|
|
|
|
|
|
RAIN 3/7
+noritenshi+
Warnings:16+
Pairing: len original characters
Summary:je to story o japonskom chlapcovi, ktory robi najstarsie remeslo a pritom hlada, kde je vlastne jeho miesto, koho miluje a kto vlastne sam je. Malo to byt trochu historicke, ale pisala som to uz davno, ked som o Japonsku toho vela nevedela, takze prepacte, ak tam narazite na veci, ktore s Japonskom nemaju nic spolocne ^^;
Pre tých, ktorí si chceli prečítať celú poviedku Rain, originálne uverejnenú na
http://www.animeobsession.blog.cz/
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)
Takuya-san bol zvláštny. Ohľaduplný. A naozaj veľmi skúsený. V jeho rukách som prežíval veci, zažité už tisíc ráz predtým, ale tentoraz úplne inak. Nežnejšie. Príjemnejšie. Bol profík, ako inak to povedať? Robil si so mnou, čo chcel a moje telo ho poslúchalo. Tešilo sa naňho. A zvrchu kašľalo na to, čo som si o tom myslel.
Myslel som si... Neviem. Nemyslel som pri tom na nič, neporovnával som to s ničím, lebo som nemal s čím. Kjotakov jediný bozk... môj jediný daný bozk... sa nedal prirovnávať.
Pri sexe s Takuyom som sa stával bábkou, oddane poslúchajúcou toho, kto jej dával potešenie. V ostatných chvíľach som to bol zase ja... ale... kto som bol ja? Chodieval som po dome ako bez duše, stával som na chodbách a díval sa von oknom, až kým ma nejaká slúžka nezahnala spať, alebo mi nejaký sluha nezačal dávať oplzlé návrhy. Až vtedy som sa chtiac-nechtiac, ale skôr nechtiac, pobral do svojej... našej izby.
Naša izba... Moja, jeho a jeho. Bol som jej mĺkvym obyvateľom, Kaoru jej vládcom. Všetko sa točilo okolo neho, bol pánovým najobľúbenejším milencom, nikto s ním netrávil toľko času ako on a myslím, že nikto pri takých činnostiach, ako on. Pokiaľ som si domyslel, Kaoru s Takuyom málokedy spával. Viedli spolu politické debaty, rozoberali obchody, manželku, pre mňa nepodstatné starosti. Prišlo mi to také smiešne a cítil som sa ešte menejcennejší, keď som si uvedomil, že so mnou sa Takuya nikdy nerozprával. Za mňa tu bolo len moje telo. Možno preto, že ja som nič iné ako telo nemal. Nedalo sa so mnou rozprávať. V mojom vnútri neexistoval nikto.
Kaoru sa čoskoro dopracoval k tomu, že mi rozkazoval. Nie priamo, rovnako ako Takuya aj on preferoval nepriame, vľúdne prosby, ktoré sa nedali odmietnuť. Nemohol som sa mu vzoprieť, lebo bol milý. Nikdy mi neublížil, žiadnym činom, ani slovom, vlastne sa o mňa staral. A pritom mu na mne vôbec nezáležalo, bol som pre neho vzduch. Moja krása s ním nič nerobila, nepotreboval sex a nepotreboval lásku, lebo to všetko už mal.
Mal Yukiho.
Vedel som, že ich ruším. Snažil som sa nevšímať si to, rovnako ako oni sa snažili nevšímať si mňa. Dosť často, vlastne skoro vždy, to nešlo. Neprešiel deň, aby som ich neprichytil pri bozkávaní, maznaní a takých tých nežných veciach, pre ktoré som nemal meno. Nebolo dňa, ktorý by som nestrávil niekde v kúte, prehĺtajúc horké slzy a snažiac sa nahovoriť si, že je mi to jedno. Nežiarlim na nich a na to, čo majú, nechcem rovnakú vec. Nechcem, aby sa niekoho pery prikladali na moje s rovnakou jemnou vášňou, ako to robili Kaorove. Nechcem, aby sa na mňa niekto smial, niekto ma láskal. A už vôbec nemôžem chcieť, aby to bol ten, kto sa mi nenávratne stratil...
