Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

RAIN 2/7

+noritenshi+
Warnings:16+
Pairing: len original characters
Summary:je to story o japonskom chlapcovi, ktory robi najstarsie remeslo a pritom hlada, kde je vlastne jeho miesto, koho miluje a kto vlastne sam je. Malo to byt trochu historicke, ale pisala som to uz davno, ked som o Japonsku toho vela nevedela, takze prepacte, ak tam narazite na veci, ktore s Japonskom nemaju nic spolocne ^^;
Pre tých, ktorí si chceli prečítať celú poviedku Rain, originálne uverejnenú na http://www.animeobsession.blog.cz/
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Z potemneného neba sa znášala jemná spŕška kvapôčok. Dopadala na moju nastavenú tvár, vlhli mi pery, vlhli vlasy. Usmieval som sa sám pre seba, šťastný, lebo pre mňa boli šťastím aj také drobnosti ako nádej, že dnes znova príde. Bude chcieť byť v mojej spoločnosti. A ja možno budem robiť niečo iné, ako zvyknem každý večer.

Dúfal som celý deň, celý deň sa snažil nemyslieť, alebo si nadávať do bláznov. Skoro som presvedčil sám seba, že si príšerne namýšľam, že môj Kjotaka sa už nikdy nevráti a nevráti sa ani ten muž, ktorý sa zaňho vydáva. Neviem, prečo som bol napriek tomu tak nezmyselne pokojný a spokojný. Akoby som napriek všetkej tej absurdnosti vedel, že on aj tak príde...

A prišiel. Keď sme zbadali jeden druhého, na okenné tabule vyhriatej čajovne padal slabý dážď. Priesvitné kvapky, drobučké ako perličky sa ligotali na jeho tvári, videl som ich na jeho čiernych mihalniciach, na končekoch jeho vlasov. Mal oblečenú znova uniformu, zrejme ich museli nosiť stále. Ktovie, čo vlastne presne robí. Boje v poslednej dobe utíchli, možno je len v stálej bojovej pohotovosti, pripravený kedykoľvek útočiť... a brániť...

Kjo... útočil by si, alebo bránil? Hm? Čo by si spravil? Ak by si ma mal v rukách tak, ako už nespočetne veľa mužov. Keby si ma držal v náručí, pri svojom hrejúcom tele, silnejší ako ja tak ako si vždy býval. Zaútočil by si? Pokoril ma svojou mocou, donútil vzdychať, prosiť, modlikať... Alebo... alebo... Čo iné by vlastne mohlo byť? Veď ja ani nič iné nepoznám. Nikdy ma nikto neochránil pred vlastnou bezmocnosťou, drali zo mňa city a pocity, nikdy ma nikto nešetril. A ty? Silný vojak by sa predsa nestaral o to, aby neublížil...

„Krásny večer,“ prehovoril na mňa mäkký hlas a ja som placho sklopil oči.

„Krásny, áno,“ odvetil som.

Kjotaka sa ležérne oprel o drevené obloženie miestnosti a zadíval sa na mňa.

„Môžem ti dnes večer robiť spoločnosť?“ usmial sa.

Podľa toho, čo myslí spoločnosťou.

„Samozrejme, ak...“

„Zaplatím, neboj sa.“

Bolo to príšerné. On platí za moju prítomnosť. Akoby sme sa nemohli len tak stretnúť, ako dvaja kamaráti.

„Kjotaka, ak chceš, môžeme sa porozprávať aj niekedy cez deň,“ navrhol som rýchlo.

„Cez deň ja nemôžem. A ty asi tiež nie...“

To mal v celku pravdu. Niežeby som mal čo cez deň robiť, ale pochybujem, že by ma pustili bez dozoru. Za tovar ako ja sa príliš dobre platilo, taký si nemohli nechať ukradnúť, či zneuctiť dákou pouličnou špinou.

„Nešli by sme sa prejsť?“ navrhol muž predo mnou a jeho pery vyčarili ľahký, nenútený úsmev. Jeho úsmev... Bože, ako často sa na mňa takto usmievaval, keď sme boli malí. Ležali vedľa seba v tráve, slnko nám svietilo do očí, žmúrili sme jeden na druhého a on sa takto zľahka usmieval, akoby sa s tým úsmevom už narodil, akoby to bolo len mimochodom, bez príčiny...

„Za to je príplatok,“ povedal som bezfarebne, dusiac v sebe všetky tie krásne slnečné spomienky. „Ak ma chceš vziať preč odtiaľto...“

„Ach tak...“

Chvíľu som dúfal, že mu to nebude vadiť, že bez mihnutia oka zaplatí tú nehoráznu sumu a odvedie ma preč. Niekde ma skryje, aby ma už nikdy nikto nevypátral, len jeho ruky...

