale odpoveďou mi bol len smiech a taký silný prúd vody z hadice, až ma zatlačil späť na zem. Odmrzla mi polka tela, kým konečne usúdili, že som umytý a ukončili zábavu. Vytiahli ma späť na nohy a hodili na mňa nejakú handru, vzdialene pripomínajúcu uterák. Zatuchnuto páchla, ale aspoň nebola špinavá. Niekto ma drsne vyšúchal, znova sa smiali a mne tiekli po lícach slzy. Stál som nahý pred troma chlapmi, všetci sa na mne bavili a rozprávali niečo, čo som pochopil ako narážky na to, čo mám v rozkroku. Zúbožene som sa ich pokúsil poprosiť o milosť, no len čo som začal rozprávať, dostal som facku, od ktorej sa mi zahmlilo pred očami. Klesol som na kolená, jeden z nich si čupol ku mne a chytil ma za lakeť. Do ruky sa mi zabodla ostrá bolesť, ale jeho pevné zovretie mi zabránilo myknúť sa. Niečo šepkal. No jeho šepot sa začal veľmi rýchlo rozplývať. Svetlo pred očami sa mi rozkrútilo, farby sa pomiešali. Cítil som strašný chlad, lebo som bol nahý a moje chodidlá sa dotýkali studenej zeme. Dostal som sa do miestnosti, kde revala hudba a tisíc farebných svetiel sa zmixovalo do neskutočného sveta, v ktorom som mal pocit, že sa vznášam a smejem a vzápätí padám. Bolo tam viacero ľudí, iba mužov. Vedel som, že sú to muži, lebo som cítil ich telá, nahé telá. Dotýkali sa ma a ja som sa smial divnou šialenou radosťou. Potom prišla hrôza, akú som nikdy nezažil. A potom si už nič nepamätám.

~*~

Prebral som sa na bolesť, tichú, tupú, ale stále prítomnú, desivo prichádzajúcu z intímnych miest môjho tela. Ale nielen na to. Prebral som sa na panický pocit strachu z niečej prítomnosti. Rýchlo som otvoril oči a posadil som sa.

Prvých pár okamihov som prechádzal zrakom po mojom okolí, zdesene sa pokúšajúc spomenúť si, ako som sa sem dostal. Maličká štvorcová miestnosť nemala okná a steny neboli omietnuté. Nebolo v nej nič, len dvoje dvere, jedny železné a určite zamknuté, druhé ledva držiace, poodchýlené do miniatúrnej komory, kde som zazrel záchod. Nad hlavou sa mi lenivo točil ventilátor. Sedel som na rozkývanej, špinavej posteli. A vedľa mňa ležal človek.

Tých pár sekúnd nestačilo na to, aby som zabudol, že som sa práve dvihol od neho a jeho ruky skĺzli z môjho tela. Chlapec, možno v mojom veku, ešte spal, bledé viečka tuho zavreté, popraskané pery pootvorené, z kútika úst mu nenápadne tiekla slina. Vyskočil som a vydesene cúvol k stene. Čo sa so mnou stalo? Čo som robil od chvíle, od ktorej zmizli moje spomienky a ako som sa dostal sem?

Spravil som štyri kroky od jedného konca miestnosti k druhému, viac sa nedalo. Bezhlavo som vbehol do malej komôrky, zistil som, že tam je hnusný záchod a v dlážke odtok na vodu, hadica zavesená na stene zrejme slúžila ako sprcha. Zopár švábov sa vyhlo mojim bosým nohám a ja som zdesene vbehol znova do izby. Vytreštene som pozrel na posteľ, na pokrkvanú plachtu s rôznorodými špinavými fľakmi, ktorá ani nestačila zakryť staré deravé matrace. Na toho chlapca, nahého chlapca, ktorého bledé telo s nepeknými modrinami akoby sa snažilo splynúť s plachtou.

Očividne som ho zobudil, lebo spod rovných vlasov, spadajúcich mu na plecia v účese, ktorý sa dal vytvoriť jedine tupými nožnicami alebo nožom, na mňa pozerali jeho oči. Ľahostajne, možno unavene. Roztriasol som sa pri pohľade do toho modrého prázdna a vydesene som hlesol:

„Kto si?“

Nepohol sa, neodpovedal. Jeho zvláštne bledo modré oči si ma ani nepremeriavali, len na mňa hľadel a akoby si ani nič nemyslel.

