Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

AV

+noritenshi+



Title: AV
Author: NoriTenshi
Warnings:všetkým, ktorým sa páči yaoi (vekové hranice už neurčujem, lebo by sa zase niekto urazil :D)
Pairing: len original characters
Summary: Vysokoškolák Chiko nemá peniaze a hľadá najrýchlejší spôsob, ako ich zarobiť...
Disclaimer: všetko patrí mne, nya ;)

Kapitola 1.

Divne to tam voňalo. Nedokázal som určiť čím. Ako vystrašená myška som sa obzeral okolo seba, muselo byť na mne dobre vidno, ako sa bojím. Muž s rukou okolo mojich ramien rozprával niečo, čo som si asi mal pamätať, ale nedokázal som ho vnímať. Previedol ma pomedzi korálkové závesy do miestnosti, ktorej jedna polka bola zahádzaná všemožnými vecami, možno niečo ako kulisami, zazrel som hlavne stoličky, zopár stolov a rôzne sfarbené rohože na zem. Po jednom zo stolov sa len tak bez ladu a skladu váľalo strašne veľa vecí, od ktorých som rýchlo odvrátil zrak. Akoby niekto vykradol sex shop. Alebo ho zriadil rovno tu. Myslím, že tam nechýbalo vôbec nič. Pravda, nemohlo chýbať.
"Nič si z toho nerob, že to robíš prvýkrát. Popravde, také typy ako ty sa predávajú najlepšie, takže je úplne jedno, čo budeš pred kamerami robiť."
Muž ma otočil tvárou k sebe a tentoraz s oboma dlaňami na mojich pleciach, mi pozrel do očí.
"Ešte si si to nerozmyslel?"
Áno, rozmyslel. Rozmyslel som si to po ceste sem už asi dvadsaťkrát. Ale vždy, keď som sa otočil, videl som len cestu späť. Späť som nikdy nemohol ísť, musel som kráčať vpred.
"Potrebujem peniaze," zašepkal som tak ticho, že ma ledva bolo počuť.
Muž sa usmial a rozstrapatil mi vlasy. Nedotklivo som si ich znova uhladil, učesať si hladký copík sa nedalo za dve sekundy, tak by nemal moju námahu ničiť. Keď chce, aby som vyzeral pekne.
"Potom si na pravom mieste. Za dobrý výkon zarobíš veľmi veľa."
Presnú sumu mi povedal už deň predtým do telefónu. Nikde inde by som nezarobil tak ako tu. A ja som potreboval dosť peňazí. Študovať medicínu a bývať sám v podnájme si vyžiadalo oveľa viac, než som čakal a predpokladal. Vlastne to bola moja hlúposť, že som si to nezrátal hneď na začiatku, ale teraz sa nedalo robiť už nič. Ak som nechcel byť vyšmarený z pekného jednoizbového bytíku na ulicu a rovnakým spôsobom z univerzity, potreboval som veľmi rýchlo získať peniaze. Inzerát na natáčanie porna bola moja posledná záchrana po mnohých iných márnych pokusoch.
"Počkaj chvíľu tu, už by mal byť každým okamžikom..."
Obzrel sa za seba, keď tresli dvere malého štúdia, v ktorom sme sa nachádzali. Nervózne som si vrazil ruky do vreciek nohavíc a napäto som zadržal dych. Ešte stále mi tak trochu nedochádzalo, čo sa chystám spraviť. A hlavne, s kým sa to chystám spraviť.
"... povedal si, že mi zavoláš!" doniesol sa k nám zvýšený, rozčúlený hlas. "Nie, že sa budeš dva dni predo mnou zatajovať! Kde si dočerta bol?!"
Niekto mu odpovedal, ale jeho tón bol oveľa tichší, takže som ho vôbec nepočul. Ich kroky sa pomaly blížili.
"Bol si s ňou, však?! Dobre to viem, nemusíš mi klamať!"
Koráliky zacinkali o seba, keď ich niekto prudko odhrnul. Nevdojak som cúvol, vycítil som nebezpečenstvo.
"Je to moja manželka," ohradil sa teraz počuteľný druhý hlas a do miestnosti vstúpil vysoký, dosť dobre vyzerajúci muž, vekom niečo okolo tridsiatky. Spravil som ešte jeden krok dozadu. Vyzeral nádherne, s čiernymi vlasmi vo veľmi vkusnom zostrihu, s prísnou, autoritatívnou tvárou dokonalých čŕt. Pozrel na manažéra, ktorý ma doviedol a spravil bezmocné gesto. Hneď za ním sa vyrútilo peklo.
"To ma nezaujíma!" vykríkol chalan, ktorý preletel korálikmi a zastal kúsok odo mňa. Akoby útočil na mňa, skoro som sa roztriasol. "Mal si byť so mnou, boli sme dohodnutí!"
"Že ti zavolám, viem..." odbil ho vysoký muž a nahol sa k manažérovi. "Prosím ťa, sprav niečo, musím už ísť."
Manažér odhodlane spravil krok k chlapcovi, ale ani on sa netváril veľmi odvážne.
"Shijo-kun, máš tu prácu..." povedal úplne nemanažérskym hlasom, skôr akoby ho o niečo ponížene prosil. Oslovený sa zvrtol k nemu a vrhol po ňom taký pohľad, až som sa začudoval, prečo z manažéra neostala len kôpka popola.
"Pozri, čakám tu iba na teba. Chlapci sú pripravení, kamery už skoro bežia..."
"Prosím ťa, nebuď teatrálny!" prerušil ho ostrý hlas a šibol pohľadom po okolí. Niekoľko ľudí sa tam naozaj už zbehlo a všetci pozerali naňho. Všimol som si, že vysoký tmavovlasý muž sa pri prvej príležitosti jeho nepozornosti nenápadne vytratil.
"Máme tu nováčika, potrebujem, aby si ho..."
"Nováčika?!" zreval chalan. "JA mám zaúčať nováčika?!"
"Shijo, viem, že to nerobíš s nikým iným len so Sato-sanom, ale raz by si..."
Videl som, ako chlapec pátra pohľadom po okolí. Stál som za manažérom, a tak ma nezbadal na prvý pohľad, ale stačilo spraviť krok bokom a zrazu ma zasiahla nenávisť tých najzelenších očí na svete.
"S babou?!" zjačal jeho príliš hlasný hlas a ja som takmer nadskočil. "Ja to mám robiť s dievčaťom?!"
Moje oči sa rozšírili šokom, aký som doteraz nezažil. Nestihol som ani nič vyjachtať na svoju obranu, keď sa manažér neúprimne rozosmial a priskočil ku mne.
"Nie je to dievča," rehotal sa. "Pozri."
A vytiahol mi tričko. V okamihu som bol červený ako rak a bleskovo som zamával rukami, aby mi spustil tričko späť na telo.
"To je nejaký dôkaz?" ohrnul pery zelenooký chalan predo mnou. "Môže to byť totálne plochá baba."
Otvoril som ústa, ale v hrdle som mal úplne vyschnuté. To mi ešte nikdy nikto nepovedal. Nevyzeral som ako dievča!
"Vyzerá ako dievča, máš pravdu," pripustil manažér a o mňa sa pokúsili mdloby. "Ale je preto strašne rozkošný, ešte sme tu niekoho tak pekného, teda až na teba, nemali."
"Sato-san je najkrajší!" vykríkol chalan a zvrtol sa na podpätku. "A ja to nebudem robiť s nikým iným, povedal som to už stokrát!"
Kým sa stihol manažér nadýchnuť, koráliky vydali úpenlivý zvuk, keď boli šmarené na stenu a rozcinkali sa pri spätnom páde k sebe. Stihol som zachytiť závan cudzej vône a bol preč.

Vydesene som sa otočil k manažérovi, ktorý si neprítomne utieral okuliare do košele.
"Ja..." začal som koktať. "Ja... predsa..."
"Nič si z toho nerob," mávol rukou. "Shijo je hnusný ku každému okrem jeho milovaného Sato-sana. Máme to s ním dosť ťažké. Chcel som natočiť práve vás dvoch, lebo by som to mohol predať ako umelecké dielo, ale tušil som, že to nepôjde, takže som zabezpečil náhradu. Ito!"
Z hŕstky debatujúcich ľudí sa oddelil chalan o niekoľko rokov starší odo mňa. "To ti nevyšlo," uškrnul sa na manažéra, ktorý sa naňho kyslo usmial.
Stál som tam a cítil som sa, ako keby som šiel na popravu. Začali debatovať o nejakej technike a potom ma ten Ito - vôbec si nepamätám, ako vyzeral - vzal k rohoži na zemi, kde boli prestreté pokrývky.
"Uvoľni sa," povedal mi. "Nebude to bolieť, toho sa neboj. Ale keby som ti robil niečo nepríjemné, pokojne ma udri."
Asi to malo byť smiešne, ale nesmial som sa. Vôbec som si nevedel predstaviť, do čoho idem, nikdy som žiaden sex nemal. Raz som sa bozkával, asi pred troma rokmi, s dievčaťom, ktoré priviedol môj kamarát presne za týmto účelom. Odvtedy som nič také neskúšal, nechcel som skúšať. Nebolo to príjemné.
A teraz som musel. Cítil som, ako sa kamery zamerali na nás a obe nás sledujú pekne zblízka. Chalan pri mne bol našťastie dosť skúsený. Vedel, ako napodobňovať bozky, ktoré mi vôbec nešli. Zavrel som oči a pokúsil som sa myslieť na niečo iné, keď ma začal vyzliekať. Mali pustiť aspoň nejakú hudbu, bolo tam príšerné ticho. Úplne všetko bolo počuť, každé zašušťanie látky, dych muža nado mnou, jeho pomalé stony... Nevedel som, čo sa odo mňa vyžaduje a tak som nič nerobil, len ležal a díval sa nad seba. Jeho ruky sa ma dotýkali, bolo to divne neosobné a studené, a jediné, čo sa so mnou dialo, bol len narastajúci strach. Zavrel som oči, aby som sa nemusel dívať do kamery, keď mi stiahol nohavice a začal trieť môj rozkrok. Nie, necítim to. Nevnímam to. Musím myslieť na niečo iné... Zelené oči... Svetlé vlasy... Tak strašne hlučný hlas... Vzdychol som zľaknutím, keď som ucítil, ako vzal môj penis do úst a začal ho sať. Telom sa mi rozlial zarážajúci pocit vzrušenia. Vzrušovalo to, lebo to vzrušovať muselo. Zaťal som nechty do pokrývky a stisol pery dokopy. Mal by som asi dávať najavo vzrušenie, ale nemôžem. Je to len pretvárka, nemôžem naozaj... Znova som sa strhol, keď mi zašiel medzi nohy prstom navlhčeným niečím lepkavým. Dvihol som hlavu a zdesene som sa naňho pozrel, no on sa len uškrnul a jemne ma zatlačil späť na podlahu.
"Nebude to bolieť," zašepkal mi znova do ucha a vrátil sa k mojim rozkročeným nohám. Kamera snímala stále len moju tvár. Neviem, kde bola tá druhá a nechcel som to vedieť. Skrčil som čelo a zaťal zuby, pripravil som sa na nevyhnutné. Mužov prst sa s rýchlosťou profesionála dostal medzi moje polky a náhle som ho ucítil v tele.
"Dosť..." zaprotestoval som slabo, ale nedokázal som sa ani pohnúť. Prst sa vytiahol, ale hneď opäť vtlačil dovnútra. Von a zase dnu. Nemôžem na to myslieť...
Nemyslel som na to. Len som čoraz zdesenejšie vnímal sám seba. Vzlykol som, keď sa k prvému prstu pridal druhý a ja som cítil, ako ich muž roztvára. Zastonal som, keď mi vydvihol nohy vyššie, aby mal lepší prístup. A potom som už len dýchal. Dýchal a dýchal, čoraz hlasnejšie a prudšie, keď do mňa vrážal a naše spájajúce sa telá vydávali nechutné zvuky. Stisol som päste a myslel na niečo iné. Zelené oči... zelené...
Trvalo to dlho, lebo to trvať dlho muselo. Zaplatili mi za hodinu. Muž sa nakoniec spravil na moje telo, pokropil ma horúcimi kvapkami. Odvalil som sa stranou, len čo som zbadal rozžiarený úsmev manažéra a pochopil, že kamery už nebežia.
"Výborné! Výborné!" tlieskal muž s okuliarmi a rozrušením si prechádzal v riedkych vlasoch. Všimol som si, že Ito ma utiera a vytrhol som mu papierovú vreckovku z ruky. Zmierlivo sa usmial a nechal ma, nech to dokončím, odišiel niekam dozadu. Dvihol som sa tiež, nohy sa mi zvláštne triasli.
"Akože sa voláš chlapče?"
"Hayashi Chiko."
"Hayashi-kun! Bol si perfektný! Ten vydesený výraz! Toto predám aj za... No, tu máš svoj podiel."
Toto bol divný svet, v ktorom nikomu nevadilo, že som nahý a spotený a každý môj krok vydáva mľaskavý zvuk. Muž mi triasol rukami a vtískal mi do nich zväzok bankoviek. Nepozrel som sa, koľko mi dal, balíček bol až desivo hrubý. Neviem, ako som sa dostal do spŕch.
"No čo?" uškrnul sa na mňa práve vychádzajúci Ito. Pozrel som sa naňho, na jeho ruky... jeho prsty... A naplo ma na zvracanie. Rýchlo som vošiel do sprchy, odložil peniaze a pustil na seba vodu. Dvihol som ruky k tvári, že zmyjem nepríjemný pot a s hrôzou identifikoval vôňu, ktorou to tu bolo celé nasiaknuté. Bezfarebnú vôňu lubrikantu...


Kapitola 2.

Nemohol som uveriť tomu, koľko peňazí mi dali. Nebolo to síce ani na jednomesačné nájomné, ale... za hodinu? Toľko? Nespamätával som sa z toho, čo sa stalo, ja som na to totiž odmietal myslieť. Niekde ma niekto natočil vo veľmi divnej chvíli. Je mi to jedno. Dôležité je, že mám peniaze. Po pár dňoch mi došlo, že ich potrebujem oveľa viac, ale stále som si nechcel pripustiť možnosť, že by som sa tam vrátil. Bolo to príliš ponižujúce. Nemysliteľné, aby som to zopakovalo. Potom sa ma nájomca spýtal, kedy už konečne zaplatím. A ja som pochopil, že nemám na výber.

"Je tu niekto?"
Iba vôňa, z ktorej sa mi robilo nevoľno. Nikde nijaký zvuk. Prešiel som korálkovými závesmi a vošiel do miestnosti, v ktorej sa natáčalo. Nikto tam nebol. Čo na mňa zabudli?
"Haló?"
Zazdalo sa mi, že za mnou sa niečo pohlo. Obzrel som sa a zadíval do vchodu k sprchám.
"Je tam niekto?" skúsil som znova, aj keď som už vedel, že odpoveď nedostanem. Pomaly som sa pohol. Nebol som zvedavá povaha a zvykol som byť ustráchaný. Sám v cudzom byte, kde sa diali viac ako neprístojné veci. Som úplne na hlavu, že som sem znova šiel?
Opatrne našľapujúc, pohol som sa do spŕch. Bolo tam nezvykle svetlo oproti minulému razu. Okno bolo dokorán otvorené, dnu prúdil svieži vzduch jedného z prvých, ešte stále zriedkavých jarných dní. A v tom okne... zelené oči...
"Čo tu vreštíš?" spýtal sa ma ticho a jeho hlas sa prirovnal v mojej hlave k tomu ujačanému tónu, ktorý som si pamätal z minula. Vôbec k sebe nepasovali.
"Ah... prepáč..." začal som zmätkovať, ako vždy. Okamžite som analyzoval, čo som spravil zle, kde som stúpil, kde stojím, prečo tu stojím...
"Ešte tu nikto nie je, musíš počkať na manažéra."
"Aha."
"Dáš si?"
Ponúkol mi balíček cigariet, ležérnym, ospalým gestom. Hneď som mal pred očami včerajšie učivo a predstavil som si, čo sa mu teraz odohráva v pľúcach.
"Chceš sa zabiť?" spýtal som sa, neuvažujúc nad tým, čo hovorím. Ako vždy.
"Možno," usmial sa a spravil až moc prudký pohyb rukou smerom von z okna. V okamihu som pochopil, že to, o čo sa mám báť, rozhodne nie sú jeho pľúca. V prvej chvíli mi to nedocvaklo, ale teraz som videl, že sedí v okne tým spôsobom, že jedna noha a ruka mu voľne hompáľajú vonku vo vzduchu. Boli sme dosť vysoko, ak by sa viac nahol... Chceš sa zabiť? Možno...
"Nechceš skočiť, však?" uistil som sa rýchlo.
"Čo ja viem? Práve o tom uvažujem," povedal a ja som zapátral po žarte v jeho hlase. Nebol tam. Chlapec unavene zavrel oči a oprel sa hlavou o rám. Vložil si cigaretu do úst a spustil obe ruky pozdĺž tela. Prešiel som si jazykom po suchých perách a opatrne som spravil pár krokov k nemu. Slnko dopadlo na jeho bledú tvár, stratilo sa v jeho vlasoch. Nebol Japonec, to bolo jasné na prvý pohľad. Tá plavá farba bola pravá, hoci v nej mal viacero vyťahaných peroxidových prameňov. Zľahka sa mu hýbali popri peknej tvári, jemne sa stáčajúc pod ušami. Za uchom mal zapravený takmer nebadateľný tenučký vrkôčik, zapletený a prichytený na konci červenou nitkou. Jej konce spadali k obrysom jeho brady, zdôrazňovali červený krúžok v jeho uchu.
"Skúsil by si ma zastaviť, ak by som chcel skočiť?" spýtal sa zrazu so zavretými očami.
Spravil som ešte krok k nemu, stál som od neho asi na meter. Ale aj tak som vedel, že by to bolo nanič. Chcel by som ho vôbec chytiť? Načo?
"Asi by som to nestihol," priznal som úprimne. Na pery mu vyskočil jemný úsmev, videl som, ako pomedzi viečka pozrel na mňa.
"Ty si nechcel skočiť? Po tvojom prvom raze..."
Rýchlo som uhol pohľadom, potláčajúc spomienky, na ktoré som nechcel myslieť. Možno by som skočil, keby som na to myslel. Určite by som tu nebol druhýkrát.
"Povedz, aké to bolo?"
"Čo aké bolo?"
"Tvoj prvý raz... Keď ti Ito strčil prsty do zadku."
Tvár mi zaliala červeň, cítil som ju ako oheň. Ruka mi vyletela, mimovoľne som si upravil rozpustené vlasy.
"Koľko ich bolo? Jeden, dva...? Tri?"
Teraz pozeral priamo na mňa a jeho pery boli zvláštne vlhké. Akoby sa len teraz niečoho napil. V strede boli červenšie než bývalo zvyčajné, akoby zjedol maliny alebo jahody, alebo si proste dal rúž. Nervózne som po ňom pozrel.
"Dva..." šepol som ticho.
"Čo si pritom cítil?"
"Nič..."
Nenávidel som sa za to, ako ticho môj hlas znie práve vtedy, keď by mal byť smelý.
"Ale no tak... Prvýkrát má človek pocit, akoby sa doňho snažilo dostať niečo, čo tam vôbec nemá čo robiť. Nemám pravdu?"
"Ja neviem..."
"Veď si to zažil..."
Do očí sa mi tlačili slzy. Nech padne - želal som si. Nech sa šmykne a padne dole!
"No tak... Alebo si naozaj dievča? Nemal sa čoho Ito chytať?"
"Nie..."
"Tak ukáž, ukáž, daj si dole nohavice..."
"Nedám..."
Naklonil sa späť do miestnosti, hľadiac na mňa rozšírenými očami. Čo bol opitý? Sfetovaný? Nech ma nechá na pokoji...
"Daj si dole nohavice."
"Nie..."
"Tak potom ti neuverím, že nie si baba. Chalan nemá také veľké oči."
Veď sám máš také - vzlykal som v duchu. Tiež by si vyzeral ako dievčatko, ak by si sa netváril ako odporný, hnusný, neznesiteľný...
"Stiahni si ich. Prosím. Ukáž sa mi..."
"Nie!!"
Cúvajúc som narazil do steny a zvrtol som sa. Oči som mal zaliate slzami, nič som nevidel. Vykríkol som. Kričal som naňho. Moje NIE sa ešte stále ozývalo za mnou v sprchách a ja som sa ako slepý vyrútil von.
"Tu si," usmial sa manažér. "Stalo sa ti niečo?"
Pribehol som k nemu ako k svojej záchrane, skoro som naňho skočil. Za mnou zazneli kroky a manažér sa zamračil.
"Vystresoval si tohto chlapca, Shijo?" povedal prísne, nie však dosť na to, aby som si nevšimol, že jeho prísnosť je káranie síce neposlušného, ale milovaného žiaka.
"Ja?" ozval sa arogantný hlas. "Chcel ma prehovoriť, aby som mu dal a potom ma skoro zhodil z okna."
Manažér ma pritiahol k sebe za ruku, lebo videl, že nemám ďaleko ku kolapsu.
"Keby si si nevymýšľal..." zamrmlal a objal ma takým tým upokojujúcim objatím otca. "Poď," zašepkal mi. "Dáme si spolu čaj a potom začneme..."

Začali sme a pokračovali. Znova som bol tam, kde minule, so mnou chlap, ktorého som nevnímal. Nemyslel som na nič, pokúšal som sa v duchu opakovať si prednášku, ktorú som sa učil po ceste sem. Jednotlivé písmenká mi skákali pred očami, nedávali žiaden zmysel. Videl som, ako mi manažér za kamerami niečo naznačuje a ďalej za ním stojí ten chalan a pozerá sa. Silno som zažmúril oči, ignorujúc akýkoľvek príkaz, ktorý sa mi chystal naznačiť. Chcem ísť preč. Pustite ma. No tak... to nie...
"Stop!"
Neznámy chlap, z ktorého som si všimol jedine to, čo mal medzi nohami, sa nado mnou narovnal a obzrel sa.
"Čo je, šéfe?"
"Si slepý, Nagase?!"
Niekto sa prihrnul k nám a surovo odstrčil chlapa stranou. Chytil ma za ramená a potriasol mnou.
"Hej. Hej, Hayashi... si v poriadku? Prečo plačeš?"
Otvoril som uslzené oči a uprel ich na svoju záchranu. "Pre-prepáčte..." vykoktal som. "Ja..."
Manažér ma dvihol do sedu a zašiel rukou medzi moje nohy, na zadok. Ticho som znova zhíkol. Prezrel si prsty, ale nič podozrivé, až na kopu lubrikantu, na nich nenašiel.
"Prosím ťa, už ma tak neľakaj," zamračil sa na mňa podozrievavo. "Vyzeral si, akoby si omdlieval bolesťou."
Koktal som ospravedlnenia, keď ma postavil na nohy a prehodil cezo mňa deku. Cítil som sa strašne, už som sa ani tak nehanbil tým, čo som pred chvíľou robil, ako tým, aký som nemožný. Prečo som to vlastne nedokázal prestáť? Veď minule to šlo. Prečo len...
"No tak tu nečum, Shijo!" vykríkol manažér. "Aj tak je to celé tvoja vina, úplne si ho vytočil!"
Sadol som si do kútika a pritiahol deku na seba. Ten Shijo na mňa už ani nepozrel, rozosmial sa a začal sa o niečom doťahovať s manažérom. Úplne na mňa zabudli, sedel som tam, pokúšajúc sa spamätať ani neviem z čoho. Chcel som zmiznúť, ale bál som sa upútať znova na seba pozornosť. Našťastie sa začali venovať úplne niečomu inému. A potom prišiel Sato.

Shijo sa okamžite rozžiaril, akoby doňho strčili nové baterky. Vrhol sa na vyššieho muža a doslova sa mu zavesil okolo krku. Skoro mi vypadli oči, keď som sledoval, ako mu vnútil svoje pery a začal sa s ním bozkávať takým spôsobom, aký som doteraz nevidel ani vo filme. Na malú chvíľu sa všetci zastavili a pozerali na nich, na pár sekúnd sme ostali ako zhypnotizovaný. Sato pritisol Shija k svojmu urastenému telu a stisol mu rukou malý pevný zadok. Shijo sa napäl rozkošou a vo chvíľkovom tichu ich bozky bolo doslova počuť. Plavovlasý chlapec ticho zastonal a ošuchol sa o mužovo telo dôrazným, dráždivým spôsobom. Rýchlo som odvrátil oči.
"Manažér..." zaznel Shijov udýchaný hlas. "Tak pusti kameru..."
Prudko som na nich znova pozrel, neveriac tomu, čo počujem. Manažér luskol na kameramana a ten sa pustil do práce. Všetci sa zamerali na dvojicu stojacu uprostred miestnosti, avšak tentoraz z čisto profesionálneho hľadiska. Viac ako kedykoľvek v živote som túžil zmiznúť, alebo aspoň nabrať tú odvahu a dvihnúť sa, jednoducho odísť. Ale bol som zbabelec. Alebo som len zbabelectvom zakrýval sám pred sebou fascináciu, ktorá sa ma zmocnila pri pohľade na to, čo predo mnou robili.
Jasné, bolo to len porno. Sex, ktorý niekto natáčal. Zdalo sa mi však, že som nikdy nevidel nič prirodzenejšie. Ani nie tak od Sata, ten bol proste ako stroj. Dostal pod ruky niečo príjemné a mäkké a to ho nakoplo k činnosti. Avšak Shijo... ten vyzeral, akoby sa jednoducho miloval. Len tak. So svojou láskou. Nič ho nedokázalo vyrušiť. Skrýval svoje telo pod Satovým, takže takmer nebolo vidno, čo tam robia, avšak stačili sprievodné zvuky. Z jeho ťažkých stonov a zvrhlých prosieb sa mi motala hlava. Rozmýšľal som po celý čas, či má zavreté tie svoje zelené oči, alebo ich na Sata upiera. Neviem, prečo to bolo také dôležité vedieť. Ale jedine myšlienka na to ma dokázala odpútať od iných, oveľa horších.
Vôbec neviem, ako dlho som tam sedel a kedy sa to skončilo. Bol som ako v tranze, keď som sa obliekal a manažér mi vravel, nech si nič z dneška nerobím a nech prídem znova. Myslím, že som mu to sľúbil. Po tom, čo sa so mnou pokúšal rozprávať aspoň štvrť hodinu, sa za mnou ako posledným zavreli dvere a ja som vyšiel do chodby. Zbehol som pár schodov a vrazil do brány. No neotvoril som ju. Lebo ešte predtým som začul čudné zvuky.

