Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

RAIN 1/7

+noritenshi+
Warnings:16+
Pairing: len original characters
Summary:je to story o japonskom chlapcovi, ktory robi najstarsie remeslo a pritom hlada, kde je vlastne jeho miesto, koho miluje a kto vlastne sam je. Malo to byt trochu historicke, ale pisala som to uz davno, ked som o Japonsku toho vela nevedela, takze prepacte, ak tam narazite na veci, ktore s Japonskom nemaju nic spolocne ^^;
Pre tých, ktorí si chceli prečítať celú poviedku Rain, originálne uverejnenú na http://www.animeobsession.blog.cz/
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Vonku stále pršalo. Klop... klop... dažďové kvapky ostro dopadali na tenké okenice. Skĺzali po nich, spájali sa, plakali. Obvyklý východ slnka na seba nechával dlho čakať, sivú oblohu neprejasnil ani spev vtákov. Prudký víchor hodil do okna ďalší príval dažďa a víťazne sa zasmial v neutesnených škárach. Bola zima a bolo trpko. Akoby sa celý svet rozhodol vyjadriť to, čo cítil on.

Z pokrýviek uprostred malej nezariadenej izby sa dvihla útla postava. Dlhé svetlé vlasy jej skĺzli po belostnom chrbte, zakryli krásu mladého tela. Chlapec si pomaly, ľahostajne navliekol košeľu kimona, nezaväzoval ju. Postavil sa bez toho, aby sa pokúsil zakryť svoje nahé telom iným kusom oblečenia – aj tak ho nikto nevidel. Driemajúci muž, ostávajúci v zmesi vankúšov a diek, sa nerátal.

Pomaly prešiel k oknu, pri chôdzi pohupoval bokmi. Vyzývavo – lebo si na to zvykol – a pôvabne – lebo to tak robil odjakživa. Oprel sa dlaňami o chladné sklo a jeho veľké, detské a možno trochu dievčensky pôsobiace oči sa zahľadeli na nevľúdny svet. Slzy z nich tiekli akosi automaticky, samy od seba. Plakal svet, zmýval zo seba špinu všedného dňa. Plakal on, ale špinu, ktorá na ňom a v ňom ostávala noc čo noc, zmyť nedokázal...

‡…‡…‡

Mal som raz otca, ktorého som si vážil nadovšetko. Mal som matku, ktorú som miloval. A mal som... áno, mal som najlepšieho kamaráta.

Kde sú tie časy. Otec zomrel, keď som mal štyri roky, všetko, čo mi po ňom ostalo, sú jeho múdre slová a ponaučenia. Matku som pochoval pred rokom, myšlienky na ňu a jej lásku stále veľmi bolia. To boli dvaja ľudia, bez ktorých som si nevedel predstaviť svoj život. Neviem prečo mi potom najviac spomienok ostalo naňho.

Poznal som sa s Kjotakom od... od kolísky? No už to bude asi pravda. Mama hovorila, že keď som sa narodil, bol ma zvedavý trojročný chlapček od susedov pozrieť ako prvý. Vraj sme sa na seba dívali celé hodiny, obaja zarazení, akoby obdivujúc jeden druhého. Neviem, na toto si nemôžem pamätať. Je však tisíce iných vecí, ktoré mi ostali zaznamenané v srdci. Odkedy si pamätám, bol Kjotaka mojim starším kamarátom. Len čo som sa naučil chodiť, behal som za ním. Hrávali sme sa na dvore v blate, na lúke za mestom... Keď sme trochu vyrástli, učil ma svojim malým múdrostiam, ako si vyrobiť drevený mečík, ako s ním zaobchádzať. Moc mi takéto veci nešli, ale kvôli nemu som bol ochotný skočiť z útesu a tak som sa stal jeho horlivým spoločníkom. Strávili sme spolu krásne detstvo, spomienky na tú dobu sú plné tepla a smiechu. Potom sa Kjotaka začal meniť.

Nepostrehol som to hneď, azda len v tom, že sme už nelietali ako zbesnení, ale často kľudne a zamyslene sedeli. Potom sa Kjotaka so mnou stretal čoraz menej a menej, vraj začal chodiť do učenia k akémusi majstrovi. Mal vtedy desať a ja osem, stratil som svojho jediného kamaráta. Najhoršie bolo, že aj keď bol doma, moc sa so mnou nebavil. Vždy mi povedal smutné ahoj a odišiel za svojimi povinnosťami. A tak som rok po roku strácal aj jeho, až raz odišiel navždy. Ani som sa nedozvedel, kam.