„Kde to sme?“ pokračoval som zúfalo. „Čo tu robíme? Kto sú tí chlapi a čo nám chcú spraviť??“

Asi som sa triasol už viditeľne, lebo sa mu konečne uráčilo reagovať na mňa. Posadil sa, strapato ostrihané vlasy si odhrnul z tváre, odlepil si ich z úst a ticho, nevýrazne, mi odpovedal.

Po francúzsky. Vedel som, že to je po francúzsky, aj keď som nerozumel nič, ten jazyk predsa poznali všetci. Zničene som sa zviezol na zem popri stene a zakryl si dlaňami tvár. Kde to som? A čo som robil, že ma tak príšerne štípe a bolí medzi nohami? Prečo si, sakra, na nič nepamätám?!

Sedel som tam tak veľmi dlho, mohol prejsť aj celý deň, alebo celá noc. Netušil som, ktoré z nich je a bolo to zrejme jedno. Mne aj jemu. On tam celý čas sedel na posteli a fajčil. Jednu cigaretu za druhou. Celá malá miestnôstka bola zahalená v kúdole dymu, nebyť toho ventilátora a maličkého okienka na záchode, tak sa tam zadusíme. Zvláštne mi aj to bolo jedno, bol som otupený a k bolesti tam dole sa pridala aj bodajúca bolesť hlavy. Nenápadne som ho pozoroval, nepokúšal sa s ním už rozprávať, keď mu nerozumiem a on očividne nerozumie mne. Natiahol si nejaké špinavé, rozťahané tričko; vecí tam bolo viacero, všetko pohádzané po zemi a najviac na jednej kope v kúte. Pozoroval som ho a zúfalo si uvedomoval, čo to všetko okolo mňa znamená a k čomu ma to dovedie. Nepamätal som si, čo som robil pred tým, ako som sa zobudil, ale cítil som to. Cítil som tú špinu všade na tele a dlho som premáhal plač a vzlyky, derúce sa mi z hrdla pri pomyslení na to, čo som prežil. Je úplne jedno, že si na to nepamätám, stalo sa to a niekto mi spravil niečo tak zahanbujúce, že som chcel umrieť skôr, ako sa to stane znova. Jediné, čo mi nešlo do hlavy, bolo, ako do toho zapadá on.

Čím dlhšie sme tam sedeli, tým viac bol nervózny. Všimol som si, ako sa mu postupne začali triasť ruky, prestal fajčiť a začal sa prechádzať po miestnosti popred mňa, hore a dole. Na jeho tvári sa objavilo zúfalstvo a zmazalo posledný zbytok krásy, ktorý na nej ostal. Určite bol pekný, predtým než sa dostal sem. Vedel som si ho predstaviť s detsky okrúhlymi líčkami namiesto vystúpených lícnych kostí, z očami plnými smiechu namiesto horúčkovito planúcej beznádeje a s ústami od čokolády, ktorá by zakryla ich rany.

Náš čas vypršal len čo sa otvorili železné dvere. Zľakol som sa a pokúsil ešte viac sa schúliť do kúta, on sa úplne protikladne potešil. Chlap, ktorý vošiel, na nás takmer ani nepozrel. Hodil na posteľ niečo zabalené v sáčku a chlapec sa k tomu hneď vrhol. Všimol som si, že vyťahuje injekčnú striekačku skôr, ako chlap podišiel ku mne, surovo ma vydvihol na nohy a v jeho ruke sa objavila ďalšia. Vyplašene som sa mykol, ale bol tak silný, že mi celkom poľahky vrazil ihlu do žily na lakti, nemusel ma ani udrieť. Hodil ma opäť na zem a niečo si zašomral popod nos. Uhol mi z výhľadu akurát včas, aby som videl, že aj chlapec si vyťahuje ihlu z ruky a spokojne priviera oči. Geniálne. Ako dlho potrvá, kým sa stanem rovnako závislým, ako on?

Navliekli nás do nejakých obtiahnutých vecí, ja som mal potrhané tielko a kratučké gate, čo mi ledva zakrývali zadok. On rovnako malú, nadskakujúcu sukničku z fialového zamatu. Odtiahli nás niekam, ale kým sme sa tam dostali, môj zrak sa znova začal zahmlievať a rozplývať. Nie natoľko, aby som si tento krát neuvedomil, že ma znásilňujú. Veľa krát. Dosť však na to, aby som sa nebránil a aby som si po zobudení znova veľa vecí nepamätal...

