|
|
|
|
|
|
RAIN 7/7
+noritenshi+
Warnings:16+
Pairing: len original characters
Summary:je to story o japonskom chlapcovi, ktory robi najstarsie remeslo a pritom hlada, kde je vlastne jeho miesto, koho miluje a kto vlastne sam je. Malo to byt trochu historicke, ale pisala som to uz davno, ked som o Japonsku toho vela nevedela, takze prepacte, ak tam narazite na veci, ktore s Japonskom nemaju nic spolocne ^^;
Pre tých, ktorí si chceli prečítať celú poviedku Rain, originálne uverejnenú na
http://www.animeobsession.blog.cz/
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)
Pár dní po tom, čo sme na tej podlahe zaspali, úspešne prechladli a ešte úspešnejšie sa zotavili, dostal Yuki od Takuya zvláštnu úlohu. Myslel som, že to je len nejakým vydareným milovaním, keď sa večer vrátil do izby celý červený a zadýchaný. Nechcel mi to objasniť, možno preto, že Kaoru si už znova na mňa robil isté práva, ja som mal pery mierne opuchnuté od jeho bozkov a on samú modrinu od mojej obrany. Čo už, musel sa zmieriť s tým, že ja jeho ukeho hrať nebudem.
Lebo Yuki sa tomu tešil.
A hral sa na ukeho aj za mňa.
Netrvalo dlho a zistil som, čím ho Takuya poveril. Bol som totiž na ten večierok pozvaný tiež, ak sa to teda dalo nazvať pozvaním. Bol som tam skôr služobne, sedel medzi nóbl hosťami a od jeho príchodu naňho zíral.
Nie na Yukiho.
Na Kjotaku.
Nebolo normálne, ako dobre vyzeral. A ako sa pri pohľade naňho vo mne rúcali všetky chabé predstavy vlastného sebavedomia, rozplývalo sa pochopenie toho, kto vlastne Ajumu je. V jeho blízkosti som zase bol tým chlapcom bez mena, chlapcom s rozjasanou minulosťou a žiadnou prítomnosťou.
Všimol si ma tiež a vrhal po mne ľútostivo žiadostivé pohľady, vyzliekal ma očami a robil zo mňa to, čo chcel, čo chceli vlastne všetci okolo mňa. Dievča, ktoré stačí položiť na zem. Ktoré ani netreba volať menom. Nechať ho vlastne po celý čas samé...
Malo to dve možnosti pokračovania. Buď hneď utečiem, raz a navždy sa zbavím myšlienky naňho a túžby, ktorú som možno ani nikdy necítil. Alebo ostanem, nenápadne sa s ním stratím niekde v opustených izbách domu a už navždy sa stanem jeho...
Osud si vybral možnosť číslo tri. A to tým, že sa začal hlavný klinec programu.
Keď na javisko vyšlo to zjavenie, všetci prestali dýchať. Všetci, vrátane mňa, si uvedomili, že sa práve zaľúbili. To, čo s nami spravil potom, sa dalo nazvať len šialenstvom.
Začala hrať akási hudba, pochybujem, že mala pôvod v Japonsku. On tiež nevyzeral ako čistokrvný Japonec, už vôbec nie chlapec, ktorý má úlohu gejše. Vôkol neho sa rozpŕchli akýsi spratkovia a začali sa hýbať v rytme rýchlej hudby.
To, čo robil Yuki, sa snáď ani nedalo nazvať tancom. Bola v tom ladnosť a neposlušná drzosť, zmes výsmechu celému svetu a zároveň podriadenej poslušnosti každému, kto by sa ho chcel zmocniť. Nikdy som ho nevidel takto oblečeného, v handrách, aké nosili decká z ulice, s vlasmi v dvoch strapatých copíkoch, nalíčeného úplne v protiklade s jeho obvyklým jemným make-upom. Oči mu svietili ako diablovi, jeho telo ponúkalo tie najhriešnejšie služby, hudba s nami lomcoval, svetlá zapaľovali niečo, čo nikdy tak silno nehorelo, vzduchom sa niesla energia toho malého tela. Keď sa začal otierať o iného chlapca, polovica mužov vyskočila v rozrušení, druhá sa začala dožadovať pána Takuya a vyťahovať peňaženky.
Sledoval som to ako vo sne, ta tam bol Kjotaka s jeho bezvýznamnosťou. Predo mnou tancoval boh z mojich snov, to jeho som videl milovať sa pri svite mesiaca, jeho spievať, jeho sa kúpať. Jeho som objímal a v ňom som hľadal... a našiel... seba.
