Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

RAIN 5/7

+noritenshi+
Warnings:16+
Pairing: len original characters
Summary:je to story o japonskom chlapcovi, ktory robi najstarsie remeslo a pritom hlada, kde je vlastne jeho miesto, koho miluje a kto vlastne sam je. Malo to byt trochu historicke, ale pisala som to uz davno, ked som o Japonsku toho vela nevedela, takze prepacte, ak tam narazite na veci, ktore s Japonskom nemaju nic spolocne ^^;
Pre tých, ktorí si chceli prečítať celú poviedku Rain, originálne uverejnenú na http://www.animeobsession.blog.cz/
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Nebolo až také ťažké zistiť, kam išiel. Chlapcov ako on si ľudia všímajú, aj keď sa snažia zahaliť a skryť svoju krásu. Najmenej dvaja pouliční vandali si oblizovali pery pri mojich otázkach, radšej som rýchlo utekal, aby sa nerozhodli vybiť si na mne to, čo v nich vyvolal on.

Neveril som tomu, kam idem, až kým som naozaj nestál pred tým domom. Pred mojim bývalým domovom...

Prekĺzol som dovnútra bez prekážok, poznal som to tam ako vlastnú dlaň. Rýchlo som prehliadol čajovňu plnú hostí, nenašiel po ňom ani stopy. Yuki, preboha, čo tu robíš? Prečo chodíš do bordelu, nestačí ti to, čo máš u Takuya? Veď tam máš všetko, naozaj všetko, nič ti nechýba. Čo by ti mohlo chýbať??

Zastal som za korálkovými záclonkami luxusného privátneho salónika, zastali moje nohy, moje telo, celé moje myslenie. Už sa mi toto raz stalo. A presne v tejto situácii.

Keď som ho videl. S vlasmi prilepenými na spotenú tvár, očami prižmúrenými v pocitoch niekde medzi bolesťou a rozkošou. Tak... ja neviem, ale úžasného...

Ležal na zemi v hustých kožušinách, ležal tam spolu s dvoma mužmi. Stál som vo vchode, koráliky mi spadali po pleciach, ale nikto z nich si ma nevšímal. Mali na starosti niečo úplne iné, niečo lepšie...

Počul som buchot svojho srdca, zachytávajúceho všetky Yukiho tlmené vzdychy. Ako zhypnotizovaný som pozoroval, čo s ním tí muži robia, ako sa vyžívajú v jeho tele, v jeho mladosti a krehkosti, hladkajú, oblizujú, vnikajú všade, kde sa dá... A on to znáša, na jeho tvári sa strieda vzrušenie s ľahkou apatiou podľa intenzity toho, čo robia. Ale prevláda vzrušenie. Zdá sa, že mu to dokonca robí dobre. Bože... milujem, keď takto zakláňa hlavu, jeho telo sa napína slasťou. Vážne... vážne sa mi to páči. Chcel by som sa pozerať zbližša na jeho krásu, vidieť pritom do jeho očí, až na dno jeho malej skazenej duše, zistiť, že v nej vlastne nič skazené nie je, cítiť ho pod sebou a v sebe, všade vôkol mňa, sledovať prstom krivky jeho rozhorúčeného tela...

Po tom, čo Yuki vykríkol, som už nesledoval, čo muži robia, aby aj oni dosiahli vyvrcholenie. Rýchlo som sa stiahol späť, vyšiel som na ulicu a tlmil svoje rozrušenie v chladnom povetrí.

Nie, nechcel som to, nemohol som to chcieť. Bože... no dobre... chcel som to! Ale bolo to len čisto fyzické, veď som predsa normálny zdravý chalan, pozeral som sa na sex, jasné, že som to chcel tiež robiť, s hocikým...

Lenže to nie je pravda! Nie s hocikým, ja som to chcel s ním! Predstava, že by som sa ho mohol dotknúť práve v tej chvíli, keď stráca nad sebou kontrolu a poddáva sa svojim pocitom bez ohľadu na to, kto ich vyvoláva; prijíma ich, lebo sú len jeho vlastné a nemusí sa o ne s nikým deliť... Len to by som chcel... Len byť pri ňom, keď prežíva tú svoju malú radosť, nemusel by ma pritom vnímať, vlastne by som ani nechcel. Len to môcť skúsiť... uspokojiť tú krásu...