~*~

Ležal som na tej zatuchnutej posteli a moje vedomie si len nešťastne uvedomovalo, čo sa znova stalo. Všetko ma bolelo a oveľa viac ako prvý krát. Nechcel som ani otvoriť oči, chcel som hneď umrieť. Dokonca som ani netúžil vedieť, prečo ten chlapec znova leží pri mne, prečo je jeho hlava položená na mojom ramene a moja ruka na jeho bokoch. Zúfalo som pátral v myšlienkach, triedil rozmazané obrazy, ale jediné, na čo som si spomínal, bol odporný smiech a stony a nechutné zvuky, ktoré som nechcel priraďovať k činnostiam. Nikde, nikde v tej spleti nebol on. Neviem, ako som sa dostal späť a čo som v tejto izbe s ním robil, aj keď to, ako som sa zobudil, naznačuje veľa.

Pohol som hlavou, pootočil ju k nemu, ucítil som vôňu jeho vlasov, umývaných len mydlom a ľadovou vodou z hadice. Rýchlo som sa odvrátil, tú vôňu som už niekedy cítil a cítil som ju oveľa viac ako teraz. Nie, vlastne si nechcem pripomínať to, čo si nepamätám, nechcem vedieť, ako sme sa dostali do polohy, v ktorej spíme, nechcem ani vedieť, prečo mám prsty na jednej ruke zlepené niečím strašne divným...

Vyskočil som z postele tak prudko, že som ho okamžite zobudil, ale znova sa nezdalo, že by ho moja prítomnosť nejako vzrušila. Len jeho modré oči na mňa zagánili možno trochu nepriateľskejšie, viac nahnevane, akoby mi mierne vyčítal, že...

Vbehol som do kúpeľne, ako som tú hnusnú malú miestnosť honosne nazval a pustil na seba studenú vodu z hadice. Šváby sa okamžite rozpŕchli, šušťavý zvuk mi spôsobil husiu kožu, ale podarilo sa mi zahnať prvotnú paniku predstavou, že sú na svete horšie veci, ako hmyz. Oveľa horšie veci. Ako napríklad to, že mi niekto strkal do zadku... Pustil som hadicu na zem a rozplakal som sa. Bolesť, ktorú som cítil, nebola taká zlá, ako to pomyslenie. Som tu zavretý a nemám nádej ujsť. Vnímam pár hodín a potom mi pichnú drogy, po ktorých som povoľný ku všetkému. Viem si predstaviť, že sa asi nachádzam v nejakom bordeli, lenže zrejme v takom tom horšom, lebo po luxuse tu nie je ani stopy. V takom, do akého chodia len takí zvrhlíci, akých inde odmietajú. Zrejme na samote, v zapadnutej časti Ruska. To znamená, že jedinou mojou nádejou je smrť. Čím skôr zomriem, tým bude moje utrpenie menšie.

Vrátil som sa späť do izby úplne uzimený a otupený. Natiahol som si nejaké nohavice a tričko z kopy v kúte a posadil som sa na zem. Chlapec znova fajčil. Cigariet tam bolo dosť, oveľa viac ako jedla, ktoré pripomínalo niečo, čo sa už dva týždne rozkladá. Videl som, že zjedol svoju porciu, mojej sa ani nedotkol. Nakoniec som sa do nej nevoľky pustil, napínalo ma na zvracanie, ale hladný žalúdok sa napokon rozhodol, že aj to je lepšie ako nič. No a potom som čakal. Mlčal a tupo hľadel pred seba. Naše pohľady sa občas stretli a hneď uhli; vyhýbali sme sa jeden druhému jediným možným spôsobom, aký v takej malej miestnosti šiel – ignoranciou. Aj keď nič nešlo predstierať horšie ako to. Nemal som čo iné robiť a myšlienky na smrť, znásilňovanie od neznámych tieňov, mučenie, ma po pár hodinách vystresovali natoľko, že som zameral svoju pozornosť inde. Naňho.