Po schodoch sa dalo ísť ešte nižšie, zrejme do pivnice. Len samovrah, masochista, šialenec alebo niečo veľmi podobné, by sa tam pokúšal ísť v tejto tme. Neviem, či som bol ešte stále nejako zblbnutý sexuálnymi scénami tam zhora, ale pomaly som sa otočil a zaváhal.
Zdola išlo vlhko a zima. Išiel odtiaľ strach. A vzlyky.
Roztriasli sa mi ruky a telom mi prebehla nepríjemná triaška. Si akože vadný? - spýtal sa môj mozog, keď som spravil pár krokov späť do budovy. Lenže asi som bol a ani môj rozum mladého lekára mi v ničom nepomohol. Lebo ja som ten hlas poznal.
Šiel som po schodoch dole ako námesačný. Všetko vo mne zmĺklo, hlava, city, všetko. Proste som len šiel a zdesenie sa na mňa lepilo studeným potom. Vzlykanie bolo čoraz bližšie a bližšie. Mrazilo ma až v špiku kostí príšernými predstavami, nemal som asi pozerať toľko hororov. Zišiel som z posledného schodu a rozhliadol som sa. Pri stene oproti mne čupela akási postava. Jej vlasy boli v tme skoro biele.
"Shijo-kun?" hlesol som.
"Kto si?" šepol, trochu odmietavo, ale aj on ustráchane.
"Hayashi," odvetil som. "Nepamätáš?"
"Nie."
"Tam... tam zhora... Dnes... stretli sme sa v sprchách."
"Aha..."
Sklonil hlavu opäť na kolená. Poobzeral som sa vôkol seba a odhalil len neprehliadnuteľnú tmu. Začal som mať dosť vážne obavy o svoju, a teda o našu bezpečnosť. Rýchlo som si čupol k nemu.
"Shijo-kun, poď niekam inam..."
Siahol som naňho a moja ruka sa položila na jeho plece. Ucítil som, ako sa chveje a mojim telom prešiel zvláštne teplý pocit. Náhle som sa cítil ako s malým dieťaťom, ktorému treba pomôcť a to bolo dosť zarážajúce, lebo v mojom živote som to býval vždy ja, komu iný museli pomáhať.
Zrazu niekde niečo buchlo, akoby hlbšie v útrobách pivníc. Mnou úplne myklo a Shijo vyletel na nohy. Prudko siahol po mojej ruke a zovrel mi ju. Vidieť paniku a omračujúce zľaknutie v jeho inokedy arogantných očiach, mi úplne stačilo. Zvrtol som sa a vlečúc ho za sebou, vyrazil som hore po schodoch. Srdce mi bilo ako splašené ešte aj keď som vybehol z domu a s ním v závese prebehol pár metrov, pod najbližšiu lampu. Až tam som sa zastavil a on prudko vrazil do mňa.
"Prečo..." začal som bezvýznamnú otázku na to, čo to malo znamenať, no on ma rýchlo prerušil.
"Vezmi ma k sebe. Prosím..."
Vyjavene som naňho pozrel a otvoril ústa. Potom som pocítil, že ma stále drží za ruku. Že ju doslova gniavi. Váhavo som prikývol.


Kapitola 3.

Bolo by to ráno ako každé iné. Ak by som sa zobudil zachumlaný vo svojich pokrývkach. Ráno ako každé iné, ak by moje prvé myšlienky patrili škole. Ak by sa okamžite nezvrtli k tomu, čo sa stalo včera večer.
Rýchlo som sa posadil z deky, rozprestretej na zemi a pretrel si rozospaté oči. Nie, to sa mi predsa muselo snívať. Váhavo som pootočil hlavu. Tak fajn. Nesnívalo...
Môj byt bol malý, vlastne to bola len jedna miestnosť, do ktorej sa vtesnalo pár pokrýviek na zemi a malý stolík, pri ktorom sa sedelo na zemi. Bolo tu miesto akurát tak pre jednu osobu, teda ak sa nerátalo, že do tých pokrývok by sa zamotali aj dvaja. Ale aj tak to bol malý priestor na to, aby vedľa mňa spal niekto cudzí.
Trochu neveriaco som sa zadíval na obrysy chlapčenskej postavy pod ľahkou prikrývkou. Na blonďavé vlasy, pokrývajúce vankúš. Na jemné prsty, položené pri tvári: bledej a mierumilovnej v spánku. S perami v strede mierne sčervenenými, akoby mu tam niekto spravil bodku rúžom....
Rýchlo som sa postavil a v pomykove som šiel na druhú stranu miestnosti ku kuchynskému kútiku. Ku kuchyni to malo samozrejme ďaleko, mal som tu akurát tak pultík, na ktorom sa dalo variť a umývať riad, nič viac.
Nezastrel som večer ani závesy, dovnútra už dopadali intenzívne slnečné lúče. Bol som včera úplne mimo. On sa tak bál... a bol taký nešťastný... Bál sa a bol nešťastný zároveň, ako psíča, čo nájdete niekde na ulici. Nedokážete ho odkopnúť, aj keď vás len chvíľu predtým nepekne pohrýzlo.
Vzal som ho domov, lebo očividne nevedel, kam má ísť. Viem, že som mu ponúkol teplé mlieko a on ho vypil. Potom som mu ponúkol vlastnú posteľ. Videl som, že ho v tej chvíli napadlo tisíc vtipných poznámok, čo iné by sa od porno herca dalo aj čakať. Lenže ani jednu z nich nevyslovil, osprchoval sa a ľahol si. Zaspal. Ja som zaspal neďaleko neho. Úžasné... čo to malo všetko znamenať?
Zadíval som sa von oknom do studeného, slnečného rána a otázky ma zaplavili ako prudký príliv. Čo som to spravil? Bol predsa ku mne taký hnusný, tam v tých sprchách, vtedy som ho znenávidel na celý zvyšok svojho života. Bol tam taký, akí obyčajne bývali ku mne všetci. Okamžite vytušil moju plachosť a neschopnosť brániť sa a zaútočil bez toho, aby som mu na to dal zámienku. Tak, ako to robili vždy všetci. Preto som vlastne nemal takmer žiadnych kamarátov a jediný, kto u mňa z času na čas prespával, bola moja sestra. Škola bola pre mňa všetko. Alebo lepšie povedané, povolanie, na ktoré som sa pripravoval, bolo celým mojim životom. Pomáhať ľuďom, liečiť ich... Bolo to niečo z týchto potrieb, čo ma donútili pomôcť včera aj jemu?
Neprítomne som otvoril chladničku a vybral poloprázdnu krabicu mlieka. Napil som sa rovno z nej. Potom ma upútal pohyb na posteli.
Dosť dlhú chvíľu som sa tváril, že ho nevnímam, absolútne som netušil, čo mám teraz spraviť. Nepovedali sme si večer ani slovo. Vôbec sa nepoznáme, je to akoby som si do bytu doviedol prvého bezdomovca, ktorého nájdem na lavičke v parku. Teda s tým rozdielom, že ten bezdomovec by nevyzeral tak ako on. Tak cudzokrajne... divne... Viem, že sme si už v Japonsku dávno zvykli na cudzincov, ale predsa stále ostávali ako tí "iní". O dosť iní.
Naveľa som sa priblížil k pokrývkam na zemi a donútil sa na ne pozrieť. Tváril sa, že spí. Ale po chvíli môjho postávania na jednom mieste, pootvoril oči. Prešiel si rukou po tvári a položil ju znova na vankúš.
"Dobré ráno," povedal som, lebo nič iné nebolo vhodné.
"Dobré..." zašomral a nepohnute sa na mňa zadíval. Do zelenkastých očí mu padali bledé pramene vlasov. Vrkôčik s červenou šnúrkou na konci sa mu prilepil na ústa.
"Budem musieť ísť do školy," pokúsil som sa o nenútený tón, ale vyznelo to presne tak, ako nemalo. Akoby som ho vyhadzoval. Unavene sa posadil, deka skĺzla k jeho bokom, znova si rukami ošmudlal tvár.
"Jasné," povedal. "Už padám."
Nevedel som, ako som chcel, aby to dopadlo, vlastne mi bol akýkoľvek koniec ľahostajný, ale predsa len... To, že sa ani nenapil, ani nezašiel na záchod, proste si len narovnal pokrkvané šaty a s tichým pozdravom za sebou zabuchol dvere, asi nebol práve happy end. Teda... Celé toto nebolo happy.

Počas všetkých prednášok v škole som uvažoval nad tým, čo sa mu stalo, prečo včera plakal a prečo ma požiadal, aby sa mohol ísť ku mne vyspať. Ako je možné, že nemohol svoju prosbu adresovať nikomu inému, len chalanovi, ktorým pohŕda, a ktorého vôbec nepozná. Veď predsa mal toho Sata... Ale koniec koncov, veď ani neviem, čo medzi sebou majú. Možno to bol práve Sato, pre koho plakal... Ktovie. Asi by mi to malo byť jedno a mal by som v škole naozaj dávať pozor. Včera som sa ani neučil, zanedbávam to odkedy chodím do toho bytu natáčať.
Hneď po škole som sa vybral za sestrou. Potreboval som myslieť konečne na niečo iné a bolo mi jasné, že učeniu dnes zase veľa nedám. Maki bola ešte v práci, ale tam som za ňou chodieval najradšej. Detský domov, v ktorom robila opatrovateľku, stál na kraji mesta. Hneď za ním začínali rozsiahle lúky a trochu ďalej aj lesy, Maki tam rada deti vodila. Chodieval som za ňou často, ale ona za mnou rovnako, mali sme predsa len jeden druhého, rodičia umreli pri autonehode. Býval som donedávna spolu s ňou a jej manželom a trvalo mi dosť dlho, kým som sa zmohol na vlastné bývanie. Maki o tom spočiatku nechcela ani počuť, ale ja som vedel, že im nemôžem byť na krku naveky. Raz, zrejme už čoskoro, si založia rodinu. Pre mňa v nej už nebude miesto.
Ako obyčajne, nemala na mňa veľa času, no to som od nej ani nechcel. Usadil som sa v kúte miestnosti a pozoroval som, ako ukladá deti k popoludňajšiemu spánku. V ich spálni bolo vždy ticho, rušené len tichými klábosiacimi hláskami, či utajovaným smiechom. Maki chodila pomedzi postieľky a uisťovala sa, že deti majú všetko, čo potrebujú. Naprávala padnuté perinky, kárala tých neposlušnejších, hladila tých, čo už spali. Všimol som si, že sa pristavila pri jednej ležiacej postavičke a prešla dlaňou po blonďavých vláskoch. V okamihu som mal pred očami iné blonďavé vlasy, jemne sa stáčajúce pod ušami, a telo mi zaplavil neobvyklý pocit. Nervozita. Jediná myšlienka naňho a uvedomujem si, že vlastne naňho myslím po celý čas... Ktovie, kde je. Čo robí. Kto to vlastne Shijo-kun je...?
"Neostaneš ešte?" pýtala sa Maki, s milým úsmevom ma vyprevádzajúc k dverám.
"Nie, prepáč, ale musím sa učiť."
Vybehol som z budovy detského domova celý roztržitý, vediac, že sa Maki za mnou pozerá. Asi ešte nikdy som takto nezdrhol. Veď som nebol pri nej ani hodinu. Ale zrazu som nedokázal obsedieť na jednom mieste...

Šiel som domov pešo, nechcel som míňať peniaze ani na metro. Zdalo sa, že ich mám teraz po tých dvoch natáčaniach dosť, ale dobre som vedel, ako rýchlo sa dokážu minúť. V lete som si chcel zaplatiť prax v ordinácii, ktorá patrila k detskému domovu, Maki vravela, že mi to pomôže vybaviť. Asi by som sa len pozeral, ale aj to mi stačilo k nadšeniu. A celkovo, zrazu sa začali vynárať všelijaké iné veci. Možno by som si mohol kúpiť niečo nové na oblečenie, nech nabudúce pred kamerou nevyzerám ako looser. Peniaze sa určite zídu. Čím viac, tým lepšie...
Hlavou mi vírili zmätené myšlienky, už znova som myslel na to, že nechať sa ešte pár krát niekým pretiahnuť, by za tie peniaze predsa len nebolo až také strašné. Viem, na také veci som nikdy nemal ani len pomyslieť. Lenže už som na ne myslel. A už som ich robil. No a popri tom všetkom... myšlienka na to, že možno znova uvidím Shija, bola zvláštne znepokojujúca a zvláštne... vábivá...
Vábivá?
Zastal som na opačnej strane ulice pred vchodom do môjho domu.
Myslel som už zase naňho?
Neveriaco som sa zadíval pred seba.
A na koho myslí práve on?
Chlapec, postávajúci pri bráne môjho domu, sa zadíval mojim smerom. Stál som a nedokázal som spraviť ani krok. Stál som a on sa na mňa pozeral, zvláštne skúmavo, až príliš hodnotiaco. Po niekoľkých minútach si zrejme uvedomil, že sa nepohnem a nedokončím svoj návrat domov a tak vykročil ku mne. Prešiel cez cestu, nezrazilo ho žiadne auto. Zastal na obrubníku pri mne, neprepadol som sa pod zem. Zahľadel sa na mňa a jeho zelenkasté oči skĺzli po mojej postave. Nezrútil sa svet. Nepadol naňho meteor, ani nezaútočili mimozemšťania. Boh, Alah, Budha, žiadna vyššia moc sa nerozhodli skoncovať so mnou. Všetci sa na mňa vykašľali a nechali ma tam stáť. Zmeraveného, určite začervenaného a neschopného jediného zvuku. Žeby som predsa len dokázal povedať ahoj? No, nie. Namiesto toho viem veľmi krásne čumieť na pramienok svetlých vlasov, ktorý sa mu zachytil v červenom krúžku v uchu...
Chvíľu vyzeral, že tiež nevie, čo povedať. Ale to sa mi muselo určite len zdať, lebo niekto ako on určite nepoznal rozpaky.
"Ty si Chiko, však?" spýtal sa ticho.
Prikývol som, nepohol by mnou ani buldozér.
"Ja som Shijo," zareagoval na moje pokývnutie hlavou. "Shijo Tetsuya."
Super. A čo akože teraz? Čo tu preboha robí, čo chce? Prečo sa mi predstavuje? Možno... no, bola by tu možnosť, že sa mi chce poďakovať za ten včerajšok a za moju teplú posteľ. Ale do čerta, už len to spojenie "teplá posteľ" ma núti znova sa červenať!
"Mal by som pre teba jednu ponuku," pokračoval nenútene, v jeho očiach však už bolo vidno niečo ako pobavenie. Jasné, musím vyzerať ako totálny pako! A on sa mi teraz vysmeje, tak ako to spravil predtým!
"Poznám jedného chlapíka, ktorý by chcel nafotiť taký trochu... hm, vyzývavejší kalendár pre pánov. Hľadá niekoho presne ako ty. Mladého, pekného, takého... vábivého..."
Vábivého?
Očervenel som ako rak, avšak ešte viac ako z jeho slov to bolo z jeho pohľadu, z toho, ako si ma premeral a jeho očami sa mihlo niečo... nie, vôbec to nebolo zvrhlé, nechutné, nebolo to ani také, ako sa na mňa pozerali v štúdiu a pri natáčaní. Nepozeral sa tak na mňa Ito ten prvýkrát, ani ten bezmenný chlap druhý raz. Nepozeral sa tak manažér. Pozeral sa tak len on. Akoby v jednu sekundu v jeho zornom poli, v jeho myšlienkach a v jeho pocitoch, nebol nik iný, iba ja...
"Bude to len fotenie, pôjdem tam s tebou," pokračoval v rozprávaní tak plynule, akoby tá jedna sekunda zaváhania nikdy neexistovala. Jedna sekunda, ktorá možno mohla, možno vôbec nemusela zmeniť môj život. Nakoniec to bolo aj tak všetko len na mne. To rozhodnutie. Určite sa dá tipovať, čo som mu povedal. A vôbec som nevedel, či je moje áno založené na potrebe celkom nenáročne zarobených peňazí, alebo na tom, že tie peniaze očividne potrebuje on...

Fotili sme sa s Maki často krát. Steny jej bytu boli doslova obité rámikmi s našimi fotografiami. Myslel som, že fotenie nič nie je a tak mi to rozprával aj Shijo, či Tetsuya - vôbec som nevedel, ako ho mám volať - počas celej cesty do ateliéru umelca. Bol tak skvele oblečený, že tentoraz som si zaumienil naozaj časť, alebo aj všetky tie peniaze obetovať len na svoju garderóbu. Jeho biele nohavice a biela ľahká košeľa vyzerali ležérne, ale museli stáť dosť veľa, strih bol perfektný a podľa najnovšej módy. Pestrofarebná šatka, ktorú mal okolo krku, dokonale kazila imidž nevinnosti - vyzeral v tom presne tak, ako som si predstavoval jeho osobnosť. Navonok anjel, vo vnútri skazený. Skazený anjel.
No, skazený som sa cítil ja, keď som v priestrannom, svetlom ateliéri, zistil, čo mám robiť. Ujo umelec, vyzerajúci akoby znásilnenia boli len jeho koníčkom a v skutočnosti sa venuje niečomu oveľa tvrdšiemu, mi spolu s ódami na môj oblý zadok, tenké lýtka a štíhle boky, podstrčil niečo, čo mohla byť možno vojenská uniforma. Ak by sa na vojne nosili maskáčové kraťasky, pod nimi nič a navrch možno nejaké tielko. Kovové náramky, reťaze okolo krku a poriadne rozstrapatené vlasy. Nezabudnime samozrejme na líčidlá, ktoré keď sa pretrú vlhkými tampónikmi a rozmažú po celej tvári, robia dojem, akoby som aspoň hodinu plakal. Pre koho to mal byť ten kalendár? Pre normálnych mužov??
Postavil ma pred natiahnutú zelenú maskáčovú látku, nastavil na mňa svetlá. No a potom už len zneli jeho rozkazy, ktoré sa nedali neposlúchnuť. Vystrč na mňa zadok, maličký. Perfektne, pomaly si dvíhaj tieločko. Úžasný si, tak si rozopínaj rázporok. Gate ku kolenám. A na štyri. Ľahni a rozkroč nohy. Poriadne od seba. Teraz na brucho...
Cítil som sa, akoby ma ten foťák znásilňoval. Nechcel som vedieť, aké priblíženie tam má nastavené a aké detaily fotí. Snažil som sa - hlavne zo strachu, čo by sa stalo, ak by som sa snažiť prestal. A trošku kvôli tomu, že som vedel, že Shijo, Shijo Tetsuya za tým foťákom tiež niekde stojí a celé toto pozoruje. Pokúšal som sa na to nemyslieť. Ale keď sme skončili, už to nešlo.

Vyšli sme z dverí a ja som si ešte stále upravoval svoje veci, akoby snáď záležalo na tom, že teraz, oblečený, musím vyzerať dobre. Bolo to úplne na smiech, veď ma predtým videl skoro nahého a nakoniec, veď ma videl nahého predtým pri natáčaní. Navyše, už sa na mňa skoro ani nepozrel. Z balíčka, ktorý za mňa dostal od toho šialenca s foťákom, oddelil zopár bankoviek a podal mi ich. Nemohol som si nevšimnúť, že si ponechal väčšiu časť, ale nič som na to nepovedal. Len som sa mu zahľadel do očí a vôbec neviem s akým zámerom, som sa len pozeral. A on sa pozeral na mňa. Očarujúca zeleň jeho dúhoviek sa mi rozpíjala pred očami. Voňal ako práve opršaná tráva. Sviežo.
"Bol si dobrý," počul som jeho hlas. "Niekedy môžeme znova spolu niečo podniknúť."
A potom som počul jeho kroky, keď bežal rýchlo po schodoch nadol, takmer bez rozlúčky, stískajúc v ruke zväzok bankoviek. Asi ich naozaj potreboval. Asi ich potreboval rýchlo. Trochu trpko som si uvedomoval, že ma použil na ich získanie a takmer ničím sa mi za to neodvďačil, no akosi mučenícky mi to bolo jedno. Pomohol som mu. Záleží ešte na niečom viac?
Za mnou vrzli dvere ateliéru a ozval sa pobavený, zachrípnutý hlas umelca, ktorý podľa mňa najradšej fotil niečo, čo malo od trinásť do štrnásť a ruky spútané za hlavou:
"Čakáš tu na mňa, princezná?"
Letel som dole schodmi tak rýchlo, až som sa skoro zabil. No, možno som sa tam zabiť mal. Lebo od toho fotenia to so mnou začalo ísť dole vodou.


Kapitola 4.

Nikdy som si neuvedomil, aké je v mojom byte ticho. Ležal som so zavretými očami, deku až niekde pod bradou a rozmýšľal som, prečo to tak je. Ulička, ktorá viedla k domu, bola slepá, nechodili po nej žiadne autá. Navyše, mal som okná do dvora, na ktorý nikto nechodil, neviem, možno sa naňho ani nedalo dostať. Nikdy som to neskúšal.
Malú chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že by som mohol objaviť tajné dvere vedúce na dvor, dokonca som sa postavil a vykukol z okna, no nič prevratné tam vidieť nebolo. Len malý dvorček, dláždený rozpadávajúcimi sa kachličkami, cez ktoré hojne prerastala tráva, skrývajúca odhodené predmety. Povzdychol som si a otočil som sa späť do svojho tichého bytu. Ak aj tento dom má nejaké tajomstvo, určite to nebudem ja, kto ho objaví. Pretože ja by som sa mal zaoberať prozaickejšími problémami. Napríklad tým, či dnes napíšem v škole písomku alebo nie.
Už týždeň som chodil do školy bez toho, aby som si dovolil nejakú myšlienku na čosi iné. Teda, nedovolil som si ju, ale samozrejme, čo je zakázané, na to sa stále myslí, takže tak to vyzeralo aj so mnou. Strhával som sa uprostred prednášok na to, že mám hlavu opretú o ruku a neprítomne hľadím do okna. Začínal som blúdiť na dobre známych školských chodbách. Nebolo to tým, že by som myslel priamo naňho, to ešte nie. Ale myslel som na natáčanie, na fotenie, na peniaze, na všetky okolnosti, ktoré viedli mňa k tomu, aby som to robil a podobné, ktoré museli k tomu viesť jeho. Uvažoval som nad tým, kedy tam znova pôjdem a rozmýšľal som, kto tam bude a aký scenár mi manažér vymyslí. Bude to už môj tretí krát a ak tam bude Shijo... Ale nie, počul som ho minule, že to nerobí s nikým iným len so Satom. Bolo to docela logické, ak k nemu niečo cítil, je jasné, že to nechcel robiť s inými. A už vôbec nie s takým nemehlom, ako ja... Veď by som sa skôr pocikal od strachu, než ho nechal priblížiť sa ku mne...

Šiel som tam tento krát trochu smelšie, lebo som už vedel, čo môžem očakávať a čoho sa nemusím obávať. Nikto mi tam nechce ublížiť. Len ma chcú natočiť.
Manažér sa potešil, akoby ma nevidel rok a nielen týždeň. A hneď začal plánovať, čo so mnou urobí. Trochu kriticky si premeral moje jednoduché čierne nohavice a bielu košeľu zo školskej uniformy a okamžite mi prichystal červené tričko s bielymi fľakatými nápismi a krátke biele nohavice, ktoré som ledva natiahol cez zadok. Vypol mi moje trochu dlhšie čierne vlasy do vyššieho copíku a predné pramene mi nechal padať do očí. Zhodnotil, že by som si mal dať prepichnúť uši, ale po mojom zhrozenom výraze to nechal tak. Nevedel som, s kým to budem robiť, ale manažér určite chystal nejakú pikošku, videl som, ako si medlí ruky. Veľmi som dúfal, že to nebude Shijo. Takmer som sa modlil, aby neprišiel, nedokázal som si predstaviť, čo by som robil, ak by predsa... S ním by to bolo iné, tak iné ako len mohol byť rozdiel medzi sexom za peniaze a sexom pre sex. Nie, nepripúšťal som si to, ale fakt bol, že som ten rozdiel už cítil...
Keď som začul jeho hlas medzi dverami, na malú chvíľu sa o mňa pokúsili mdloby. Hneď za ním však zaznel hlbší, mužnejší hlas, otrávene mu odpovedajúci:
"Nie je to jedno?"
"Nie je to jedno!" vykríkol Shijo tak, až všetci v miestnosti, teda manažér a dvaja kameramani, spozorneli. "Prečo si neprišiel, vieš, že to bolo pre mňa dôležité!"
"Prosím ťa, Tetsuya, bolo to jedno posedenie. Vieš, ako také veci neznášam!"
"Lenže práve o to posedenie šlo! Čo myslíš, im nestačia len papiere a peniaze, musia nás vidieť a..."
Korálkové závesy sa odhrnuli a dnu rozvážne vošiel Sato-san. Výkvet mužnej krásy a sily, v čiernom obleku, na očiach ešte stále čierne okuliare. Za ním sa tradične vrútil Shijo, odhŕňajúc si z tváre zamotané pramene svetlých vlasov. Vyzeral, akoby ho poriadne prefúkal vietor. Alebo akoby sa ráno neučesal. Každopádne, vyzeral... dobre... A prestal rozprávať v polovici vety, presne vtedy, keď sa naše oči stretli.
V tichosti som sa pomodlil malú ďakovnú modlitbičku k manažérovi za to, že ma už stihol prezliecť z mojej nepríťažlivej uniformy do niečoho, čo bolo určite sexi. A odvážne. Zvrhlé. A... príťažlivé... Ak by sa v jeho očiach vedeli odzrkadľovať písmenká, možno by tam toto bolo napísané.
Shijo na počudovanie všetkých stíchol a zabúdajúc na to, že sa hádal so Satom, hodil rukou smerom ku mne.
"Tento tu čo robí?"
Manažér sa zamračil, ja som rýchlo sklopil oči, snažiac sa nečervenať.
"Tento tu, mimochodom menom Hayashi-kun, si sem prišiel zarobiť. Čo sa o tebe povedať asi nedá."
Shijo sa otrávene uškrnul, pokladajúc jeho vyhrážky za súčasť konverzácie a namyslene prehodil:
"Ja viem, ako sa Chiko volá. Nemali sme dnes ale natáčať my?"
"Pokiaľ viem, mal prísť natáčať Sato-san. To, že si jeho večný prívesok, bohužiaľ ovplyvniť neviem," odsekol mu manažér.
A bolo mi to jasné. Shijovi tiež. Znova sme na seba pozreli a znova sme sa bleskovo odvrátili. Ten, kto tu dnes bude mať sex, budem ja. A bude to Sato-san.