Takmer som vykríkol, keď sa neďaleko mňa Yuki vynoril z bočného vchodu, ale našťastie si ma nevšimol. Zahalený do plášťa vyzeral ako malý mních, cupotal na vysokých šľapkách, ktoré sme nosili z rovnakého nezmyslu ako ich nosia gejše. Vo svojom rozpoložení som nemohol spraviť nič iné, ako nasledovať ho. Od začiatku mi totiž bolo jasné, že sa ešte domov nevracia...

Čudoval som sa, keď sme opustili bohatú štvrť, zamierili do tých chudobnejších a ošarpanejších. Nebol som tu už ani nepamätám, takmer som to tu nepoznal. Malé domčeky boli nalepené jeden na druhom, pred nimi ulica, pred ňou rieka. Asi trikrát prešiel Yuki cez malý drevený mostík, ja nenápadne za ním. Kráčali sme popod opadané sakury, topánočky nám klopkali po dlažobných kockách, spodky drahých kimon sa špinili v blate a bahne neudržiavaných ciest. Čoraz viac som sa bál a dúfal, že tu Yukiho nečaká ďalší zákazník, niekto hnusný a špinavý, to by som nikdy nemohol dovoliť...

Počkať. Prečo by som to nemohol dovoliť? A prečo mám taký pocit, že chcem ísť za ním a jednu mu vlepiť, prikázať mu, že jediný s kým sa smie milovať je Takuya, Kaoru a... a to je všetko.

Yuki náhle zahol do ešte zanedbanejšej uličky, neváhal som a vkročil do nej tiež. Bola prepchatá domčekmi, ak sa to tak ešte dalo nazvať, vchody sa otvárali na jednej aj na druhej strane. Yuki prišiel k úplne poslednému domu, nalepenému na vysokom múre a zaklopal na dvere. Po krátkej chvíli sa odsunuli stranou a niekto nahlas vypískol. Yuki sa zasmial a ... potom sa prestal pretvarovať, že ma nevidí.

Skoro som umrel, keď sa pozrel na bok a jeho pohľad sa zastavil rovno na mne, pritlačenom na susednom dome. Nebolo to moc dobré maskovanie, uznávam. Podľa všetkého však Yuki vedel, že idem za ním, už dobre dlho.

„Sleduješ ma?“

Usmieval sa. Neviem prečo a nechcem hádať príčinu. Jeho oči tajomne svietili, pôsobil tak strašne neskutočne v tomto prostredí. Ako vzácna perla na ošarpanom morskom pobreží, nebola určená pre takú jednoduchosť, ale predsa sem len patrila...

„Tak poď...“

Odtrhol som sa od steny a trochu zahanbene som podišiel k nemu. Ukazoval dovnútra malého domu, teraz som videl, že má len jednu jedinú miestnosť.

„Yuki... nechcel som...“

„To je jedno, už si tu. Poď ďalej, toto je môj domov...“

Nikdy som nemal „takýto“ domov. Moji rodičia neboli najbohatší, ale aj tak sme žili lepšie ako obyčajná stredná trieda. V bordeli nás držali ako v bavlnke, u Takuyu som bol ako u kráľa. Nikdy, nikdy v živote som sa nemusel znížiť na úroveň najchudobnejších, na ten najhlbší spodok spoločnosti. Nedokázal som si predstaviť, ako sa tak vôbec dá žiť.

Ale teraz som to videl. Tá jedna malá miestnosť mohla byť brlohom pre nejaké zviera, ale nebola. Bolo v nej plno svetla, útulnosti, šťastia a lásky. Akonáhle Yuki vošiel, vyskočilo naňho niečo podobné malej vrkočatej opičke, na nohy sa mu prilepil zúrivý diablik a obaja sa začali dožadovať pozornosti hlasným kvičaním. Z kúta miestnosti sa dvihla žena, odložila pletenie do mäkkého kresla a s úsmevom na perách vykročila k nim.