Snažil som sa odhadnúť jeho vek, ale šlo to ťažko. V jednej chvíli mi pripadalo, že musí byť starší odo mňa, v ďalšej zase, že je neuveriteľne mladý. Vlastne, bol mladý, ale tá mladosť bola tak zničená, že sa už na seba ani nepodobala. Jeho vychudnutosť by ste nenazvali štíhlosťou, biela pokožka bola vysušená a doráňaná. Mal pekný malý nos a povedal by som, že krásne pery, ak by sa o ne staral. V tejto zime mu úplne popukali a nebolo mastičky, ktorou by ich natrel. Polodlhé vlasy teplej plavej farby bolo asi to jediné, čo na ňom nebolo šedé, to a ešte jeho zvláštne svetlunko modré oči. Fajčil tak prirodzene, akoby to robil už od malička, avšak cigareta v jeho prstoch pôsobila ako päsť na oko, akoby ste ju dali do ruky dieťaťu. Ako šiel čas, začal byť znova nervózny a ja som pochopil, že potrebuje drogu. A tú dostal, keď sa znova vrátili chlapi. Jemu ju podali, mne pichli. Asi ešte chvíľu potrvá, kým si zvyknem na ihlu, možno nie dlho, ale predsa len nejaký čas, kým budem o ňu žobroniť tak, ako on. Zničia ma tak, ako zničili jeho, nezabránim tomu. Môžem len čakať a modliť sa, aby to šlo rýchlo. A aby som si nepamätal na veci, ktoré musím zažívať.



~*~

Ráno – ako som bez ohľadu na skutočný čas začal nazývať hodinu, keď som vstával – som sa zobudil presne s tými istými pocitmi, ako to predošlé. V hlave som mal prázdno, jedinou spomienkou na prežitú noc boli modriny, ktoré som cítil na tele, dokonca ma svrbeli zápästia, akoby som ich mal dlho zviazané. Môj stav ma však vôbec nezaujímal, úplne ma ovalila skutočnosť, že ležím na niekom, a ten niekto je chlapec s plavými vlasmi. Vyjavene som sa nadvihol a pozrel mu do tváre. Tentoraz nespal, zrejme sa blbo spalo, keď som ho priľahúval. Nebolo to síce až tak strašné, mal som hlavu položenú vedľa jeho, ale aj tak... Nejaké senzory preleteli mojim telom a ako splašené mi hlásili ďalšie skutočnosti. Jednu ruku som mal položenú na jeho ramene, druhú skrytú pod jeho chrbtom. Stehnom som mu zachádzal medzi nohy a naše boky boli položené presne na sebe.

Pozrel mi do očí, pozrel som do jeho. Hanbou sa mi zapálili líca. Cítil som jeho dych na tvári, pootvorené ústa sa leskli slinami, čerstvo doráňané. Zrejme bozkami, ktoré kašľali na ľahko praskajúcu jemnú kožu. Bože,... koho bozkami??

Rýchlo som sa odvalil z neho na stranu a rukami som si zakryl tvár. Prečo si stále na nič nespomínam? Je možné, že som tu s týmto chlapcom niečo robil a neviem o tom? Ale prečo by som to robil, nie som predsa teplý! Čo ak to so mnou spravili tie drogy? Mohlo sa stať, že sme sa sem obaja vrátili, obaja pod ich vplyvom a nevedeli sme, čo robíme? Že sme sa proste na seba nejako vrhli a...

Nechcel som si predstavovať, čo by tak mohlo nasledovať za tým A. Už len myšlienka na to, že moje dohady sú pravdepodobne správne, bola príšerná. Nielenže som nešťastný, zúfalý a môj život sa zmenil na nočnú moru, ešte aj nedokážem ovládať svoje konanie a leziem do postele s niekým, kto o to stojí určite rovnako málo ako ja.

Tentoraz sa on odišiel osprchovať, keď sa vrátil, celú izbu zaplavila vôňa lacného mydla. Nezapálil si hneď, obliekol si tričko, ktoré som včera nosil ja a posadil sa vedľa mňa. Sedeli sme, hľadeli pred seba a bolo to trápne. Až natoľko, že som musel prehovoriť.

„Ja som Alexander,“ povedal som len tak do vzduchu. „A ty?“

Pozrel na mňa, nechápuc, čo rozprávam, ale už len to, že sa pozrel, bolo istým spôsobom prejavom priateľstva.

„Your name?“ skúsil som jediný iný jazyk, ktorý som poznal, ale bezradné krútenie jeho hlavy mi povedalo, že on nevie ani toľko.

„Alexander,“ ukázal som na seba. Potom naňho. To konečne pochopil.

