|
|
|
|
|
|
RAIN 4/7
+noritenshi+
Warnings:16+
Pairing: len original characters
Summary:je to story o japonskom chlapcovi, ktory robi najstarsie remeslo a pritom hlada, kde je vlastne jeho miesto, koho miluje a kto vlastne sam je. Malo to byt trochu historicke, ale pisala som to uz davno, ked som o Japonsku toho vela nevedela, takze prepacte, ak tam narazite na veci, ktore s Japonskom nemaju nic spolocne ^^;
Pre tých, ktorí si chceli prečítať celú poviedku Rain, originálne uverejnenú na
http://www.animeobsession.blog.cz/
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)
Snívalo sa mi aj celý ďalší deň. Stál som pod jabloňou, lístie z nej už dávno spŕchlo, plody boli obraté. Pozeral som sa na ňu a uvažoval, či to tak nie je aj so mnou. Brali si ma kúsok po kúsku, cudzí a neznámi, urýchľovali moju jar, zakazovali myslieť na leto, vädol som v jeseni, díval sa na mrazivú zimu. Díval sa a dúfal. Dúfal márne. Ten, kto za mnou v ten sychravý deň prišiel pod opadaný svet, nebol princ z mojich snov.
Otočil som sa a pozrel naňho. Vedel som, že skôr či neskôr k tomuto dôjde, nevyhnem sa tomu, čo sa v noci stalo. Raz sa budem musieť naňho pozrieť, čeliť tomu, čo som tušil a čo som vedieť nechcel.
Myslel som si, že to bude tak. Cez deň to nebol žiaden boh, aj tú vílu som si len vymyslel. Bol to len obyčajný chlapec, presne ten, s ktorým som už pár týždňov býval a ktorého som si nikdy nevšímal. Viac než nadprirodzená bytosť vyzeral ako malý krehký kvietok, vyrastajúci v mraze, hej, ako snežienka... Chveje sa zimou, ktorú ja zvláštne necítim, jeho veľké modré oči svietia nevypovedanou otázkou, chce sa ma spýtať, tak by chcel vedieť...
Niečo sa stalo. Preňho. Lebo on – a teraz to viem – ma pozná trochu dlhšie ako ja jeho. Videl ma už vtedy, keď ja som ani nevedel, že existuje. Možno sa pozeral, možno otáčal, zastavoval... Ja som sedel v kúte, sám so svojou čierňavou, hľadel do okna stratený v nesplniteľných túžbach, niekde ďaleko, neprítomný, nevšímavý... Neexistoval pre mňa. To, že teraz cítim jeho prítomnosť, ale na veci nič nemení...
Prepáč, Yuki... Nechápem, čo odo mňa chceš. Nie je to tvoja vina, akoby som mohol pochopiť, keď nechápem sám seba? Viem, v noci... odpusť mi to... nemal som... Ale nemal si ani ty. Chápeš? Nemal si...
Videl som nádej hasnúť už nespočetne veľa krát, zažíval som ten pocit snáď každý deň. Ale aj tak to bolo divné, sfúkavať ten plamienok v jeho očiach. Tvrdo zašľapovať do zeme to, čo sa ledva odvážilo vyrásť do tohto krutého sveta.
Obísť ho, necítiť slabý závan prchavej vône, netušiť, že sa za mnou prudko otočil, že jeho biele vlasy rozvíril vietor. Je to tak správne, Yuki... Veď vieš, koho mám rád. Ty máš rád Kaora. Už nikdy, nikdy ma nechytaj za ruku...
‡…‡…‡
Mal som zvláštny dojem, že by som sa mal nenávidieť. Za to, že som tak neschopný a neviem vziať svoj osud do vlastných rúk. Spraviť niečo s tým životom, s tým zbytkom života, ktorý tiež pomaly začína miznúť. Nič také ako nenávisť som necítil. Bolo mi jedno, čo so mnou je, ukrutne jedno, že žijem v jednom dome s človekom, od ktorého sa nechávam vydržiavať. Ukradnuté, že žijem v jednej izbe s chalanmi, z ktorých jeden ma očividne neznáša, druhého nechápem. Úplne fuk, že zo mňa v mojich pätnástich už nič neostalo...
Vedľa mňa ležala pohodená kefa, moje oči videli zase len kolená. Mal som tú pózu v poslednej dobe rád, skrčený, skrytý, na nič nemysliaci. Nič nerobiaci, lebo som nič na práci ani nemal.