„Dajte bratovi pokoj,“ odohnala jediným mávnutím ruky tie dve zlobítka a objala ho. V tom jednoduchom pohybe, v puse vtisnutej na líce bolo toľko šťastia, až som mu zrazu začal závidieť.

„Môj priateľ,“ predstavil ma a ja som zahanbene vkročil medzi nich. V nasledujúcej sekunde mi viselo okolo krku malé, asi štvorročné dievčatko a s vážnymi očami sa ma pýtalo:

„Ľúbiš snežienku?“

Vyzerala úplne ako on. S tými krásnymi belasými očami, aj tmavými čiarkami v dúhovkách, s tými istými nezvyčajne bledými vlasmi spletenými do vrkôčikov. Netušil som, čo má tá otázka znamenať a vyzeral som asi dosť vydesene, lebo Yuki sa rýchlo poponáhľal a stiahol ju zo mňa.

„Správaj sa slušne k návšteve, Mi-chan. Je to môj kamarát, nemôžeš sa naňho liepať. Ty tiež, Hyotei, kde je vaša výchova?“

Deti sa spôsobne postavili vedľa seba, chytili sa za rúčky a obmedzili sa na vyplazovanie jazyka. To už ma však Yukiho matka usádzala na pohodlné miesto pri kozube, nariekajúc nad tým, že si zašpiním biele kimono. Yuki na to nedbal, sadol si na holú dlážku rovno vedľa mňa, ničiac svoje svetlunko modré šaty nevyprateľnými škvrnami. A mne zrazu došlo, že má pravdu. Čo tam záleží na nejakých veciach, keď môže byť s nimi? S tými, čo ho ľúbia? Čo záleží na nejakom tele, na nejakom utrpení, keď to robí... pre nich...

Začal som chápať veľa vecí, keď som videl, ako im odovzdáva peniaze, ktoré dostal len pred malou chvíľou za to, čo predviedol v mojom starom bordeli, za uspokojenie dvoch boháčov, za svoje zneužitie. Deti sa radovali, jeho mladá mama žiarila spokojnosťou, vyhliadkou na ďalšie dni, ktoré nebudú musieť hladovať, či trpieť zimou. Už aj začala plánovať, čo nakúpi, zoženie drevo... Hanbil som sa ako pes, keď som počúval tie jednoduché kombinácie, ktoré snáď ani neboli jedlé a keď som videl, ako sa deti oblizujú už len pri predstave tých prostých dobrôtok. Yuki len sedel pri ohni, sedel vedľa mňa a spokojne ich počúval.

„Pôjde snežienka s nami??“ pišťalo dievča, keď sa začalo hovoriť o chystanom jarmoku a kolotočoch.

„Asi nepôjde,“ upokojovala ju hneď mama. „Snežienka má veľa práve, vidíš predsa koľko peniažkov nám doniesol.“

Pozrel som sa na „snežienku“, ktorý s červenými lícami zachytil môj pohľad.

„Nemusíme tu byť dlho, ak nechceš,“ zašepkal, jeho pohľad sa vpíjal do môjho, jednoduchosť a krása, boli sme tu, tam kde to mal najradšej, tam kde ležalo celé jeho srdce, celá jeho existencia. Zrazu sme pred tým krbom sedeli sami a z diaľky počúvali pišťanie detí a ľahký štebot jeho matky, sedeli sme a Yukiho ruka sa jemne položila na moju.

„Nikto to nevie,“ zašepkal prosebne a ja som vedel, o čo ma žiada.

„Nikto sa to ani nedozvie,“ usmial som sa. Neprezradím jeho tajomstvo, to, že má rodinu, okolo ktorej sa točí jeho život. Nepoviem nikomu, že som odhalil jeho trápenie, lebo nemôže žiť so svojimi milovanými, lebo by ho nedokázali uživiť. Preto býva u Takuyu, má tam všetko, čo potrebuje. Preto sa chodí predávať, aby mali všetko, čo potrebujú, oni. Všetko je len pre nich. Existuje v jeho svete vôbec niečo iné, niekto iný?