Sato-san bol pravdepodobne majstrom erotiky, lebo to, čo so mnou robil, bolo hotové umenie. Nikdy by som neveril, že by ma niečo takéto mohlo vzrušovať, ale pri ňom som proste nemal na výber. Vedel presne, kde sa ma má dotýkať, jeho timing nepoznal konkurenciu. Keď do mňa - dokonale pripraveného - vošiel, myslím, že som zavzlykal rozkošou. Nemienil som sa nechať unášať, ale toto bolo nad moje sily. Tá testosterónová bomba nado mnou ma zrovnala so zemou, akoby nikdy žiaden Chiko neexistoval a nemalo byť po ňom už ani pamiatky.
Ako tak som sa spamätal až v sprche, pod prúdom horúcej vody. V mojej mysli však nebolo žiadne wow, žiadne ohúrenie, ja som si len racionálne a trochu unavene uvedomoval, že som sa prvýkrát spravil s mužom. Či to bolo dobré? Áno, bolo. Dosť dobré. Možno to bolo súčasťou môjho života už dlhšie. Ale konečné poznanie toho, aký to je pocit, so mnou spravilo malú, sotva postrehnuteľnú zmenu. Zdalo sa mi, akoby som za tých pár minút o niečo dospel...

Strhol som sa, až keď sa o okraj mojej sprchy niekto oprel. Okamžite som spustil ruky nadol, zakrývajúc svoje intímne miesta, aj keď asi nič smiešnejšie som spraviť nemohol. Videl ich už každý. Každý, jeho nevynímajúc.
Shijo sa na mňa uškrnul a natiahol ruku, skúšajúc teplotu mojej vody. Nemienil tam za mnou vhupnúť, teda aspoň som v to dúfal, bol kompletne oblečený.
"Shijo-kun," hlesol som, pokúšajúc sa o rovnakú nenútenosť ako on. Dvihol som ruky znova k vode, tváriac sa, že sa oplachujem.
"Aké to bolo so Satom?" spýtal sa ma a ja som zapátral v jeho hlase po nenávisti. Nebola tam. Možno trocha sarkazmu, ale aj ten sa jeho očami gumoval.
"Také... dobré..." odvážil som sa priznať a hneď som sa červenal. "Pre-prepáč, ja viem, že vy dvaja..."
"Čo my dvaja? To, že spolu žijeme neznamená, že budem teraz žiarliť na jeho prácu."
Oni spolu žijú? Hm...
"Neboj sa, neprišiel som ti tu robiť žiaden výstup. Naopak, mohol by som ťa pochváliť, zlepšuješ sa."
"Naozaj?" špitol som, pokúšajúc sa odosobniť od toho, o akej práci a akých výsledkoch v nej sa to tu bavíme.
"Vážne. Práve preto... mal by som pre teba zase nejaký job..."
Zase. Tak ako minule. Niekam ma postaví a...
"Vlastne by to bolo pre nás oboch."
Zastavil som sa v pokuse vypnúť vodu. Už som mal dosť toho postávania pred ním nahý, dosť jeho kradmých pohľadov, ktoré sa pokúšali neblúdiť po mojom tele, no aj tak to neúmyselne robili.
"Pre nás... akože..."
"Je to niečo lepšie, ako toto tu. A výnosnejšie. Vysvetlím ti to, chceš?"
Natiahol ruku a vypol vodu za mňa. Jeho mokré prsty sa prešuchli popri mojich a mnou jemne striaslo. Výnosnejšie? Myslím, že na to som vôbec nemyslel, keď som prikyvoval. Skôr na to, že je to niečo pre nás dvoch spolu...

Ďalší deň večer som sa až po ceste dozvedel, čo ma čaká. Na malú chvíľu som sa pozastavil nad tým, či idem zo seba vážne spraviť štetku, ale potom som to hodil za hlavu. Zarobíme. Pobavíme sa. Keď mi Shijo viazal okolo krku svoju farebnú šatku a uisťoval ma, že mi to svedčí, nemyslel som už takmer na nič z toho, čo by si myslel normálny, triezvo uvažujúci mladý muž. Vedel som, do čoho idem. Napriek tomu som necúvol.
Toho mafiána vraj Shijo poznal už dlhšie a doteraz za ním chodil sám. Tentoraz mu za nehorázne prachy prisľúbil, že privedie kamoša. Netušil som, aké pravidlá si dohodli, ale postarší, nebezpečne vyzerajúci pán, sa mi zdal, že si ma takmer ani nevšíma. Zaviedol nás do svojej honosnej spálne, zatiahol závesy, zapálil sviečky. Pri dverách ostal stáť po zuby ozbrojený muž, ale nikto okrem mňa si ho tuším nevšímal. Pán sa usadil do kresla a Shijo si mu sadol na kolená. Dostal do ruky pohárik tmavočerveného vína a po chvíli usrkovania ma pohľadom privolal k nim. Sadol som si na operadlo kresla a Shijo mi sám nalial iskrivú tekutinu do rovnakého pohára. Poslušne som sa napil, pričom ma obaja pozorovali. Mafián s prvým záujmom. Shijo temne, s privretými očami. Trochu váhavo som odložil dopitý pohár stranou a Shijo sa na mňa usmial. Niekde hlboko v mojom bruchu zahrial neznámy, nástojčivý pocit. Keď sa plavovlasý chlapec sklonil k pánovým ústam, vybuchlo to vo mne v prskavých iskričkách. Možno som sa trochu opil z toho pohára silného vína. Možno mi stačil pohľad na nich...
Stačilo mi pár pohľadov, aby som pochopil, čím sa Shijo živí. Šlo mu to tak ľahko, akoby to robil z úplne prirodzenej vášne, presne tak, ako vtedy so Satom. Znova by som neveril, že to je hrané, keby som to tentoraz nevedel. Poriadne pána mafiána nažhavil a ten potom prirodzene siahol po mne. Stiahol ma k sebe na kolená, takže som sa na širokom kresle musel tisnúť úplne k Shijovi. Nie však nadlho, lebo ten klesol na zem a začal pánovi rozopínať nohavice. Robil to dlho, kým mne mužove skúsené ruky zachádzali pod tričko a pokúšali sa cez šatku láskať moje hrdlo. Vzdychal som skôr preto, lebo som sa už naučil, že to treba. Preto, lebo Shijo vzdychal tiež. A počuť jeho vzdychy bolo asi také, akoby ma donútili vypiť nie pohárik, ale celú fľašu toho vína. Muž mi začal trieť rozkrok, stonajúc tým, čo s ním robil Shijo tam dole a ja som sa nešetrne zadrapil do jeho hrude. Možno tým, že sa mu to nepáčilo, alebo tým, že chcel ešte viac, zhodil ma zo svojich kolien nadol k môjmu kamarátovi, ktorý usilovne lízal to... to, čo sa asi práve chcelo aj odo mňa.
Bol som opitý a bolo jedno, čím a prečo. Motalo sa mi pred očami, keď som sa vrhol k tomu, čo mi Shijo prirodzene ponúkol a začal som to lízať rovnakým spôsobom, ako on predtým. Nemal som z toho žiadne pocity, to preto, lebo všetky pocity som mal len z neho. Cítil som ho vo svojej tesnej blízkosti, jeho sviežu vôňu zmiešanú s niečím ťažkým, čo ma udupávalo, nedokázal som sa poriadne udržať ani v sede. Zrazu sme sa k mužovmu rozkroku naklonili obaja a začali ho lízať každý z jednej strany.
Keď sa naše jazyky v usilovnej námahe dotkli prvýkrát, zahmlilo sa mi pred očami. Nie je to schválne - hovoril som si. Nie, len sa tomu nedá vyhnúť... Ucítil som Shijove pery tesne pri svojich a o malú sekundu znova. Neprestával som, ani keď ma prudko chytil za lakeť a zaryl mi prsty doňho. Nemohol som prestať. Vo víre zbesnených pocitov som nevedel, o čo mi ide, či si chcem naozaj splniť svoju úlohu, zarobiť si peniaze naozaj poctivo tým, že to tomu pánovi urobíme takmer obaja dokopy, alebo o úplne niečo iné. Keď sa však naše jazyky v tej úpornej práci dotkli znova, nebolo už nič z toho podstatné.
Shijo sa zrazu narovnal a vrhol sa priamo na moje ústa. V okamihu som ním bol preplnený, jeho sviežosťou a ťažobou. S tichým vyhŕknutím som klesol na koberec pod jeho váhou a s takmer nadľudskou námahou som sa prinútil otvoriť oči a pozrieť sa, ako sa jeho ústa dvíhajú od mojich, sprudka vydychujúc. Bolelo to, pálčivo to bolelo dole v bruchu, keď sa nado mnou chvíľu držal a jeho pekné rysy sa sťahovali rovnakou neznesiteľnou bolesťou. Akoby ste sa chceli na niekoho vrhnúť a roztrhať ho a pritom vás držia železné reťaze. Túžite klesnúť do jeho náručia, vybuchnúť v tom teple, ktoré vás už teraz gniavi, ale nesmiete. Nesmiete, proste nie!
Ústa ma pálili ako veľká, živá rana, pľúca nedokázali spracovávať kyslík, keď sa odo mňa Shijo s námahou dvihol a posadil sa znova k mužovi, v okamihu vybíjajúc dravú túžbu na ňom, takže im to trvalo obom možno tak pol minúty a boli hotoví.
Skrútil som sa do klbka, pokúšajúc sa stlmiť tú driapucu a volajúcu bolesť a tuho som zaťal päste. Prejde to. Prejde...
To som však ešte nemohol vedieť, že toto neprejde už nikdy.


Kapitola 5.

Nasledujúce týždne som strávil v akomsi divnom svete. Chodil som do školy a snažil som sa učiť, kedy to len šlo. Celý zvyšný čas som zarábal. A bolo jedno, kde, ako a s kým. Shijo mi už po predchádzajúcej skúsenosti nezháňal žiaden job, na ktorom by sme boli zainteresovaní obaja. Neviem, či sa zľakol, ja som bol teda zmätený poriadne. Nemyslel som si o ňom nič, skôr som sa desil seba samého a toho, čo ma začínalo spaľovať. Nevedel som definovať, čo sa so mnou deje. Ani čo sa deje s ním. Lebo už ma nikdy nedonútil, ani sprostredkovane nie, k prostitúcii. Všetko, čo mi zohnal, boli prevažne fotenia. Nejaké párty, na ktorých sme robili spoločníkov, väčšinou na vysokej úrovni, medzi snobskými pánmi, z ktorých by sa mi nikto neodvážil navrhnúť niečo viac a ak aj hej, tak vždy veľmi rafinovane a skryte. Je pravda, že väčšinu prachov za to zinkasoval on a ja som si dosť intenzívne uvedomoval, že ma využíva, ale pokúšal som sa na to nemyslieť. Rovnako ako som nemyslel na ten bozk.
Chalani na mojom mieste by sa asi zmenili na niekoho namysleného a arogantného, na niekoho ako bol on, ale moja povaha tvrdohlavo ostávala plachá a ustráchaná. Milá a poddajná. Shijo si zo mňa začínal robiť srandu, že práve to tých chlapov na mne priťahuje. Že som ako zvieratko. Ako krehká kvetinka. Ako niekto, koho chcete len uložiť do postele a dívať sa na jeho spánok... Občas som ho mal plné zuby, keď sa mi posmieval. Ale o dosť častejšie som k nemu cítil divú príchylnosť, niečo, čo cítite k staršiemu bratovi, k senpaiovi, či ochrancovi... Neskamarátili sme sa, tak sa to nedalo nazvať. Nemôžete sa skamarátiť so svojim pasákom, nech by ste to označenie skrývali za bohvieaké iné mená, tak ako som to robil ja. Nevedel som o ňom stále takmer nič, len to, že žije so Satom v nejakom prenajatom byte a že Sato je zrejme ženatý a Shijo je preňho len taká bokovka, ktorú si vydržiava. Nevedel som ani, či je s takýmto životom spokojný, ale nikdy by som sa neodvážil sa ho spýtať.
Napriek tomu všetkému, niečo medzi nami sa prehlbovalo. Rana, ktorú mi spravil, sa nikdy nezahojila. Len sa prekryla jemnou chrastičkou, ktorá sa odlupovala pri každom náhodnom dotyku...

Akurát ten večer mi volala Maki, že som sa u nej už strašne dlho neukázal a preto som letel za ňou a od nej hneď na dohodnuté stretnutie.
Shijo ma už čakal a kriticky preletel pohľadom moje oblečenie. Trochu nervózne som si upravil nové džínsy a obtiahnuté bielo-modro páskované tričko s dlhým rukávom, cez ktoré som mal prehodenú vestičku, obšitú kožušinkou. Môže byť? Jeho úsmev, jemne hladiaci roztápajúce sa miestečko v mojej mysli a možno aj na mojom tele, mi potvrdil, že vyzerám senzačne. Dokonca sa k nemu hodím, lebo on má síce bielu košeľu, ale ako atrament tmavú šatku, ležérne prehodenú okolo hrdla. Budeme spolu ladiť. Aj keď na párty, na ktorú ma viedol, na tom v podstate nezáleží.
Ani nezáležalo, lebo sme sa hneď na začiatku stratili jeden druhému. Vyzeralo to na niečo bujarejšie, než som bol zvyknutý, vekový priemer zúčastnených nepresiahol tridsiatku. Už po prvej hodine sa niekomu podarilo opiť ma, čo bolo síce trochu hrubé, ale ja som sa nebránil. Dokonca ani tomu, že do mňa liali ďalej, poslušne som pil a pil... až kým som sa neocitol zavretý v izbe, hodený na posteli a len sťažka vnímal doliehajúci hluk zvonka. Niekto ma už aj vyzliekal, bránil som sa len chabo a automaticky. Myslím, že by som ani nezaregistroval, že to na mne niekto robí, ledva som počul, keď sa rozrazili dvere a známy hlas niečo rozzúrene kričal.
"... nezaplatil si! Čo myslíš, že na to máš?!"
Potom niečo ako: "Okamžite z neho zlez!" A niekto ma obliekal a ťahal preč. Všetko sa so mnou točilo a myslím, že som sa vonku povracal. Potom si už nič nepamätám. Ani to, ako som sa ocitol doma.

Som doma, napadlo ma ako prvé, keď som sa prebudil. Je tu ticho, nepočuť nič z ulice. Len treštenie v mojej hlave. A... tiché zvuky, ktoré neviem identifikovať a ktoré tu väčšinou nie sú...
S námahou som pootvoril oči a ticho som zastonal. To som tomu dal. Preskočilo mi? Dobre predsa viem, aké následky má prehnaná konzumácia alkoholu, navyše keď človek nie je navyknutý. No v poslednej dobe robím všetko proti zdravému rozumu, takže sa ani nečudujem... Ale čo tie zvuky?
Nadvihol som sa na lakťoch a pozrel doprava ku kuchynskému kútiku. A takmer som opäť padol späť. Pri platničke stál štíhly chlapec opásaný mojou zásterou a niečo usilovne miešal. Plavé vlasy mal zopnuté do copu - prvýkrát som mal možnosť obdivovať dokonalé kontúry jeho tváre. Pozrel po mne a žiarivo sa usmial.
"Nemusíš vstávať, donesiem ti raňajky do postele."
Zviezol som sa naspäť na vankúš a rukami som si zakryl tvár. Asi sa mi sníva. Alebo čo to je... Čo tu robí? A ako som sa tu ocitol ja? Je možné, že v noci...
Už len pri tej myšlienke sa mi rozhorela celá tvár, normálne som to cítil pod rukami. Ale to by som si snáď pamätal. Snáď nejde mať sex so Shijom... oprava: milovať sa so Shijom a... a láskať sa s ním... a... Nie, to nejde! To by som si musel pamätať!
Počul som, že si prisadol ku mne, niečo zavoňalo ako praženica. Neochotne som si stiahol ruky z tváre a pozrel po ňom. Shijo sa rozosmial.
"Pre urovnanie dilemy v tvojich očiach: nie, nespali sme spolu."
Začal sa smiať ešte viac, keď videl, že trafil do čierneho. "Ale skoro si sa vyspal s niekým iným, mal by som asi dávať na teba väčší pozor. Hlavne na to, čo piješ."
Žmurkol a vtisol mi do rúk rozvoniavajúci čaj.
"Pi toto, to ti spraví dobre."
Napil som sa horkasto-sladkého nápoja, teplo sa mi okamžite rozlialo hruďou spolu s pokojom. Nespali sme spolu. To je dobre. Či?
"Chiko, už ti niekto povedal, aký si rozkošný, keď si v rozpakoch?"
Očervenel som ešte viac, ani nie tak kvôli tým zo žartu vysloveným slovám a jeho novému smiechu, ako kvôli tomu chvejivému podtónu, ktorý za tým bol cítiť. Uťahoval si zo mňa tak, ako vždy. Zrazu ma však napadlo niečo zvláštne. Uťahoval si zo mňa niekedy naozaj?

To ráno bolo príjemne hrejivé, preplnené jeho smiechom a samými zvukmi. Keďže som sa moc nemal k tomu, aby som vstával, ľahol si on ku mne a kecal niečo snáď celé dopoludnie, až kým som neusúdil, že už mi hlava treští viac z neho ako z nejakej opice. Napokon som sa vydriapal z pokrývok a vyhlásil som:
"Musím sa učiť."
Ticho, ktoré zavládlo, mi okamžite vlepilo facku, ktorú som si nemohol dať sám. Preboha! Presne takto som ho predsa vyhodil minule! Nemôžem to spraviť znova, nie, hlavne preto, lebo chcem, aby...
"Ale ty môžeš ostať," vyhŕkol som bleskovo a zvrtol som sa naňho. Ležal na mojom lôžku a z jeho vážneho výrazu sa nedalo čítať, čo si myslí. Oči mal zúžené natoľko, až som si zrazu všimol, že nemajú presne ten dokonalý guľatý európsky vzhľad, aký by mali mať. Ale kým som sa nad tým stihol pozastaviť, ticho sa spýtal:
"Naozaj?"
Bol by som si fakt vlepil, keby som tam bol sám, za tie neuvážené slová. Snažiac sa ich odčiniť, naklonil som sa k nemu a dlaňou som prekryl jeho ruku.
"Naozaj," hlesol som skoro prosebne. Veď sa o mňa postaral. Mohol ma tam nechať, nech sa so mnou deje čokoľvek. Mohol som sa zobudiť ráno v cudzej posteli a s oveľa väčšou bolesťou, akou bola tá, ktorá sa vo mne znova vzmáhala. Dotknúť sa ho. Pohladiť ho. Tak veľmi by som... chcel...
"Ostaň, Tetsu-kun," vyhlásil som, placho sa sťahujúc, aby si nevyložil tú moju ruku na jeho príliš drzo, ani to oslovenie, ktorým som ho doteraz nenazval. Ešte chvíľku ma zadumane pozoroval, ale potom ma jeho pekné pery obdarili žiarivým úsmevom.
"Tak dobre. Choď sa ale učiť..."

Shijo bol u mňa dva dni, nemal sa k odchodu a ja by som už nikdy nepovedal nič, čo by mu vnuklo túto myšlienku. Fakt bol, že som sa s ním zrazu cítil perfektne. Ten chalan, ktorý ma na začiatku ponížil, bol preč. Rovnako ako Chiko, ktorý zo seba nevedel dostať slovo. Vlastne som zistil, že sme sa tak k sebe chovali preto, lebo sme sa nepoznali. A hoci sme sa spoznávať začali už dávnejšie, nikdy sme ešte nedostali takú dávku vzájomnej spriaznenosti, ako teraz. Neviem, kde bol, keď som chodil do školy, ale podľa výsledkov jeho práce mi to prišlo, že bol len nakupovať a potom varil. Upratovaním mojej izby sa moc nezaťažoval, ale ani nebolo treba, tá bola vždy dokonale vydrhnutá, nedokázal som žiť v neporiadku. To, že sa ku mne nasťahoval, žije za moje peniaze a využíva ma ešte viac, ako doteraz, bol síce fakt, ale tak nepodstatný, že mi vôbec neprekážal. Tetsuya ho totiž dokázal úžasne zakryť. A niektoré veci sa proste nedajú robiť ani z vypočítavosti.

Spánok bol asi to jediné, čo pri ňom nebolo príjemné, prvé dve noci som totiž skoro vôbec nespal, striehnuc na každý jeho pohyb, zvuk, na hocičo. Mať ho vedľa seba, cítiť všetko, čím voňalo jeho telo, bolo na mňa trochu priveľa. Tretiu noc som bol možno už moc unavený na to, aby som sa trýznil tým, že sa nesmiem ani pohnúť, možno som si však už začínal naňho zvykať. Zaspal som hneď po jeho tichom oyasumi nasai, ktoré vždy robilo bodku za jeho všetečnými otázkami a mojimi čoraz unavenejšími odpoveďami. Ani neviem, čo som mu tento večer rozprával, možno niečo o Maki a jej manželovi. Asi hej, lebo sa mi potom o Maki snívalo, o tom, ako sme boli malí a napriek protestom rodičov často spávali v jednej posteli. Ako sme sa k sebe túlili... Bolo to také reálne, že som mal naozaj pocit, že sa k niekomu túlim...

Otvoril som oči do hlbokej noci a ešte hlbšieho ticha. Chvíľu som sa ešte pasoval zo spánkom, ktorý mi ťažko zatláčal viečka, ale niečo iné bolo neodbytnejšie. Tá ruka okolo môjho pásu. Moja, spočívajúca na útlych bokoch. Teplý dych, nečujne skĺzavajúci po mojej tvári.
Náhle som sa mykol a pokúsil sa odtiahnuť, no jeho prsty sa mi vryli do poodhalenej pokožky na boku a zastavili ma.
"Nechaj tak, Chiko..." zašepkal do mojich vlasov, s nosom vnoreným do nich.
Zdesenie ma oblialo ľadovým potom, nemohol som ostať nepohnute ležať. Aspoň som sa pretočil, otočil som sa z toho, čo zavádzalo k nadvihnutiu úst pod jeho ústa, k nemu chrbtom. Neviem, či to bolo lepšie, ležal som teraz pritisnutý zadkom do jeho lona, ale aspoň som ho už neobjímal! Objímal už len on mňa, jemne ku mne doliehajúci, s rukou opatrne upravujúcou deku na mojich bokoch. Trochu váhavo ju položil znova okolo môjho pásu a zastavil môj ďalší pokus, nenápadne sa od neho odtiahnuť.
"Ostaň," šepol tichunko, ako upokojujúcu prosbu, ktorá mi nemala niečo rozkazovať, vlastne ma o to ani neprosil, len mi dával najavo, že nemusím zmätkovať. Možno som sa v spánku k nemu privinul, ale on ma prijal. A pri ňom... Je tak mäkko a teplo. Cítim síce srdce až kdesi v hrdle, ale aj to sa upokojuje. Ak by niečo chcel, už to spraví. Má na to túto sekundu. A ďalšiu. Čas mu beží, je veľmi ľahké premeškať tú pravú chvíľu. Ale ak by ma teraz, v tomto mojom chaotickom zdesení, chcel posunúť pod seba, asi by som ho začal kopať. No on to nerobí. Len jeho prsty ma takmer nebadateľne hladia cez deku na bokoch. Tá pravá chvíľa už prešla, znáša sa na mňa takmer snový pokoj.
"Tetsu..."
"Spi, Chi-chan."
Tuším sa usmievam. Ak by teraz chcel so mnou spať, bolo by to prirodzené. To, že to nechce, vytvára sladké tušenie, pre ktoré sa dokážem k nemu primknúť tesnejšie a zovrieť jeho ruku na mojich bokoch. Tma nás dôverne zahaľuje tajomstvom, ktoré sa nikto nedozvie. Možno ho ani ráno nebudeme spomínať. Ostane len nám a noci...


Kapitola 6.