Myslel som, že mi bude jedno aj každý pohyb okolo mňa a preto ma trochu zaujalo, keď sa moja pozornosť zamerala na buchnutie dverí a ľahké kroky. Vedel som, kto tak kráča, neviem prečo som poznal jeho chôdzu naspamäť. Mohol som si ju aj predstaviť, ak by som chcel, ladnú, pôvabnú, tak strašne sa podobajúcu na mňa, že by si človek pomyslel, že sme bratia. Taká hlúposť. Chovali sme sa rovnako, mali sme rovnaké pohyby, lebo sme v tomto svete, obmedzenom na pár ľudí a pár stien zastávali rovnakú pozíciu. My sme boli tí malí, tie dievčatká, my sme na svoju adresu počúvali oslovenie uke. Mne to bolo jedno, neviem ako jemu. Ale zdalo sa, že aj preňho je to správanie úplne prirodzené.
„No Ajumu...“ začul som jeho pobavený hlas, ucítil vôňu jeho blízkosti. „Čo si to so sebou spravil?“
Smial sa, keď si ku mne kľakol a dvihol kefu z koberca. Potom sa dotkol mojich vlasov.
Nikdy som nikoho nenechal chytať sa mojich vlasov. Pri milovaní s mužmi to bolo rovnako vynútené ako všetko to ostatné. Nenávidel som, keď sa ich niekto dotýkal, proste som to neznášal. Prečo som ho vtedy s pobúrením neodstrčil, neviem...
Yukiho prsty jemne chytili zakudlanec, čo sa mi podarilo vytvoriť si na hlave namiesto účesu a ktorý bol dôvodom môjho dnešného zatrpknutia, zhnusenia a nenávisti voči kefe na zemi, teraz v jeho rukách. Šikovne ho začal rozpletať, určite mu v tom pomáhali jeho dlhé nechty, z nejakého cudzieho dôvodu sa mi vybavilo aj to, že ich má nalakované jemnou perleťou. Staral sa o seba. Rovnako ako ja. Ktovie či aj rovnako bezducho ako ja...
Po chvíli usilovného zápasenia, ktoré v kuse slovne komentoval, sa mu podarilo rozpliesť zacuchanec dlhých prameňov, stužiek a živých kvietkov. Takuya nás nimi posledné dni hojne zásobil, dostával ich od nejakej ctiteľky kvetinárky, ktovie za aké protislužby. Yuki ich ani nepoškodil, položil ich vedľa mňa a začal mi rozčesávať vlasy.
Výhradne sa češem kefou, ktorá nemá zuby, ale len jemné štetinky. Trvá to trikrát tak dlhšie, ale efekt stojí za tú námahu a čas. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by sa mi štiepili končeky, moje vlasy sú vždy lesklé, spadajú popri sebe v hodvábnych prameňoch, sú mäkké ako vlásky malého bábätka. Netušil som, že Yuki vie, ako sa s takou kefou zaobchádza, šlo mu to dokonale. Privieral som oči a stískal som svoje nohavice, keď ma česal, cítiac taký ten príjemný pocit ako keď vás niekto hladká, uspáva, s láskou sa o vás stará a vy to cítite v každom chĺpku na tele, v každej vašej dosiaľ netušenej čiastočke...
Skoro som naozaj zaspal, zasníval sa, stratil v kráse okamžiku. Keď som si to uvedomil, trochu som sa zľakol a dvihol hlavu z kolien.
Chlapec, kľačiaci za mnou, nepustil z prstov prameň svetlých vlasov. Len sa na mňa usmial a ja som sa rýchlo pozrel zase pred seba.
To sa mi nesnívalo – zašepkalo niečo vo mne – on má naozaj nádherné oči. Na pozadí svetlej modrej mu vidno každú tmavšiu čiaročku, sú ako vyfarbené, vytieňované geniálnym a možno šialeným umelcom, ktorý sem tam primiešal trochu zelene a vytvoril azúrové nekonečno pretkávané tmavomodrými stuhami, na stotinu milimetra presne ohraničené čiernou linkou obkolesenou najbelšou belobou nevinnosti. Nie, nemýlil som sa vtedy v noci, keď sa na mňa upierali tie isté oči, rozšírené vzdychmi...