Nikto z okolitých nemal to, čo som ja pochopil vo chvíli, keď ten dráždivý tanček skončil a Yukiho žiarivé oči sa cez celý ten dav upreli na mňa. Výzva v nich sa dala preložiť do slov, blikal nad ním rozžeravený nápis: Tak čo? Ešte stále nevieš, kto si? Stále nevieš, kým ti chcem byť ja?
A ja som to vedel. Tak jasne, akoby som sa práve narodil, prvýkrát zaplakal a zistil, že dýcham, cítim, žijem. A že ten život mi dal on.
Vyplietol som sa z davu akonáhle zmizli z javiska a rozbehol som sa do miest, kde som tušil, že sa bude prezliekať. To malé trdlo. Naschvál mi nepovedal, že bude tento večer tancovať, lebo ma chcel vydráždiť. Vystreliť zo vzduchovky nad tvrdo spiacim človekom, prebrať ho už konečne z tej letargie. Veď ja som ho preboha mal už toľkokrát pri sebe, toľkokrát sa mi nevinne núkal a ja som si stále myslel, že nemôžem vziať, lebo neviem ako, nie som ten, kto berie.
Skoro som sa smial, keď som behal po dome a hľadal ho, smial som sa sám sebe. Ako som to len skončil? Nechal som zo seba spraviť niekoho, kým som nikdy nebol. Preto som trpel, preto som sa nevedel nájsť, veď bola vo mne tak dlho potlačovaná moja vlastná prirodzenosť. To, že ja vôbec nie som a nikdy som nemal byť uke...
Bol som šťastný ako nikdy doteraz a chcel som sa o svoje šťastie s niekým podeliť. Nie, chcel som mu ho celé dať, tak ako on už dávno dal všetko svoje šťastie mne. Kde som bol, že som to doteraz nevidel? Veď už od začiatku sa Yuki snažil, aby som pochopil, že mi dvaja nie sme bratia. Nie sme rovnakí, sme úplne odlišní. A práve preto patríme k sebe...
Keď som vbehol na tú chodbu, vonku lial hustý dážď. Zaželal som si, aby to bolo jediné, čo vidím. Aby prudké narážanie kvapiek do okeníc a zavýjanie vetra v škárach bolo jediné, čo počujem.
Predo mnou, ukrytý v jednom výklenku, sa milovali dvaja ľudia. Dvaja muži. Chlapec a muž. Stony toho chlapca, hoci tiché, sa niesli otvoreným priestorom, vrážali neviditeľné ostne do môjho srdca. Nikdy... toto nikdy...
Spravil som pár krokov, zrazu som nič nevidel. Dážď nezahmlieval už len okná, kalil aj môj zrak, viac po pamäti ako po zraku som sa dostal do ich blízkosti. Niečo vo mne kričalo, snažilo sa prehlušiť kvíliaci vietor, niečo ma trhalo, niečo kmásalo, zrazu som si pripadal ako chabé steblo trávy v najväčšej búrke svojho života.
Prečo si to spravil?
Až keď som bol bližšie, uvedomil som si, čo sa tu vlastne deje. Malý chlapec so striebristými vlasmi bol prirazený k stene, krátke šortky z vystúpenia mu ležali pri pätách. Muž za ním mu držal ruky nad hlavou, druhou rukou ho tlačil k múru, zdalo sa, že sa chlapec kedysi bránil, ale už prestal. Nemalo to zmysel. Aj tak bol slabý, nemohol sa ubrániť silnému a dobre stavanému vojakovi. Jeho dravým rukám, vrážajúcim pohybom jeho tela. Jeho očiam...
Asi ma začul, lebo sa obzrel. Zelená hĺbka, ktorú som kedysi tak miloval, bola zakalená hnilobou, skazená, navždy pre mňa stratená.
Pustil chlapca, ktorého bezohľadne znásilňoval a bez toho, aby sa čo len zapravil, pokúsil sa zatváriť nešťastne.
„Ajumu... odpusť...“
Niekto začal plakať. Možno dážď a vietor za oknami, možno ja, možno on, možno všetko a každý.
„Ajumu, mám rád len teba, toto...“
Toto malé, zúbožené a pošpinené. To, čo si chvatne oblieka šortky, pokúša sa zahaliť do roztrhanej bundičky. To, ktorému tečú po lícach kvapky, ktorého nešťastie splýva s dažďom, s mojim dažďom...