Lenže jeho ruky teraz nervózne zašmátrali vo vačkoch pekných tmavých nohavíc a on sa trochu bezradne usmial:

„Dnes som nevečeral, aby som ťa mohol vidieť.“

Nechápavo som pootvoril ústa, chvíľku mi nedochádzalo, ako to myslel. Nejedol. Preto, aby ušetril peniaze? Lebo inak... inak by na tento rozhovor nemal... preboha...

„Kjotaka!“ vyhŕkol som rýchlo. „Ale potom... nemôžeš...“

„To je v poriadku,“ zastavil ma pokojne. „Ty mi za to stojíš.“

Jeden kompliment za druhým, prepadal som sa pod zem hanbou. A zároveň ma vynášalo kamsi do šteklivých hladín strachu a očakávania.

„Tak dlho sme sa nevideli,“ pokračoval. „A inak sa k tebe nedá dostať, ako za teba zaplatiť, tak som si povedal, prečo nie? Ak mám za niekoho vyhodiť peniaze a s niekým stráviť noc...“

Vyplašene som ustúpil, lenže on dobre vedel, čo hovorí a vzápätí sa začal smiať.

„Rád trávim noci aj rozhovormi a pri tých sa nemusíš vyzliekať...“

To bolo príšerné, ako strašne dobre to všetko poznal. Ten už musel mať mužov na tisíce. Dokonca aj ja, kto svojich milencov dávno prestal počítať, som nemal tú odvahu takto o tom rozprávať, či dokonca vtipkovať.

„A ak sa pôjdeme prejsť sem k vám do záhrady, tiež budem musieť priplatiť?“

„Nie. Ale určite nás bude niekto sledovať.“

„To znesiem.“

Vystrel sa a ponúkol mi rameno. Trochu váhavo som sa ho chytil a dvihol k nemu hlavu. Nepozeral sa na mňa, viedol ma rovno von. Ako môj veliteľ...

‡…‡…‡

V záhrade jemne mrholilo, príjemný dáždik dopadal do mojich pootvorených úst. Chvel som sa nedočkavosťou, akú som ešte nikdy necítil. Takmer som začal byť vyzývavý, čo som nikdy nerobil. Ale Kjotaka len rozprával. Rozprával veľa a nič sa nepýtal. Dozvedel som sa takmer všetko o jeho živote, ako sa vyučil za vojaka a nastúpil do cisárskej armády. Ako bojoval v mnohých bojoch, utŕžil zranenia a zase sa vyliečil. Hovoril veľa aj o nás, o našom detstve, našich naivných snoch. Skoro sa mi chcelo plakať, keď som si za každou tou spomienkou predstavil slová: A takto sme skončili. Bývali sme slobodní, teraz sme otrokmi. Behávali sme voľne po lúke, teraz musíš dávať svoje posledné peniaze za to, aby si sa mohol so mnou porozprávať. A povedať mi...

„Aju... ja som ťa hľadal.“

Mlčím, dívam sa naňho. Je mi príjemne teplo, lebo sedím tesne vedľa neho na vyrezávanej lavičke na brehu jazierka.

„Dozvedel som sa, že tvoja mama... Ale nevedel som, kam si sa podel. Myslel som, že si odišiel dakam ďaleko, kde ťa už nikdy nenájdem. A potom zrazu...“

Zrazu toto. Šok. Zdesenie. Možno hnus nad tým, čo robím...

„Ajumu. Nechcem... nechcem ti...“

Ublížiť. No veď to povedz. Viem, že máš strach, celý sa chveješ. Ale ja som už rovnako stratený, Kjo, tak to nepredlžuj. Vieme to obaja. Ty si sem prišiel, lebo si hľadal rozkoš v mužskom náručí. Ja tu presne to poskytujem. Ak si to vezmeš... veď si za to zaplatil...

Žltý mesiac sa odrážal na hladine jeho tmavých zelených očí. Húpal sa a hypnotizoval. Na moje pootvorené pery dopadal teplý dážď, dopadal tieň siluety nado mnou. Naklonil som hlavu na bok, keď sa ku mne sklonil, trasúc sa svojou nevinnosťou. Veď som ešte nikdy... nikdy som... och Kjotaka...