Prestal ma česť a začal sa hrať s účesom. Časť vlasov mi nechal spadať po chrbte, ostatné popretkával so zelenými stužkami a ružovými kvietkami, ktoré predtým povyberal. Tuším sa v tom fakt vyznal, aj keď jeho som v žiadnom účese predtým nevidel. Alebo hej? Vlastne ani neviem. Veď si ho nikdy nevšímam...
Opatrne som sa obzrel, keď dokončil svoju prácu a rýchlo som si ho premeral. Fakt. Nebolo to nič výnimočné, ale aj on bol učesaný. Jeho zvláštne biele vlasy, rovno zastrihnuté tesne pod úrovňou brady boli síce rozpustené, ale na spánkoch sa v nich leskli svetlomodré sponky ozdobené malými motýlikmi. Vydvihovali jeho vlasy nad uši, aby bolo vidno drobné náušničky, rovnaké striebristo-modré motýliky.
Naklonil hlavu na bok a zasmial sa.
„Čo tak vyjsť si von?“
Nechápavo som si siahol na hlavu, nahmatal svoj určite pekný účes.
„Von?“ hlesol som.
„Áno. Kedy si bol naposledy vonku? Stále len sedíš doma...“
„Veď prší.“
„No a? Prší teraz stále, nevyberieš si lepší čas. Aju... Poďme! Môžeme ísť do obchodov, niečo pekné si na seba kúpiš. Takuya-san má síce dobrý vkus, ale... raz by si si mohol aj vybrať niečo sám, uvidíš, bude sa ti to páčiť...“
Niečo mi v tom nesedelo a on dobre pochopil moje váhanie.
„Kaoru s ním odišiel niekam preč,“ objasnil mi rýchlo a trochu zahanbene. Takže Kaoru je preč. Preto sa odvážil volať ma niekam von. Kaoru je preč, ja som tu s ním sám. A ja... ja asi s ním pôjdem...
‡…‡…‡
A tak sme šli. Pod maľovanými dáždnikmi nám ani nevadilo, že husto prší. Chlapec, kráčajúci po mojom boku a v kuse veselo rozprávajúci akoby sa rozhodol, že proste bude obdobie dažďov ignorovať. To, ktoré na nás zoslalo počasie a hlavne to, ktoré vládlo vo mne.
Navštívili sme tie najluxusnejšie obchody s látkami, drahými kimonami, šperkami. Yuki sa v nich dosť vyznal, predavači sa k nemu správali ako k stálemu zákazníkovi. Nikdy som si sám nekupoval veci a nerobil som tak ani teraz, on mi všetko vybral, navliekol ma do hodvábu krásnych kimon, saténu nočných košieľok, čipiek spodného prádla. Videl som, ako sa jeho pohľad spomaľuje, obzerajúc si ma vo všetkých tých lákavých veciach a tak nejak sa mi zrazu páčilo, môcť sa pred ním predvádzať. Možno mi trochu dochádzalo, že sa mu páčim a v tú chvíľu mi to prišlo príjemné. Zrazu som sa pristihol, že sa s ním normálne bavím a možno s ním aj trochu flirtujem... a nezľakol som sa toho. Bolo mi to všetko také prirodzené, bolo mi dobre, príjemne...
Strávili sme spolu celé popoludnie a keď sme sa ešte stále za dažďa vracali večer domov, po hrozne dlhej dobe som sa usmieval. V novom drahom kimone z bieleho damašku, s vyšitými zelenými lístkami bambusov, zlatou retiazkou a príveskom motýlika na nej. Yuki sa smial ako blázon a keď som ho tak pozoroval, uvažoval som, či som ho nikdy predtým smiať sa nevidel, alebo to bolo len tým, že som si ho nevšímal. Zrejme to druhé. Veď prečo by sa pri Kaorovi nesmiaval... Veď s ním bol azda šťastný, neviem, nikdy okrem tej jednej noci som ich nesledoval. Mal by byť šťastný s ním. A nie teraz so mnou...
Vkročili sme do brány Takuyovho domu a tam sa Yukiho šťastie skončilo.
‡…‡…‡
Srdce mi vynechalo pár úderov, keď ma zrazu niekto zdrapil a pritiahol prudko k sebe. Látkový dáždnik padol na zem spolu s plátenou taštičkou. Paralyzovaný šokom som ho nechal vtiahnuť ma do tmy pod múrom, pritlačiť ma naňho. Prvýkrát som sa nadýchol k výkriku, ucítil cudzie ruky na svojom tele. Yuki – napadlo ma, keď som márne lapal po dychu – prečo nekričí aspoň on? Prečo?