No a tak som sám. Aj keď sa to nezdá. Mám veľkú rodinu, je nás plný dom. Po smrti matky mi neostalo nič. Ako štrnásťročného by ma nikde nezamestnali. Preto som skončil tu. V niečom, čo sa ľudovo nazýva nevestinec.

‡…‡…‡

Zasmial som sa na svoj odraz v zrkadle a pohodil dlhými vlasmi. Svedčí mi to dneska. To bude tým, že som včera nemal tak rušnú noc, stihol som si aj trochu pospať. Alebo je to novým kimonom, čo som dostal od šéfa. Samozrejme tá biela látka nie je pravý hodváb a ruže vyšívali zrejme nejaké úbohé deti, ale od originálu by ho rozoznal len naozajstný znalec. A tým na 100% nie je ani jeden z tých, čo ma čakajú dole.

Zbehol som do priestorov honosnej čajovne, na posledných schodoch som obratne spomalil. Tí, čo ma zazreli ako prví, videli už len ladne kráčajúceho chlapca, pokorne klopiaceho našminkované oči.

No a čo. Tak to budem robiť znova. Každý večer je to predsa o tom istom. Nalievam čaj v lukratívnej spoločnosti, desiati ľudia z desiatich ma hltajú pohľadmi. Po zdvorilej hodinke nastane úctivá hádka o moju spoločnosť, ktorú vyhrá muž s najvyššou hotovosťou. Ideme do mojej izby, kde už je naprostriedku – lebo to tak majú najradšej – prichystané lôžko. Tradičné predstierané rozpaky a individuálny prístup. Buď som hneď na zemi, obvykle tvárou dole a kúšem si do pier, aby som nekričal bolesťou. Druhý prípad je príjemnejší, aj keď zriedkavejší. Veď komu by sa už chcelo so mnou hrať. Čas stojí peniaze. A môj čas je drahší ako ostatných.

Ani neviem, k akej skupinke som sa priblížil dnes. Voľba je vždy náhodná, nepoužívam žiadne štatistické metódy výberu, ani si nenechávam radiť veštcom. Je mi to úplne a vonkoncom jedno.

Snáď som sa na tých ľudí ani nepozrel. Kľakol som si k nízkemu stolíku, schytil kanvičku čaju a pôvabným pohybom, ukazujúc pestované ruky, som začal nalievať. Rozhovor na chvíľu utíchol, všetci si ma nápadne prezerali. Boli mi ukradnutí. Nemienil som ani skúmať, ktorý z nich to dnes bude, aj to mi začínalo byť pomerne jedno.

Rozhovor sa znova rozprúdil, aj keď ich hlasy sa zmenili. Začali byť vystatovačnejšie, provokatívnejšie. Samozrejme, samci sa vydali na lov. Zamieril som k poslednej prázdnej šálke a pridržiavajúc si vrchnáčik kanvičky, pozorne som začal liať horúcu voňavú tekutinu do nej. Tmavý prúdik vytváral vír na zlatej hladine, bolo to skoro hypnotizujúce, skoro uspávajúce, hlasy vôkol mňa šumeli, vietor za oknami sa hral s lístím...

Došlo mi to snáď skôr ako som začul ten hlas. Akoby sa niečo dotklo môjho vnútra, rozoznelo ho, rozochvelo...

„Ajumu?“

Pustiť kanvičku a utiecť! Okamžite!

Cukol som sa, ale neposlúchol výkrik môjho poplašeného mozgu. Dvihol som kanvičku a prestal nalievať čaj do šálky, ktorá už okrajmi pretekala. S najväčším vypätím síl som pomaly dvihol oči.

Ja neviem, ako by vyzeral Kjotaka, keby mal osemnásť. Proste neviem, lebo som ho od jeho dvanástich nevidel. Mohol vyzerať takto a mohol úplne ináč. Jeho hlas sa zmenil, zmenilo sa všetko... všetko okrem jeho očí... a toho pocitu...

„Ajumu, si to ty?“

Nie, nie som. Ajumu už neexistuje. Nie ten, ktorého si ty pamätáš...