„Nemohol som ťa nájsť,“ rozprával Kjotaka ďalšie lži, „Snažil som sa ho presvedčiť, aby ma za tebou zaviedol, ale nechcel...“
Nechcel, samozrejme, že nechcel! Nechcel ťa na sebe, v sebe, tak ako nechcel nikdy nikoho! Sakra! A ja som ho nechal samého, nikdy ho nezastavil, keď si ho brali iní, nikdy nestrhol k sebe, neskryl vo svojom náručí, nikdy som ho neobránil! Mal som poslednú možnosť spraviť to dnes večer, vziať ho preč od všetkých rúk, ktoré sa po ňom naťahovali, navždy ho odviesť niekam ďaleko, kde by sme boli len my dvaja, sami, tak ako si to prial...
„Aju...“
Kjotaka ku mne natiahol ruku, na tvári mu pohrávalo niečo ako ľútostivý úsmev a prosba o zmierenie. Nechtiac som sa naňho zadíval, neviem prečo som sa pokúsil pochopiť, čo to spravil a prečo to spravil. Veď to býval dobrý chalan, býval to môj kamarát, býval takým ako ja. Tak dávno... prepáč... ale nechápem...
Zato Yuki pochopil. Len čo som sa otočil ku Kjotakovi, domyslel si všetko, čo nebola pravda. Vedel, že som Kjotaku miloval, nevedel, že to nikdy nebolo tak. Plakal som a on si myslel, že plačem preto, lebo ma môj milovaný zradil. Zrazu to bol on, čo nič nechápal. Preto sa zvrtol a šialeným behom utiekol preč.
„Yuki!“ skríkol som na celú chodbu.
„Ajumu...“ chytil ma Kjotaka za ruku.
Okamžite som sa mu vytrhol a vrhol naňho vražedný pohľad.
„Nechaj ma! Ty... ty...“
„Prepáč, Aju-chan, nechcel som ťa sklamať...“
„Ale ty si nesklamal! Do čerta! Si mi úplne ukradnutý, nepleť sa mi viac do života, Kjotaka! Nikdy si nebol mojim priateľom, nikdy si mi nebol ani ničím iným!“
„Ty... ty ma nenávidíš...“
„Áno!“
„Ale... prečo...?“
„Prečo?! Lebo si mu ublížil!“
„Tomu malému tanečníkovi? Ale on... ty...“
Môj svet sa rozpúšťal do veľkej mláky vody v ktorej sa zrkadlili krvavé písmená.
„Ja ho milujem...“ vzlykol som.
A nedokážem bez neho žiť. On ma zobudil, spravil zo mňa človeka s citmi, pocitmi, chlapca s dušou. Nemôže si myslieť, že milujem iného, musím mu povedať pravdu...
Vybehol som do záhrady práve včas, aby som ho videl miznúť v hmle ovocného sadu. Bleskovo som sa rozbehol po upravenom chodníčku, vbehol do vysokej mokrej trávy. Letel som ako blázon, poháňaný strašným strachom, že o niečo prichádzam, že sa mi to stratí v tej hmle, nenávratne v nej zmizne a ja mu už nikdy nepoviem a neukážem...
„Yuki!“ kričal som, či viac vzlykal, potkýnajúc sa v hustom lejaku, v blate, kľučkujúc medzi stromami, vynárajúcimi sa predo mnou ako neskutočné vidiny. Netušil som, kam až pozemok siaha, zdalo sa mi, že bežím už míle, keď som ho konečne pred sebou zbadal.
Opieral sa o kmeň vyschnutej jablone, hlavou o svoj lakeť a plakal, dokonalé stelesnenie besnejúcich živlov, bičujúceho dažďa, šalejúcej bolesti, trhajúceho vetra. Pribehol som k nemu a postavil sa proti celej prírode. Chytil som ho za rameno, prudko otočil k sebe a kým stihlo čokoľvek proti tomu zakročiť, vtisol som pery na jeho roztrasené ústa.
Samozrejme, že sa najprv zľakol. Skoro vykríkol a udrel ma, ale to som ho už pevne držal okolo pása a dával mu pocítiť, kto som. Prudko – lebo nič iné sa teraz nedalo robiť – som ho začal bozkávať, tak hlboko, až sa začal zadúšať, vypínať v mojich rukách, jeho plač plynulo prešiel do hlasných vzdychov, bolesť do vzrušenia, nešťastie do lásky. Tak dlho potláčanej lásky...