Môj prvý hlasnejší zvuk bol rázne umlčaný prudkým bozkom a po ňom bolo umlčané už úplne všetko. Lebo mi došlo to, čo bolo Yukimu asi jasné hneď.
„Kjo...“ vzdychol som takmer vydesene, ale neodtŕhajúc sa od panovačných, dychtivých pier.
„Bože, Kjo...“
Netušil som, čo tam robí a prečo ma znásilňuje rovno svojmu pánovi pod oknami. Prečo to robí tak rýchlo, rozväzuje už tmavočervenú širokú stuhu okolo môjho pása...
„Kjo!“ zavzlykal som a vytrhol som sa mu.
„Ajumu,“ usmiali sa na mňa milované pery, zažiarili tmavozelené oči. „Ja viem... Ale nemohol som... Keď som ťa videl, takého pekného, vyparádeného... si tak strašne krásny...“
Krásny... Ja viem. A... a čo? Nevšimol si si napríklad to, že som sa usmieval?
„Aju, kráska moja sladká... Bol som za pánom Takuyom, také šťastie, že som ťa stretol. Tak hrozne som ťa chcel vidieť, chcem ťa vidieť, chcem ťa...“
Nezmyselne som sa rozplýval pod jeho ohnivým pohľadom, jeho túžobnými slovami, zabúdajúc úplne na všetko a na všetkých.
„Áno...“ šepkal som, už znova sa vnárajúc do jeho rúk. Dráždivo jemne mi rozviazali stuhu vzadu na chrbte, začala mi skĺzavať nadol, kimono prestalo držať svoj tvar... jeho dlaň nežne vkĺzla pod neho, privrel som oči, cítiac ju na svojom bruchu, isto mieriacu nadol... Chcel som to. Moc. Chcel som to v každom mojom sne, v každej mojej myšlienke... Aby sa ma dotýkal, aby to bola skutočnosť, aby sa to nikdy neskončilo...
„Kjotaka...“
„Moje dievčatko...“
Zvrhlo som sa zasmial, poddávajúc sa jeho teraz už presne zasahujúcim dotykom. Zaklonil som hlavu dozadu v neskutočnom pocite, dážď mi dopadal rovno na nastavenú tvár, bolo to nádherné, bolo by to nádherné, keby...
Keby sa zrazu na druhej strane nádvoria neotvorili dvere. Bolo jedno, kto to bol, azda len sluha, vynášajúci odpadky. Stačilo to na to, aby nás vyrušil a moja rozprávka sa roztopila.
Kjotaka odo mňa rýchlo odskočil a vydesene na mňa pozrel.
„Musím ísť... Nesmie nás nikto nájsť...“
Zvrtol sa skôr, ako som si stihol uvedomiť, že už pri mne nie je, skôr ako mi vhŕkli slzy do očí. Nechápavo som hľadel za rýchlo sa vzďaľujúcim tieňom, nedochádzalo mi prečo, ako, čo sa vlastne stalo a čo nestalo, prečo mám pocit, akoby ma práve prešiel parný valec...
Pozrel som sa pred seba a moje vnútro stiahlo úzkosťou. V tme a hustom daždi tam stála moknúca postava, dáždnik mala sklopený k zemi. Voda mu stekala po tvári, stál akoby sa nedokázal odtrhnúť z miesta napriek tomu, že veľmi chce. Hľadel na mňa, hľadel tam, kde som predtým nestál sám. Vlasy sa mu lepili na chvejúce sa pery, po zamatových lícach stekali trblietavé kvapky dažďa. Pokúsil sa o úsmev, neúprimný, strojený úsmev, ktorým chcel zrejme povedať, že sa teší za mňa.
Roztrasene som si pritiahol kimono na telo, vzal z mláky červený pás a provizórne si ho stiahol okolo tela. Ešte stále mi nedochádzalo, čo to Kjotaka spravil a čo som to pritom cítil, ani či z toho šaliem radosťou, alebo kričím bolesťou. Pozbieral som po zemi ostatné rozhádzané veci a vykročil k nemu. So sklonenou hlavou som sa k nemu pripojil a obaja sme zamierili k domu.