Vôkol stola zavládlo ticho. Až teraz som si všimol, že sú to všetko vojaci, mali známu uniformu, ktorá sa už dávno ani z diaľky nepodobala na samurajské kimono. Neviem, prečo som práve teraz myslel na také detaily. Práve teraz, keď sa on na mňa díval...

A videl ma. Poznal ma. Neusmieval sa.

Prečo by sa aj mal usmievať? Dalo sa len plakať. Lebo áno... Ak sa toto stalo z Kjotaku, tak toto sa stalo z Ajumu.

Kanvička zrazu padla na stôl, tupo to buchlo a čaj sa začal vylievať na svetlé drevo. Vyskočil som a rozbehol som sa preč. Neviem, čo som si pritom myslel, proste som len panicky utekal preč a bolo mi jedno, že za to budem potrestaný. On ma nemal vidieť. Mal si radšej myslieť, že som mŕtvy, než vedieť, čo som zo seba spravil. Mal som sa asi radšej zabiť sám, ako dovoliť, aby k tomuto niekedy došlo.

Vybehol som na drevenú verandu domu a vletel rovno pod dážď. Na chvíľu som sa zarazil, keď som bosými nohami čľapol do rozbahneného trávnika a za krk dostal kýbeľ ľadovej vody. Zaváhal som, čisto fyzicky sa mi do toho nečasu nechcelo. Ale asi som musel.

„Ajumu!“

Obzrel som sa, mokré vlasy sa mi lepili na tvár. Vysoký mladý bojovník zastal na kraji verandy a ohromene sa na mňa zadíval.

„Aju-kun, nepoznávaš ma?“ začal zmätene rozprávať. „Som Kjotaka Narumi, tvoj...“

No a prečo to nedopovieš? Som tvoj bývalý kamarát. A teraz som ten, čo sa prišiel do bordelu zabaviť. Keby si kedysi nebýval Ajumu, zrejme aj s tebou...

Asi mu došlo, že ja tu nie som jediný, kto by sa mal hanbiť. Hej, som kurva a predávam sa. Ale som ňou kvôli takým, ako je on. Kvôli tým, čo sa honosne nazývajú našimi zákazníkmi a odhadzujú bokom myšlienku, že aj oni prispeli k zničeniu našej dôstojnosti, našej nevinnosti, našich snov...

Nedívaj sa tak na mňa tými zelenými očami. Utekám, áno a utekám pred tebou. Lebo jediné, z čoho ja žijem, sú moje spomienky. A spomienky na Kjotaku mi ty nikdy nevezmeš.

Zvrtol som sa, vlasy ma šľahli po chrbte, a rozbehol som sa do šedej záhrady. O malú chvíľu som sa stratil Kjotakovi v hmle. Nešiel za mnou, prečo by aj. Zrejme mu došlo, že táto špina už nie je jeho malým oddaným kamarátom. A určite mu nedošlo, že ten cudzí chlapec v zašpinenom kimone sa skryje v opustenom altánku a na lôžku z lístia a machu tam spolu s vetrom preplače celú noc...

‡…‡…‡

Posledný krát som si mokrou dlaňou prihladil vlasy, pevne zviazané do drdolu prepichnutého dvoma čiernymi ihlicami. Nespokojne som sa zamračil na svoj odraz v zrkadle a prstami rýchlo vytiahol zopár pramienkov nad mojim čelom.

Nič. Moja obvyklá dokonalosť sa nedostavovala. Neviem prečo, ale tento večer som sám sebe pripadal ako všetko iné, len nie lámač mužských sŕdc. Možno také vystrašené šteňa, hej, to by šlo. Alebo učeň, idúci prvýkrát za svojim majstrom. Alebo... nie... ale hej... ako ja sám pred prvým...

Bože! Ale toto predsa nie je moja prvá noc! Mám len zísť dole do čajovne a slúžiť hosťom. Nič iné sa odo mňa nečaká. Nemusel som si brať svoje najlepšie široké nohavice, ani čiernu košeľu s odstávajúcim límčekom a vyšívanými zlatými pávmi. Veď tento večer nebude ničím výnimočný. Nečakám žiadneho zvláštneho zákazníka. A ak by aj... och ak by aj... tak predsa... by som nemohol...

Šľahol som kefou na zem a prudko som sa zvrtol. Rozrazil som dvere a kým som sa nazdal, moje nohy ma doniesli na miesto určenia.