Bezhlavo sme sa bozkávali, vymieňali si všetko, čo sme si chceli vymeniť už tak dávno a ani jeden sme nevedeli ako. Yuki začal striedavo plakať a striedavo stonať, zarýval nechty do mojej hrude tak silno, až to bolelo. Neodtisol by som ho však ani za svet, teraz, keď som zistil, aký poklad skrýva. Jeho bozky chutili ako tá najhlbšia slasť, jeho telo pod mojimi rukami bolo ako živé striebro, nedalo sa chytiť, nedalo sa ho zmocniť, zvieral som ho čoraz silnejšie a silnejšie, muselo ho to už bolieť, keď sme sa zviezli do blata, a dážď zmýval naše poškvrnené telá. Kvapky začali divoký tanec, zdalo sa mi, že sa v diaľke niečo šialene smeje, Yuki podo mnou... podo mnou... sa vrhal na moje ústa, na moje telo, na všetko, čo sa v túto chvíľu stalo jeho. Nikdy som nezažil rýchlejšie milovanie, len pár udretí srdca a boli sme svoji, spojení v neutíchajúcom besnení, stonajúci a žadoniaci o viac, ponúkajúci si viac, čoraz viac a čoraz rýchlejšie... až kým sa môj sen nestal skutočnosťou.
Miloval som to. Od prvej chvíle, keď som videl, ako hádže hlavou na bok, keď dosahuje vrchol. Vždy som to chcel vidieť z tohto uhla pohľadu a pocitu, skláňajúc sa nad ním, trasúc sa v neskutočnej rozkoši, ktorú mi dávalo jeho sťahujúce sa vnútro. Vždy som to chcel byť ja, kto splní tajné želanie jeho očí, ktoré nikdy nikto nepochopil...
Sklonil som sa k nemu a vtisol na jeho vlhké pery šťastný bozk, zovrel ho v náručí a rozplakal som sa. Neviem prečo, lebo sa mi skôr chcelo smiať. Yukiho zablatené ruky sa stiahli okolo môjho pásu a ja som počul, ako šepká:
„Môj Ajumu...“
Nechal som sa máčať dažďom, dovoľujúc mu vyplakať sa raz a navždy a nikdy viac. Trvalo mi dlho, kým som zistil, kto vlastne som a aké je moje celé meno.
Že som tvoj Ajumu...
‡…‡…‡
Keď sme sa neskoro v noci vytrácali z Takyuovho domu, už nepršalo. Yuki bol umytý a oblečený do čistého bieleho kimona, strácal sa v ňom a žiaril ako rolnička na Vianoce. Pohľadom sme sa rozlúčili s našim bývalým domovom, dúfajúc, že jeho pán pochopí náš list na rozlúčku a dopraje nám to, čo nám tak dlho bolo odopierané. Slobodu. A seba navzájom.
Vonku bolo ticho, na uliciach nebolo živej nohy. Aj tak sa mi zdalo, že nie je hlboká noc, že všetko okolo nás svieti matným svetlom, lietajú drobné mušky, Yukiho smiech cinká na zamŕzajúcich mlákach. Zrazu som zastal, on tiež, keďže ma pevne držal za ruku.
Dvihol ku mne hlavu; zasnene som si uvedomil, že som nikdy nevidel nikoho šťastnejšieho a spokojnejšieho.
„Snežienka,“ zašepkal som a od mojich úst vyšiel obláčik pary. „Sneží...“
Pozrel sa nad seba akoby si doteraz nič nevšimol a vyjavene pootvoril ústa.
„Naozaj... Prišla zima.“
Zasmiali sme sa na seba. Kým je zima, nebude pršať. Podľa možností nebude pršať už nikdy. A znamená to ešte niečo. Že bude treba viac tepla...
‡…‡…‡
Budem len ležať a nerozmýšľať nad tým, čo s nami bude ďalej, čo budeme robiť, ako sa uživíme, ako prežijeme, budem len vnímať teplo planúceho krbu v najchudobnejšom dome sveta, pozorovať tiché pohyby niekoho, kto mi je najdrahší na svete, mlčať a len sa dívať...
Yuki pobozkal čielka svojich malých súrodencov a podišiel ku mne. Chvíľu sa ešte na mňa pozeral, zaľúbene sme pozorovali jeden druhého, vymieňali si svoju lásku.
Nebudeme potrebovať nič a nikoho...
Pomaly sa spustil ku mne, nadvihol deravú deku.
Ak tu budem takto ležať... len ležať... a ty si ľahneš ku mne...
Privinuli sme sa k sebe, vtisol som bozk do jeho vlasov.
... zabudneme na celý svet...
END
PREVIOUS...
Rain 1/7...
Zpět
|