‡…‡…‡
Dohasínajúce svetlo sa strácalo v hromadiacich sa oblakoch. Blikalo ako dohárajúca sviečka, dráždilo moje zreničky, štípalo v očiach. Odvrátil som zrak od okna a sklonil som hlavu na kolená. Bola mi zima. Strašná zima, ja neviem, či sa v tomto obrovskom dome vôbec kúrilo. Rukami som si objímal kolená a cítil som, ako sa trasiem. Nevedel som to nijak zastaviť, okolo žalúdku sa mi robil nepotlačiteľný pocit nervozity, strachu a bezmocnej beznádeje.
Chcelo by to niečo tvrdé, napadlo ma. Domáci pálený alkohol, vyvolávajúci úsmev na perách a zhnusenie v duši. Niečo, čo by ma ukľudnilo, dalo falošný pocit pokoja, poriadku, nič necítiacej ľahostajnosti.
Alebo poriadny sex. Keby teraz prišiel Takuya a vyhlásil: Si môj väzeň, na kolená, vyzleč sa a nastav mi zadok. Dal by mi pocítiť bolesť, áno, bolesť, číru a ničím neskazenú, naozajstnú. To by bolo dobre. Možno by ma dostal späť do reality, donútil nemyslieť na nič iné len naňho, iba iba naňho a na remeň v jeho rukách... triasol by som sa skutočnou bolesťou, nie touto... vymyslenou, zlou, príšerne nezmyselnou...
Dvere izby sa otvorili a ticho zase zavreli. Potlačil som tiché vzlykanie, prestal som vydávať šialene zmučené zvuky a zaryl som si nechty do stehien. Ak je to Kaoru, tak si iste len prišiel niečo vziať, možno sa prezliecť. Možno ma nechá tak, nebude sa starať, veď ma už takto videl toľkokrát. Nikdy sa nestaral, nebude sa ani teraz... Bože, prečo sa tie kroky približujú?
„Ajumu?“
Znel nežne. Placho. Tak ako znieva dážď premenený na ľahké snehové vločky, pomaly sa znášajúce k zemi, bojace sa dotyku s chladnou zemou, s mrazivou skutočnosťou. Znel tak, ako znieva štrnásťročný chlapec, keď prvýkrát oslovuje niekoho, koho vôbec nepozná. Aj keď ho už stretáva tak dlho...
Nadvihol som hlavu, len tak, aby som cez svoje mihalnice a závoj vlasov, padnutých do tváre videl toho, kto položil ruku na moje rameno. Toho, kto sa staral... Aj keď sa nemal...
Neusmial sa. Lebo na mňa sa neusmieval nikdy nikto. V jeho očiach bolo čosi strašne neznáme, možno preto, lebo som sa do nich ešte nikdy nedíval.
Nadýchol som sa a nadvihol hlavu o čosi vyššie. Niečo tu strašne pekne voňalo, niečo sladké a kvetové, drahý parfum. Niečo pod tým, nedefinovateľné, mliečne, ako čerstvo umytá pokožka. Niečo ešte hlbšie, prenikajúce cez jeho voňavku, cez jeho telo, niečo v jeho rýchlo prúdiacej krvi, veľmi jemné, nevtieravo prerážajúce moje vnemy, ovíjajúce ma a... áno... priťahujúce ma...
„Plačeš?“ spýtal sa smutne aj keď smútok nemal prečo cítiť.
„Nie...“ vyhŕkol som udivene, pozorujúc spolu s ním moje vlasy, plavne mi spadajúce dozadu, keď som už úplne dvihol hlavu. „Nie... Yuki...“
Sekunda plynúca sa sekundou, pozerám sa a neviem načo, prečo a na koho. Pozerám sa a on sa pozerá. Za oknami sa robí chladný večer, s prichádzajúcou tmou mizne z tohto sveta úplne všetko. Aj ja. Ja nie som, nie je tu nikto. Tak strašne sa mi to chce povedať, konečne niekomu povedať, že som sa stratil a neviem sa nájsť a hrozne sa bojím, že už vlastne ani neexistujem...