Naučene som spomalil, tak ako vždy pred príchodom do čajovne. Moje telo samo od seba, nevediac prečo, zaujalo jemne a nesmelo pôsobiaci postoj. Mali to tak radi, hej. V istom zmysle som to mal rád aj ja, bolo v tom veľa zo mňa. Dnes to však šlo všetko tak nejak prirodzene.

Nechcel som, aby tam bol. Ale vo chvíli, keď som ho uvidel, uvedomil som si, prečo mám na sebe svoje najkrajšie oblečenie. A prečo sa bojím.

Kjotaka. Vyrástol si. Schválne nechcem použiť iný výraz, nič také ako že si zmužnel, zdrsnel, skrásnel... Nie, nie... To nesmiem. Býval si môj kamarát. A ja tak strašne nechcem, aby si sa mi stal niečím iným...

Uvedomil som si, že sa chvejem, keď dvihol oči a okamžite ma zbadal. Hneď spozornel, prestal sa zabávať a sledoval ma. Čakal, čo spravím. Možno chcel, aby som sa priblížil...

Ale to som ja nemohol. Nemohol som k nemu ani o krok bližšie, jeho prítomnosť tu ma desila. Keby sme sa stretli inak, keby on nevedel a ja som nevedel...

Po sklenených tabuliach za tmavovlasým mužom stekal dážď. Pomaly, lenivo, trblietavo. V jeho očiach sa odrážali mihotavé plamene sviec rozostavaných po miestnosti, všade voňalo spálené orientálne drevo, vanilka a škorica. Jeho pohyby boli pomalé, vstával akoby z postele, v ktorej zanecháva svoju... svojho milenca. Nechce ho zobudiť. Našľapuje mäkko ako puma, pomaly sa približujúca k svojej koristi. A ja stojím, zhypnotizovaný malátnosťou, vnorený do ohnivo červených saténových závesov, zakrývajúcich východ. Východ...

Otočil som sa a vybehol na verandu akurát, keď sa Kjotaka odhodlal zaútočiť. Prebehol som až na jej koniec, ale dnes sa mi videlo márne riskovať zápal pľúc len preto, aby som mu unikol. Zvrtol som sa pri vyrezávanom zábradlí akurát včas, aby som videl, ako sa jeden z našim „ochrancov“ pohol za mnou, v snahe ukázať mi, kde je dnes večer moje miesto a ako mu Kjotaka kývol. Je to ok, ten malý je môj. Tento večer zaňho... platím...

Nebol som naivný, aby som si to gesto vysvetlil ináč. Podporil to aj fakt, že otrasný svaláč, ktorý ma už párkrát nepríjemne zmlátil za neposlušnosť, sa stiahol do úzadia. Kjotaka si ma kúpil. On. Mňa...

„Ajumu... neutekaj...“

Nedôverčivo som naňho hľadel, keď sa ku mne približoval.

„Ajumu, veď ma poznáš, či nie? Zabudol si už na mňa?“

Och nie, nepoznám. Nikdy som ťa nepočul takto rozprávať, nemával si tak hlboký, zamatový hlas, tvoje slová nikdy nehladkali dačo ukryté hlboko vo mne, vlastne to nehladkal ešte nikto...

„Aju-kun...“

„Kjotaka-san...“

Sklopil som oči a zadíval sa na zem.

„Tak predsa si na mňa pamätáš.“

„Čo tu robíš?“

Nemienil som mu to vyčítať. Proste som sa len zdvorilo spýtal. Ale podlaha verandy bola stále moc zaujímavá. Špinavá blatom nanoseným zo záhrady; pre niektorých bolo dosť vzrušujúce robiť to tam v tom bahne. Stará, veď to tu fungovalo už dosť dlho. Zošliapaná, zošúchaná a...

„Ja... prišiel som... ale veď asi vieš.“

„Áno.“

„Čo tu robíš ty?“

„Pracujem.“

A aká je to jednoduchá práca. Stačí si len ľahnúť a na nič nemyslieť. Nie na to, že ten, kto vám pôsobí tú bolestivú rozkoš, je váš priateľ...

„Ako je to možné? Veď...“

„Prosím, nepýtaj sa ma.“

Pozrel som sa priamo naňho a v hrudi ma príšerne zapichalo. Skoro mi vkĺzli slzy do očí. Takto som si naše stretnutie nikdy nepredstavoval...