„Je m'appelle Julien,“ povedal rýchlo, tak rýchlo, že som zachytil len ž-ž a to bolo všetko. Vyvalil som naňho oči, on sa zasmial a pomaly zopakoval: „Julien.“

Jeho úsmev bol čarovný. Nevdojak som sa usmial tiež. Akoby z tej šedej postavy vystúpil niekto iný, skrytý pod ľahostajnosťou a prehnanou dospelosťou. Zapátral som v jeho očiach, zrazu sa v nich niečo mihalo, možno odraz pomaly sa hýbuceho ventilátora, možno nejaké pocity. Videl som, ako jeho bledé líca zružoveli a on mi uhol pohľadom.

„Koľko máš rokov?“ spýtal som sa rýchlo a hneď lákal jeho pozornosť pohybmi. Ukázal som na prstoch desať a sedem, toľko som mal ja. Vyhýbavo sa usmial a pokrútil hlavou, postavil sa a vzal si nový balíček cigariet. Rozbalil ho a ponúkol mi. Mal som nutkanie vziať si, ale ovládol som sa a nespravil to. Oveľa viac ma zrazu zaujímal on a fakt, že tak rýchlo prerušil konverzáciu, ktorá ešte ani nezačala. Julien... Prečo mi nechceš povedať, koľko máš rokov?

Ten deň sme sa už nerozprávali. Ale keď sme dostali novú dávku drogy, bol som pevne rozhodnutý nenechať sa natoľko opantať jej vplyvom, ako to bolo predošlé noci. Silou vôle som sa pokúšal držať pri vedomí, a hoci to samozrejme nefungovalo úplne na sto percent, niečo som predsa len zachytával. V miestnosti, kde hučala hudba a pred očami sa mi mihali farebné svetlá, nebolo až tak veľa ľudí. Ja a nejakí muži okolo mňa. Nejakí iní chlapci a medzi nimi aj Julien, spoznal som jeho siluetu a bledé vlasy. Dvaja muži ma odviedli do inej miestnosti, kde hudba doliehala len z diaľky, položili ma na niečo tvrdé a striedali sa na mne. Bolo to ponižujúce, hnusné a bolelo to, ale neodvažoval som sa brániť, aby mi náhodou neprišiel niekto pichnúť viac drogy. Jediné, čo som nedokázal zastaviť, bol plač, ale ten sa tuším chlapom páčil, vlastne boli radi, že vydávam nejaké zvuky. Vzlykal som asi celkom vzrušujúco, lebo si ma nechali dosť dlho a rovno od nich ma jeden z tunajších odvliekol späť do mojej izby. Vtedy som sa ledva držal na nohách a ledva bol pri vedomí. Neviem, ako som dokázal vydržať až potiaľto. Zaregistroval som, že sa vrátil Julien. Cítil som ho pri sebe, jeho teplo, meniace sa v horúčavu. Počul som jeho dych... A potom prišlo ráno.

~*~

Jeho dych, napadlo ma okamžite, ako som sa prebudil. Pravidelný, pokojný, tíško znejúci v spánku. Otvoril som oči a zadíval som sa na bledú tvár, ležiacu na matraci vedľa mojej. Boli sme pri sebe blízko, medzi nami len naše ruky. On ma držal za ruku. Znova som oči zavrel a nešťastne sa pokúsil spomenúť si. Nešlo to. Nepamätal som si na nič iné, len na to teplo, ktoré z neho cítim aj teraz a na dych, ktorý ale znel v úplne inom rytme. Rýchlejšom. A trhanom.

Pozrel som znova naňho, zblízka študujúc jeho pleť, ktorá až na tú popolavú farbu bola celkom bez chybičky. A samozrejme, až na tmavé kruhy pod očami, odreninu na čele a pery s nehojacimi sa krvavými ranami. Je možné, že som prispieval k tomu, aby sa jeho rany stále otvárali? Ubližoval som mu nejako?

S pocitom viny som sa posadil a preletel som pohľadom jeho nahé telo. Vlastne by nebolo až tak nepríjemné dotýkať sa ho. Keď ležal takto na bruchu, skoro sa nedalo rozoznať, či je chlapec alebo dievča. Pochopil som, prečo ho každý večer obliekajú do dievčenských šiat a oblial ma nepríjemný pot predstavou, že sa mu to hodí. Rýchlo som sa od neho odvrátil a zaboril si tvár do dlaní. Napadlo ma, že sa mi páči. Neuveriteľné. Asi som sa zbláznil z tejto vynútenej izolácie, z útržkov spomienok na to, čo sa so mnou deje, keď nie som pri zmysloch. Nakoniec sa mi to tu začne páčiť, nakoniec tu budem rád, nie? Naozaj asi šaliem. Ale možno je to tak lepšie, možno stratiť zdravý rozum je to jediné možné riešenie, ako sa tu dá prežiť...