Zdola sa ozvali nejaké hlasy. Chlapec predo mnou naklonil hlavu na bok a ja som si všimol jeho odhodlávanie sa na niečo, možno ďalšie slová, ďalšie otázky, na to, čo sa nazývalo zoznamovacia konverzácia. Keby hlasy zdola nezačali byť hlasnejšie, možno by som videl aj to, ako tisne pery a nervózne sa pohráva s príveskom na svojom hrdle, možno by som si uvedomil, že toto je prvýkrát, čo sa ku mne priblížil.
Lenže vtedy som ja vyletel na nohy, akoby ma pichla osa a kým sa on stihol spamätať, vyletel som z izby. To nebolo možné! Preboha, ten hlas, čo sa dole s niekým hádal... patril... bol...
‡‡‡
„Kjotaka...“ šepol som ticho a udýchane, keď som sa zastavil pod schodmi vo vstupnej hale.
Vojak, stojaci pri dverách, hlučne sa hádajúc, či skôr nadávajúc sluhovi, sa otočil. Nebol som si istý, či sa mi to nesníva, či som už vážne neprišiel o zdravý rozum. A on... on vyzeral, akoby si pomyslel to isté...
„Ajumu,“ dostal so seba a pohol sa ku mne. Jeho zelené oči sa zúžili, stiahli sa starosťami, obavami, možno nešťastím... Zrazu si nevšímal sluhu, bolo mu ukradnuté, čo si o ňom pomyslí, šiel ku mne a ja som sa už pohýnal k nemu... kráčali sme si oproti, začal som sa usmievať... nešťastne, ale preboha, usmieval som sa, celé moje vnútro kričalo šťastím... našli sme sa, našli, našli...
„Narumi!“
Mal som Takuyov hlas rád, ale v tej chvíli som ho znenávidel. Kjotaka stihol spraviť len pár krokov, ja som sa pohol snáď len v duchu. Akonáhle ho môj pán oslovil, Kjo sa zvrtol a otočil k nemu. Ja som tiež nemohol váhať, hneď mi došlo, že keby Takuya videl, že on ide ku mne a ja k nemu...
Keď som bežal hore schodmi, dochádzalo mi viacero vecí. Aj keď som to nikdy nebral na vedomie, Takuya bol predsa akýmsi vysokým hodnostárom v cisárskej armáde. To znamená, že je Kjotakovým nadriadeným. Kjo mu prišiel niečo vyriadiť, ale keďže mal Takuya práve schôdzku s Kaorom, sluha mal rozkaz odbiť ho. Teraz ho Takuya prijal, budú spolu viesť nejaké dôležité reči. A ja... preboha, ja sa k nemu už nedostanem! On mi odíde a ja zrazu viem, že sa zošaliem, ak sa s ním neporozprávam, nepoviem mu, ako strašne ľutujem všetko, čo som vo svojom živote spravil, aj to, ako som sa tam pri tom jazere naňho vrhol, že chcem, aby mi odpustil a... chcem byť s ním! Lebo len on ma pozná, len on ešte dokáže vzkriesiť starého Ajumu...
Na vrchu schodov som sa vrhol oproti najbližšiemu múru a nešťastne som sa rozvzlykal. Päsťami som udieral do steny, škrabal ju nechtami, správal som sa vážne ako šialený. Ale keď som si predstavil... keď som ho videl... Keby nás v mladosti nerozdelili, mohli sme byť tak šťastní...
Skoro som mu vrazil, keď sa zrazu dotkol môjho chrbta.
„Nechaj ma!“
Trochu sa zatackal, keď som ho aj pri ďalšom pokuse o moje utíšenie odsotil stranou, ale nevzdal to. Znova ku mne podišiel, k urevanému a hysterickému človeku, ktorý snáď už strácal zdravý rozum, alebo len prichádzal o niečo, čo sa stalo jeho jediným zmyslom života.