Opäť som vstal až po ňom, tak ako vždy doteraz. Začínal som ho podozrievať, že má nastavený budík a z nejakej záhadnej príčiny mi chce vždy prichystať raňajky. Vyšmochtal som sa z postele a po krátkej občerstvujúcej návšteve kúpeľne, som si prisadol k nízkemu stolíku, kde už raňajkoval a bez slova hľadel do novín, rozprestretých pred ním. Usadil som sa oproti nemu a siahol som po pripravenom jedle. Dvihol som si ho k ústam a zadíval som sa naňho.
Nikdy ma nič tak nehrialo, ako ten pocit. Myslím, že skôr, ako ma začal vzrušovať, vyvolával vo mne tento sladký zasnený stav, ktorý ma vždy nútil usmievať sa. Hľadieť naňho bez prestania, študovať každý jeho pohyb, každú linku jeho peknej tváre. Obdivovať jeho pleť s nepatrným nádychom opálenia. Nos, taký skoro japonský. Ústa, namaľované jemnou pastelkou s tmavšou červeňou uprostred. Oči... bože, jeho oči... Také...
Naklonil som hlavu na bok, nemo študujúc jeho krásu. A konečne som si to naozaj všimol, to, čo už aj minule trochu upútalo moju pozornosť. Fakt nemal úplne cudzokrajné oči. Mali niečo z japonského mandľového tvaru, možno málo, ale predsa len...
"Čo sa na mňa pozeráš?"
Jeho nežný úsmev oplatil môj pohľad tak priateľsky, že som sa ani nezľakol. Sklopil som oči do šálky a ticho zamrmlal:
"Ty si mal nejakých japonských predkov?"
"Mal," odvetil so samozrejmosťou, akoby presne vedel, čo sa spýtam. "Moja stará mama bola Japonka." Na chvíľu sa odmlčal, ale keďže usúdil, že sa aj tak budem pýtať ďalej, čo by som sa aj pýtal, pokračoval:
"Vydala sa za Švéda, odsťahovala sa do Európy, tam sa narodil môj otec."
"A..."
"Rodičia zomreli, tak som sa dostal späť do Japonska," prerušil ma úplne prirodzene. "Spolu so starou mamou, po ktorej mám aj meno. Tá bohužiaľ tiež už niekde skáče v obláčkoch."
Začal sa smiať, veľmi premyslene mi nedovoľujúc s ním ani na chvíľku súcitiť. Znova som zahryzol do chutných raňajok, ktoré pripravil a s povzdychom, ktorý zaznel len v mojej hlave, som si pomyslel, že chcem, aby ostal u mňa dlhšie. Aspoň do ďalšej noci... Možno som mal cítiť trpkosť z toho, že som preňho len ďalší zdroj obživy, ale všetko to šlo popri mne, akoby som bol hluchý a slepý, nemysliaci. Že bol ku mne milý len preto, lebo som ho namiesto Sata vydržiaval teraz ja? No a? Myslím, že to boli práve tie prvé dni jeho prechodného pobytu u mňa, počas ktorých som sa do Shija zamiloval...

Večer som si k nemu líhal, akoby som už teraz bol námesačný. Rozmýšľal som, či sa to isté deje s ním, ale až na ten úsmev, s ktorým ma pozoroval, sa z neho nedalo nič vyčítať. Zvláštne, ale ešte stále som nemyslel na to, že by sme mohli spolu spať. Na ten bozk, ktorým ma vtedy dávnejšie u toho mafiána takmer zabil, moja myseľ tvrdohlavo odmietala spomínať, ako nechcete myslieť na niečo príliš silné a intenzívne, lebo by ste sa od toho nedokázali odpútať a nedokázali by ste normálne žiť. Medzi nami bola stále vzdialenosť, ktorá nás držala v bezpečí. Nešlo o fyzické veci, lebo dotyky... Dotýkali sme sa, lebo on si ma s krutou samozrejmosťou privinul hneď k sebe a zaboril si tvár do mojich vlasov. Dotýkali sme sa, keď som sa k nemu tisol so šialenou spokojnosťou čerstvej lásky. Tá vzdialenosť bola inde, v našich mysliach. Postupne sa plnila, deň za dňom, plnila sa nebezpečnou sladkosťou, náhodnosťou, letmosťou, všetkým, čo hrozilo vybuchnúť pri prvej vhodnej príležitosti. Ale my sme si dávali pozor. Akoby sme ani jeden nechceli to vákuum porušiť a vyhodiť nás oboch do povetria. Stačilo škrtnúť zápalkou. Lenže potom by bol všetkému koniec. A bolo by treba stavať niečo nové, oveľa zložitejšie a náročnejšie, než bolo to začínajúce priateľstvo a prítulnosť, ktorú sme si doposiaľ dávali najavo. Myslím, že sme na to ešte ani jeden nemali. A tak sme okolo seba chodili po špičkách. Len naše pohľady boli čoraz dlhšie a hlbšie. Šťastnejšie.

Skúškové obdobie sa blížilo, ani som si to neuvedomil a už som sa zapisoval na prvé predmety. Hneď na začiatok som si dal to najťažšie, nech to mám čo najrýchlejšie za sebou. Posledné týždne som učeniu moc nedal, vláčili sme sa so Shijom po kinách a parkoch, keď nás nikto nevidel, dokonca sme sa občas chytili za ruky. Cítil som sa ako zaľúbený školák, ale tým som predsa aj bol, takže na čo sa hrať, život bol krásny. Keď som bol donútený učiť sa zrazu dňom a dokonca nocou, bezstarostnosť nášho vzťahu trochu pominula. Shijo začal tráviť viac času bezo mňa, nevedel som, kam chodí, ale nepýtal som sa. Dôležité bolo, že večer bol vždy doma a tíšil moju nervozitu. Asi som bol strašne naivný, alebo dokonca hlúpy. Myslel som, že nič, okrem toho môjho sveta neexistuje, bolo to tak predsa vždy doteraz. Vtiahol som ho doňho a zabudol pritom, že on má úplne iný život...

Deň pred tou zatiaľ najťažšou skúškou v mojom živote sa mi zdal akýsi zadumaný, takmer som zabudol na vlastnú nervozitu, keď som ho videl ležať tvárou k stene ako bez života. Sadol som si zaňho, opatrne siahajúc na jeho rameno. Prešiel som mu po ňom prstami, cítiac jemné, dotieravé mravčenie, prechádzajúce mi z ruky do celého tela.
"Neboj sa, Chi, spravíš to..." zamraučal ticho a pretiahol si ruky za hlavou so zvláštnym povzdychom. Pretočil sa ku mne a usmial sa, no jeho úsmev zastieral sotva badateľný smútok v jeho očiach.
"Spravíš to," zopakoval, posadil sa ku mne a pohladil ma po tvári. Zadíval sa mi do očí, nepohnute sme na seba hľadeli pár minút, dýchajúc čoraz plytšie a nebadateľnejšie. Zdalo sa mi, že zeleň jeho dúhoviek je niečím zakalená. Prestala byť rozjasaná. Akoby ho ťažila nejaká povinnosť...
"Tetsuya?" spýtal som sa nechápavo. "Stalo sa niečo?"
Nemal som žiaden dôvod pýtať sa ho niečo také a on to nemusel vôbec pochopiť. Lenže on to chápal, predsa len bolo niečo, čo sa skrývalo za jeho náhlou zmenou. Tajný žiaľ. Niečo, čo som mohol vidieť, ale nesmel som to vedieť...
Náhle ma chytil za plece a naklonil sa ku mne. Mykol som sa dozadu, trvalo mi pár sekúnd, kým som pochopil, čo chce. Že chce... Srdce sa mi rozbúchalo, zažmurkal som, ale opatrne som sa znova narovnal. Tak dobre. Okej. Veď... veď k tomuto mohlo raz dôjsť a hoci neviem, či to chcem, či to naozaj už chcem, tak...
Shijo sa len pousmial môjmu chaosu a obozretne priložil pery k mojim. Automaticky som privrel oči. A potom už len vnímal. Jemný nátlak jeho úst a trasúce sa zovretie jeho ruky na mojom ramene. Horúčavu, keď som pootvoril pery. Víriaci sa svet, keď mi zašiel medzi ne a jedným dlhým, pevným bozkom vtlačil potvrdzujúcu pečať pod všetky naše pocity.
Podoprel som sa rukami, aby som dokázal otvoriť oči a nepadnúť dozadu. Spýtavo na mňa hľadel, akoby sám nevedel, čo teraz ďalej. Alebo čakal nejakú odpoveď. No čo som mu mal povedať? Milujem ťa?
Kričalo to celé moje vnútro, skoro som sa roztopil a takmer sa znútra ubil, aby som si zabránil siahnuť rukou k ústam a zasnene si po nich prejsť. Či nebodaj nakloniť sa k nemu a poprosiť o ďalší bozk. Ľahnúť si vo vzájomnom potvrdzovaní lásky... Náhle sa vrátila známa bolesť, vedel som, že to šialene chcem, ale že je to úplne zbytočné. Čo by sa už len tak potvrdilo sexom medzi dvoma chalanmi, ktorí jeden druhého už pri sexe videli a tá činnosť sa pre nich kruto spájala s prácou?
"To bolo pre šťastie," usmial sa nakoniec rozpačito. "Na zajtra..."
"Ďakujem," odvetil som zachrípnuto.
Líhali sme si spať trochu ďalej od seba, napriek volaniu v mojom vnútri som vedel, že inak to nedokážeme. Necítil som ho tak, ako minulé noci, no akoby o to intenzívnejšie som vnímal, čo sa s ním deje. Tetsuya skoro celú noc nespal...

Skúška bola naozaj náročná a trvala celý deň. Doobeda sme písali testy, potom čakali na výsledky a tí, čo spravili, mohli ísť na ústnu. Prepracoval som sa aj cez tú a so známkou v indexe letel už takmer večernou tmou domov. Včera sa niečo so Shijom dialo a ja som to chcel čo najrýchlejšie napraviť. A ten bozk... No, neželal som si nič iné, len byť už pri ňom, vykričať mu svoju úľavu, ukázať index, proste konečne sa zase cítiť fajn a spokojný.
Vyletel som k svojmu bytu, no ostal som stáť uprostred schodiska.
Navrchu schodov sedel chlapec, čo ma včera pobozkal. Sedel tam, krásny ako tichý večer okolo nás, na perách jemný úsmev. Premeral si ma s tým jeho známym hodnotiacim pohľadom, ale proti slušnej uniforme dnes nemohol nič namietať. Ucítil som jeho sviežosť pomiešanú s vôňou vlhkých kvetov skôr, ako zišiel pár schodov a zastal pri mne.
"Spravil som to!" vyhŕkol som nadšene.
"Ja viem," usmial sa pokojne a dvihol veľkú kyticu, ktorú doteraz držal v ruke. "Gratulujem."
Vyvalene som vzal kyticu z jeho rúk, noriac tvár asi do desiatich ruží. V okamihu som bol preplnený láskou od hlavy po päty. V druhom okamihu tá láska odtiekla. To vtedy, keď sa Shijo prešmykol popri mne a zostúpil o pár schodov nižšie. Až vtedy ma napadlo, že prečo ma nečakal v byte, ale na schodoch. Všimol som si, že je oblečený a tašku cez plece má nabalenú.
"Ty... niekam teraz ideš?" hlesol som, spúšťajúc ruku s kyticou k zemi.
"Chiko, bol som tu už dlho," odvetil ticho, uhýbajúc mi zrakom. "Ty sa musíš učiť a ja ťa len rozptyľujem."
To nie je pravda, chcelo sa mi skríknuť. Nerozptyľuješ ma, vždy keď sa učím, tak si ticho ako myška!
"Odchádzaš?" spýtal som sa chabo.
Shijo prikývol.
Neodchádzaj!
Pomaly sa otočil a s kývnutím na rozlúčku zišiel ďalšie schody.
Stoj! To nemôžeš myslieť vážne, kam chceš ísť? Znova za Satom? Ale prečo? Prečo, to nechápem!
Obzrel sa na ohybe schodov, jeho zelené oči stiahnuté a oveľa viac japonské ako kedykoľvek predtým. Bolesť v nich, bolesť vo mne, túžil som sa za ním rozbehnúť a odvliecť ho späť, no neznáme putá, ktoré ma vždy držali, ma nútili bezmocne stáť a len sa za ním dívať.
Nerob mi to... Nevrav mi, že to celé bola len moja pochabosť a naivita, že si ma naozaj len využil...
Zmizol, už som len počul, ako kráča nadol.
Tetsuya... Čo ten bozk?
Buchla brána a v dome sa rozhostilo mŕtvolné ticho. Pustil som kvety na zem a nechal ich tam ležať. Otočil som sa k svojim dverám.
Tetsu... Prečo...?


Kapitola 7.

"Chiko, dokedy tu mieniš ležať?"
Maki si prisadla ku mne na malú postieľku, z ktorej mi trčali ruky, aj nohy.
"Chcem ísť s deťmi von, nepôjdeš s nami?"
Nechcelo sa mi ani pohnúť. Bol som vyčerpaný po celomesačnom drvení sa na skúšky, po prebdetých nociach. Nechcelo sa mi rozmýšľať, ani sa pokúsiť zistiť, či ešte mám mozgové bunky, alebo sa vyparili ako prehriata voda. Všetko sa zdalo vyprahnuté, sivé, všetko zbytočné. Ilúzie, ktoré som mal ohľadne svojho povolania, sa zrazu vyparili, ako to tak s ilúziami býva. Možno sa vrátia, keď si oddýchnem, zabudnem na tvrdú drinu. Možno sa vrátia, keď zabudnem...
"Chiko, no tak... čo sa ti stalo? Nechceš radšej skákať od radosti? Máš za sebou úspešný ďalší semester, neskočíme to niekam osláviť?"
"Nechce sa mi..."
Mojich vlasov sa dotkla jej jemná, materská ruka, pohladila ma nežne, ako hladievala všetky deti.
"Chi-chan, čo je s tebou?"
"Nehovor mi Chi-chan..."
"Tak prepáč, braček. Ale máš dva dni po skúškach a namiesto toho, aby si si užíval voľna, váľaš sa tu v detskej postieľke a rátaš muchy na plafóne. To sa na teba vôbec nepodobá."
"A na koho sa to podobá?" zamrmlal som ľahostajne.
Maki pokrčila plecami a s povzdychom, len tak ledabolo, nič sa nedeje, odvetila:
"Podobá sa to na mňa, keď som bola zaľúbená do Chiakiho a nevedela som, ako mu to dať najavo..."
Stisol som pery, pokúšajúc sa zo všetkých síl neukázať, čo mnou prešlo. No Maki, sústredene pozorujúcej moju tvár, sa okamžite rozšírili oči a ona vydýchla:
"Páni... To naozaj? Chi! Ty si zaľúbený? Kto to je??"
Znechutene som sa posadil a odstrčil jej ruku, ktorou ma chcela zadržať.
"Povedz mi aspoň jej meno!"
Jej meno? Nemá meno. Nemá už význam. Ja sa predsa kvôli nikomu netrápim, som len unavený zo skúšok, to je všetko.
"Chii, ale no ták..."
Maki za mnou sa rozosmiala potmehúdskym smiechom, ako niekto, kto odhalí prísne strážené tajomstvo a teší sa z toho ako malé dieťa. Nemienil som viac pokračovať na túto tému. Vlastne som tam na tej posteli dozrel k rozhodnutiu, že to konečne musím hodiť všetko za hlavu a vrátiť sa k pôvodnému spôsobu života. K tomu, kde som začínal. Po Shijovom pobyte u mňa som nemal už skoro žiadne peniaze. Potreboval som z niečoho žiť.
Podišiel som k dverám, vedúcim von z detských spální, ale neprešiel som nimi. Skoro som sa nestihol uhnúť malej postavičke, oblečenej v dlhej nočnej košeli, ktorá nimi preletela a rozbehla sa k mojej sestre.
"Maki-sáán," zapišťalo to malé stvorenie, cupkajúc bosými nohami po parketovej podlahe a začalo sa horko-ťažko driapať na jej kolená. Maki ho so smiechom zdvihla a posadila si ho na kolená.
"Čo sa deje, Mineji?" spýtala sa a roztopašne ho brnkla do malého nošteka.
Ako uhranutý som hľadel na malého chlapčeka, jediného, kto mal spomedzi Makinho kŕdľa detí plavé vlásky a cudzokrajný výzor.
"Kto je to?" ukázala na mňa malinkatá ručička.
"To je môj brat," vysvetlila Maki a prihladila svetlé vlásky, stáčajúce sa pod uškami do malých rozkošných vlniek.
"Sakito chce vedieť, kedy už pôjdeme von..." zakňúral malý anjelik a privinul sa Maki k hrudi, akoby sa ma bál.
"A prečo poslal spýtať sa to teba?" zaznel Makin krásny smiech. Chlapčekove nazelenalé oči na mňa ešte raz nepriateľsky zagánili, kým sa pritisol úplne k Maki a začal jej rýchlo šepkať svoje malé starosti.
Zvrtol som sa vo dverách, mysliac na úplne iné zelené oči, unavené prichádzajúcim spánkom, unavené vecami, o ktorých som ani len netušil. V hrudi zabolela známa, kňučiaca bolesť. Mesiac, ktorý prešiel od jej posledného výbuchu, ju vôbec nezmiernil.
"Chiko, počkaj!" vykríkla za mnou Maki, keď som rýchlo mizol preč. "Nabudúce si ma nepraj, povieš mi jej meno, aj keby som ho z teba mala vytriasť!"

Jej meno. Jeho meno. Záležalo na tom, ako sa volá, ako som ho volal? Tetsu bol len boľavým nenaplnením hlúpych snov. Shijo realitou, cudzou a nepoznanou. Vedel som, že sa s ním môžem stretnúť, ak pôjdem znova do štúdia natáčať, váhal som kvôli tomu ďalší deň, ale vedel som, že sa mu raz budem musieť postaviť tvárou v tvár. Nakoniec... prečo by to mal byť taký problém? Medzi nami nikdy nič nebolo, nič, kvôli čomu by som mu mohol vykričať, že ma opustil, využil... Neboli sme milenci, nechceli sme byť milenci a to zvláštne priateľstvo ani priateľstvo nebolo. Nezáležalo na tom, že kvôli mne opustil na niekoľko týždňov Sata. Nakoniec sa k nemu predsa len vrátil. Jeho dôvody som nepoznal a poznať som ich nechcel, nakoniec ho predsa len asi miloval a všetko, čo som si nahovoril ja, bola hlúposť, do neba volajúca naivita, detskosť...
Snažil som sa tváriť dospelo, keď som sa rozprával s manažérom o tom, čo by bolo najlepšie natočiť tento krát. Snažil som sa, ale najhoršie na tom bolo, že som sa tak aj cítil. Dospelý. Zmenený. Dospievajú deti tým, že sa zaľubujú? Alebo tým, že sú zraňované?
Manažér sa sťažoval, že nechodím častejšie, ale bol rád, že som sa znova ukázal. Filmy so mnou sa vraj predávali najlepšie. Ponúkal ich len smotánke, takže sa nedali nájsť ani na internete, čo som bol rád, netúžil som, aby ma okukovali všetci spolužiaci a aby sa o tom nebodaj dozvedela Maki. Aj tak jej už bolo podozrivé, z čoho si platím byt. Ale oblbnúť ju nejakou nenáročnou brigádou nebolo ťažké. Horšie to už bolo s mojim svedomím, ale aj to malo svoje hranice, po ktoré dokázalo kričať a za nimi ho už nebolo počuť. Nezaujímalo ma, čo si na mňa manažér, spokojne si medliaci ruky, vymyslel. Mal som sex s mužom. Istým bezduchým spôsobom ma to uspokojilo. Shija som nestretol. Nestretol som ho ani ďalší raz. Ale bola to len otázka času.

*

Zmyl som si z tela bezfarebnú vôňu lubrikantu a natiahol som sa po uteráku. Myšlienky som mal spomalené, všimol som si, že to tak je vždy po sexe, v ktorom naozaj dosiahnem vrchol. Nezvládal som hneď sa postaviť, hneď sa s niekým baviť o tom, či to bolo dobré, alebo nie, ísť do spŕch a domov... Na tom, že som to musel robiť, bolo niečo strašne neprirodzené, ale čomu som sa čudoval? Neprirodzené bolo celé to, čo som robil. Umelé. Hrané. Neskutočná predstava, ktorá sa ani nedala nazvať rozprávkou, lebo neplnila nič z potrieb, ktoré som mal. Len práca. Naozaj. A dnes som si to fakt odmakal...
Neviem, kde prišiel manažér na myšlienku, že dokážem už zaúčať niekoho nového. Priviedol takého chlapca, asi v mojom veku, Kazuya sa tuším volal. Vraj to robí prvýkrát, vraj budeme skvelý pár... Nič na tom nebolo skvelé, že on sa bál a ja som ho musel upokojovať. Nič vzrušujúce. Aj keď... niečo vzrušujúce som si musel nájsť vždy, keď sa odo mňa žiadala natočiť aj tá finálna scéna. Vzrušujúce na Kazuyovi bolo... čo to len bolo? Žeby som si už ani nespomenul? Ale hej... Mal taký zvyk, hrýzť si do pier. Rozhrýzol si ich takmer do krvi, keď som mu to robil...
Unavene som sa začal obliekať, rozmýšľajúc, či sa už zo mňa stal profesionál. Prešiel tak krátky čas, odkedy som sem vstúpil prvý raz, vyľakaný ako myška, hlúpy, dôverčivý, neskutočne... naivný... Tak krátky čas a pripadám si ako úplne niekto iný...
Oblečený som si uterákom ešte sušil vlasy, keď som začul, ako sa manažér s niekým rozpráva. Bol tam hluk, šla hudba, nerozoznal som, kto to je a bolo mi to jedno. Až kým som nezačul svoje meno, manažér o mne niečo nahlas rozprával a potom som začul Sato-sana:
"... no dobre, tak ale až nabudúce, dnes máme s Tetsuyom niečo naplánované."
Skôr, než ma stihol zasiahnuť nejaký šok, kým som si stihol niečo uvedomiť, do spŕch vletel on. Shijo.
"Chiko..." usmieval sa a rozbehnutý zastavil len pár krokov odo mňa. Jeho úsmev postupne slabol, menil sa na jemné pootvorenie úst, váhavý postoj. Tak rýchlo, že som to ledva postrehol, preletel jeho pohľad po mne odhora nadol a zastavil sa na mojej tvári. Nepomyslel som si nič. Len to, že som strapatý.
"Chiko, dlho sme sa nevideli," pokúsil sa objasniť dôvod svojho náhleho vpádu. Zistil, že som tu a hneď sem letel? Čo si myslí, že robí?
"Ako sa máš, ako dopadli skúšky? Nie, nehovor, určite si ich všetky spravil, však?"
Nemo som prikývol, priklincovaný na mieste, s hrebeňom v jednej ruke, s uterákom v druhej. Nedokázal som vnímať nič. Len to, že stojí oproti mne. Že jeho vlasy sú do hladka učesané, splývajúce popri jeho tvári ako polopriesvitný závoj. Jeho oči sú zelené ako lúka po daždi. Takmer nepatrný pocit, malý ako špendlíková hlavička, sa začal rodiť v mojom tele. Rástol. Rástol každou sekundou, čo on nič nevravel, len sa na mňa díval ako na zázrak sveta, jeho oči mäkli a ja som presne vedel, čo cíti, lebo som cítil to isté. Presne toto zo mňa spravilo hlupáka, pre toto som chcel byť s ním, bože, pre toto s ním chcem byť, chcem ho, chcem...
A tá bolesť, že nedokážem nič spraviť! Už zase! Odišiel vtedy preto, lebo som sa nevedel vzchopiť na to, aby som ho zastavil! A teraz to nespravím znova, nepoviem nič, nepohnem sa, nedokážem mu dať najavo to, čo som mu nedokázal ukázať ani predtým a pritom to cítim oveľa viac, silnejšie, intenzívnejšie, neznesiteľnejšie...
"Chiko..."
A prečo stojí pri mne tak blízko? Prečo na mňa tak pozerá? Musím mu niečo povedať, aby to nerobil, alebo... povedať mu niečo, aby to robil? Aby to robil... viac...
"Tetsuya!"
Strhli sme sa obaja, akoby nás zrazu polial studenou vodou. S hrôzou som si uvedomil, že som rýchlo stiahol ruku z jeho ramena, že som ju tam normálne mal položenú a on nakláňal hlavu, no úplne akoby sme sa šli pobozkať!
"Idem!" skríkol cez svoje rameno, no znova sa otočil ku mne a zúfalo na mňa pozrel.
Čo mi preskočilo? Nevideli sme sa vyše mesiaca, tak dlho, čo sa snažím dostať ho zo svojej hlavy a on príde a ja som z neho zase hotový! Prečo to robím...?
"Chiko, ja..."
Prečo to robím a prečo zase nič nerobím?? Už som sa úplne zošalel, alebo čo? Mesiac som si vtĺkal do hlavy, že toto nechcem a zrazu viem, že po ničom netúžim viac, ako po... ako po ňom...
"Tetsuya, kde trčíš?!"
Do miestnosti vkročil Sato-san, ten istý ideál mužného samca, akého som si pamätal.
"Čo tu robíš?" spýtal sa a zamračil sa na mňa takým spôsobom, až mi bolo okamžite jasné, že to bola len básnická otázka a on dobre vie, čo si má o mne myslieť a snáď aj to, čo si o mne myslí Shijo.
"Už idem, len si potrebujem niečo vybaviť," odvrkol Shijo, no jeho úsmev Sata prosil o trpezlivosť a trochu partnerského ústupku. Zrazu som sa pristihol pri tom, že zatínam zuby a bolesť vo mne, presne tá, ktorá túži po Shijovi, sa začína meniť na niečo bojovné. Sato s hundraním zmizol vo dverách, Shijo sa otočil späť na mňa. Sentiment, ktorý ho na chvíľu ovládol, zmizol a on sa zatváril tak kamarátsky, ako to len šlo zahrať.
"Chiko, chcel som ti zavolať, ale takto to je ešte lepšie. Nešiel by si so mnou zase na jedno fotenie?"
"Na fotenie?" hlesol som ako bez ducha.
"Áno, áno, bude to... no... pôjdeme spolu..."
Spolu. A koniec pretvárky, šlo mu to ešte horšie, ako mne. Jeho prekrásne zelené oči sa znova stiahli potlačovanou bolesťou a mňa skoro roztrhlo, keď som si pomyslel, že toto cítil od okamihu, keď ma opustil, až doteraz. To isté, čo ja... A ja tu stojím ako tupý somár a nespravím vôbec, vôbec... vôbec nič...
Shijo vykoktal niečo o tom, kedy po mňa príde a otočil sa k odchodu.
Chiko!
Ale to predsa nemôžeš!
Nemôžeš ho nechať odísť len tak!
Si už dospelý, tak žiadne výhovorky, musíš...
Natiahol som ruku a skôr, ako sa stihol odo mňa vzdialiť na krok, zachytil som jeho prsty.
"Tetsuya..." šepol som prosebne, netušiac, o čo prosím a či vôbec dokážem vyjadriť, čo cítim.
Ale asi som to vyjadril dosť jasne, lebo on sa otočil ako na nejaký prísny pokyn zhora, prudko ma chytil za ramená a vtisol pery na moje.
Z miestnosti, kde hučala hudba, zahučal ešte aj Satov hlas. Volal jeho meno.
"Bože, tak strašne si mi chýbal," šepkal niekoho skoro neznámy hlas, len letmo mi pripomínajúci môj.
"Ty mne tiež, Chi, ty mne ešte viac..."
Ústa ma pálili ako žeravé, pálilo každé miesto na tele, o ktoré sa ošuchli jeho ruky.
"Tetsuya!" kričal Sato, dosť jasne strácajúci trpezlivosť.
"Musím ísť," šepkal Shijo, odtŕhajúci sa odo mňa s doslovným významom toho slova. Zatackal som sa, keď ma zrazu pustil a vypálil z miestnosti von, vo dverách sa takmer zrážajúc so Satom, ktorý na mňa zazrel ponad jeho rameno akoby ma posielal do čiernych pekiel. Malátne som sa zohol po hrebeň, ktorý mi padol na zem a oprel som sa o stenu. Zavrel som oči.
Niekto konečne škrtol zápalkou. Spravil som to ja a, chvála bohu, konečne! Tá hlúpa chlapčenská láska, ktorou som ho miloval doteraz, bola nič, nezmohla nič, tá dokázala len obdivovať a verne čakať, možno bola dobrá ako pevný základ vzťahu, ale vo svojej podstate bola nanič! Nemohol s ňou spraviť nič ani on, možno sa mu páčila, ale proste nestačila. Nebola dosť na to, aby zrútila všetko v nás, aby roztrhala reťaze, ktoré nás pútali a konečne pustila tú gniaviacu bolesť na slobodu.
To, čo som pocítil teraz, bolo ako dravá riava, s milosrdnou krutosťou strhávajúca všetko, čo mne, jemu, nám stálo v ceste. Bol som ešte decko, keď som sa do Shija zaľúbil. Nedospel som bolesťou platonickej lásky, tá ma len kľukatou cestou viedla k zmene. Dospel som v momente, keď som si uvedomil, ako ma Shijo vzrušuje. Že mi stačia tri sekundy jeho bozkávania a dokážem vraždiť za to, aby som ho získal...


