Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

RAIN 6/7

+noritenshi+
Warnings:16+
Pairing: len original characters
Summary:je to story o japonskom chlapcovi, ktory robi najstarsie remeslo a pritom hlada, kde je vlastne jeho miesto, koho miluje a kto vlastne sam je. Malo to byt trochu historicke, ale pisala som to uz davno, ked som o Japonsku toho vela nevedela, takze prepacte, ak tam narazite na veci, ktore s Japonskom nemaju nic spolocne ^^;
Pre tých, ktorí si chceli prečítať celú poviedku Rain, originálne uverejnenú na http://www.animeobsession.blog.cz/
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Väčšinou som nevstával pred svitaním. Nikdy ma ani nikto nebudil, načo by aj? Ak potrebovali odísť, odišli, nemuseli sa so mnou lúčiť. Ak som bol sám, nemal som sa kam ponáhľať...

Toto ráno, mlhavé a rozpité, som vstal sám a predsa ma niekto zobudil.

Najprv som si myslel, že to len husto prší, poriadny lejak, ktorý neúprosne máča zem. Potom som si uvedomil, že ten zvuk neprichádza spoza okna, že je nezmyselne vnútri.

Pretiahol som si ruky za hlavou a zhlboka som zívol. Otvoril som oči a poobzeral sa vôkol seba. Neďaleko mňa spal Kaoru, nahý, prikrytý tak, ako som to včera spravil predtým, než som si sám šiel ľahnúť. Vedľa neho nebola zvyčajná gučka pod dekou, ani na ňom, ani pod ním. Túto noc spal definitívne sám. Nezávidel som mu, vedel som, aký je to pocit.

Zaregistroval som, že v izbe nie je celkom tma, niečo ju osvetľovalo. Pretočil som sa na druhú stranu a zbadal tenký prúžok svetla, vychádzajúci spopod dverí do kúpeľne.

Tak to tam prší. Leje. Mäkké kvapky chlácholia niekoho dušu...

Vyliezol som spod vyhriatej prikrývky a po špičkách prešiel ku kúpeľni. Ani ma len nenapadlo spýtať sa sám seba, čo robím. Moje vedomie ešte spalo, ja som poslúchal niečo celkom iné.

Potichu som pootvoril dvere a nazrel dnu. A nič som nevidel, bolo tam toľko pary, že by sa dala krájať. Dokonalá sauna, vyhriata, príjemná...

Vošiel som. No, asi ma malo vtedy niečo zastaviť, ale nespravilo to. Akoby som fakt nerozmýšľal. Prešiel som pár krokov, pár maličkých krôčikov k sprche. Hmla sa predo mnou rozostupovala, začínal som vidieť. Všetko, čo som mal vidieť už dávno. Všetko, čo som vidieť nikdy nemal.

Z oparu sa pomaly vynorila silueta. Štíhle telo, oblé krivky, mohol by byť dievčaťom, keby nebolo jasné, že to tak nie je. Jeho útle ruky sa dvíhali k vlasom, hladkali telo zahalené v bublinkách, kvapky padali zo stropu, liali sa, umývali, plakali... ako niečo vo mne... čo sa nezadržateľne blížilo... muselo...

Pôsobilo to tak čisto. Jemne. Ako obraz namaľovaný pastelovými farbami, ktorý sa pokúsil niekto vygumovať. Takmer nebolo rozoznať detaily a ja som ani nezaostroval zrak, nechcel som ich vidieť. Už aj to, čo stálo pred mojimi očami, bolo príliš.

Aj keď som ho videl už niekoľkokrát nahého, s týmto sa to nedalo porovnávať. Nebol v žiadnej hanblivej póze, nevyžaroval žiaden z tisícich erotických nábojov, ktoré tak dobre ovládal. Jednoducho sa umýval, malátne, možno ospalo, krásne pomaly... dotýkal sa sám seba, akoby sa mal rád, ďakoval svojmu telu za jeho dary. Dokonca sa trochu usmieval...

Každý na mojom mieste by spravil tú vec. Tú, ktorá aj mne preblysla vedomím, horúca a nezadržateľne mieriaca nadol. Dať mu najavo svoju prítomnosť. Podísť k nemu. Zrušiť to kúzlo, spraviť ho reálnym.

Lenže presne to som ja nechcel. Neviem, možno som sa bál. Stále som si nedokázal predstaviť, že by niečo takéto bolo skutočné, nerozplynulo sa pod mojim dotykom.

Vziať ho do náruče... Pritisnúť jeho mokré telo na svoje, zájsť prstami do jeho vlhkých vlasov, vhrnúť mu ich do tváre a bozkávať ho cez ne...