„Daj mi pokoj, Yuki!“ vykríkol som, keď ma nečakane chytil za ruku a pokúsil som sa mu vytrhnúť. Márne. Odhodlane ma potiahol k sebe a vyhlásil:
„Chceš ho vidieť?“
„Čože?“
„Toho vojaka. Práve dohovoril s Takuya-sanom. Ak pôjdeš so mnou, ešte ho stihneme...“
Netušil som, čo to tu melie. Ale tie slovká – stihneme ho – zatienili všetko ostatné. To, že pôjdem s ním. Že ma on, držiac za ruku, prevlečie cez celú záhradu, až do jej neupravených častí a tam mi ukáže dieru v múre. Že ma do nej úplne nacpe a...
‡…‡…‡
Keď som vyklopýtol na ulicu, v diaľke už bolo vidieť tmavého koňa s jazdcom. Vyjavene som sa otočil na Yukiho, ale ten sa len slabo usmial a kývol mi.
„Počkám ťa. Ale nebuď dlho, ak sa zistí, že nie sme doma...“
Zaliezol znova do diery a nechal ma tam stáť. To už však predo mnou prudko brzdil statný žrebec a jazdec z neho zoskakoval ešte za cvalu.
Chvíľu ostal stáť pri koňovi, držiac jeho uzdu, nemo sa na mňa díval. Akoby nevedel, čo si má myslieť, vyzeral byť tak zmätený. A ja som nevedel, čo povedať, no čo som mal? Tak ma tu znova máš? Tentoraz ti nechcem utekať, dokonca som riskoval a utiekol za tebou. Čo to znamená? Veď vieš, vždy som ťa mal rád, Kjo a ty si to vždy vedel... vieš to aj teraz...
„Panebože, Ajumu...“
Ani neviem, ako som sa dostal do jeho rúk. Držal ma a ja som v duchu skuvíňal blahom a zároveň nešťastím...
„Aju, prečo? Prečo akurát uňho?“
Domýšľal som si o čom hovorí, prečo ma tak zúfalo hladí vo vlasoch a jeho prsty z nich bezpríčetne vyberajú drobné sponky.
„To je snáď zlý sen...“
To je tá najhoršia nočná mora. Vrhám sa ti okolo krku a ty sa vrháš na mňa. Zrazu je jedno, čo medzi nami bolo, že sme bývali bratia, že si sa bál mi ublížiť. Niečo sa medzi nami stalo, tam, kde si za mňa musel platiť, kde si chcel platiť. A to niečo ostalo bez odpovede, ktorú sme si obaja zaslúžili. Toľko nocí som preplakal, lebo som ti to chcel povedať. To ako strašne, nemožne som sa do teba zaľúbil... Tak som sa bál, že už ti to nikdy nepoviem, a ak aj hej, ty to nepochopíš, neprijmeš lásku od niekoho tak bezvýznamného ako ja... Ale teraz... Kjotaka...
Kjotaka ma bozkával. A to bolo nad všetky slová. V jeho zadúšajúcich, prudkých bozkoch bola odpoveď, o ktorej som sníval a ktorú som snáď nikdy nečakal. A bola v nich krutá pravda.
„Ajumu, to nesmieme... to ja nemôžem...“
Skoro to vzlykal do mojich úst, vyslovoval s rovnakým nešťastím, aké som cítil ja. Tisol som k nemu svoje telo, on ma k sebe hrubo pritískal, takmer ma šiel rozpučiť. Cítili sme sa aj cez oblečenie, cítili sme tú žiaru, čo v nás planula, čo chcela... a nemohla...
„Je to môj veliteľ... ak by sa dozvedel...“
Ešte raz ma pobozkal, skoro ma zadusil. Potom ma jeho ruky neochotne pustili, z jeho dlaní vypadli malé umelé kvietky, ktoré mi skoro vytrhal z vlasov.
Plakal som. Moje pery, pokryté jeho slinami, sa triasli, moje vnútro, kričiace po jeho tele, sa zvíjalo v kŕčoch. Skoro som sa zviezol na kolená, keď povedal niečo o tom, že nemôže, že sa pokúsi...