Kapitola 8.

Ten deň bol od rána pochmúrny a sychravý, oblaky sa zbiehali na vyblednutej oblohe. Nervózne som sa odvrátil od okna, od pohľadu na tajomný dvor, na ktorý sa nedalo dostať a pozrel som do zrkadla. Moja poblednutá tvár s jemnou červeňou v lícach svedčala o netrpezlivom očakávaní večera. Shijo mal prísť o piatej a zaviesť ma ku klientovi, vraj známemu fotografovi, ale tými boli všetci. Bez rozdielu toho, aké umenie fotili, ich fotky boli vždy dobré. Lebo sme na nich boli my.
Vyšiel som pred dom a vietor sa okamžite začal pohrávať s mojimi starostlivo učesanými vlasmi. Ulica bola pustá, tak ako vždy, až na pár zaparkovaných áut tu nemal kto robiť hluk. Stará teta z môjho domu ma odohnala z cesty svojou paličkou a pomalým krokom sa vybrala na prechádzku. Hľadel som za ňou a privieral oči do nízko klesnutého slnka. Tak poď. Príď už. Príď, nech si môžem potvrdiť to, čo som k tebe začal cítiť. Malý vystrašený Chiko je minulosť. Moja hruď sa dvíha očakávaním, nohavice sú mi tesné už len pomyslením na teba. Možno to bola tá dlhá doba odlúčenia, možno som naozaj potreboval dozrieť a vo svete, v ktorom som začal žiť, som na to mal skvelé príležitosti. Zistiť, čo je vzrušenie...
Čakal som, že príde smerom od metra, tak ako vždy predtým, no a skoro som skolaboval, keď sa našou tichou ulicou ako hrom rozburácal zvuk motora. Zabrzdil predo mnou na nablýskanej športovej motorke a ani nevypol motor, len kývol mi rukou. Neodpadli by ste? So mnou sa už točil celý svet.
Sadol som si zaňho, vyfasoval druhú helmu a vyrazili sme. Napadlo ma, že nepoznám nikoho, kto by vlastnil motorku a ešte na nej nemal haváriu. Ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Tisnúť sa k telu motorkára, ktorý jazdí ako cestný pirát... Zažil nejaký chalan niečo vzrušujúcejšie?

Dorazili sme na miesto v celkom slušnom čase, Shijo zaparkoval, zosadli sme, odložili helmy. Spokojne sa na mňa uškrnul.
"Páčilo?"
"Perfektné," oplatil som mu dráždivý pohľad a skĺzol som ním po jeho tele presne tak, ako to zvykol robiť on. Nohavice z hrubej čiernej látky a kožená červeno-čierna bunda prehodená len na bielom tielku, z neho robili drsného chlapa, ani tie blonďavé vlasy, zviazané do copu, len s jedným voľným zapletaným pramienkom, ten dojem nezmiernili. Vyzývavo si napravil červenú šatku okolo hrdla a akoby to bolo úplne prirodzené, položil mi ruku okolo ramien. Vykročili sme do domu.

Smiešne bolo, že aj tam na nás okamžite začali pozerať ako na pár. Žeby sme sa tak správali? Shijo určite, z jeho dotykov až šli zimomriavky. Nikdy predtým ma na verejnosti nechytal za ruku, ale pravda, ani ja som sa oňho nikdy tak často neobtieral. Iskrivé výboje medzi nami muselo byť vidieť. Cítil sme ich však len my. Ale to tak, že som skoro odpadával pod každým jedným.
Mala to byť gothic kolekcia a podľa toho nás obliekli. Čierne veci, náramky, prívesky, čierne nechty, čierne líčenie. Shijo vyzeral bohovsky, radšej som sa naňho ani pozeral. On zato na mňa hľadel stále. Trochu som sa hanbil v šatočkách, ktoré na mňa navliekli, lebo vraj keď zvrhlé, tak nech poriadne. No bolo to jedno. Ostatní vo mne možno videli dievča, ale on nie. On vedel presne, čo mám pod sukňou...
V miestnosti, kde nás fotili, bolo príjemne teplo, alebo teda aspoň mne bolo teplo dosť. Postavili nás k starému, gotickému kreslu, ako zo zámku, na zemi sa váľali kožušiny zvierat. No a vraj nech si robíme, čo chceme. Asi videli, že nás k akcii nemusia veľmi ponúkať. Shijo sa zabúdal v pohľadoch na mňa tak intenzívne, že skoro nevnímal, čo mu hovoria. Popchol som ho do kresla a ticho šepol:
"Vraj máme začať..."
"Vážne?" uškrnul sa, klesajúc pod mojim náporom do kresla. Zviezol som sa mu na kolená a naklonil sa k jeho tvári.
"Vážne..." usmial som sa, snažiac sa, aby som sa nezačal zadýchavať. Bože, veď sa ešte nič nedeje! Len mu sedím na kolenách. No a mohol by som aj odtrhnúť pohľad od jeho tváre a pozrieť do objektívu. Preboha, veď nás za to platia. Tak by som sa mohol kontrolovať...
Niekto pustil hudbu. Otočil som sa na foťák s vážne nostalgickým výrazom, tak ako nás inštruovali. Shijova ruka sa len tak mimochodom položila na moje stehná, prsty prešli po pavučinke pančušiek. Naklonil som hlavu nabok v inom uhle, skúšajúc, čo bude pre fotografa najlepšie. Chvíľu som sa sústredil na svoj výraz, nechávajúc všetko ostatné len na okraji svojej mysle, no aj tak som to cítil. Jeho ruka mi prešla po sukni, len tak tak sa vyhýbajúc rozkroku, skôr schválne provokačne, než že by ma chcel niečoho ušetriť. Dvihla sa po mojej hrudi a pritisla sa dlaňou na prsia. Zaklonil som hlavu, moje rozpustené polodlhé vlasy padli Shijovi do tváre. Nahol som sa trochu na bok, aby fotograf mal v zábere aj jeho a odvážil sa zadúfať, že to, čo fotí, je Shijove privoniavanie k mojim vlasom. Naklonil som sa ešte viac, takže ma musel zboku zachytiť, aby som sa neprevážil cez kreslo a padol som mu do náruče. Dvihol som k nemu zrak, videl, ako jeho oči žiaria v niečom, čo mohol byť úsmev, ale taký úsmev dravej šelmy, ktorá pozoruje, ako sa vĺčatko hrá v jej rukách. Vyložil som si nohy na náprotivné operadlo v pohodlnom polo sede na ňom a zaklonil som hlavu úplne dozadu, ukazujúc svoje hrdlo.
"Vypni hruď," prikazoval fotograf, "nech je vidno, že nie si baba."
Prehol som sa ešte viac v páse, cítiac, ako ma Shijo podopiera. Vystrel som jednu ruku za hlavu, druhou som sa chytil okolo jeho krku. Nebude vidno, že nie som dievča ani tak, keďže ma vyobliekali, aby som ako jedno vyzeral. Museli by spraviť ešte niečo, teda musel by on...
Videl som kútikom oka, ako fotograf niečo ukazuje Shijovi a ucítil som jeho ruku na stehne, kĺžucu nahor a dvíhajúci moju sukňu. Nadvihol ju úplne, foťák zúrivo cvakal. Zachytil som sa okolo jeho hrdla už oboma rukami a vydvihol som sa k jeho tvári, gestami mu ďakujúc za tú milú pozornosť, ktorú na mňa pritiahol. Skôr som pocítil, než začul, jeho tichý, zadržiavaný výdych. Zreničky v jeho očiach sa rozšírili, keď som sa ošuchol perami o jeho pery a neschopný udržať sa tak dlho len vlastnou pomocou, zošmykol som sa zase nadol. Zachytil ma len symbolicky, presne tak, aby som sa vlastnou váhou zviezol až na zem do ryšavej kožušiny a pritom si neublížil.
Naklonil sa nado mnou, pozerajúc raz do foťáku, raz na mňa. Cítil som jeho telo v nebezpečnej blízkosti, jeho dvíhajúcu sa a klesajúcu hruď, už som mohol počuť jeho dych. Jemne ma chytil prstami za bradu a otočil mi tvár nabok, preč od fotografa, takže som mohol len hádať, aké príkazy mu dáva. Mohol ich hovoriť nahlas, ale jednak by asi neprekričal hlasnú hudbu, jednak možno vedel, čo to so mnou robí. Shijove prsty odhrnuli vlasy z môjho hrdla a vzápätí som na ňom ucítil jeho teplý dych. A jeho jazyk...
Pomaly ním skĺzol nadol spoza môjho ucha, až dole k retiazke, položenej medzi kľúčnymi kosťami. Pokúsil som sa nenapnúť telo, ale bolo to na nevydržanie, nedokázal som len tak vláčne ležať. Shijova ruka sa šúchala po mojom tele, znova vydvihovala sukňu, vyhŕňala mi vršok, rozkročil mi nohy a posunul sa medzi ne, počul som, ako si rozopína opasok...
Už som nevydržal s hlavou otočenou nabok, rýchlo som naňho pozrel a zahryzol si do spodnej pery. Foťák spravil asi dvesto záberov za sekundu a ja som nebol schopný dýchať, nebol schopný odtrhnúť sa od Shijovej tváre, od pohybov jeho rúk, od faktu, že pod nohavicami nič nemá a práve teraz ukazuje mužovi za foťákom, ako by to asi mohlo vyzerať, keby sa chystal prikľaknúť k tej gotickej slečne, rozkročenej na zemi.
V náhlom zdesení som zapochyboval, či mu náhodou nezaplatili aj za toto, či nechcú nafotiť úplne všetko, ale skôr, ako sa v mojej tvári odzrkadlila panika, zavrel som oči a pomyslel si, že by mi to asi ani nevadilo. Veď už aj tak dýcham tak prudko, že nielen Shijovi, ktorý má na všetko priamy výhľad, ale aj fotografovi a mužom za ním musí byť jasné, čo sa so mnou deje. Tú ukážkovú nádheru medzi Shijovými nohami tiež nenafotili len tak pre nič za nič, chlapec nado mnou sa tiež zdal, že každý dotyk s mojim telom ho privádza do extázy.
Lenže tak, ako už veľa krát predtým, znova som sa presvedčil o tom, v čom ma utvrdil už dávno. Pre peniaze je ochotný spraviť so sebou čokoľvek. Nie však so mnou. Nikdy by neurobil nič, čo by ma fyzicky ranilo. Dokonca ani to, čo by mi tak celkom nebolo po vôli. Či len dokonca nie tak úplne podľa mojich predstáv...
Zapol si zips, ľahol si vedľa mňa a s potmehúdskym úsmevom nechal fotografa nafotiť ešte zopár maznacích sa fotiek typu: hrám sa ti s vlasmi, tvárim sa, že ti idem oliznúť pery a chystám sa zjesť tvoje uško. Ak to aj bolo maznanie, tak takého toho odbornejšieho typu, lebo moje telo napriek tomu, ako to smiešne vyznie, nebolo zvyknuté na takéto prefíkané hry. Mal som čo robiť, aby som nahlas nevzdychal, naozaj a ďakoval som hlasnej hudbe vo chvíľach, keď mi nejaké vzdychy ušli. Shijo okrem toho, čo okato stváral pred objektívom, nezaostával ani v tajných dotykoch, zachádzajúcich pod moje šaty, na nahú pokožku. V tej chvíli som nerozmýšľal, či sme sem obaja šli s rovnakým zámerom, ale asi to tak bolo. Jediný bozk v tých sprchách nám konečne ukázal, ako po sebe túžime. Teraz to stačilo už len... spraviť.

Nevedel som, či zobral peniaze, ani kde ich dal. Bol som opitý jeho krásou, jeho zmyselnou príťažlivosťou, sviežou vôňou, ktorá ale dopadala neznesiteľnou ťarchou, keď mi uviazal okolo krku svoju červenú šatku. Po niekoľkých bozkoch pred domom, ktorými sa zbytočne navyše uisťoval, či som to predtým len nehral, narazil mi na hlavu helmu a vyrazil smerom domov. Ku mne domov.
Zabrzdili sme na ulici zase s takým rachotom, až všetky babky vypadli z okien a ja som zostúpil. Dal som si dole helmu a nedovoľujúc mu ani na sekundu pochybovať, či chcem, aby šiel ku mne, pristúpil som k nemu, stiahol helmu aj jemu a vo vášnivom bozku som zašepkal:
"Poď..."
Shijo nechal motorku pri chodníku, zobral obe helmy a vykročil za mnou, respektíve, nalepil sa na mňa a s rukami okolo môjho pásu sa domnieval, že sa takýmto spôsobom dostaneme dovnútra. Dostali sme sa za bránu a na prvých schodoch sme sa potkli, padli, bozkávali. So smiechom sme sa znova postavili a ja som sa rozbehol hore po schodoch, lebo pôvodným spôsobom by sme tam nedošli ani do Vianoc. A ja som už tak strašne túžil byť hore, zatresnúť za nami dvere, hlavne nechať všetky pohľady cez kukátka tam vonku a mať konečne, bože konečne súkromie...
Dobehol za mnou už keď som mal odomknuté, zadýchaný, rozrehotaný, s očami planúcimi čoraz väčším hladom. Vošiel dnu, ani neviem, ako sme sa vyzuli, počul som už len prásknutie dverí, buchnutie heliem o zem, a potom som sa potkýnal dovnútra a jeho ruky zo mňa po ceste trhali oblečenie. Jeho kožená bunda skončila ešte v predsienke, biele tielko som mu pretiahol cez hlavu už keď som klesal na kolená v stmavnutej izbe a on mi popritom sťahoval opasok a hneď za tým rozopínal zips na nohaviciach. Padol som na chrbát, ešte šťastie že do pokrývok, a jeho telo sa prilepilo k môjmu, zastonali sme v smiechu. Nevedel som, čo robím, teda... vedel som to veľmi dobre, ale tak, ako som predtým vždy musel nad všetkým rozmýšľať, teraz som neuvažoval vôbec nad ničím. Vyzliekli sme jeden druhého s rýchlosťou, ktorá sa nedala vnímať, načo nejaká predohra, veď tú sme už dávno mali. Stačilo to naťahovanie pred foťákom, nebolo treba ďalšieho dráždenia, obaja sme na tom boli dosť zle, šúchali o seba svoje nahé telá, vyžívali sa v dotyku, po ktorom sme prahli tak dlho. Vzdychali sme, lebo tu sme konečne mohli, tie vzdychy ešte viac podporovali vášeň a neskrotnú túžbu. A smiali sme sa, lebo bez smiechu to nešlo, lebo sme boli šťastní, bože, tak šťastní, že nič na tomto svete mi v tú chvíľu nemohlo ublížiť. Mal som ho pri sebe a na sebe a on robil všetko, čo som si želal, akoby mal napozerané všetky videá so mnou a vedel presne, čím ma zabiť. Špička jeho prstu hladko vkĺzla do môjho tela a ja som sa zastavil v šúchaní tej úžasnej veci medzi jeho nohami, aby som mohol prudko zavzdychať.
"Jeden?" šepol, neviem, komu patrila tá otázka, lebo mi na ňu nedovolil odpovedať, jeho jazyk bol niekde hlboko v mojich ústach, akoby chcel pohltiť všetky moje vzdychy, nedovoliť mi kričať.
"Dva budú dobre, však?" chlácholil ma, zasúvajúc k prvému prstu druhý a ja som cítil, ako sa moje telo trasie vypätím. Zaklonil som hlavu dozadu, pokúšajúc sa ešte viac rozkročiť a zúfalo som zaprosil: "Poď rovno ty... Tetsu... ja už to nevydržím..."
Vyhŕkli mi slzy, keď ma začal bozkávať tak prudko, až mi naozaj rozkúsaval pery, ale nemohol som ho už zastaviť. Vyvolal som to predsa ja, toto som chcel, chcel som jeho... A keď som ho konečne s neúprosnou slasťou dostal, zatemnilo sa mi pred očami a už som len počul ten neznámy, svoj vlastný hlas, ako úpenlivo stoná do jeho úst. Moje telo sa hýbalo vo vytúžených prírazoch, držal ma pod ramenami a stále pritom bozkával a bozkával, až dokým som neucítil jeho sťahy vo vnútri svojho tela, prerývané vzlyky jeho hlasu a sám padal do omráčenia...

Nemusel som vstávať. Nemusel som dokonca ani odísť do sprchy, vlastne som sa nemusel ani pohnúť. Ostali sme v rovnakej polohe, v akej sme skončili, až na to, že on zo mňa vyšiel a prikryl nás oboch dekou. Ležal s hlavou položenou vedľa mňa a prstom mi kreslil na hrudi. S privretými očami som vnímal ešte stále prítomnú horúčavu okolo nás, jeho spotené telo, pritisnuté k môjmu. Vedel som, že by som teraz asi nemal nič hovoriť a ani som nechcel, no aj tak... Jeho zadumanie nebolo presne to, čo som si želal, aby teraz cítil.
Prešiel som mu prstami v zvlhnutých svetlých vlasoch, cítiac niekde v podbrušku zúfalú bolesť z jeho krásy. Ešte nikdy som sa necítil byť bližšie žiadnemu človeku. Nikdy žiadnemu, lebo nikoho som tak nemiloval a s nikým som nemal to úžasné, čo s ním teraz pred chvíľkou. Vlastnil moje telo, dostal ho hneď, ako po tom zatúžil. Len nevedel, že ešte predtým začal vlastniť aj moje srdce.
"Tetsu, cítiš sa dobre?" šepol som váhavo.
Privinul sa ku mne ešte viac. "Lepšie ako kedykoľvek predtým," odvetil s tichým, šťastným povzdychom.
"Naozaj?"
Vzdychol si znova, tentoraz unavenejšie, ale ešte stále spokojne. "Vieš Chiko, keby som sa už nikdy nemusel pohnúť z tohto miesta, asi by som skapal od vďačnosti..."
Ticho som sa zasmial, presne takto som si predstavoval rozhovor dvoch milencov po ich prvom pokuse. Žiadne explicitnosti, žiadne nevhodné slová, proste sa len pritúliť a poďakovať si za to, aké to bolo krásne. A Shijo akoby čítal moje myšlienky, ticho mi zašepkal do vlasov:
"To bolo to najkrajšie na svete, Chi-chan, ďakujem..."
A ja som v tú chvíľu nemyslel na nič iné, len na to, že chcem, aby tá najkrajšia chvíľa pretrvala. Aspoň do ďalšieho dňa. Čo bude potom, bolo zahmlené, nejasné a ja som nemal odvahu nad tým rozmýšľať. Pre tú noc stačilo, že sme sa objímali a pošepky zdieľali svoje nadšenie tým, čo sa stalo. Šťastie, ktorým hrial, bolo tak silné, že ukrylo aj jemné odtienky strachu v jeho očiach. A ja som sa ich rozhodol ignorovať.
Vedel som, že mi toho stále veľa tají.
Ale bolo to jedno.
Lebo ja som mu tajil niečo ešte dôležitejšie, aj keď sa mi vtedy zdalo, že to preňho nemá význam.
Celú svoju lásku.


Kapitola 9.

Dva dni som prežil v hranej rozprávke. Vedel som, že to skončí, že to skončí čoskoro a v duchu som tŕpol celý čas od strachu, kedy sa dvihne a povie mi ahoj. Snažil som sa mu v tom zabrániť tým, že som sa naňho vrhal, kedykoľvek len bola príležitosť, takže aj keď náš prvýkrát bol perfektný, tie ďalšie razy sme sa jeden pre druhého stali priam dokonalými milencami. A to sme sa nemuseli ani veľmi snažiť, šlo to samo od seba, akoby on bol stvorený na to, aby miloval mňa a ja, aby som miloval jeho.
Shijo sa mi nakoniec priznal, že si fakt pozrel všetky moje filmy predávané pod titulom adult video, ale vôbec ma tým nepohoršil, naopak, skoro som sa rozlial poznaním, že mu na mne tak záležalo. Ľutoval som, že som nespravil to isté, ale asi nebolo treba, lebo ak som aj mal niekde nejaké nedostatky v poznaní jeho tela, naviedol ma tak skvele, že po pár pokusoch som už presne vedel, čo s ním mám robiť. Myslím, že sme sa raz boli spolu aj von niekam sa prejsť, ale po tom, čo sme hneď o dve ulice ďalej spôsobili mierny kolaps dopravy tým, že sa Shijo rozhodol ubozkávať ma k smrti udusením rovno uprostred prechodu pre chodcov, rozhodli sme sa vrátiť domov a praktizovať radšej bezpečný sex.
Tie dva dni ubehli ako fúknutím vánku, i keď vo mne zanechali spúšť ako storočná búrka. Ak som ešte mal nejaké spomienky na nesmelého Chika, pozeral som na ne skôr s nežným sentimentom. Shijo sa mi tisíckrát ospravedlnil za svoju pôvodnú aroganciu.
Nikto by sa neodvážil oponovať, ak by som vyhlásil, že sa milujeme. Ak by som toho bol schopný. Bohužiaľ, na niektoré veci som ešte stále nemal.
Vedel som, že v niečom mu nestačím. A desil som sa dňa, kedy sa dozviem v čom.

*

Maki videla moju nervozitu a nechcela ma zdržiavať, aj tak som jej skoro vynadal, že načo ma volala len kvôli takej blbosti, ako príprava narodenín jedného z jej detí. Aj tak ma to dieťa, ten malý blonďavý Mineji, zbytočne dráždil, už len pohľad naňho mi pripomínal, že som doma nechal niekoho podobného a tých pár hodín bez jeho prítomnosti ma asi zabije.
"Tak ju pozdravuj," vyprevádzala ma pred dvere, ťahajúc za sebou aj ten usoplený malý prívesok, ktorý sa márne snažil vyvaľovať na mňa zelené anjelské oči, neostal by som, ani keby to bol syn cisára.
"Pozdravím ho," odsekol som, skôr z túžby pomstiť sa jej za to, že ma donútila odísť od môjho Tetsuyu, ako že by som rozmýšľal, čo vlastne hovorím.
"Ho?" zaznela mi za chrbtom Makina vyvalená otázka, no to už som letel dole zo schodov malej budovy detského domova.
"Chiko! Snáď mi nechceš povedať, že..."
Koniec vety som už nepočul a nejako mi bolo ukradnuté aj to, čo som práve svojej sestre prezradil. Letel som domov ako na krídlach, ako pustený z povrázku, len nech som už čo najskôr s ním...