Keď som na to myslel, už znova som si líhal na svoje ešte teplé miesto. A pritom som si vôbec neuvedomoval, na čo som myslieť prestal...

‡…‡…‡

Neviem, kedy ten chlapec spal a či vôbec. Keď som sa znova prebudil, zase ho nikde nebolo a neukázal sa celý deň.

Čakal som ho. Sedel na okne, hľadel do dažďa a čakal. Určite šiel za rodinou, za tými milučkými spratkami a za mamou, možno šiel predtým zohnať nejaké peniaze. Nech. Veď on sa vráti. A zistí, že tu naňho čakám.

No aj tak som bol netrpezlivý. Kaoru bol celý deň s Takuyom, ja sám. Keď sa začalo stmievať, vyšiel som z izby, na nádvorie nášho pekného domu, postaveného na tradičný japonský štýl. Čakal som aj tam, hľadel do tmavej brány. Nevedel som ešte presne, čo spravím, až sa vráti tá kúpeľňová vidina, ale bolo mi to jedno. Dôležité pre mňa bolo vidieť ho a overiť si, či to je naozaj, či som si to nevymyslel. Všetko, čo moja prázdna duša a srdce bez identity zrazu začali cítiť...

Vedel som, že si ho ničím nezaslúžim. Že mu nemám čo dať. Nevedel som, čo mu poviem. Ale nakoniec ani nič nebolo treba...

„Ajumu,“ povedal drobný chlapec, keď zastal predo mnou, s nepredstieraným úsmevom na bledých premrznutých perách. „Na koho tu čakáš?“

„Na niekoho,“ odvetil som vyhýbavo.

Yuki si ma prehliadol – takým tým jeho všade prenikajúcim pohľadom, ktorým sa dokázal zároveň tváriť nevinne a zároveň vás upáliť za živa.

„Niekto si nezaslúži, aby si tu pre neho mrzol.“

Jeho úsmev trochu pohasol, ale ja som videl, že pochopil. Nečakám tu na niekoho. Čakám naňho. Naozaj naňho... Preto prstami žmolí svoje rukávy a pozerá za mňa, akoby som mu stál v ceste, preto má takú trému, zlatú trému... Bože, veď to sa mi ešte snáď nikdy nestalo. Aby sa niekto bál, či môže, smie, dostane... Vždy všetci dostali a od začiatku to vedeli. On nevie nič...

„Za chvíľu budú Vianoce,“ začal nezmyselnú tému, asi si myslel, že má povinnosť o niečom konverzovať, keď už kráčame spolu hore schodmi.

„Áno?“ začudoval som sa. V poslednej dobe som si uvedomoval málo vecí, ročné obdobia popri mne leteli bez povšimnutia. Tak ako veľa vecí, popri mne, vedľa mňa, veľmi blízko mňa... Nemal by som sa nad tým zamyslieť? Ako to vlastne žijem?

„Kde ty si?“ zasmial sa Yuki, ľakajúco čítajúci moje myšlienky. „Netešíš sa? Veď možno dostaneš pod stromček darčeky...“

Nemal som rád darčeky, lebo nikdy vlastne nepatrili mne. Nemal som rád prekvapenia. Vlastne som nemal rád nič a v tú chvíľu som si uvedomil, že navyše tu je ešte aj niečo, či skôr niekto, koho neznášam.

Kaoru sa na mňa vrhol, akoby som bol jeho stratené šteniatko a on celý šťastný, že som sa predsa len vrátil k pánečkovi.

„Darčeky?“ smial sa, nadväzujúc na posledné Yukiho slová. „Aju-chan už darček odo mňa dostal, však? Taký malý tajný darček...“

Ako zamilovaný blázon ma rozmliažďoval v náručí, nemohol som dýchať, nemohol myslieť, ale moje pocity sa rozbehli ako zbesnené. Nie, nechytaj ma. Netvár sa ako môj milenec, nie si ním a nikdy si sa ním nestal. Nerob to pred ním...

Konečne som sa dostal z jeho ničiaceho a citeľne lásku len predstierajúceho objatia a zvrtol som sa na Yukiho. Asi som mu nechcel nič vysvetliť, nemal som koniec-koncov prečo a keby aj, nevedel som ako. Chcel som len vidieť, ako sa tvári.

„Pretiahol si ho,“ precedil pomedzi zuby.

Čakal by som tie slová od hocikoho, ale od neho nikdy. Vlastne by si asi nikto nedokázal predstaviť, ako ten drobný, citlivý a tak krehko pôsobiaci chlapec dokáže z tých rozkošných ústočiek vypustiť niečo tak hanebné. A ešte s tým vražedným podtónom...