Vysadol na koňa so zlomeným výrazom v očiach, nešťastný, nevediac čo iné vo svojej bezmocnosti robiť ako odísť. Skoro som vykríkol, keď ho popchol k rýchlemu cvalu a o malú chvíľu mi zmizol v nenávratne. Neveriaco som civel na rozprášenú cestu, na vzďaľujúci sa čierny bod, na moju minulosť, prítomnosť, budúcnosť, všetko, čo sa spájalo s ním a čo s ním nikdy nemohlo byť spojené. Zatackal som sa, snáď som sa vážne chcel zviesť do toho blata a poškvrniť svoje biele šaty rovnakým hriechom, ktorým planuli moje pery. Nikdy sa tam nevrátim. Nikdy nebudem môcť znova predstúpiť pred svojho pána, pri predstave bozkov iného muža sa mi robilo nevoľno. Nemôžem nikomu dovoliť zmazať spomienku na Kjotakove horúce pery...
Nevrátim sa.
„Ajumu... Aju, poď... Musíme sa už vrátiť...“
‡…‡…‡
Nechápal som Yukiho obavy, ale boli opodstatnené. V tomto dome bolo príliš veľa ľudí, ktorí si mohli všimnúť našu – a možno hlavne jeho – neprítomnosť, aj keď to bola len chvíľa.
Keď ma napoly mŕtveho šokom dovliekol späť do našej izby, Kaoru nás vítal skoro na prahu. Ak sa to dalo chápať ako uvítanie. V žiadnom prípade sme nemohli byť považovaní za stratené ovečky, ktoré sa vrátili do svojho stáda, boli sme skôr zbehovia, čo sa potajme snažia prekĺznuť späť na svoju pozíciu. A boli sme ešte niečo, aspoň v Kaorových očiach.
Vôbec som si neuvedomoval, že ma Yuki ešte stále drží za ruku, keď sme vkročili do miestnosti. Necítil som nič, len svoj žiaľ, len Kjotakove horúce objatie, ktoré sa tuším už naveky vypálilo do mojej pokožky. Nedochádzali mi dôsledky Yukiho činu, už vôbec nie jeho príčiny. Keď si to tak vezmem, nedochádzal mi celý on. Jeho existencia v mojom svete bola absolútne bezvýznamná.
Čo sa nedalo povedať o Kaorovom svete. Normálne som sa vyľakal, keď zrazu podišiel k chlapcovi po mojom boku a jednu mu strelil. Dosť poriadne, Yuki ticho zhíkol a chytil sa za líce.
„Čo robíš?“ oboril sa na Kaora vyplašene.
„Kde ste boli?“
„Len sme...“
„Čo ste spolu robili?“
„Ale...
Kaoru sa od neho odvrátil a uprel na mňa pohľad plný nenávisti a... žiarlivosti? Trochu som sa prebudil zo svojej depresie a uvedomil si, že od neho očakávam ranu aj ja. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa ma chystá zbiť, čo zbiť, poriadne zmlátiť, rozbiť mi hubu aj všetko ostatné, čím som... čím som... čo si to preboha myslel??
„Kaoru!“ vykríkol Yuki a vrhol sa naňho. Ovesil sa mu okolo krku a nešťastne začal kňúrať:
„Kaoru, čo to robíš? Nič sme nespravili, bol som ho len odviesť na ulicu tou tajnou dierou v múre, Kaoru... milujem ťa... milujem, počúvaš ma?“
Kaoru sa nezdal, že by ho počúval, zato ho dosť jednoznačne ťahal, či skôr vliekol preč z izby. Vytiahol ho úplne von, dvere za nimi zapadli, ostal som v náhlom tichu. Vydesene som hľadel na zavreté dvere s pocitom, že už neviem nielen nič o sebe, ale ani o svojom okolí. Kaoru a Yuki... Yuki... Poznal som ja vôbec nejakého Yukiho?
‡…‡…‡
Vždy sme spávali neďaleko seba. Mal som rád tie ľanové prikrývky a teplo v nich, nikdy som si neuvedomoval, že to teplo môže byť spôsobené aj tesnou blízkosťou dvoch tiel. Spával som vždy tvrdo a ak si aj Kaoru s Yukim niekedy nejako prejavovali v noci svoju lásku, nikdy som to nepočul.
Teraz som nespal. A už dlhšie to nebolo spôsobené myšlienkami na Kjotaku.