Uvedomil som si, že trhane vzlykám, až keď sa môjho ramena dotkla studená ruka. Mykol som sa a prudko pozrel za seba, Julien sa vyľakane cukol a stiahol ruku. Rýchlo som vyskočil a utiekol som do kúpeľne, kde som sa ešte viac rozplakal. On zrejme nemá problém, ktorý sa stal zrazu tým najdôležitejším v mojom úbohom živote. On si zrejme pamätá na všetko...

Tentoraz trvalo dlhšie, kým sa niekto zjavil v našej izbe. Myslel som, že sa čas vlečie len kvôli tomu, lebo obaja znova zaryto mlčíme a vyhýbame sa akémukoľvek kontaktu, ale nebolo to tak. Uvedomil som si, že to je dlhšia doba aj podľa toho, do akého stavu sa Julien dostával. Jeho zvyčajná nervozita sa vystupňovala na úroveň, akú som zatiaľ nepoznal, prechádzal sa po izbe čoraz rýchlejšie a začal si niečo sám sebe šepkať vo svojom peknom, mäkkom jazyku. Keď sa to stalo neznesiteľné, čupol si na zem, objal rukami sám seba a ticho začal skuvíňať. Videl som, že sa potí a sám si hryzie do pier, zarýva si nechty do ramien. Vyzeralo to, že ho to naozaj fyzický bolí a bolo mi ho ľúto. A na druhej strane som si začal predstavovať, že takto o chvíľu budem vyzerať aj ja. Že pre drogy spravím hocčo, tak ako on.

Dôvodom meškania bola zrejme výmena stráži, tentoraz prišli dvaja chlapi, ktorých sme ešte nevideli. Jeden vysoký, chudý, s výzorom sériového vraha malých chlapcov, druhý nízky a tak tučný, že sa ledva prepchal cez dvere. Ten vysoký pichol mňa a keď odišiel, videl som, že ten tučný sa smeje. Julien kľačal pred ním a prosil ho očami, aby mu už konečne dal, čo potrebuje, no on to odďaľoval, vyžívajúc sa v jeho utrpení a nakoniec sa zrejme rozhodol, že ho aj využije. Zahučal naňho niečo, schmatol ho a hodil na našu posteľ, len-len že sa nerozpadla. Nerozumeli sme mu, ale pochopili sme, čo chce. Julien ešte rýchlejšie ako ja. Šokovane som sledoval, ako nezaváhal ani na sekundu a v šialenej túžbe po droge, si okamžite vyzliekol nohavice a rozkročil nohy. Chlap sa rozrehotal a kľakol si k nemu, nedočkavo si rozopínajúc rázporok. Julien ho chcel zrejme ešte popchnúť a pokúsil sa zatváriť hriešne zvodne a ten pokus mu tak vyšiel, že sa chlap naňho okamžite hodil a mne sa na malú chvíľu zrýchlil pulz. Keď som ho videl, ako zakláňa hlavu s pootvorenými ústami a prižmúrenými očami, oblizuje si pery a vydvihuje si nohy, aby ten úchylák mal lepší prístup, bol som si istý, že toto som už niekde videl. Obraz toho, čo som mal pred sebou sa mi miešal s niečím zasunutým v mojom podvedomí, tento chlapec a iný chlapec, obaja na posteli v tejto polohe, obaja vzdychajúci...

Lenže to, ako Julien zaskučal teraz, sa vôbec nepodobalo tomu, čo sa ticho ozývalo z čiernej tmy mojich spomienok a ja som vedel, že toto je len plač. Bolestivý plač, lebo ten obrovský chlap sa pokúšal vraziť do jeho útleho tela a ak to nebolo priam nemožné, tak určite na hranici uskutočniteľnosti. Videl som, ako sa ho Julien v hrôze a náhlom pude sebazáchovy snaží odstrčiť, ale jeho pokusy boli ignorované, akoby sa mucha pokúšala vzdorovať obrovskému pavúkovi, ktorý sa ju rozhodol vysať stoj čo stoj, aj za cenu toho, že ju zabije. Znova vykríkol a utrpenie v tom výkriku sa opäť porovnalo s niečím, čo som už niekedy počul. Akoby som prirovnal slastné pradenie mačky s panickým volaním topiaceho sa. Tiché žobronenie o slasť so žalostnými prejavmi ukrutnej bolesti. Droga v mojom tele už nenápadne začínala pracovať, pohyboval som sa trochu malátne a bez rozmyslu, ale jedno som vedel. Nenechám ho umrieť pred mojimi očami.