Vedel som, prečo som sa tak ponáhľal. Tušil som to vlastne, už keď som odchádzal a on mi vtisol tak hlboký, nešťastný bozk, akoby sa lúčil. Napriek tomu, že som vedel, že toto spraví, že to raz určite spraví, bolelo to...
Neskutočne to bolelo, vojsť do tichého bytu a nájsť už len nebadané stopy po jeho prítomnosti. Rozhádzané pokrývky. Kôpku špinavého prádla, ktorá bola moja a ktorú nosil on. Peniaze na stole...
Nechápavo som ich vzal a len z automatickej nutnosti niečo robiť, som ich prepočítal. Bolo tam toho dosť, zrejme všetko, čo sme zarobili pri fotení. Možno aj niečo navyše... Zničene som si sadol k stolu a zložil si tvár do dlaní. Teraz ho už nemôžem viniť ani z toho, že ma len využíval. Nerobil to. Všetko mi vrátil... Bol tu so mnou len preto, lebo chcel, lebo sa mu to páčilo rovnako ako mne. Bez neho... bez neho to už nikdy nepôjde...

Bol som nešťastný asi týždeň. Nie tak zničene nešťastný, na to som tomu stále nemohol uveriť. Shijo ma neopustil, nespravil by to. On proste musel ísť. Nemohol so mnou ostať. Dôvodov mohlo byť tisíce, ale jeden z nich som potreboval nutne vylúčiť. Lebo všetko ostatné sa dalo zniesť, len nie to, že by niekoho iného miloval viac než mňa...

Vydrankal som na manažérovi jeho adresu, to nebol žiaden problém. Nič mi nepripadalo ľahšie, ako ísť za ním a proste sa ho na rovinu spýtať, prečo ešte stále býva s ním a prečo nemôže bývať radšej so mnou, aj keď zároveň nič ťažšie neexistovalo. Spýtať sa ho priamo, či miluje iného a dostať náhodou aj kladnú odpoveď? Asi by ma to zničilo, ale lepšia aj taká odpoveď, ako žiadna.
Motorku mal zaparkovanú pred činžiakom v snáď ešte zastrčenejšej štvrti mesta, než bola tá moja, teda bola dosť vysoká pravdepodobnosť, že bude doma. Bola šanca, že tam bude aj Sato, ale to mi bolo ukradnuté. Pochybujem, že bol taký sprostý, aby sa Shija nespýtal, kde trávil tie noci, čo nebol doma. Okrem svalov mal Sato-san určite aj niečo v hlave, takže ani výhovorky by určite neobstáli. Otázne bolo len to, či Shijo spomenul aj moje meno.
Odhodlane som zazvonil na zvonček prízemného bytu s menom Sato a chvíľu čakal. Dvere sa lenivo otvorili a na mňa sa upreli unavené zelené oči. Tri sekundy na mňa hľadeli bez poznania toho, kto som. Toľko trvalo, kým sa mu tá šokujúca informácia dostala do oddelenia mozgu, ktoré rozmýšľalo. Vzápätí otvoril ústa a zhíkol:
"Chiko! Čo tu robíš?"
Pokrčil som ramenami.
"Čo asi tak? Mohol si aspoň nechať lístok na rozlúčku, niečo ako: "Zlato, musím ísť, nestrachuj sa o mňa." To by celkom stačilo..."
Zdesene ma chytil za rameno a vtiahol do bytu. Zabuchol za nami dvere a oprel sa o ne. Ocitol som sa v maličkej predsieni, podobnej tej mojej, ale tmavšej.
"Čo tu robíš?" spýtal sa znova, ignorujúc môj predchádzajúci pokus o ironický žart.
Zúfalo som pokrútil hlavou a kým mi stihol zabrániť, vrhol som sa mu okolo krku. Privinul som sa k nemu tak, aby sa ma nemohol len tak ľahko striasť.
"Chiko, to si ako predstavuješ?" začal rýchlo rozprávať, ale jeho pokus o odtlačenie mu bol márny. "Nemôžeš tu byť, vieš aké mi spravíš problémy, to..."
"Nespravím ti problémy," prehlásil som nekompromisne a jeho stíchnutie som využil na to, aby som vtisol pery na jeho. Shijo zavrel oči, zadržiavajúc dych, ale jeho zovreté pery dlho nevydržali. Dvihol ruky k môjmu pásu, pevne ma zovrel a opätoval môj bozk so zúfalou nežnosťou.
Pomaly sa do mňa zaprel, aby som sa pohol a donútil ma pospiatky kráčať ďalej do bytu. Bozkával ma, čoraz rýchlejšie a túžobnejšie. Vedený ním som zrazu klesol na cudziu posteľ v tmavej izbe so zatiahnutými žalúziami, s nedýchateľným vzduchom, preplneným cudzou vôňou. Dvihol odo mňa hlavu a ja som videl, že sa rýchlo pozrel na hodinky.
"Máme čas?" zasmial som sa s tak žalostným sarkazmom, že jeho oči boli okamžite na nevydržanie preplnené bolesťou. Jeho krásne, zelenkasté oči, jemná pleť a pri ústach niečo, čo sa podobalo na miznúcu modrinu...
"Tetsu, zlatíčko moje..." zastenal som ubolene, siahajúc mu k lícu, no nedovolil sa mi toho dotknúť, chytil mi ruky a vystrel mi ich za hlavou, bozkávajúc moje ústa, zachádzajúc hlboko do nich.
On ho udrel, šlo mi hlavou. Udrel ho, zbil ho, možno pre mňa, pre tie dve noci, pre tú nemožnú lásku. Ak tu zostanem a nájde nás, udrie ho znova. Spravím mu len problémy... Toto tým myslel? Toto? Tetsuya...
V záchvate šialenej túžby ho ochrániť, vytrhol som sa mu a prevalil ho pod seba, zasypávajúc jeho tvár tisícimi bozkami. Moje ruky ho hladkali, kde sa len dalo, pokúšajúc sa vrátiť mu všetko, čo musel pre mňa zniesť. Ten bastard! Zabijem ho! Zničím. Ale ešte predtým si vezmem späť to, čo mi patrí...
Nebránil mi, keď som mu stiahol nohavice a pustil som sa ústami do toho, čo mal najradšej. To, ako sa rýchlo spravil, bolo pre mňa ďalším sladko-horkým dôkazom toho, že po pobyte u mňa veľa rozkoše asi nezažil.
Ležali sme potom vedľa seba, on sa vydýchaval s úsmevom, ktorý ma hrial pri srdci ako zadosťučinenie voči nenávisti, ktorú som začal cítiť voči niekomu inému. V izbe bolo teplo a tmavé steny vytvárali dojem, že je to tam menšie, než bolo. Obzrel som sa, ležali sme v spálni, na širokej posteli. Okrem nej tam nič nebolo, len jeden nočný stolík, jedna lampa a na nej pár fotiek v rámčekoch. Na všetkých bol Shijo, aj keď v detskom veku. Po prítomnosti niekoho iného tam veľa stôp nebolo. Sato sa v prenajatom byte zase asi až tak často nezdržiaval.
"Prečo si odišiel?" sklonil som tvár opäť k jeho, skúmajúc ju tak dôkladne, až dvihol ruku a slabo mi plesol po líci, aby som s tým prestal.
"Musel som."
"To si sa nemohol ani rozlúčiť?"
"A načo by to bolo dobré? Aby sme sa rozplakali?"
Nevedel som, či žartuje, alebo nie, tá druhá možnosť bola oveľa horšia. Zavrtel som hlavou a pokúšajúc sa hľadieť inam, ako na jeho modrinu, nežne som ho začal utierať. To bolo jedno, že do periny. Nebola moja.
"Prečo si musel?"
"Lebo som musel, Chiko, nestačí?"
"Nie, nestačí. Tebe by to stačilo?"
S povzdychom odstrčil moju ruku a sám sa zapol. Odstrčil ma od seba a prevalil sa na brucho. Len ma tým nahneval, hneď som sa natiahol k nemu a spolovice ho priľahol.
"Chcem vedieť, čo s tebou je."
"Prečo by si to mal vedieť?"
"Pretože! Sakra, Tetsuya, ešte mi povedz, že medzi nami nikdy nič nebolo a že sa ti sex so mnou nikdy nepáčil!"
Jemne ma zo seba zhodil a previnilo sa na mňa usmial.
"To nie je pravda."
"Tak vidíš! Tak prečo... prečo chceš žiť s ním? Ešte ťa aj mláti!"
"Nemláti ma. Len bol asi tak nahnevaný, ako ty teraz."
Skvelé. Bezradne som zvesil ramená. Shijo sa pohrával so svojimi vlasmi, poťahoval si zapletený copíček, prichytený tenkou červenou šnúrkou. A ja som to už nemohol vydržať.
"Tetsu... Miluješ ho?" šepol som, pokúšajúc sa o to, aby sa mi netriasol hlas, aby som sa náhodou nezačal zakoktávať.
Jeho reakcia bola presne taká, akú som očakával. Skoro sa zdesil. Nechápal, čo to tu pletiem... Ale to bolo jedno, dôležitá bola aj tak odpoveď. Tichá, hundravá, povedaná skôr vankúšu, než mne.
"Nemilujem."
Zo srdca mi odpadol veľký balvan, skoro som sa úľavou usmial, možno som to aj spravil. Jeho skúmavý pohľad a malé iskričky v očiach nasvedčovali, že začína chápať, prečo sa to pýtam. Posadil sa ku mne, no ja som jeho neveriaci úsmev nemohol zniesť, nieto aby ešte aj pochopil, aké sentimentálne city malého chlapca k nemu chovám. Pre istotu som naňho rýchlo vyletel:
"Tak prečo s ním chceš ostať?"
Chvíľu rozmýšľal, čo mi odpovie, aj potom to bolo trochu váhavé.
"To nie je tak, že by som nechcel byť s tebou, Chiko. Ale s ním... proste musím byť s ním."
"Prečo?"
"Lebo musím."
Z jeho neoblomnosti som vyčítal, že z neho viac nedostanem. Ale aj tak... otázka, kvôli ktorej som sem prišiel, bola zodpovedaná. Zničene som sa naňho ovesil a vrúcne ho objal.
"Poď sa so mnou aspoň previesť na motorke..."
Jemne ma pohladkal po chrbte a prikývol. Nechal som ho, nech sa ide prezliecť a znechutene som si obzeral jeho spálňu. Vôbec to tam nebolo príjemné. Až na tých zopár svetlých fotiek tam nebolo nič radostné. Natiahol som sa a vzal jednu s maličkým chlapčekom v rámčeku. Malý Tetsu-chan. Aké rozkošné dieťa. Stojí pod zakvitnutou sakurou a tradičné detské kimono mi pripomína niečo, čo som už niekde videl. Ten malý chlapec sa tak podobá na dnešného Tetsuyu. Ale ešte viac sa podobá na niekoho, koho som videl niekde inde...
"Tak pôjdeme?"
Strhol som sa, ale už som nestihol vrátiť rámček späť.
"Ehm, prečo tu máš svoje fotky?" spýtal som sa, trochu zahanbený z toho, že si tak bezostyšne beriem jeho veci. Shijo zarazene na mňa pozrel a v jeho hlase bol zmätok, keď odvetil: "To ich tu má Sato..."
To narýchlo vymyslené klamstvo som mu ani náhodou neuveril. Ale potom som k nemu pristúpil, on ma chytil za ruku a oprel o stenu. Zovrel ma s boľavou potrebou ešte raz cítiť moje telo a jeho bozky na hrdlo, líce a napokon pery, na chvíľu stopli moje rozbehnuté myšlienky. Jeho ruky si ma pridržali tesne na sebe a v tichom šepote som už úplne zabudol na to, čo ma predtým napadlo.
"Ver mi, že keby som mohol, som len s tebou... Veríš mi, Chiko?"
Bola v tom láska. Skrytá a ubolená. Nemohol som sa viac pýtať, prečo nemôže. Len som s rovnakou smutnou túžbou prešiel dlaňou nahor jeho hruďou a pridržal som si jeho tvár, aby som mu mohol dať ešte jednu pusu.
"Verím ti..."


Kapitola 10.

Nejaký čas som sa stretal so Shijom príležitostne. Čo znamenalo vtedy, keď som to už ja bez neho, alebo on bezo mňa, absolútne nemohol vydržať. Samozrejme za priaznivých okolností, tak aby sa to Sato nedozvedel. Vídali sme sa vždy pri natáčaní, lebo on chodil na všetky moje a ja na všetky jeho, žiarlivo strážiac jeden druhého, aby to v žiadnom prípade neprekročilo pracovné vzťahy. Obzvlášť nenávidel mladého Kazuyu, lebo bol pekný, v mojom veku a vrhal na mňa dosť jednoznačné pohľady. Koho som nenávidel ja, asi nemusím ani spomínať.
Okrem tých pár razov, kedy sme sa videli pri natáčaní a ojedinelých prípadov, kedy sme sa na seba nepríčetne vrhli bez ohľadu na hocičo, som ho takmer nevídal. Telefonovali sme si, hej, lebo to sa dalo. Hovorili sme si skoro o všetkom v našich životoch. Samozrejme, okrem toho podstatného...

Po niekoľkých telefonátoch s Maki, v ktorých začínala vždy rovnakú tému a ja som jej po každej takej otázke zložil, som sa rozhodol, že by som mal svojej sestre konečne niečo vysvetliť. Vybral som sa do detského domova v pekný slnečný deň, a dorazil akurát, keď sa chystala s deťmi na výlet. Pridal som sa k nim, skončili sme na lúke ďaleko za mestom.
Sedel som s Maki po malom pikniku pod stromom, nohy natiahnuté pred sebou, žmúril som pomedzi tiene na deti, cákajúce sa v potoku. Cítil som už dlhšie napäté ticho medzi nami, čakal som len, kedy sa to spýta.
"Už som ti dlho nepovedala, aký si pekný," začala ticho. Mierne som sa usmial a prižmúril oči ešte viac. "Vážne Chiko, vyrástol si, je z teba veľmi príťažlivý mladý muž, si asi až moc pekný na to, aby..."
"No na čo?" pomohol som jej. "Aby som bol na baby?"
"Tak som to nemyslela. Si proste krásny. Tvoj priateľ je na teba asi hrdý."
Už dávnejšie som sa rozhodol, že keď sa ma na to spýta, nebudem jej kaziť ilúziu o šťastí a ideálnom vzťahu jej malého bračeka. Ale nedokázal som jej ani okato klamať, takže som radšej nepovedal nič a ďalej hľadel na hrajúce sa decká.
"Smiem sa spýtať, ako sa volá?"
"Volá sa Tetsuya."
"To je pekné meno. Ako vyzerá?"
Ako vyzerá? Mám jej ho opísať, alebo... veď by stačilo, keby som povedal, že vyzerá ako to malé šialené stvorenie, ktoré sa práve potklo a padlo rovno po nose do vody. Maki zhrozene vyskočila, moje ľúbostné pletky boli zrazu bezvýznamné oproti tomu, že sa práve začalo topiť jedno z jej detí.
"Mineji!" zjačala, ale neprekričala jakot a pišťanie ďalších desiatich hláskov. Doletela k potoku, ale to už sa tá premočená postavička dvíhala z plytkej vody, rumázgajúc ako siréna. Maki ho okamžite dvihla, vynadala najprv všetkým naokolo a potom sa s tým batôžkom rázne pobrala pod strom. Posadila fňukajúce dieťa vedľa mňa a začala ho zvliekať z mokrých vecí.
"Tvoje tričko," oznámila mi vecne a ja som si neochotne stiahol tričko, ktoré som nosil už asi dva dni, z dôvodu, že ho u mňa Tetsuya naposledy nechal a nepýtal ho späť. Obliekla ho na trasúce sa telíčko a popchla ho ku mne. Dieťa si mi poslušne sadlo do lona a ja som sa zamračil na Maki. Čo som nejaký radiátor?
"Stráž ho chvíľu, idem tam spraviť poriadok," prikázala mi a už si to šinula späť k vode, pacifikujúc stádo divožienok a ich práve pasovaných rytierov.
Postrapatil som plavé vlásky a dieťa sa ku mne s dôverou pritúlilo. Už sa netriaslo, nič mu nebolo. Len to pred Maki hralo, to bolo jasné. Soplík mu zasychal pod nosom a jeho oči svietili huncútstvom ako zelené lampy. Pozrel hore na mňa a spiklenecky sa uškrnul. Musel som sa usmiať tiež. Znova chlapčeka pohladiť po vláskoch. A už znova si pomyslieť, ako veľmi sa podobá na Tetsuyu... a ešte viac na to dieťa na fotke v jeho spálni...

To dieťa.
Sakury za budovou detského domova. Kimono, aké im obliekali pri slávnostných príležitostiach, ich spoločná uniforma.
Na tých fotkách nemohol byť Tetsuya, veď v tom veku ešte ani nebol v Japonsku.
To dieťa...

"Mineji," vydýchol som skoro bez hlasu. "Ako sa voláš priezviskom?"
Nevinne sa usmial a poslušne odvetil, tak ako ho to učili. "Volám sa Shijo Mineji. Teší ma. A ty sa ako voláš?"
"Hayashi Chiko..." odvetil som ako vo sne.
"Ja viem!" vykríkol Mineji radostne, tešiac sa, že sa mu napriek tomu, že ma poznal, podarilo slušné predstavenie. No ja som sa nedokázal usmiať, aj keď malý sa chichúňal o stošesť.
"A kto je Tetsuya?" hlesol som. "Kto je Shijo Tetsuya?"
"Tetsu-nii-san? Ty ho poznáš?"
Ďobol mi prstom do hrude, moja náhla vážnosť a meravosť sa mu prestávali páčiť.
"Poznáš ho, však? Videl som hneď, že máš oblečené jeho tričko!"
Poťahal sa za tričko, teraz visiace na ňom a znova sa žiarivo usmial nad vlastnou múdrosťou. Zozadu ku nám pribehla Maki a vzala Minejiho z mojich kolien, vydvihla ho do vzduchu a zatočila ním.
"Ty lotor! Spravil si tam dole úplnú vzburu, Sakito povedal, že si kráľ, ktorý vedie vojnu proti dievčatám!"
Mineji pišťal, Maki sa smiala. Sedel som ako kameň, neschopný na nich ani pozrieť.
Tetsuya mal brata. Mal malého brata. A päť jeho fotiek vedľa postele.

Maki poukladala deti spať, spokojná, až to z nej svietilo. Bola vo svojom živle, navyše sa celý deň starala aj o svoje najstaršie dieťa, teda o mňa, takže čo mohol byť krajší deň? Šťastne obišla postieľky a vo dverách ma vzala za ruku.
"Tak poď, teraz mi o ňom porozprávaš."
Zašli sme do vedľajšej miestnosti a Maki si sadla na koberec doprostred hračiek. Sadol som si vedľa nej, neprítomne berúc do ruky farebnú kocku.
"Takže, aký je Tetsuya? Kde si ho spoznal a ako dlho ho už poznáš, pekne syp."
Ako keby som jej mohol povedať, kde som ho spoznal. S úsmevom som zavrtel hlavou a v protiklade s jej očakávaniami som povedal:
"Shijo Mineji. Kto je to?"
"Čo?" Maki na mňa zmätene pozrela, nevediac, či mi preskočilo, alebo... no, iná možnosť zrejme nebola.
"Malý Mineji. Odkedy je tu?" zopakoval som.
"No... odmalička," povedala pomaly. "Má štyri roky, teda mal teraz, ty si neprišiel na oslavu..."
"Okej a to nemá rodinu?"
"Nie. Zomreli ešte v Európe. Babička ho doniesla do Japonska, ale zomrela asi týždeň po príchode, zrejme ju cesta vyčerpala. O Minejiho sa nemal kto starať..."
"Nemá už nikoho?"
"Chiko, o čo ti ide?"
"Maki. Nemá už vôbec nikoho?"
Vzala mi kocku z ruky, asi ju znervózňovalo, ako ju obraciam v prstoch.
"Samozrejme, že má. Má staršieho brata. Tetsuya sa snaží vziať si ho do starostlivosti už snáď odkedy mu zomrela stará mama, ale vieš, nedáme dieťa len tak hockomu, na adopciu sú prísne pravidlá. Musíš mať zázemie, najlepšie rodinu, stály príjem... Ty by si napríklad dieťa nedostal, lebo si ešte len študent."
Skúmavo ma pozorovala, ale môj výraz nič nevravel. To preto, lebo som si nič nemyslel. Ešte som nebol schopný začať rozmýšľať.
"Ale myslím, že ho čoskoro dostane, našiel si veľmi vhodného partnera, solídneho pána s kopou peňazí, tvrdia, že chcú Minejimu vytvoriť rodinu. Je to síce trochu netradičné, dávať dieťa mužskému páru, ale my nesúdime, však? Ak je tam láska... Myslím, že im už chýbajú len posledné papiere a dostanú ho."
Dlho bolo ticho, nedokázal som nič povedať a Maki bola taká ohúrená z mojich neobvyklých otázok, že sa z rozpakov radšej pustila upratovať hračky. Ani neviem, či sme sa rozlúčili, keď som odchádzal.

Shijova motorka stála pred domom, vedľa nej zaparkovaná čierna toyota. Vedel som, komu auto patrí, ale nerozmýšľal som, ako človek v šoku, so všetkými príznakmi. Zazvonil som na zvonček s menom Sato, s pravdepodobnosťou päťdesiat na päťdesiat očakávajúc toho, koho som nutne potreboval vidieť. Vyšlo to, otvoril Shijo, opásaný zásterou. Za ním vyvanula príjemná vôňa pečeného mäsa. Nestihol ani hlesnúť, keď som ho chytil za ruku s varechou a vytiahol ho do tmavej chodby.
Nepovedal nič ani potom, lebo som ho pritisol k chladnej stene v kúte a vrhol sa na jeho ústa s takou potrebou, že sa mu skoro podlomili kolená. Cítil som, ako sa ma voľnou rukou zachytil a zaryl mi nechty hlboko do lakťa. Bolelo to príšerne, tak ako celé jeho klamstvo. Bolelo to sladko, ako pravda, ktorú mi nechcel povedať.
Bol som Satom len kvôli Minejimu.
Lebo samému by mu ho nedali.
Nedali by mu ho ani so mnou...
Bola to možno len minúta, no v nej som mu bezhlasne vnútil všetku intenzitu svojej lásky.
"Chiko..." stihol šepnúť, na konci s dychom, keď som sa od neho odtrhol a vykročil som späť k východu. Nepotreboval som teraz nič iné. Len cítiť to, čo som pri ňom cítil vždy. To, že ma miluje...


Kapitola 11.

Nerozmýšľal som nad tým dlho. Možno ak by som váhal, nespravil by som to, určite by sa vynorili také argumenty ako peniaze, a že na to nemám vek a podobne. Ale koľkí ľudia v mojom veku a v mojej finančnej situácii boli postavení pred rovnakú otázku? A rovnako bez rozmýšľania si vybrali možnosť, ktorú ja, tú jedinú správnu. Mať dieťa, alebo nie? Len úplný idiot by odhodil niečo tak rozkošné ako Mineji.

"Zopakuj to," hlesla Maki, pridržiavajúc sa stola, v tvári mierne poblednutá. Nadýchol som sa a do bodky zopakoval to, čo som povedal pred chvíľou:
"Chcem adoptovať Minejiho."
"Chiko, ty si sa zbláznil. Prosím, prejdime na inú tému."
Otočila sa, že sa vráti k príprave večere pre svojho manžela, no nemala kam uniknúť. Stála mi síce chrbtom, ja sediaci za ich stolom, ale počuť ma musela.
"Nezbláznil som sa. Chcem ho."
"Prestaň si robiť srandu, dobre?"
"Nerobím si srandu, Maki-chan, prosím, počúvaj ma, prosím."
"Počúvam ťa. Ale zatiaľ som nič logické nepočula."
Otočila sa od sporáka a rozhodila rukami, až jej z varechy odfrklo zopár neviditeľných kvapiek.
"Čo ti preskočilo? Ak by si aj mal nejaký šialený dôvod, prečo toho chlapca chceš, nemáš šancu. Nemáš ani najmenšiu šancu. Dostane ho jeho brat, lebo k nemu patrí."
"Jeho brat je Tetsuya."
"Och vážne? Povedz mi niečo, čo neviem."
"Jeho brat je môj Tetsuya."
Otočila sa a pomiešala večeru. Potom sa zvrtla späť na mňa rýchlosťou svetla a vyvalila oči.
"Tvoj frajer?"
"Tak nejako."
"Aha. A čo je potom akože vážený pán Sato?"
Vzdychol som si, ale asi som musel s pravdou von.
"Sato je jeho... ako by som to... sponzor?"
"Sponzor."
"Hm, hej."
Maki nebola až taká hlúpa, aby jej to nedocvaklo. Navyše, čítala veľmi veľa kníh. Vedela, ako sa to robievalo v stredoveku a ako sa to robieva aj teraz. Deti z chudobných rodín nikdy nemali inú šancu. Len zohnať sponzora.
Klesla na stoličku vedľa mňa, kladúc špinavú varechu na biely obrus. Nechcel som ju na to upozorňovať ani náhodou.
"Ten krásny chalan, čo chodí na motorke a má také... také nádherné ústa, tuto v strede vždy také červené... On je tvoj... tvoj... mi-milenec?"
"Áno."
"A... a... nemá peniaze a musí sa nechať vydržiavať tým namyslencom..." To sa už nepýtala, to len chabo konštatovala. "A prečo si mu tie peniaze nedal?"
"On má peňazí dosť, celú kopu, pravdepodobne ich šetrí, aby mohol zabezpečiť Minejimu pekné detstvo. A ja by som mu dal, čo by len chcel. Ale ako si dobre spomenula, Minejiho nemôžem."
"Takže vy dvaja vlastne nemôžete byť spolu, lebo Mineji..."
Stisol som jej ruky a usmial som sa tak, ako som to len dokázal.
"Presne tak. Lebo chceš dať Minejiho sponzorovi Satovi, a nie mne."
Ženy sú také slabé, vždy stačí len zahrať na ich city. Je jasné, že Shijo na tom nebol až tak zle, ako som ho vykreslil, týraná sirota zneužívaná vykorisťovateľom. Dobre som vedel, že ten, kto tu využíva, je práve on a Satovi to možno ani nedochádza. Ale nech má Maki svoju rozprávku. Ak mi to pomôže k tomu, aby som ho konečne získal... Je mi jedno, že sa tým, čo využíva iných, stanem aj ja.