Teplé pery sa mäkko položili na moje čakajúce ústa, Kjotaka sa prisunul ku mne bližšie. Váhavo na mňa hľadel, jeho zreničky sa chveli, báli sa, stále sa báli, že teraz robí veľkú chybu. Že ma zneužíva, bozkáva svojho kamaráta, túži po niekom, kto mu bol ako brat. Chyba... veľká chyba... Ja aj ty musíme pochopiť, že to už dávno nie je pravda a nikdy už pravda nebude. Nie som už tvoj priateľ. Som niekto, koho nepoznáš, niekto, kto môže byť túto noc tvojim milencom. Som niekto, kto sa už dávno stratil. Kto nemá nič iné, len tú divnú túžbu dotýkať sa ťa...

„Nie, Aju...“

Skoro zavzdychal, keď môj jazyk vkĺzol do jeho úst. Zastonal, jeho telo sa krásne napälo, ale hneď odo mňa odtiahlo.

„To je zle,“ zašepkal ten krásny, voňavý muž a pustil ma z objatia. Až keď to spravil, uvedomil som si, ako pevne ma držal. Opatrne som si dlaňou prešiel po ramene a pod ľahkou látkou zaznamenal ryhy, vryté do mojej kože od jeho nechtov.

„Čo je zle?“ spýtal som sa omámene.

„Všetko. Preboha, Aju, to predsa nemôžme. Nemôžem ti zaplatiť za sex...“

„Platíš zaňho iným, prečo nie mne?“

„Lebo iní... iní nie sú ty...“

Nevedel som, čo tým myslel a asi mi to bolo aj jedno. Teraz, keď sa odo mňa odtiahol, keď oľutoval ten jeden prekrásny hlboký bozk, zachcelo sa mi plakať. Možno kričať. On bol prvý, komu som sa sám od seba ponúkol. A hneď na prvýkrát som bol odmietnutý.

„Neviem, čo to je. Nikdy som toto nechcel, ale keď som ťa uvidel... Ty si tak strašne... príťažlivý... Preboha, keď si predstavím...“

Predstavuješ si, že takto priťahujem aj iných? Ale veď o tom to je. Tvoj malý Ajumu zmizol. Teraz je tu táto neskutočná kráska, ktorá priťahuje každého bez výnimky. A pod ktorej krásou sa nič, ale vôbec nič neskrýva. Je tam pusto, smutno, prší večný dážď. A prší čoraz viac a viac...

„Zmokneme,“ povedal som a postavil som sa. Vlasy sa mi lepili na pery, pekná košeľa na telo. Kjotaka dvihol hlavu a nechápavo pozrel na moje mokré veci. Akoby to vôbec necítil, nevedel, že už dobrých pár minút husto prší. Dážď steká po mojej tvári v potôčkoch, ktoré vyzerajú ako slzy. Cítim horkú príchuť, ktorá mi vchádza do úst. A on sa len díva a stále sa pokúša nájsť vo mne Ajumu. Takého, ktorý by mu strelil, keby sa ho čo len dotkol. Takého, čo by nebol tak poddajný ako tento neznámy chlapec. Takého, u ktorého by si bol istý, že po ňom naozaj túži a nie je to len jeho práca...

Zvrtol som sa a rozbehol do domu.

Na terase stál môj bodyguard. Zrejme sa sem stiahol pred dažďom. Chcel som okolo neho prebehnúť, ale on ma pohotovo schmatol za rameno.

„Kamže kam? Ak si už s tým pekným vojakom skončil, máme pre teba ďalšiu prácu.“

Neskončil! Ja som ani nič nezačal! Lebo ten pekný vojak vo mne vidí niekoho úplne iného, chce niekoho úplne iného! Je preplnený spomienkami na vysmiateho chlapca, chcel by mať takého po svojom boku. Zvŕtajúceho sa v kuchyni, s opásanou zásterkou ako malá gazdinka. Presne to by som mu mohol byť, ak by sme spolu vyrástli na lúkach a objavili svoju túžbu v záhonoch sedmokrások. Spávali by sme spolu na jednej drevenej posteli, vzdychali v ľanových prikrývkach, ukrývali svoju lásku pred okolím. Presne to Kjotaka chcel, keď ma hľadal. Presne to chcel, keď ma uvidel. A presne to nenašiel, keď ma pobozkal. Ajumu už neexistuje!

Chlap ma postrčil do jedných dverí, za nimi sa nachádzal malý privátny salónik.

„Tu ho máme,“ predstavil ma. „Je trochu premoknutý, ale v izbe sú osušky, krb...“

Z vankúšov sa na mňa pozerali traja starší muži. Jeden z nich sa uškrnul a potiahol si z cigary.