Kaoru si zrejme pomyslel to isté, ale vyvolalo to uňho úplne opačný účinok ako u mňa.

„Ale ale... dávajme si pozor na to, čo hovoríme, drobček, nie každému sa to páči. Každopádne, ja by som to nazval inak. Povedzme, že sme s Ajumom pocítili voči sebe isté sympatie.“

„Strč si tie sympatie do riti.“

„Nemusíš mi radiť, čo mám robiť so svojimi citmi. Ale ak to chceš vedieť, niečo na ten spôsob som spravil...“

„To mala byť pomsta?“

„Prečo?“

„Ty dobre vieš prečo! Za to, že už nemôžeš jebať mňa!“

„Nenadávaj Yuki, absolútne sa to k tebe nehodí.“

„Ja ti seriem, že sa to ku mne nehodí! Čo ty vlastne o mne vieš?! Nič, nič, absolútne nič!“

„Lebo on vie viac, hej?!“

„Áno! Sakra áno!“

„Veď ťa v živote nemal!“

To rozprávali o mne? Ja som vedel o Yukim viac ako Kaoru? No... možné to bolo, keď uvážim, že som navštívil ten jeho malý úbohý domov, ktorý zrejme z hanby pred všetkými skrýval. Možno som len ja vedel, čo to je, sedieť spolu s ním pred kozubom a držať sa s ním za ruky bez toho, aby nás niekto nazval milencami, bez toho, aby sme nimi chceli byť... stop... my nechceme... ale asi by som mal hovoriť len za seba a ja... a čo ja vlastne chcem...? Chcel som už veľa vecí, chcel som, aby rodičia neumreli, aby odo mňa Kjotaka nikdy neodišiel, aby ostal takým, akého som ho poznal z detstva, nezmenil sa na niekoho, kto mi je tak príšerne cudzí až to ľaká. Chcel som mať domov, šťastie, lásku, ale... chcel som to niekedy spojiť s... čo len jediný raz...

Yuki sa hádal s Kaorom, plynule prechádzali odo mňa k ich rozbitému vzťahu, k tomu, čo prežili a hlavne neprežili, čo nikdy nebolo. Boli takí nazúrení, až som sa zrazu zľakol, že Kaoru Yukimu niečo spraví. Úplne to tak vyzeralo, keď sa k nemu priblížil a dvihol naňho ruku, lenže Yuki začal niečo kričať a Kaoru sa pridal svojim ziapaním, vôbec som nevnímal, čo hovoria, boli to len akési zamotané slová: miluješ, nemiluješ a ja som vedel, že ak by tam bolo milujem, nikdy by si nedokázali toto povedať, nikdy by nedokázal Kaoru Yukimu streliť tak, ako to náhle spravil.

Nemiluješ... Takto to vyzerá, keď sa niekto pomýli vo svojich citoch, alebo keď je nebodaj nútený ich predstierať a zrazu na to stratí chuť, nervy, keď zrazu zistí, čo láska naozaj obnáša.

Miluješ... Neviem, či som ja prvýkrát pochopil význam toho slova, neviem vôbec nič. Zrazu som len stál medzi nimi, stál som pred ním, skrčeným na zemi. Reval som na Kaora, akoby som to ani nebol ja, ale niekto úplne iný, niekto, kto má odvahu, vieru vo svoju silu, vo svoje víťazstvo. Niekto, komu to všetko dáva vedomie, že to, čo robí, má dôvod.

Mojim dôvodom bol ten malý chlapec za mnou, pomaly sa zbierajúci a tlmiaci svoj plač. Ten, čo sa nedokázal brániť a preto ho musel chrániť niekto iný. Neviem, čo ma to napadlo, ale zrazu som sa stal jeho ochrancom. A bol to fajn pocit, keď sa moja päsť stretla s Kaorovou tvárou. Nebolo to síce nič moc, nikdy doteraz som sa nebil, ale jemu stačil už len ten fakt, že som naňho zaútočil. Ostal taký ohúrený, že sa len chytil za líce a ostal na mňa civieť. Cúvol som dozadu, očakávajúc jeho rýchle spamätanie sa a narazil som do Yukiho. Nikto z nás troch ani nedýchal.

Keď sa ako prvý nadýchol Kaoru, vedeli sme, čo máme spraviť. Obaja sme sa zvrtli a vytrielili von z izby. Nedokázal by nás chytiť, ani keby chcel. Leteli sme ako šialení, potkýnali sa o svoje kimoná, až kým Yuki dole v kuchyni nezletel na zem.