Zrazu som klesol na posteľ medzi nich, medzi ich telá a pozrel som na chlapa. Bol celý červený námahou, s akou sa snažil prebiť odpor útlych panvových kostí, strašne smrdel a nahlas dychčal. Dvihol ruku, že ma zmetie stranou, nechápuc, čo sa im do toho pletiem, ale niečo v mojom pohľade ho zrejme zastavilo. Zasmial sa, chytil ma za bradu a povedal niečo, čo som pochopil až vtedy, keď ma šmaril na posteľ vedľa Juliena a jeho stokilové telo ma privalilo, až mi vyrazil dych.

Zabije nás oboch, napadlo ma a pocítil som zvláštnu úľavu. Tak konečne. Konečne sa odtiaľto dostanem.

Lenže smrť mi doprianá nebola, lebo v tom okamihu sa vrátil druhý, vysoký muž a začal niečo na toho tučného revať. Pochopil som, že si chlap dopriaval zábavu, na ktorú nebol čas, nie teraz, a ak nechce byť potrestaný, musí okamžite prestať. Začali sa hádať, vysoký vyšmaril toho tučného na chodbu a zatresol za nimi dvere.

Ocitli sme sa sami v izbe a kým som ja naberal dych, Julien sa malátne posadil. Neviem, či sa mi už začínalo točiť pred očami, alebo to bola skutočnosť, keď sa dvihol, tackavo spravil pár krokov a zviezol sa na kolená. Počul som, ako ticho plače a podarilo sa mi dvihnúť sa.

Hneď som si všimol krvavú škvrnu na posteli a zdesene som pozrel k nemu. Neváhal som, myšlienky na to, či to je správne alebo nie, momentálne vôbec neboli dôležité. Vrhol som sa k nemu a chytil ho, ucítil som, ako sa strašne trasie a je celý lepkavý potom. Roztrasenou rukou si siahol k zadku a dvihol ju k svojej tvári, obaja sme videli mazľavú zmes, v ktorej prevládala krv. Julien ticho zaskuvíňal a zrazu sa zviezol na mňa, zaboril mi nechty do hrude a začal mi šklbať tričko. Nevedel som, čo s ním mám robiť, pevne som ho schytil, ale netušil som, ako ho mám upokojiť, ako ho mám ošetriť, sám som bol v takom šoku, že som potreboval pomoc.

Potom som si všimol, že na zemi ostala pohodená nepoužitá ihla. Ten tučný ju musel pustiť, keď sa vrhol na chlapca. Siahol som po nej a rozbalil ju, priložil k lakťu, na ktorom sa modriny po vpichoch zlievali do veľkého modrého fľaku. Ani v najhorších snoch som nepredpokladal, že toto niekedy spravím. Ale bolo to zrejme jediné možné východisko. Pichol som do vystúpenej žily tak, ako som videl, že to robia mne. Julien znehybnel, a keď som ihlu vytiahol a odhodil do kúta, zrazu ma objal okolo hrdla a obaja sme padli na zem.

„Merci, merci beaucoup...“ počul som šepkať jeho nešťastný tichý hlas a len som ho objímal a postupne sa sme sa obaja upokojovali, ako droga v nás začala pôsobiť.

Viem, že sa potom ten vysoký chlap vrátil, ale vzal so sebou len mňa, Juliena tam nechal ležať na zemi. Bol zranený, nepoužiteľný. Zrejme určený na odstrel, ak sa sám nevylíže zo svojich rán. Ako pes. Alebo ešte horšie. Keď ma tú noc znásilňovali, mal som pocit, že som pre nich ešte menej ako to zviera. Len otrok, alebo ani to nie. Možno len vec. Ktorá, keď sa opotrebuje, alebo pokazí, jednoducho sa vyhodí.

TO BE CONTINUED...


Zpět