Maki spravila, čo bolo v jej silách. Samozrejme, že to robila pre romancu vo svojej hlave a nie pre skutočný vzťah mňa a Shija, ktorý vlastne ešte ani neexistoval. Vymyslela to naozaj šikovne. Mne ako študentovi bez legálneho príjmu by dieťa naozaj nikdy nezverili, preto adoptovala Minejiho ona sama. Úrady sa dlho nezamýšľali, prudérnosť vládla všade. Dať chlapca dvom mužom, alebo sporiadanej žene, ktorá má manžela a je to navyše vychovávateľka, na ktorú sú len vynikajúce referencie? Bolo až ironické, ako rýchlo prijali jej žiadosť. Do skutočného rozhodnutia ostávalo len pár dní, Maki mávla rukou, že sú to už len formality. A taktne mi pripomenula, že by som to mal Shijovi povedať. Skôr, ako mu to oznámia oni.

Oznámiť mu to... Lenže ja som zrazu vôbec nevedel ako. Mám ísť za ním a jednoducho mu povedať, že som adoptoval jeho brata? Dôvod? Prečo som to vlastne robil? Pre mňa to bolo jasné, ale čo ak... Prvýkrát ma s hrôzou napadla možnosť, že by s tým možno vôbec nesúhlasil. Čo ak ho chcel mať len pre seba, využiť Satovu pomoc a potom s ním niekam utiecť, možno späť do Európy. Peňazí na to musel mať naozaj dosť, veď len to, čo zarobil so mnou, bolo až nenormálne veľa. Možno ho ani vo sne nenapadla možnosť, že by sme Minejiho mohli vychovávať spolu. Ak mu niečo také navrhnem, nebude to tak, že ho k spolužitiu so mnou vlastne donútim?
V chaotickej zmätenosti, ako to tak so mnou obyčajne býva, som navštívil prvé prednášky nového semestra. Pokúšal som sa sústrediť, ale mohlo to v takej situácii ísť? Bol som zrazu úplne bezradný, postavený pred to najťažšie vo svojom živote. Pokorne mu doznať, že ho milujem. Že ho... áno... milujem...
Vedel som, že to musím urobiť, aj keď som ešte netušil ako. Do takých vecí ako vyznanie lásky, by som nemal byť nútený, ale vymyslel som si to sám, bez uvažovania, bez štipky logiky. Ako niekto taký, ako ja, mohol študovať medicínu? Nemám pud sebazáchovy ani sám na seba, čo už potom úbohí moji pacienti?
Pár dní papierovania prešlo, Maki mi volala každý deň, aký je stav mojej veci. Začala sa tešiť, akoby si Minejiho naozaj brala ona sama, celé hodiny mi do telefónu štebotala o tom, aké to je rozkošné, neposedné dieťa. Čím viac mi o jeho príchode ku mne rozprávala, tým viac som sa desil. Nie toho malého chlapca, to neviniatko naozaj za nič nemohlo. Ale čo mi povie Shijo? Nezabije ma hneď na mieste?

Nebol som vôbec rozhodnutý, ako a kde mu to poviem, keď mi zavolal náš starý dobrý manažér, či nechcem prísť na natáčanie, vraj dostal súrnu zákazku a jediný, kto vyhovuje, som ja, zachránim ho a bla, bla, podvečer som už bol v štúdiu a sťahoval yukatu z mladého Kazuyu.
Natáčanie práve s ním ma vždy zvláštnym spôsobom upokojilo, aj keď som si to nikdy nejako extra neuvedomoval. Kazuya bol jediný, pri kom som nemal strach, že by mi nejako ublížil. Teda, nemal som ten strach nikdy, pokiaľ bol nablízku manažér, ale občas som si už vytrpel hrubšie zaobchádzanie. U Kazuyu to proste nehrozilo, bol chudší a o niečo mladší než ja a sex s ním sa podobal na plavbu loďkou za úplného bezvetria.
Na konci natáčania sme boli obaja upotení a manažér nám tlieskal. Zatlieskali nám aj kameramani a potom všetci asi za päť minút zdúchli. Vraj to treba bleskovo zostrihať, sfinalizovať a ešte dnes odoslať klientovi. Peniaze dostanem až nabudúce, ale nech sa nebojím, nebude to málo.
Zrazu sme v štúdiu osameli. Iba ja a Kazuya, ešte sme sa ani nepozviechali z improvizovaného lôžka, ktoré vyrobil horlivý manažér určite vlastnoručne. Naveľa sa mi podarilo posadiť sa a začal som sa utierať do pohodených vreckoviek. V hlave som nemal nič, prázdno, nemyslel som dokonca ani na Shija. Ako vždy po sexe s niekým iným, nemyslel som vôbec na nič. Na ticho, ktoré nás obklopuje. Mlčanlivé, bezbrehé ticho, v ktorom zrazu dopadla na moje rameno chvejúca sa ruka.
Nechápavo som sa obzrel. Kazuya sedel za mnou a hrýzol si spodnú peru, už aj tak dosť rozkúsanú z našej predošlej akcie. Celé ústa mal červené a opuchnuté, dodávalo to jeho peknej, nevinne krásnej tvári hriešny výraz. Preletel som po ňom pohľadom, jeho ruka pomaly skĺzla po mojom chrbte a videl som, ako sa znova dvíha. Nevedel som, čo to robí, ale na niečo v tých gestách začalo moje telo zrazu odpovedať. Tento chlapec bol po Shijovi druhým, s ktorým som to robil najčastejšie v mojom živote. Placho pekný, s hnedými vlasmi, vinúcimi sa okolo jeho štíhleho hrdla, s očami vystrašeného zvieratka, s tou opuchnutou pusou, zahmlený, neprítomný, skoro sa mi rozplývajúci pred očami...
Nespravil som nič, keď sa jeho ruka dvihla k mojej tvári a pohladkala moje líce. Nič, keď sa ku mne nahol a akoby to nerobil celú predošlú hodinu, pobozkal ma s vláčnou túžbou. Jediné, čo som si uvedomil, bolo, že už viem, prečo naňho Shijo žiarlil. Lebo takto na mňa hľadel od začiatku. Od začiatku chcel ostať so mnou sám a bez kamier, naživo...
Omámene som vydýchol, keď ma opatrne prevalil späť na zem. Naklonil sa nado mnou a bozkával ma, čoraz rýchlejšie a nenásytnejšie, jeho hanblivosť sa menila na niečo iné, než som poznal z natáčania, na divokú príchylnosť a akútnu potrebu dostať ma do svojich snov. Spravili sme to tak rýchlo, že som naozaj nemal najmenšiu možnosť začať rozmýšľať. Kazuya očarujúco stonal, keď som sa, vypätý nad ním, pomaly naňho nasunul. Mal ho malého, skoro som ho v sebe necítil. Aký veľký rozdiel oproti... Ale to už som ho znova bozkával a nešetrne hrýzol jeho doráňané pery, to, čo ma vždy na ňom vzrušilo do krajnosti.
Netušil som, čo je nevera. Môj a Shijov vzťah nebol na takej úrovni, aby som ju chápal, aby som ju cítil. Ak by podviedol manžel manželku, zrejme by si po celý čas uvedomoval svoje konanie. Ja som si neuvedomoval nič. Shijo bol ďaleko. Nevera medzi nami nemala význam. Vôbec žiaden. Takmer žiaden...

"Chiko..."

Také veci sa vraj dejú len vo filmoch. Bol by som vám odprisahal, že v skutočnosti je to úplne inak. Lenže v skutočnosti to bolo presne tak. Keď som sa vydesene odtrhol od Kazuyovho tela, moje oči si potvrdili to, čo uši počuli už predtým. Moje meno povedal on. Vo dverách stál Shijo.
Stál tam asi sekundu a neveriaco na nás hľadel. Teda, možno tam bol už dlhšie, možno sa pozeral celý čas, neviem. Keď som dvihol hlavu a pozrel naňho, videl som už len, ako zaťal pery, zvrtol sa a rozbehol preč. Vbehol do spŕch. Neuvažoval som ani teraz, proste som tam nechal Kazuyu ležať, všetko, čo som s ním mal, bolo zrazu zabudnuté a predsa mi to až teraz začalo dochádzať. Robil som to s tým chalanom. Robil som to s ním dobrovoľne, s vášňou, robil som to s iným!

Vletel som do spŕch za ním, našiel ho stáť pri zavretom okne, s päsťami zaťatými, s trasúcimi sa ramenami.
"Tetsuya," hlesol som, ešte po ceste si zapínajúc rifle, ktoré som si obliekol na nahé telo. Otočil sa hneď, ako som k nemu podišiel, prudko a bezhlavo, napriahol sa a jednu mi strelil. Zaslúžil som si tú facku ako nič na svete, zaslúžil by som si aj keby ma tu rovno zmlátil do bezvedomia. Ale najviac som si zaslúžil tú ochromujúcu bolesť, keď som videl, že plače.
"Užil si si to?!" skríkol na mňa. "Dúfam, že hej, lebo odteraz to s ním môžeš robiť, kedy sa ti zapáči! Už ma nikdy neuvidíš!"
"Ja... ja som... bol to len sex..." pokúšal som sa brániť tou najotrepanejšou výhovorkou na svete. Len sex. Šlo mať ešte niečo viac, ešte niečo horšie, čím som ho mohol zradiť?
"Však v poriadku! Maj si s ním len sex, maj si s ním, čo chceš!"
Cítil som, že sa aj ja rozplačem, ak jeho slzy okamžite neprestanú tiecť. Nemohol som ho predsa až tak zraniť, sakra, veď on robil to isté!
"A čo ty?" skríkol som zrazu naňho. "Čo Sato?!"
"Čo ťa do toho?! Myslíš, že ma to baví, vešať sa na toho chlapa? Vravel som ti, že by som bol radšej s tebou, že by som... že by som radšej bol s tebou každú sekundu svojho života, vravel som ti to..."
Jeho hlas sa stíšil do tichého vzlykania, ktoré bolo horšie, ako akékoľvek ziapanie. Zrazu som videl, že jeho oči a tvár sú úplne červené, čo mohlo znamenať len to, že sa nerozplakal v tejto miestnosti, ale že plače už oveľa dlhšie. Zranilo ho už aj niečo iné, ešte predo mnou, ja som ho už len dorazil. Ale skôr, než som sa nad tým stihol zamyslieť, on ticho hlesol:
"Myslel som, že ma miluješ, Chiko, vieš?"
Ohromene som naňho hľadel, nechápuc, netušiac, odkiaľ to mohol vedieť. Nedal mi však šancu ani to potvrdiť, ani to vyvrátiť. Ani neprestal plakať. Len skoro nečujne povedal: "Zbohom."
Prešiel popri mne a vybehol zo štúdia.

Stál som tam a lapal po dychu. Milujem ho. Milujem ťa, Tetsuya... A ty si to vedel? Ale veď... ja som predsa tiež vedel, že ma miluješ. Tak prečo potom? Čo sa stalo? Preboha... čo som to len spravil...?
Keď som ucítil vibrovanie mobilu v mojom vrecku, ani neviem, kde som nabral tú silu vytiahnuť ho a priložiť si ho k uchu.
"Chiko? Si tam?" ozval sa Makin hlas. "Tak už mu povedali, že sa našla iná rodina pre Minejiho. Ešte to nie je rozhodnuté, ale Chiko, dúfam, že si mu to oznámil vopred, vieš, ako som ti hovorila, inak by bol z toho riadne zničený. Chiko? Chiko, počúvaš ma?"
Zničený. Hľadal ma. Vedel, kde ma nájde, hľadal ma, lebo bol zničený! Možno mi konečne aj chcel povedať, čo sa deje, plakal, chcel nájsť útechu pri mne a našiel ma s iným! Preboha! Nepovedal som mu to a teraz je už neskoro! Zradil som ho práve vo chvíli, keď ma najviac potreboval a teraz ma už nechce nikdy vidieť!
S bezhlasným stonom som sa zviezol na zem.
Čo len budem robiť...?


Kapitola 12.

A potom som zrazu mal Minejiho.

Viedol som si ho domov od Maki, ani jeden sme nerozprávali. Chlapec bol vystrašený, mĺkvy, asi poriadne ani nechápal, čo sa s ním deje a prečo ide od Maki-san ku mne. Poukazoval som mu môj malý bytík a potom som sa s ním posadil na zem. Pritiahol som si ho do lona, v hrdle veľká guča, keď som pozoroval jeho veľké, zelené oči, plavé vlásky, žiariace zlatom zapadajúceho slnka. Tenučký zapletený copíček, prichytený červenou šnúrkou.
"Čo máš toto?" spýtal som sa ticho, nežne sa dotýkajúc zapletených vláskov. Chlapček si siahol do vlasov a nevinne sa na mňa usmial.
"To mi spravil Tetsu-nii-san. Robí mi to vždy, keď sa stretneme. Kedy ho uvidím?"
Stisol som pery a znova pohladkal chlapca po vláskoch.
"Čoskoro," ubezpečil som ho.
"Nii-san tu bude bývať s nami?"
"Samozrejme, tak som ti to sľúbil, nie?"
Minejiho malé ústočká sa roztiahli do šťastného úsmevu a on sa mi ovesil okolo krku.
"Hurá! A pôjdeme potom spolu do parku?"
"Pôjdeme spolu kam len budeš chcieť..."

Pôjdeme. Ale asi sami.

Týždeň som sa utápal v melanchólii. Plakal som vždy, keď Mineji zaspal a ja som naňho hľadel; spával presne tak isto, ako zvykol Tetsuya. Sladko a nevinne. Nikdy mi nič neprezradil, nepýtal sa už na brata, nedozvedel som sa, či mu chýba, alebo nie. Neviem, či mi veril, alebo skôr naopak a bol tak statočný, že proste znášal svoj osud. Len raz som ho prichytil, ako zadumane hľadí von oknom a natáča si na prst copík, ktorý už mal zamuchlaný, no nedovolil mi ho previazať. Snažil som sa, aby sa stále smial, lebo to mi pomáhalo. Nakúpil som mu nové vecičky, kefku, a tak, starajúc sa oňho ako o vlastného. Ešte som to netušil, no zamiloval som si ho akoby bol môj syn. Alebo ešte lepšie, syn muža, ktorého milujem. Ktorého asi nikdy milovať neprestanem.
A potom som sa jedného dňa náhle vzchopil. Mineji celé ráno rozprával s plnými ústami ako sa teší do škôlky na nového kamaráta menom Shuichi, s ktorým vraj vymysleli úžasnú novú hru. Počul som už o nej, po dvoch dňoch v novej škôlke si ma zavolala pani vychovávateľka a oznámila mi, že Mineji zorganizoval všetkých chlapcov do samurajského krúžku, v ktorom treba prísne dodržiavať samurajské cnosti, medzi inými nerozprávať sa na verejnosti so ženami. Pani učiteľka chcela vedieť, odkiaľ chodí na také názory a aké rozprávky mu púšťam pred spaním. Nepriznal som sa, že sme spolu pozerali štvorhodinový samurajský film. Ale to, odkiaľ mal Mineji také striktné postoje voči ženám, som naozaj nevedel. Aj keď som to tušil. Práve preto som sa ten deň rozhodol. Jediný, kto má práve určovať, ako bude toto dieťa vychované, je on. Nemôžem mu to právo zobrať, aj keby som mal hocaký zámer. Pôjdem za ním. Vrátim Minejiho. Bez slova. Proste mu ho vrátim.

Lenže Shijo mal vypnutý mobil. Skúšal som mu volať každé tri minúty a nič. Skúšal som to ešte nasledujúci deň, možno mal len vybitú baterku. Nič. Lenže teraz som sa nemohol vzdať. Už tu nešlo o mňa, šlo o malého a toho, koho pri sebe potreboval viac než mňa. Uložil som ho spinkať a pobral som sa za Shijom. K nemu a Satovi.
Tentoraz pravdepodobnosť päťdesiat na päťdesiat nevyšla a po zazvonení mi otvoril ten výkvet mužnosti a plodnosti, muž o hlavu vyšší odo mňa, s tak dominantnou iskrou v očiach, že som sa scvrkol ešte o jedno číslo a chvíľu nebol schopný zistiť, čo tu vlastne robím.
"Čo chceš?"
"Je... je tu..."
"Tetsuya tu nie je. Už tu nebýva."
Asi to pokladal za koniec konverzácie, lebo sa pokúsil zabuchnúť mi dvere pred nosom, no to som sa už našťastie spamätal a vtisol sa medzi ne.
"Počkajte. On tu už nie je?"
"Nie je. Prosím vypadni a nezdržuj, kým sa s tebou pekne rozprávam. Za chvíľu má prísť nájomca, idem mu odovzdať kľúče."
Všimol som si aj poza jeho mohutnú postavu, že byt je celkom prázdny. Vyľudnený. Naozaj tam nik nebol a už ani nábytok, vôbec nič.
"Kde je Tetsuya?" hlesol som, pokúšajúc sa znieť len o málo menej ustráchane, než som sa cítil. Sato sa nervózne zadíval ponad moju hlavu, no potom si vzdychol a oprel sa o zárubňu. Zadíval sa na mňa, skúmavo, akoby zisťoval... no presne akoby zisťoval, čo to na mne jeho milenec - jeho bývalý milenec? - videl.
"Vyhodil som ho. Chcel som s ním adoptovať to decko, lebo bol taký zlatý, keď o ňom rozprával. Lenže pred týždňom prišiel a povedal, že už to nie je možné a že odo mňa odchádza. Nenechal som ho ísť len tak, to dá rozum, trochu som mu napravil fasádu, nech si nemyslí, že ma môže len tak využívať. Myslel som, že šiel potom za tebou."
"Za mnou nešiel," hlesol som.
"To je zaujímavé. Myslel som, že spolu spávate."
Nevedel som, či to mám potvrdiť. Radšej som nepovedal nič, nevedel som, či by po nejakom priznaní nechcel Sato napraviť fasádu aj mne.
"Nuž, keď nie je u teba, poznám už len jedno miesto, kde by mohol byť."
Dychtivo som naňho pozrel, narovnal som sa. Povedz. Povedz mi to, prosím.
"Skôr než začal Tetsuya bývať so mnou, ťahal sa s jednou bandou. Myslím, že s nimi bol, odkedy prišiel do Japonska. Mali taký všivavý špinavý brloh v pivniciach pod tým domom, kde je štúdio. Ale na tvojom mieste by som tam nešiel, je to strašná zberba... Chlapcovi ako ty by mohli ublížiť..."
S rozžiarenými očami som sa mu na znak vďaky mierne uklonil a vyletel som z dverí.
"Počkaj ešte!"
Zabrzdil som po dvoch krokoch a nechápavo pozrel po Satovi.
"Tu máš. Vráť mu to."
Jeho mobil. Podal mi ho, bol vypnutý. Preto nedvíhal. Neozýval sa. Tetsuya... kde si celý ten čas bol?

Letel som preč z bývalého Shijovho domu ako strela. Chlapcovi ako ja by mohli ublížiť? A čo by potom spravili s ním? Nedbal som na žiadne varovania, bežal som, bežal som za ním. Vietor mi vyfúkaval z hlavy všetky pripravené slová: Mám Minejiho. Môžeš si ho vziať. Vezmi si ho späť a buďte šťastní... Namiesto nich sa vo mne rodila horúčava, pomyslenie na to, že ho znova uvidím, že mu budem môcť povedať: Odpusť...
Prečo som to nespravil už skôr? Veď bola šanca, že mi odpustí. Zabudne. To s Kazuyom bolo predsa len raz, len jediný raz. Choval som sa ako malé decko, ktoré sa najprv musí popáliť, aby zistilo, čo je oheň. Ako malé decko... Nemôžem sám vychovávať dieťa! To môže len on...
Dobehol som do domu, kde bolo štúdio, celý udýchaný. Skorý večer prešiel v neskorý. Stmievalo sa. Tam vonku. Vo vnútri bola už úplná tma.