„Koaru o tom nevie?“

„Nevie. Nehovor mu to...“

Vie o tebe Kaoru vôbec niečo? Hej, vie ako ťa uspokojiť. To ale vedia mnohí, nie je ťažké odhaliť kombináciu zámku na tvoje telo. Kto však vie ten zložitý kód k tvojmu srdcu? Vie ho vôbec niekto okrem nich?

Zadíval som sa na deti, hrajúce sa uprostred miestnosti a predvádzajúce nám nejaké divadielko s handrovými bábikami. Snažil som sa necítiť – ale cítil som to celým telom – ako Yuki hladká chrbát mojej ruky, položenej na dlážke, jemnučko a dotieravo, chce, aby som si to uvedomil, aby som to prijal, aby som už konečne...

A ja som to vedel. Pochopil, prečo na mňa Kaoru žiarli. Prečo sa ma to dievčatko pýtalo na lásku k snežienke. Všetci to videli, len ja som sa stránil, zakrýval si oči. Od začiatku som si ho nevšímal, ale niečo vo mne vždy vedelo, že na mňa hľadí, kladie tisíc otázok, prosieb...

Bolo tam tak teplo, kozub nám zozadu ohrieval chrbty, hrialo ma aj niečo zvnútra. Chytil som Yukiho dobiedzajúce prsty a pritisol ich k zemi. Prekryl som ich svojou dlaňou, aby sa už nemohli hýbať, nemohli na mňa dotierať. Pevne som ich stisol a v duchu som si vzdychol. Bol si tak ďaleko, zrazu si blízko. Vnikáš mi pod kožu ako neúnavná blška a ja proti tebe neviem bojovať. Snežienka...

Otočil som sa k nemu, zachytil jeho roztúžený pohľad. Máš toho tak veľa, ja ti nemám čo dať. Nemám pre teba nič, som len vykradnutá schránka, ktorá prahne po nesplniteľných ilúziách. Yuki, ja zatiaľ naozaj nemôžem...

Naše prsty sa opatrne preplietli, ale nenaklonili sme sa k sebe. Pozerali sme sa na seba cez bariéru, ktorá stále medzi nami bola, hrubá, možno nestrhnuteľná a on sa napriek tomu tešil.

„Snežienka... “

Ani neviem, ako mi to vykĺzlo, ukrutne sa to k nemu hodilo. Sklopil oči a začervenal sa, druhou rukou sa rýchlo pokúsil upraviť si rozcuchané vlasy. Tak sa ponáhľal za svojim blízkymi, že sa ani nestihol učesať. Zrazu si uvedomil, že to vidím, že to viem a musel som si domyslieť aj to, odkiaľ vzal tie peniaze.

„Musím im pomáhať,“ zašepkal trucovito. „Bezo mňa by umreli hladom...“

Chápavo som pohladkal hánky jeho prstov a smutne šepol:

„Je veľa ľudí, ktorí by bez teba umreli...“

„Áno,“ odvetil. „A sú aj takí, ktorým na mne vôbec nezáleží...“

Jeho trpké slová boli jednoznačne adresované niekomu v tejto miestnosti. Chlapcovi s rozpustenými dlhými vlasmi, ktorý spal tak hlbokým snom, že nepočul a nevnímal nič okolo seba. Mal niečo na dosah, už to držal v ruke. Ale stále si neuvedomoval, aké to je vzácne...

‡…‡…‡

Nikdy som sa nedozvedel, čo si Yuki s Kaorom ten večer povedali. Viem len, že keď sme sa vrátili, niekam spolu odišli a vrátil sa už len jeden z nich.

Kaoru.

Ľahol si vedľa mňa – lebo už bolo veľmi neskoro. Blízko ku mne – akoby mi niečo chcel povedať. Strašne blízko ku mne – lebo mi toho chcel povedať veľa.

„Aju?“ zašeptal tíško a ja som sa k nemu nechtiac otočil.