„Si tu prvýkrát?“ vyhŕkol som prvé, čo ma napadlo.

„Áno. Je to tu moc drahé...“

Lebo inde je to lacnejšie. Ako dobre to vieš. Veľmi, primoc dobre. Môj kamarát... koľkých takých ako ja si už mal? Koľkých si doviedol k slzám? Koľkých k...

„Aju, nepozeraj sa tak na mňa.“

A ty tak nepozeraj na mňa. Za peniaze, ktoré budeš musieť vyhodiť za tento nanič rozhovor, si si už mohol užiť. Neviem, prečo mám z teba pocit, že to chceš. Prišiel si sem preto. Možno je ti jedno, že pretiahneš... mňa...

„Ajumu... neplač...“

Neplačem sakra! Veď sa nič nedeje! Je mi úplne fuk, že nás ten blbec sleduje spomedzi závesov a čaká, kedy sa už odoberieme! Je mi jedno, že idol mojich detských snov sa zmenil na rovnakého zvrhlíka, akých musím na sebe prijímať noc čo noc a akých nenávidím! Je mi to jedno...

„Kjo...“

To zo mňa vyšiel ten úpenlivý vzlyk. Prosba, vyslaná neviem komu neviem kde. Možno oblakom, aby pršali viac. Aby nás zakryli, úplne skryli našu hanbu. Pred svetom, pred pasákom, pred každým živým tvorčekom, pozorujúcim nás z tmy. Skryte ma. Skry ma, Kjo, niekam kde ma ani ty neuvidíš, niekam do tepla, do...

Silné ruky ma chytili a pritisli na chlapskú hruď. Povedal by som, že nič výnimočné. Bohužiaľ, nemal som na to dosť síl.

„Kamaráti navždy, pamätáš?“ šepkal do mojich vlasov hlas, ktorý som nepoznal, ale ktorý sa pomaly vo mne spájal so spomienkami. Zarýval som dlhé nechty do jeho pŕs a nevedel som, či nenávidím viac jeho, alebo seba.

Môj Kjotaka... kto len to bol? Pamätám si malého chlapca a odmietam prijať, že sa zmenil na dospelého muža. Pamätám si sám seba, vystrájajúceho a smejúceho sa a odmietam prijať, že sa na muža mením tiež. A že takto, objímajúc jeden druhého, sme to zase my a je úplne jedno, kto tu akú rolu hrá. Že on je muž, ktorý berie a ja muž, ktorý dáva. Veď takto... s jeho dlaňami jemne hladiacimi môj chrbát... sa mi to možno zdá aj správne... možno pekné... možno krásne...

„Aju... ty si vyrástol...“

Smiech? Aký... krásny... Aký... bože, Kjotaka, je to možné?

Dvihol som pohľad a pozrel do jeho tváre. Nádherné... Vždy mal úžasné oči. Zelené ako dve žubrienky vyhrievajúce sa na slniečku, lesknúce sa po daždi. Vždy mal krásne vlasy, tmavé a husté, o málo dlhšie ako ostatní chlapci. Vždy mal... neodolateľné pery... zvádzajúce k bozku, k ďalším bozkom, moje ústa na jeho ústach, jazyk v jeho ústach, šiel by som tam dychtivo, horúco, pomaly...

Rýchlo som sa od neho odtiahol a nesmelo som sa usmial. Neviem, či si niečo na mne všimol a nemienil som mu dávať príležitosť. Na nič.

Dážď šumel ticho, vietor takmer nefúkal. Jemné pramienky vlasov na mojom čele sa pomaly hýbali, zachytávali na mihalniciach. Kjotaka sa rozpačito tiež odo mňa stiahol a prstami si prečesol husté vlasy.

„Odpusť mi to, nechcel som... aby to takto vyzeralo,“ usmial sa. „Tak hrozne dlho som ťa nevidel, vôbec nič som o tebe nevedel a zrazu ťa nájdem... tu...“

„Zrazu sa nájdeme. Tu...“ doplnil som ho s hanblivým úsmevom a podtónom niečoho, čo sa vo mne chvelo odkedy sa ma dotkli jeho ruky.