„Yuki, nestalo sa ti nič??!“

Pozrel hore na mňa, rozosmiaty akoby práve stiahol tri fľaše saké. Nadvihol si kimono, ukázal mi krásne roztrhnutý šev a všetko, čo bolo pod ním.

Teda jeho nohy. Nechcel som sa naňho takto dívať, ale už sa stalo. Až sa mi zatajil dych pri pohľade na krásne čierne pančušky s ručne vyšívanými líniami popínavých ruží. Na štíhle nôžky, ktoré som už párkrát videl v dosť inej póze ako takto cudne stiahnuté pri sebe. Vlastne to bolo nezvyčajné. Strašne... moc...

Zrazu som nevedel, čo robiť. Yukiho rozjarený smiech pohasol, zadíval sa na mňa ako malé dôverčivé dieťa a usmial sa čírou vďačnosťou.

A možno ešte niečím iným. Celkom zreteľne. Nenápadne, so šarmom vlastným jedine jemu, sa nevinne zaklonil dozadu, pomaly a viac... a ľahol si na zem.

S hlúposťou vlastnou jedine mne som klesol na kolená pred ním. Neviem, čo mi vtedy fičalo hlavou, ale pochybujem, že som videl niečo iné, ako tie jeho krásne nôžky v čipkovaných pančuškách, túžil po niečom inom, ako sa ich dotknúť.

Pomaly som natiahol ruku, dotkol sa roztrhnutého miesta jeho kimona, dotkol sa... áno...

Obaja sme ticho vydýchli, keď sa moja dlaň položila na jeho koleno. V tom dotyku možno nebolo nič erotické, ale preňho, pre mňa, sa zrazu zmenil celý svet.

Lebo ja ťa vnímam...

Prvýkrát...

Ťa cítim...

Cítil som všetko, vzduch medzi nami sa zmenil na vodivý prostriedok pre naše pocity. Zreteľne som cítil, aj keď to vôbec nebolo vidieť, ako sa zachvel, keď som sa k nemu naklonil bližšie. V ušiach sa mi rozoznel jeho dych, ktorý vôbec nebolo počuť. Srdce sa rozbúchalo v rytme jeho srdca.

Opatrne som sa spustil nadol.

Vytušil som jeho úsmev, ani som sa nemusel pozrieť do jeho tváre. Ležali sme vedľa seba na chladnej kuchynskej dlážke, pozerali sa do tmavého stropu a držali sa za ruky. Jeho prsty, zohriate z behu, pomaly chladli, ale nikdy nemohli začať studiť. Skrývali sa medzi mojimi, ani sa nepohli, ticho spali.

A my dvaja sme sa začali rozprávať. Začali sa zoznamovať hlbšie, bližšie, dôvernejšie. Dozvedel som sa jeho tajomstvá, povedal mi o svojej dočasnej láske ku Takuyovi, aj o tom, že určitý čas si myslel, že ľúbi Kaora. Povedal mi, čo preňho znamená sex a hlavne to, čo preňho neznamená. Hovoril o svojom hľadaní, vlastne mi o sebe povedal všetko, vynechal len jedinú vec. Mňa.

Ja som mu toho nemal veľa čo povedať. Odkiaľ som prišiel, vedel. Nič ďalšie som nevlastnil. Vnútri vo mne nebolo nič z tých pekných vecí, ktoré v ňom, dokázal som si len nahovárať, že to, čo cítim je niečo pravé. V skutočnosti...

„Ja vlastne neexistujem,“ uzavrel som ticho mojich pár viet.

Yuki sa pohol, pretočil ku mne. Jeho hlava sa položila na moju hruď, vlasy ma pošteklili na tvári. Ucítil som jeho nôžku, ako sa vystrčila cez roztrhnuté kimono, zašla medzi moje stehná a spočinula v teplom úkryte medzi nimi.

„Nie,“ zašepkal, „ty len o sebe nevieš...“

Možno mal pravdu. A možno som len ja sebe a aj jemu tak trochu klamal. Pretože niečo, niečo hlboko vo mne, som začal chápať. Vedel som, že hlavný podiel na tom mal on, ale dopomohol mu aj celý svet. Tá rana, čo som vrazil Kaorovi. Náhla potreba brániť, brániť niekoho iného. Nepodriaďovať sa. Bojovať. Stať sa tým, kto sa neobmedzuje len na pasívne prijímanie skutočností, lások, dotykov. Dávať ich. Tomu, kto ich očakáva...

‡…‡…‡

PREVIOUS...
TO BE CONTINUED...


Zpět