„Je krajší, ako ste hovorili.“

Začínala mi byť zima. Ešte stále som sa chvel zúfalstvom, keď ma poslali do mojej izby a ten muž ma nasledoval. Nechal som ho založiť v krbe, aj spraviť akú takú atmosféru, keď ma ponúkol drahým saké. Ľahol som si do diek a vankúšov, prižmúril oči. Veľké ruky sa ma začali dotýkať, vyzliekať ma.

Ajumu...

Nechal som ho tam. Bez vysvetlenia. Bez toho, aby som mu povedal, čo sa so mnou stalo, čo sa so mnou deje. Že v jeho blízkosti umieram...

Muž ma skúsene začal hladiť na bruchu. Hodil som hlavou na bok a tlmene vzdychol. Nedalo sa nič robiť, bol dobrý. Akokoľvek som vzdoroval a myslel na všetko iné, moje mladé telo začalo odpovedať.

„Pozrime, aký je krásny...“

Áno, je. Smiete sa ho dotýkať, lebo ste zaplatili. Kjotaka by smel, lebo zaplatil. Smel by som mnou všetko, aj toto...

„Uhm...“ zastenal som, keď sa muž sklonil medzi moje nohy a dráždivo začal lízať moje stehná. Nechcem to... Bože... ja nechcem...

Kjotaka...

Do očí sa mi nahrnuli slzy a vzrušenie, vyvolané zlosťou na niekoho kto tu nebol, možno túžbou odplatiť sa mu, pominulo. Nechcem to, nechcem! Prečo musím? Ako som sa vlastne dostal k tomu, že musím? Používať svoje telo, aby som prežil. Zahadzovať dávne sny, aby som umožnil mučivej prítomnosti žiť. Zabúdať na detské dotyky, zabúdať na to, čo pre mňa znamenali... Kjo...

„Čo to tu máš, Kjo-san?“

„To je moje tajomstvo, maličký.“

„Ukážeš mi ho?“

„Áno... raz určite...“

„Ahh!“ vykríkol som bolesťou a zaryl nechty do diek podo mnou. Hodilo ma dopredu silným prírazom, padol som na nos, ale hneď som sa naučene postavil späť na štyri. To nie je možné... tá bolesť... Kjotaka... Veď... veď už vtedy... si chcel... a ja som chcel... bolí...

Padol som do pokrýviek a muž so mnou. Mal dosť silný orgazmus, celého ma zašpinil. Pritisol som si dlaň na ústa a potlačil zúfalý vzlyk. Ale slzy som zastaviť nedokázal. Nikdy sa už nesmiem s Kjotakom stretnúť. Už nikdy sa ho dotknúť, pobozkať. Nemôžem mu preboha ponúkať niečo, čo je takto špinavé a hnusné. Veď to musí chápať. Musí vedieť, že toho, kým som býval, už nikdy mať nebude...

‡…‡…‡

Ráno bolo zachmúrené a nevľúdne. Ten muž bol stále v mojej izbe a spal, spal dlho, až do obeda. Nevedel som, či sa smiem od neho vzdialiť a tak som tam len ticho sedel a pozoroval ho.

Bol vlastne svojim spôsobom pekný. Už nie mladý, ale ani nie starý, proste muž v najlepších rokoch. Jeho tmavé vlasy boli popri spánkoch presvetlené bielymi prameňmi, dodávalo mu to vážnosti a možno aj príťažlivosti. Ticho som dumal, kĺzal pohľadom po jeho svalnatom tele a uvažoval, prečo mi to v noci dalo toľko zabrať. Prečo som vlastne plakal? To nebolo ním, on mi vôbec neubližoval. Všetka bolesť bola vymyslená, nevytváralo ju moje telo. Vyrábal som si ju sám, vo svojej hlave, bol som hlúpy. Pokazil som niečo, čo mohlo byť sto krát krajšie... aj keď bezduché, ale mohlo mi to priniesť aspoň fyzické uspokojenie, občas to pomáhalo. Občas robilo moje dni svetlejšie. Lepšie. Znesiteľnejšie...

Keď sa zobudil, tváril som sa asi dosť vľúdne. Dosť prijateľne na to, aby sa mu zachcelo ešte raz sa so mnou pomilovať. Tvrdil, že som krásny, že vyzerám ako zanedbaná rusalka, čo pretancovala celú noc... Usmieval som sa naňho, keď sa nado mnou skláňal a pokúšal som sa brať jeho slová vážne. Vzal som si od neho všetko, aj to, o čom nevedel. A dal som mu všetko, čo som cítil k niekomu inému a čo som cítiť nechcel.