„Áno. Aju... príšerne sa hanbím za to, že vieš... načo som sem prišiel.“

„Uhm...“

A to ešte nevie, ako sa hanbím ja. Lebo to, že sem on prišiel, je nič. No tak má rád chlapcov, čo na tom, polovica mužov v Japonsku je taká. Prídu, vyberú si, zaplatia. Čo je v mojom prípade skoro to isté, až na vynechanie toho prostredného slovka. Ja si nikdy nemôžem vyberať. Moje telo znesie všetko. Je pravda, že niekedy sa mi ujde dobrý zákazník, mladý syn jakuzy či bohatý politik. Nebudem klamať, že sa mi to ešte nikdy nepáčilo. Ale keby som si mal vybrať, keby som si naozaj mohol vybrať, nešiel by som ani s jedným. Neviem, s kým by som šiel. Teraz na to určite nechcem myslieť.

„Asi mnou pohŕdaš...“

Och Kjotaka, nie... Nepohŕdam. Ja len... len...

„Bojíš sa ma?“

Moje oči sa odtrhli od pasáka, nenápadne nás z diaľky sledujúceho a zmätene sa upreli na muža predo mnou.

„Mali by sme... ísť...“ hlesol som.

Pochopil, čo mám na mysli, obzrel sa a potom sa uškrnul.

„Aju, snáď si nemyslíš, že by som... mohol...“

Mohol... Nemohol??

„Zaplatím aj keď... Neboj sa, nebudeš mať z toho zle.“

Takže ty... Nechceš? A čo... čo potom...

Kjotaka sa mierne usmial. Mala nasledovať odpoveď na moje nevypovedané otázky, na moje spýtavé oči, ale žiadna neprišla. Možno mi ju aj chcel dať, povedať, že sme priatelia a on by sa so mnou nikdy nemohol vyspať, ale... možno to nebola pravda. Medzi nami sa niečo dialo, netušil som čo, ale bolo to tam. Akoby sa vzduch menil, sladol, sťažel. Dýchalo sa veľmi pomaly, obozretne, človek sa bál vydať hlasnejší zvuk a zároveň túžil vzdychať. Nahlas a zhlboka, zo samých útrob svojho tela. Vzdychať, lebo ten, kto toto robí, je vzdialený len zanedbateľný meter. Len kúsok a už mám pocit, akoby sa ma dotýkal úplne všade. Pod šatami... úplne všade...

„Si tak krásny...“

Viem, že to musel povedať. Ale nemal. Viem, že sa inak nedalo, že naša vzájomná príťažlivosť sa vystupňovala do neznesiteľných rozmerov a on ako správny muž musel niečo spraviť, konať, aspoň o krok sa priblížiť k svojmu cieľu.

Problém bol v tom, že cieľom som bol ja. A aj keď som to cítil už predtým, toto potvrdenie ma vyľakalo už úplne.

Vrhol som naňho pohľad, ktorý napoly vyčítal, napoly sa topil v sladkej mláke preplnených túžob. Nemal si mi to hovoriť, boli sme kamaráti. Kjotaka... my už asi nie sme kamaráti...

V tú chvíľu som nevedel, čo si s tým počať. Ak som snáď kedysi dúfal, že môj starší brat sa vráti, práve som tú nádej pochoval. A ak som kedysi dúfal, že sa zjaví človek, ku ktorému by som mohol niečo cítiť, tak sa mi to práve asi splnilo. Viem, kto to bol, ale neviem, kto je to teraz. Bojím sa ho viac ako kohokoľvek iného. Lebo on si možno ešte pamätá niečo z môjho vnútra.

Pomaly som prešiel okolo neho, dávajúc mu možnosť, aby ma zastavil. Nespravil to. A tak som vyšiel do svojej izby, ľahol si uprostred nej na miesto, kde sa malo teraz konať niečo iné ako moje snívanie a zadíval som sa do stropu. Kjotaka. Čo si to spravil? Nezastavil si ma. Nestiahol k sebe, na seba, pod seba. Namiesto toho si ma nechal ísť. Určite si práve teraz berieš iného chlapca. Na jednej strane je to úľava, potvrdil si tým naše priateľstvo, priatelia sa predsa nepreťahujú. Na druhej strane... aj tak pretiahneš niekoho iného...

Zakutral som sa do diek a ticho som si vzdychol. Čo to bolo? Prečo zrazu chcem, aby som to bol ja, kto túto noc uvidí hasnúť oheň v jeho očiach?

‡…‡…‡

TO BE CONTINUED...


Zpět