Ten večer sa už Yuki neusmieval. Po večeri som ho našiel v našej izbe znova sa maznať s Kaorom. Nerušil som, tak ako vždy. Našiel som si prázdnu miestnosť ďaleko od nich a tam som strávil svoju osamelú noc. Nemyslel som na nič. Na Kjotakovu prudkosť, na Yukiho jemnosť. Vynuloval som všetky svoje pocity a už zase bol prázdny, osamelý a... sám...
‡…‡…‡
„Koaru?“ zašepkal som ticho, pozerajúc von cez zahmlené okno. „Kam šiel?“
Otočil som sa do izby, pozrel na mladého muža, sediaceho v našich prikrývkach a uprene hľadiaceho do knihy. Ani nedvihol zrak, len precedil pomedzi zuby:
„Kto?“
Roztržito som si zapravil vlasy za uši, napadlo ma, že dnes opäť vyzerám ako mátoha a nie je tu nikto, kto by mi to pripomenul. Nikomu nezáleží...
„No... Yuki...“
Znova som vyzrel z okna, ale postava, ktorá pred chvíľou prekĺzla pod bránou, ukrytá pod nepremokavým plášťom a kapucou, už bola v nenávratne.
„Neviem,“ odsekol Kaoru a pretočil stránku. Ten pohyb bol prudký, akoby podráždený.
Nevieš? – chcel som sa spýtať, ale len som povytiahol obočie. Nevie? A kto iný by to mal vedieť, ak nie on?
Akoby tušil, ako jeho odpoveď vyznela, pokúsil sa svoju nevedomosť, svoju možno bezmocnosť nejako vykompenzovať.
„Čo ťa to vôbec zaujíma?“
Zaujíma? Nezaujíma ma to. Je mi jedno, kam sa Yuki stratil, kam šiel a prečo. Je mi jedno, čo robí, s inými, sám so sebou. Je slobodný, môže si ísť kam chce aj v tomto lejaku, mne je to jedno...
„Len tak,“ hlesol som ticho, nápadne si obzerajúc svoje nechty. Neboli tak dlhé ako jeho, ani tak pekne zaoblené. Mal by som si ich trochu opilovať, možno nanovo prelakovať...
„Staraj sa do seba!“ vyhŕkol zrazu Kaoru a buchnutie nasvedčovalo tomu, že prudko zabuchol knihu. „O čo ti vlastne ide?! Yuki je... Yuki je môj, miluje ma, nepleť sa medzi nás!“
Netušil som, kde prišiel na to, že sa medzi nich pletiem. U mňa určite nie, ja som Yukiho ignoroval, vyhýbal sa mu, aj keď vlastne neviem, prečo som to robil. Nechcel som sa kamarátiť s iným chalanom, stačili mi problémy s Kjotakom...
„Ja sa predsa... nestarám...“
„Nestaráš? Tak čo je ťa čo do toho, kam šiel? Sleduješ ho?“
Vydesene som naňho pozrel, stretol sa s krásnym pohľadom blčiacim zlosťou, žiarlivosťou a naozaj... bezmocnosťou niečo proti tomu robiť...
„Daj mu pokoj! Ak sa pokúsiš niečo... niečo... Ja ťa zabijem, Ajumu. Tolerujem ťa v tejto izbe, lebo to tak Takuya-san chce, ale ak sa pokúsiš zviesť môjho Yukiho, zabijem ťa...“
Jeho vyhrážky vo mne zobudili niečo z ozajstného muža, neboli významné, opodstatnené, ale ja som sa aj tak začal brániť:
„Ako si prišiel na to, že by som ho chcel?“
Zlostne na mňa pozrel, neodpovedal, ale ja som pokračoval:
„A aj keby. Veď Yuki mňa nechce. Má predsa rád teba...“
Akonáhle som to vyslovil, Kaorove oči mi dali odpoveď. Vydesene som ustúpil späť k oknu, nevedomky čítajúc, cítiac všetko, čo si myslel. Bojí sa. Považuje ma za soka nie kvôli mne, lebo ja som naozaj nič nespravil, ničím nedal najavo, že by ma k Yukimu niečo ťahalo. U mňa nepostrehol nič, ale z niečoho jeho obavy a žiarlivosť museli vzísť. Z niekoho iného...
Nechápavo som prešiel okolo neho a rýchlo vybehol von z izby. Začal som sa báť aj ja. Ničím som sa neprevinil, ale trest ma za to stihne. Ak si to s Yukim rýchlo nevysvetlím, vina bude aj tak moja...
‡…‡…‡
PREVIOUS...
TO BE CONTINUED...
Zpět
|