Možno to Kaoru robil naschvál, chcel mi ukázať, komu Yuki patrí a komu aj chce patriť. Možno som to len prvýkrát vnímal, lebo som to prvýkrát vnímať chcel. Neviem. V každom prípade som tomu nemohol nijak zabrániť.
Ležal som k nim otočený tvárou a nemohol som sa odvrátiť, lebo by som dal najavo, že nespím. Žmúril som oči, ako to len šlo, a moje viečka sa napriek tomu zvedavo otvárali a dívali sa. Na pekného chlapca s červenými kučeravými vlasmi, ktorému bolo dovolené milovať sa s bohom...
Mesiac svietil ako strieborná lampa, jeho lúče sa odrážali v bielych vlasoch, jemne hladiacich útle hrdlo. Kĺzali po bledom tele, po krivke oblých pliec, ruke zakvačenej do chrbta staršieho chlapca. Pokúšali sa vniknúť na tajné miesta, ale tie ostávali cudne zahalené tmou, prístupné jedine dotykom, za ktoré bolo treba platiť životom.
V mojom bruchu sa zrodil zvláštny pocit, keď som ho tajne pozoroval. Pripadal som si ako votrelec, sledujúci mesačnú vílu pri jej prvom tanci, nedýchajúc, bojac sa čo len žmurknúť, aby sa nerozplynula pod silnejším poryvom vánku. Pozoroval som jeho tvár, zakláňajúcu sa dozadu, jeho prižmúrené viečka, bledé mihalnice tak dlhé, že sa dotýkali líc, malý noštek, dokonale krojené ústa pootvorené v nečujných stonoch...
Cítil som v sebe všetko, čo musel cítiť on, zdalo sa mi, že dokážem čítať každý jeho záchvev. Keď doňho Kaoru vnikol, tichučko, pomaly, takmer nemožne jemne, napäl som sa spolu s ním a moje vnútro zatúžilo po rovnakom vyplnení, ucítilo nenormálnu túžbu po odstránení toho prázdna, samoty a tmy, ktorá vo mne bola. Stisol som pery, aby som nezačal hlasnejšie dýchať a mojim telom prechádzali muky, keď Yuki napriek Kaorovej snahe ticho zavzlykal bolesťou. Videl som, ako sa to snaží zniesť, ako Kaoru trochu bezcitne doňho zachádza hlbšie a hlbšie, nevnímajúc, že to krehké telo pod ním trpí. Ako postupne jeho bolesť prechádza a v pomalom rytme sa mení na rozkoš. Omámenú, opitú, neskutočnú, patriacu im dvom... len im dvom...
Zadržal som dych, keď sa Yuki prudko zaklonil, hodil hlávkou nabok, začal nahlas a rýchlo stenať, pritom pustil Kaora a ... potom...
Držal som ruku, ktorá náhle zovrela moju, prudko a úplne presne, akoby presne vedela, kde leží. Cítil som kŕč, ktorý ňou prechádzal, vchádzal do môjho tela a končil niekde v jeho útrobách, niekde blízko všetkých citov, blízko plaču, nešťastia, smiechu a šťastia, blízko niečoho, čo sa podobalo na mňa.
Držal som ruku niekoho tak strašne neskutočného, ako rozplývajúce sa mesačné svetlo, prechádzajúce cez sklo, cez vlasy, pokožku, prenikajúce, neznáme. Videl som ho odrážať sa na drobných kvapôčkach potu na jeho tvári, odrážať sa vo veľkých belasých očiach a vedel som, že tie oči vidím prvý a možno aj poslednýkrát, že sa chcem do nich ponárať a zároveň sa od nich držať čo najďalej, že ma lákajú a strašia, že nechcem...
Držal som ruku chlapca, ktorý sa delil so mnou o svoje milovanie a po celý čas o tom vedel, ktorý mi dal svoj orgazmus a ja som to nechápal. Kto je to? Sníva sa mi? Sníva... Len sa mi to sníva. Bohovia a mesačné víly existujú len v mojich snoch. A tie sa s realitou nikdy nespoja...
‡…‡…‡
PREVIOUS...
TO BE CONTINUED...
Zpět
|