Dá sa preto povedať, že sme boli obaja dosť vyčerpaní, dosť uspokojení a dosť šťastní, keď sme popoludní oddychovali jeden v druhého objatí. Ten muž, nechávajúci sa oslovovať ako Takuya-san, bol zo mňa jednoducho povedané unesený. Nevedel som, kto to v skutočnosti je. A že jeho unesenie prekračuje hranice normálneho vzrušenia.

Ten deň navečer som dostal rozkaz zbaliť si svoje veci. Nikto mi nič nevysvetlil a keď som sa pýtal, nahučali na mňa a dali mi ultimátum jednej hodiny na pobratie všetkého, čo som nemohol postrádať. Do jedného batôžka sa zmestili dve moje drahé kimoná, trocha luxusného spodného prádla a kopa čačiek do vlasov. Nechápavo som stál na prahu bordelu a v mojej hlave zneli nezmyselné slová: Už ho nikdy neuvidím. Nikdy ma viac nenájde. Nikdy ho nenájdem. Nenájdeme sa...

Lebo bolo jasné, že odchádzam. Neobzeral som sa, keď som nastúpil do drahého auta, nemal som sa za čím. Za kým. Kjotaka ma možno bude hľadať. A možno bude rád, že sa to takto vyriešilo. Že chlapec, čo ho včera pobozkal úplne inak, ako čakal, sa stratí a nezostanú naňho spomienky. Žiadne. Bude spomínať na Ajumu. Nie na mňa. A tak je to dobre...

Ani som sa nečudoval, keď sa ukázalo, že pánom honosného sídla je môj spoločník z predchádzajúcej noci. Pán Takuya celý žiaril, keď ma doviezli a on si ma mohol po zaplatení a snáď aj podpísaní kúpnej zmluvy celý šťastný zaradiť medzi svoj inventár. Cítil som sa divne, akoby sa mi snažili nahovoriť, že tu bude môj domov, že mi bude dobre, veď som o nič neprišiel. Nie. Len som získal. Budem tu šťastný...

Zaviedol ma do mojej novej izby.

Nebola moja vlastná.

Dvaja chlapci, sediaci na dekách pri stene, sa rýchlo postavili a vzápätí si kľakli a zvesili hlavy.

„Pane...“ povedal starší, jeho vlnité ryšavé vlasy sa leskli v posledných lúčoch dňa, posledných zábleskoch nádeje, ktorá hasla, nenávratne ako oheň v prudkom daždi.

„Kaoru,“ usmial sa Takuya-san vľúdne a pokynul im, aby sa postavili. Spravili tak, dvihli sa, rukami nenápadne zavadili o seba. Nezaujato, ľahostajne som sledoval to gesto, akoby sa chceli chytiť za ruky, vložiť dlaň jeden do druhého, dať si pocítiť svoju blízkosť. Nemohli. Stáli pred svojim pánom, mojim pánom. Kaoru si odhrnul z tváre krásnu vlnku vlasov a jeho prenikavé hnedé oči sa zahľadeli na Takuya.

„Nový chlapec?“ spýtal sa skôr, ako to Takuya stihol vysvetliť. Okamžite mi bolo jasné, v koho rukách je tu iniciatíva a že sa tu iniciatíve medze nekladú. Možno sa tu medze nekladú ničomu, možno tu budem naozaj slobodný. Slobodný vo vnútri väzenia...

„Postaraj sa oňho,“ prikazoval – nie, žiadal – vľúdny hlas môjho nového majiteľa. „Vypýtaj pre neho nejaké domáce kimoná, niečo lepšie dostane ako darček odo mňa neskôr.“

Kaoru si ma zvrchu premeriaval a nebolo to spôsobené len jeho výškou. Jeho oči by mi boli nadradené aj keby on bol to decko a ja ten dospelý.

„Daj mu sem nejaké prikrývky a vezmite ho trochu medzi seba, nech sa cíti dobre. To platí aj pre teba... Yuki...“

Ľahostajne som sa pozrel do okna, sledujúc tenkú červenú linku nad obzorom. Kjotaka... keby nebolo teba, mohol som byť v tejto chvíli šťastný. V náručí skúseného muža, ktorý sa očividne rozhodol ma rozmaznávať. Namiesto šťastia sa mi chce plakať. Vzlykať, kľačiac pred vychádzajúcim mesiacom. Už nikdy sa s nikým nerozprávať. Do konca života čakať na teba... Na chlapca, ktorý mi už dávno zakýval a zmizol...

‡…‡…‡

PREVIOUS...
TO BE CONTINUED...


Zpět