Nemôžem poprieť to, že Kaoru bol krásny. Možno aj najkrajší z nás troch, spájal v sebe chlapčenskú naivitu a mužskú dráždivosť, sladkosť a oheň, niečo výbušne opojné...

Netušil som, prečo ma hladká po lícach, zahŕňa mi vlasy dozadu, začína sa nado mnou nakláňať. Zhlboka som sa nadýchol, chcel niečo povedať, keď sa ku mne rýchlo sklonil a dôrazne mi to zakázal.

Robil niečo, čo robilo už tisíc ľudí a on bol len jedným z nich. Rovnako neodolateľný pre moje zradné telo, rovnako úžasný, rovnaký. Možno pekný, možno voňajúci rozkošou, ale stále ten istý, taký ako ostatní. V jeho bozkoch bola prázdna hĺbka, vzrušenie, ktoré vyvolával dotyk môjho pomaly vyzliekaného tela s jeho nahotou, sa nedostávalo tam, kam malo.

„Kaoru...“ zastenal som prosebne, keď som zistil, na čo ma chystá, na čo chystá seba, nás oboch, vzdialených od seba na kilometre holej pustatiny.

Prečo to chceš spraviť? Prečo ma k tomu nútiš? Chceš mi dokázať, že nie som viac ako štetka, čo dá každému? Ale to mi dokazovať nemusíš, to ja som. A dobre o tom viem. Kaoru... Načo to robíš, veď tvoje srdce je niekde úplne inde, tvoje srdce je...

Prečo to robím ja? Prečo sa takto nechám, neodstrčím ho? Veď by som mohol, mohol by som, keby som chcel... Ja... Ja nechcem. Chcem to s ním robiť, chcem, lebo chcem vedieť...

Naše oči sa stretli vo chvíli, keď sa spojili naše telá. A v tých pohľadoch bola odpoveď. Na to, prečo si ma berie. Prečo ho ja v sebe prijímam. Tá odpoveď bola jednoduchá a desivá. Pozostávala z jediného slova, jedného mena.

Yuki...

‡…‡…‡

Nohy sa mi ešte triasli, keď som sa od neho postavil, navliekol na seba veci a vyšiel z izby von. Chápal som niečo, čo som chápať nechcel, myslel na niečo, na čo som myslieť nemal. A chcel vidieť niekoho, koho som práve podviedol, aj keď slovo podviesť vyznievalo v tomto spojení veľmi komicky.

Bolo to zvláštne. Triasol som sa zimou, moja prepotená pokožka a ešte rozhorúčené telo potrebovalo teraz teplé objatie, nie chodenie po studenom dome a hľadanie nočných prízrakov. Lenže Kaoru by mi dal akurát tak pretvárku, len pomstu zakrytú sladkými dotykmi. Použil ma na vyliatie svojich pocitov, chcel ublížiť... jemu. Za to, čo mu spravil. Začínal som tušiť, čo to bolo...

Yuki...

Stál som na prahu malej svätyne Budhu, díval sa do sviečkami blikotajúcej miestnosti. Pred oltárikom s kvetmi a vonnými sviečkami kľačala na zemi malá postava, zahalená v dlhom špinavom plášti, ruky mala položené v lone, hlavu sklonenú.

Jeho vlasy už dávno vyschli od dažďa, ostali strapaté a rozcuchané, pôsobil ako malý žobrák, prosiaci na schodoch chrámu o almužnu. Až na to, že on neprosil, ani sa nemodlil.

On si spieval.

Len tak tichučky, bolo to skôr hmkanie, takmer bez melódie. Aj tak sa mi zdalo, že som to už niekde počul. Niečo vo mne začalo spievať s ním, tie isté slová bez nápevu, tú istú hudbu bez myšlienok. Neprítomnú, zo sveta hmly a blúdenia. Spev stratených, ktorí kráčajú životom bez cieľa, nemajúc nič len nádej, že raz...

Potichu som sa otočil a nečujne odišiel.

Možno... Možno že predsa len existuje niekto, kto ma potrebuje rovnako ako ja jeho...

‡…‡…‡

PREVIOUS...
TO BE CONTINUED...


Zpět