Zastal som za bránou, ktorá za mnou zapadla s tichým klapnutím. Chodieval som tadeto pravidelne, smerom nahor. Tam nadol... Tam som šiel len raz.
Aj vtedy ma strach mrazil a pichal ako spŕška ľadových ihličiek. Aj vtedy som takmer nedýchal. A to som šiel len nadol schodmi. Len kúsok, kým som v tej zatuchnutej, studenej tme našiel Shija. Plakal tu, nevedel som vtedy prečo, netušil som, ale teraz sa to všetko zdalo zrejmé. Pohádal sa možno so Satom. Nemal kam inam ísť, len k starej partii. To, že požiadal mňa o nocľah, vravelo len o tom, ako veľmi sa sem nechcel vrátiť.
A teraz je možno späť. Nemám o tom žiadnu istotu, vôbec žiadnu, ale musím to risknúť. Pretože inak by som nemal kde inde ho hľadať. Musel by som sa vrátiť a priznať, že som ho stratil. Že sa stratili jeden druhému oni dvaja, môj milenec a moje dieťa.
Zišiel som schodmi a zastal, rukou sa dotýkajúc ľadovej steny. Predo mnou sa otvárala dlhá, čierna chodba, ako tunel vedúci do pekla. Netušil som, ako ďaleko siaha spletitá sieť podzemných pivníc. Hmatkal som po stene, opatrne skúmajúc jej povrch, takmer neschopný dýchať. Našiel som vypínač, no svetlo, ktoré sa nado mnou rozlialo, bolo horšie ako tá čierna tma. Zelené, neprirodzené, vytvárajúce predo mnou úzku cestičku k môjmu strachu.
Neviem, ako som spravil prvý krok. Takmer som už nemyslel na Tetsuyu, keď som kráčal vpred. Každým ďalším krokom som cítil, ako sa niečo za mnou zatvára, každým ďalším krokom som šiel pomalšie. Už som ani nedýchal, len som privieral oči, nevediac, čo tu vlastne chcem. Hrozný strach mi zvieral hrdlo, vnútro, zväzoval celé moje telo. Už som sa skoro nehýbal, želajúc si len aby som ho konečne našiel, alebo bol aspoň schopný otočiť sa a rozbehnúť tam, kde bolo denné svetlo, kde sa dalo dýchať a hýbať. Pomaly som spustil ruku, cítiac všetkými zmyslami, že ma niekto pozoruje. Trhane som sa nadýchol. A potom ma niekto zdrapol.
Vykríkol som len raz, potom ma omráčil paralyzujúci strach ako v zlom sne, v ktorom sa pokúšate kričať a proste nemôžete. Len otvárate ústa, nič z nich nevychádza a vy sa pozeráte na to, ako vás niekto vlečie ďalej do toho pekla, ďalej a ďalej... Omdlieval som strachom, myslím, že som bol naozaj na pokraji psychického zrútenia, keď ma osoba, ktorá ma vliekla cez spletité chodby, cez ktoré by som nikdy nenašiel cestu späť, doniesla do širšej miestnosti. Na malú chvíľu vládlo ticho. Potom sa niekto chrapľavo zasmial. Niekto sa postavil.
"Aha, čo som doniesol," prehovoril hlas toho, kto ma držal ako v kliešťoch, príšerne to bolelo. "Našiel som to na polceste, prišlo to sem samo..."
"Ukáž?" ozval sa druhý hlas, nejako mi povedomý, znel ako... ako ten fotograf, ktorý ma fotil úplne prvýkrát, ten, čo preňho malí chlapci boli hračkami... "Aké pekné! Polož ho tu, nech sa pozriem bližšie..."
Ozvali sa kroky, hlasnejšie ako doteraz šepotavé hlasy. A niekto skríkol.
"Pusti ho! Okamžite z neho daj dole tie paprče! Počuješ?! Pusti ho!!"
Driapal ma von z toho tesného objatia, driapal ma k sebe. Strhol ma na stranu, padli sme obaja na zem, on ma schytil a vliekol po zemi ďalej. Zrazu som precitol akoby ma vytiahli z vody, kde som sa topil. Prudko som otvoril oči a začal som dýchať ako život. Vrhol som sa naňho. Buchol som sa o stenu spolu s ním, počúvajúc jeho panický hlas:
"Chiko... Chiko, si v poriadku? Čo tu preboha robíš? Panebože, zlato, čo tu robíš??"
Zovieral som ho akoby od toho závisel môj život. On zovieral mňa, hladkajúc ma po chrbte.
"To je tvoja návšteva, Shijo?"
"Starajte sa do seba."
"Ale, ale, buď rád, že máme dobrú náladu, inak by šiel chlapček najprv do našich rúk."
Cítil som, ako ma Shijo pevne stisol.
"Neboj sa," šepkal mi do vlasov jeho tichý hlas. "Nikto ti nič nespraví, si tu so mnou. Chiko... Načo si sem šiel?"
Chvíľu mi trvalo, kým som sa pozviechal z omráčenia. Pozrel som najprv naňho, do jeho očí, v prítmí hlbokých ako priepasti, stmavnutých do farby olív. Nevdojak som sa pritisol k nemu ešte bližšie, s rukami okolo jeho krku, s hruďou na jeho hrudi, kľačiac v jeho objatí. Sklonil som hlavu k nemu, pozorne dýchajúc, akoby len na tom záležalo, aby som si uvedomoval, že som živý. Že som pri ňom. Hlavne na tom, že som pri ňom.
Opatrne som vykukol spoza svojich vlasov do miestnosti: bola zaliata neprirodzeným zeleným svetlom, šerá, vlhká. Dvaja muži, jeden z nich ten fotograf, stáli v kúte a bavili sa, zrejme sa smejúc na mojom zľaknutí. V kúte oproti nám sedel chalan, možno v mojom veku, určite nie starší od Shija. Mal prefarbené, ryšavé vlasy a omámený, zahmlený pohľad. Aj tak sa ním díval na nás.
"Tetsuya," konečne som sa dokázal sústrediť naňho. A na to, prečo tu som. "Tetsu, ja... ja..."
"Chiko, ty si taký idiot. Vieš, čo sa ti mohlo stať, keby som tu nebol?"
"Ja... vieš..."
"Nie, neviem. Načo si za mnou šiel? A ako si sa sem vôbec dostal?"
"Ja... ja som musel..."
Nedokázal som zo seba dostať ani slovo. Pritískajúc sa k nemu som vlastne vnímal len jediné: jeho dlane, prechádzajúce mi pomaly chrbtom, zhora nadol a zase späť, prstami obchádzajúc výbežky mojej chrbtice.
"Ja som... ja som chcel..."
Jeho oči, tak nádherne stmavené do odtieňov, ktoré som snáď v nich ešte nevidel. Jeho ramená pod mojimi dlaňami, pevné a na rozdiel od mojich krehkých tak príjemne... mužské...
"Čo si chcel?"
"Vlastne..."
"Nájsť ma?"
"Áno..."
Cítil som, ako jeho ruky spomaľujú svoje hladkanie, zdrsňujú ho, akoby prstom zrazu začala vadiť košeľa a ešte aj tričko, ktoré som mal pod ňou.
"Tetsu," hlesol som skoro vydesene, poznajúc jeho taktiku, poznajúc, aj keď sa teraz zdal byť iný, neznámy, taký... divokejší... Žil tu medzi týmito vandrákmi len týždeň, ale... Čo tu s nimi robil? Alebo lepšie: čo tu robili oni s ním?
Bojazlivo som sa obzrel, tí dvaja muži niekam odišli, ale chlapec tam sedel. Nohy mal natiahnuté pred sebou, ruky položené na rozkroku. Tvár sa mi rozhorela, akoby som nikdy nič také nevidel. Pomaly, dôrazne, si zachádzal rukou pod nohavice. Aj na diaľku bolo vidieť, ako mu stojí.
Otočil som tvár k Tetsuyovi. Chytil mi bradu do dlane a jemne ju vydvihol k sebe.
"Nevšímaj si ho, je to úchyl. Poď sem, ty môj plyšáčik, celý sa trasieš..."
Posunul ma kúsok stranou a natiahol sa po tmavej kôpke, ktorá sa ukázala byť dekou. Prehodil ju cezo mňa, ale tentoraz ma nepritisol späť k sebe. Posadil sa oproti mne a skúmavo sa na mňa zahľadel.
"Už je lepšie?"
"Neviem." Sklonil som hlavu na kolená, pokúšajúc sa definitívne upokojiť. Aj tak to moc nešlo. Od toho chalana na druhom konci miestnosti šli divné zvuky a z môjho povolania som dobre vedel, čo za zvuky to sú. Nemohol som sa od toho odpútať, od toho a ešte od myšlienky na Shijove stmavnuté oči, jeho pevné objatie...
"Čo mám spraviť, aby ti bolo lepšie?"
Ale jeho hlas bol stále rovnaký, dokonca akoby sa medzi nami nič nestalo, presne taký, aký býval ráno, keď mi núkal kakao. Starostlivý. Bože, tak starostlivý akoby mu na ničom inom nikdy nezáležalo, len aby malo to kakao správnu teplotu: ani ľadové, ani prehriate, také, aké mi chutilo.
"Chi-chan, miláčik, už sa neboj..." Jeho ruky znova siahli na mňa, lebo vedel, že ma inak zrejme nedonúti hovoriť. Nahol sa a pritiahol ma provizórne k sebe, no ja som sa konečne vzchopil a znova som dvihol ruky k jeho ramenám.
"Poď so mnou preč..." vydýchol som, zatvárajúc oči. "Prosím, poď so mnou..."
Chvíľu nič nevravel, len ma objímal. Jeho nežné prsty opatrne hladkali moje ramená. Potom sa pozrel bokom, chvíľu očami spočívajúc na tom chalanovi, ktorý sa najpravdepodobnejšie vzrušoval pohľadom na nás.
"Tak dobre..." odvetil nakoniec. "Ale len ťa odprevadím domov..."

Len ma odprevadí.

Neviem, či to spravil naschvál tomu úbohému červenovláskovi, naschvál mne, alebo najhoršie: naschvál sebe. Keď som sa postavil, znenazdajky ma pritisol k sebe. Jeho ústa si okamžite našli moje a tie sa prirodzene naučene dvihli k jeho. Pobozkal ma tak, že som sa musel rukami oprieť o jeho hruď. Telom mi prešiel neodbytný mrazivý pocit, ale nezastonal ani jeden z nás. To len ten chlapec v kúte. Tetsuyove ruky prešli nadol mojim chrbtom, presne po línii chrbtice a zastavili sa na jej konci. Uškrnul sa mi do očí a ja som trochu omámene, trochu šťastne, ale najviac chápavo mierne prikývol. Keď už divadlo, tak divadlo, ako nás to učili kamery. Tetsuyove ruky provokatívne zašli na môj zadok. Stisol mi ho tak pevne, až ma vydvihol znova k sebe, tentoraz ten bozk plánovaný nebol a obaja sme sa jemne zachveli jeho účinkami. Chytil ma za ruku a začal ťahať preč. Obzrel som sa ešte na chlapca. Bol celý zaliaty šťastím. Doslova.


Kapitola 13.

Na motorke šlo všetko rýchlo. Rýchlejšie, než som chcel. Ocitli sme sa pred mojim domom, ani som nestihol narátať do päť. Shijo ostal sedieť, ja som zosadol a podal mu helmu. Lenže nemienil som odísť. Zľaknutie z toho podzemia bolo preč, môj pôvodný zámer mi svietil pred očami ako neón. Tam hore, za oknom v najvyššom poschodí, spinká malý anjelik. Čaká naňho, čaká už veľmi dlho. Musím spraviť všetko pre to, aby som Shija dostal k nemu.
Lebo zrazu mi to bolo jasné. Ak som aj mal predtým nejaké samaritánske potreby na štýl: dať mu ho, teraz to bolo preč. Nechcel som, aby Mineji odišiel. To Tetsuya musel prísť. A ja som bol ochotný spraviť pre to čokoľvek.
"Kto to bol, ten chalan v podzemí?" začal som okamžite konverzáciu, ktorá sa ani okrajovo netýkala jeho odchodu.
"Kamarát," odvetil s jemným úškrnom a stiahol si dole helmu. Perfektné, takže ani on nemienil hneď odfrčať preč.
"Aha. Poznáte sa už dlho?"
"Kam tým mieriš?"
"Ja len či ti nie je skôr niečo iné, než kamarát..."
Ulica už bola stmavnutá, ale stáli sme rovno pod lampou. Bol som si viac než istý, že nás pozoruje všetkých dvadsať babiek, mojich susediek. Aj tak sa už dosť vypytovali na to, kde je Minejiho mamička. Tak nech to vidia...
Lenže aj ja som niečo videl. Satovu rozlúčku. Prešiel už týždeň, ale Shijo mal stále na tvári stopy po modrinách a hojacu sa chrastu na vrchnej pere. Ľútosť a nezištná láska mi prikázali okamžite sa vrhnúť naňho a bozkami zhojiť poslednú jeho bolesť. Veď to mal pre mňa... Ale rozum vedel, že musí pokračovať v naťahovaní. Hlavne keď mi Shijo tak dobre prihral:
"A čo myslíš, že to je môj bývalý frajer?"
"Bývalý, tým myslíš, že si s ním niečo mal včera?"
Priblížil som sa tesne k nemu a odul som pery. Pôsobilo to provokačne. Na iných, ale najmä naňho.
"Bavme sa radšej o tvojich frajeroch," povedal ako na oplátku toho, že videl a chápal, ako sa ho snažím dráždiť.
"Myslíš o tebe?" odvetil som ironicky.
"Myslím o Kazuyovi."
Zabolelo to, ale musel som byť statočný. Nesmie už na to myslieť, aj keď sa zdá, že nič iné mu nechodí po rozume. Nesmie si už vybavovať to, čo videl v štúdiu. Nesmie zraňovať samého seba mojimi chybami, tou najväčšou chybou v živote. Chcel som mu povedať, že som Kazuyu odvtedy nevidel a vidieť už nikdy nechcem, že som to oplakal už toľkokrát, až som vyreval všetky tekutiny z môjho tela. Chcel som povedať, že ma to ranilo oveľa viac ako jeho, ak by som sa to mohol odvážiť tvrdiť. Ale nesmel som, medzi nami bolo ešte stále niečo nevypovedané, to, čo mi bránilo byť k nemu tak úprimný ako k svojmu svedomiu.
"Kazuya ti nesiaha ani po päty," šepol som namiesto všetkých vyznaní a provokačne som si sadol pred neho na motorku, naklonil hlavu. Videl som, že moja taktika začína pôsobiť, veď už tam v pivniciach sa ma dotýkal s podvedomou túžbou po mojom tele.
"Vážne? A v čom?"
Nenápadne si prešiel jazykom po perách, pozorujúc skôr moje ústa, než moje oči.
"Chceš to vedieť?" hlesol som ticho, čoraz viac premáhaný jeho prítomnosťou a tou sviežou vôňou mokrej trávy, ktorá na mňa padala v ťažkých závanoch.
"Chcem..."
Nakláňal sa ku mne už povážlivo blízko, v jeho očiach horela zelená túžba po tom, aby konečne mohol mať moje pery a nielen na krátku chvíľu, aby ich mohol mať dlho, sebecky len pre seba, zmazať všetky stopy po inom, ktoré na nich možno ešte videl, radšej ich zničiť, ako znova ponúknuť na obdiv svetu.
"Nie tu," vydýchol som v zmätku, keď som pochopil, že sa ma chystá zvaliť na motorku, ktorá síce bola pevná, ale asi by ten dvíhajúci sa víchor v jeho očiach nezvládla. Navyše, všetci sa pozerajú z okien a ja nechcem, aby si pre Minejiho zajtra prišla sociálka.
Mineji...
Ale v byte spinká Mineji...
Lenže kým som stihol rozmýšľať o tom, že to vlastne nemáme kde robiť, bolo už neskoro. Vydráždil nebolo to správne slovo pre to, čo som so Shijom spravil. Ja som ho rozzúril. Pripomenul som mu to, čo sa stalo, možno viac, než som chcel. Jeho prudké pohyby boli tak ľakajúce, až som sa začal modliť, aby ma nezbil. Pristavil motorku na okraji chodníka, helmy nechal zavesené na nej, veď čo tam po nich. Zdrapol ma za ruku a začal ťahať k bráne. Nevravel, nech ju otvorím, len ma k nej prirazil a jeho ruky sa zapreli do môjho tela. Prešli mi hruďou a jeho pery hrdlom. Nečujne som vzdychol.
Tak ako on teraz sa musel cítiť aj Sato, keď zistil, že spolu niečo máme. Tak som sa cítil ja, keď som sa dovtípil, prečo toho červenovlasého chlapca z podzemia vzrušuje už len pohľad na Shija. Rozbesnený. Najradšej by som zmlátil toho, kto za to môže. Sato sa s tými pocitmi moc nehral. Shijo ich teraz vrhal na mňa bez rozmyslu, ale inak. Ohromne inak...
Cítil som celé jeho telo na svojom a to sme tam stáli oblečení. Tak sa na mňa lepil, akoby ma chcel znásilniť cez šaty, akoby to naozaj šlo. Jeho ruky robili pomalé pohyby, no tak drsné a pevné, až to začínalo bolieť. Ticho som zastonal, keď sa do môjho hrdla zaborili jeho zuby, ale bol som vyslobodený hneď vzápätí, lebo nezamknutá brána náhle povolila a my sme padli rovno do vchodu.
Shijo sa nemienil dvíhať. Vlastne som si v jeho rozhorúčených očiach prečítal, ako dobre mu padlo, že ma má na zemi pod sebou. Len to, že tá brána bola ťažká a sama padala späť, mu zabránilo, aby sa rozhodol začať zo mňa šklbať oblečenie už tam vo vchode.
A tak to začal robiť až za ním, až keď brána s buchnutím zapadla a my sme sa ocitli pod tmavým schodiskom. Tresol ma o stenu a zošklbol zo mňa červeno-bielu, malými kockami posiatu košeľu. Jeho ústa zo mňa chceli vyrvať dych. Cítil som jeho ruky už pod tričkom.
Problém bol ten, že som to zrazu nehorázne chcel. Zabúdal som na svoje okolie, jediné, čo mi šlo v hlave, bolo, dokázať mu, že je naozaj najlepší. Povedať mu to pri tom, ako mi to bude robiť, vykričať mu to. Zašepkať...
"Milujem ťa..."
Hlesol som to tak ticho, že mi nerozumel, len začul, že som niečo povedal. Na malú chvíľu prestal trhať moje tričko a pozrel mi do tváre. Nežnosť ma zaliala ešte väčším prívalom, než rozrastajúca sa vášeň. On prestal. Lebo nevedel, čo som vravel, možno ma niečo zabolelo, chcel sa uistiť, že nie...
"Čo?" spýtal sa dokonca, udýchane, že tiež takmer nevládal rozprávať.
"Nič," špitol som. "Že si najlepší."
Uškrnul sa na mňa, potriasajúc hlavou, keď starosť o moje bezpečie pominula.
"Však počkaj, už nikdy nikto nebude pre teba lepší."
"Ani nikdy nebol..." stihol som hlesnúť, keď ma odlepil od steny a popchol smerom ku schodom. Vyšli sme na prvé poschodie, ale ďalej sa nedalo takto ísť. Shijo ma strhol k sebe za opasok a nárazom k nemu som stratil rovnováhu. Padol som rovno na schody, ich tvrdé výbežky ma možno zranili, ale vtedy som nad tým neuvažoval. Nikdy nebol nikto lepší ako on. Nikdy nebude. Nič nemôže byť dokonalejšie ako ťarcha jeho tela...
Konečne mi pretiahol cez hlavu aj bielo-modro pásikavé tričko, ale ja som sa ani náhodou nestihol priblížiť k jeho čiernemu. Bol som pacifikovaný na plnej čiare, ak sa niekedy Shijo rozhodol ukázať mi, kto je tu pán, tak to bolo teraz.
Pokúsil som sa aspoň po štvornožky liezť ďalej hore, aj keď mi už v podstate bolo jedno, na ktorom poschodí sa nechám definitívne doraziť. Zázrak bol, že sme sa nejako vyplazili až hore, pred dvere môjho bytu, po ceste som pri hre na mačku a myš stratil aj opasok. Shijo mi s námahou pretiahol vojensky zelené nohavice cez tenisky a prehodil ich cez zábradlie, len tak-tak že nepadli dole do hĺbky schodov, ktoré sme mali za sebou.
Nikdy som ho nechcel viac, ako tam vtedy, hrýzol som si pery, aby som nestonal na celú chodbu, aj tak sa naše ťažké vzdychy zvláštne niesli v prázdnom priestore. Nikdy som tak hrozne netúžil po tom, aby ma prenikol, chcelo sa mi kričať nedočkavosťou. Neviem, kde v tom stave nabral ešte toľko ohľaduplnosti, že si on ľahol na zem a neprimačkol k nej moje nahé telo. Posadil ma na seba, držiac ma za boky, kým som mu skoro roztrhol zips na nohaviciach, konečne ho obnažujúc. Slastne sme sa o seba ošuchli, raz, dvakrát a dosť, viac sa nedalo. Potreboval som ho v sebe. Asi by som umrel, ak by som ho nedostal hneď.
Prenikol mnou s tou zvláštnou bolesťou, ako vždy. Nikdy som ju za bolesť ale nepovažoval. Vyhŕkli mi slzy do očí, keď som cítil, ako sa centimeter po centimetri zabára hlbšie. Hlbšie a hlbšie, veľký akurát tak, aby mi nepôsobil ukrutnú bolesť, ale dostatočne na neznesiteľnú rozkoš. Zaprel som sa do niečoho za jeho hlavou, asi to bola stena vedľa mojich dverí. A začal som sa hýbať, spočiatku pomaly, potom čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Usmerňoval moje boky a vychádzal mi v ústrety svojimi. Videl som toho čoraz menej, až som radšej zavrel oči. Jediné miesto na mojom tele horelo tak intenzívne, že som myslel, že to ani nedorobím, že odpadnem. Shijo ma však poznal, poznal ma tak dobre, že som to snáď ani sám tak nevedel. Ku koncu ma zrazu prevalil pod seba a pár prudkými pohybmi nás oboch doviedol k vrcholu. Už nevadilo, že som si odrel lopatky a panvové kosti o studenú zem. Nebolo dôležité ani povedať, že ho milujem. Lebo on to vedel.

*

Jeho pery sa odo mňa odtiahli, posledné pohyby ustali, posledné tiché výdychy mi dozneli v ušiach a zapadli do dokonalého okolitého ticha. Shijo sa sťažka posadil nado mnou a ja, konečne schopný uvažovať aj o niečom inom ako o potrebe jeho dodatočného, láskajúceho bozkávania, som si všimol, ako sa opatrne obzrel.
Chodba.
Chodba?
Preboha, my sme to naozaj... tu... pred pohľadmi dvoch kukátiek susedných dverí...
Posadil som sa a pritiahol som nohy k sebe, keď sa on postavil, vzal moje nohavice zo zábradlia a podal mi ich. Až potom sa zapol a bez slova zbehol dole schodmi. Stihol som si akurát natiahnuť nohavice, keď znova vybehol hore a stále mlčky mi podal zvyšok mojich vecí. Obliekol som si tričko a on mi nastavil aj košeľu. Vkĺzol som do nej a znova sa otočil k nemu, trochu rýchlejšie, než predpokladal. Zachytil som jeho úsmev, zasnený záblesk v jeho očiach. Usmial som sa tiež.
A poodstúpil som, bližšie k svojim dverám. Pritisol som sa tesne ku nim, čakajúc, čo spraví. Aj keď som to vedel. Nikdy sa nedalo nič predpovedať viac ako konanie dvoch ľudí po tom, čo práve ukojili svoju žhavú túžbu a ohlásila sa nová, jemnejšia. Nepostrehnuteľnejšia a predsa predvídateľnejšia.
Shijo pristúpil ku mne a prichytil si ma so samozrejmosťou dotykov, ktoré môžu siahať všade. V jeho gestách bola vláčnosť a voňavá neha, keď mi siahol k tvári a odhrnul pramene vlasov, padajúcich mi popri ušiach. Vedel, že som si to už všimol, nemusel sa prestať usmievať. Neviem, či sa ešte vôbec chcel skrývať. Veď už nemusel. Nemusel mi zatajovať to, čo ku mne cíti...
Jemne prešiel perami moje čelo a skĺzol po nose dole na ústa. Súhlasne som ich okamžite prijal, vtískajúc mu do úst dozvuky toho uragánu na zemi. Moja hruď šla prasknúť od rozpínajúcich sa pocitov. Zrazu som sa ho dotýkal opatrne ako najcennejšieho pokladu na svete. Tak ako on mňa.
Po pamäti som nahmatal kľúče vo vrecku nohavíc a vytiahol som ich. Zaštrngotali v tichu chodby ako pozvánka, ktorú milenci väčšinou neodmietajú. Zastavil sa v bozkoch a s tvárou tesne pri mojej pozeral na moju ruku, ktorá zastrčila kľúč do zámku. Srdce mi začalo biť rýchlejšie, očakávaním toho, čo príde.
"Počkaj," šepol zrazu, kladúc ruku na moje zápästie, takže som kľúčom nemohol otočiť. "Musím ti niečo povedať."
Spýtavo som naňho pozrel a tep sa mi ešte zrýchlil. Tušil som, čo to bude a aj keď by som to radšej nikdy nepočul, asi to bolo nevyhnutné. To, že ma miluje, sa dalo povedať inak než slovami. Ale vysvetlenie toho, prečo ma doteraz zrádzal, bolo zložitejšie.
"Neviem, či môžem s tebou ísť," hlesol a ja som ucítil, ako sa jeho ruka na mojom zápästí začína chvieť. "Ja... vieš... existuje niekto, kto ma potrebuje viac ako ty."
Ak by som nevedel, o kom hovorí, asi by ma jeho slová zabili. Asi by som sa tam zosunul popri dverách a rozreval sa bolesťou trhanej lásky.
"Potrebuje ma oveľa viac ako ty..." šepkal Shijo zničene, pozerajúc do zeme na naše topánky, nedokážuc mi pozrieť do očí, lebo myslel, že ma ukrutne zraňuje. "Nemôžem s tebou žiť, dokým ho nezískam."
Dvihol oči a ja som videl, že bolesť, ktorú som mal cítiť sám, nezmyselne preciťuje on. Vždy mu pôsobilo bolesť, keď mi to nemohol povedať, videl som ju, cítil som ju, aj keď som ju nevedel pomenovať, kým som nepoznal pravdu.
"To... to nie je tak, že by som ťa nemi... Ja ťa... Vieš, že ťa... Proste, on nie je môj milenec, je to môj..."
Ak by som ho miloval len o trošku menej, asi ho nechám vytrpieť si to až do konca, aby som sa mu pomstil za to, že ma tak dlho nechal trápiť sa preňho. Ale moja láska bola už dávno niekde inde.
"Je to tvoj brat," pomohol som mu tíško.
Shijo spustil ruku z mojej a ticho chodby na nás doľahlo ako ohlušujúci rámus trieštiaceho sa tajomstva. Otočil som kľúčom v zámke, neuvedomujúc si, že ho otáčam len raz, že nie je zamknuté. Dvere za mnou sa otvorili. Vošiel som.
Nechcel som už nič iné, len spraviť tomu koniec a dať všetko na poriadok. Prešiel som pár krokov do tmavého, zmĺknutého bytu a zastal som nad svojim lôžkom.
Pocítil som len to, ako sa mi v hrdle robí obrovská guča a niečo mi znemožňuje dýchať.
"Mineji?" dostal som zo seba takmer bezhlasne.

Mineji tam nebol.


Kapitola 14.

Stál som nad svojim lôžkom a ticho odrátavalo sekundy tak nahlas, až som mal pocit, že ohluchnem. Niečo tu nebolo v poriadku. Vedel som, že tu niečo nie je v poriadku tak, ako mi zrazu bolestivo dochádzalo, že keď som odchádzal, na sto percent som zamkol a teraz bolo odomknuté. Nenechal by som tu Minejiho nezamknutého. Určite by som to nespravil. Tak kde potom je??
Keď mi Shijo položil ruku na rameno, skoro som sa zľakol.
"Chiko? Čo je?"
Vytrhol som sa mu, aj jeho druhej ruke, pokúšajúcej sa chytiť ma okolo pásu. Bleskovo som sa vrhol k vypínaču a zapálil svetlo. Zrakom som na jeden raz obsiahol celú miestnosť, potom ju presondoval znova, dôkladnejšie a znova. Nič. Vrhol som sa k prikrývkam na posteli a začal som ich prehadzovať, bezmyšlienkovito, lebo to, že by tu nebol, bolo nelogické, neprijateľné, odmietal som tomu uveriť.
"Chi, čo robíš?" počul som Shijov neistý hlas, ale nemohol som prestať. Porozhadzoval som všetky pokrývky, akoby sa snáď pod ich tenkým povrchom mohlo skrývať telo malého chlapca, ktoré by som si nevšimol. Rýchlo som sa postavil a nakukol pod malý stolík. Nič. Rozhrnul som závesy. Nič. Ako pomätený som začal otvárať skrinky pod drezom, ale medzi hrncami nebolo nič. Prebehol som izbu, pošmykol som sa na rozhádzaných dekách, ale pokračoval ďalej. Zažal som svetlo v kúpeľni. Pozhadzoval som v nej všetky uteráky, prezrel každú nepravdepodobnú škárku, kde by sa mohol skrývať, ale nič. Záchod. Nič. Ako šialený som sa vrhol k poslednej možnosti, k vstavanej skrini v izbe. Odsunul som dvere do väčšieho tmavého priestoru a narýchlo som poprehŕňal svoje zavesené košele a bundy. Nič! Nikde nebol! Ale niekde predsa musel byť!
Keď som začal zo skrine vyhadzovať všetky svoje veci, pristúpil Shijo ku mne a nekompromisne ma chytil za ramená.
"Chiko!"
Uvedomil som si, že na mňa kričí, až keď zopakoval moje meno aspoň piatykrát.
"Chiko, čo je ti, čo to preboha robíš?!"
Pozrel som sa na jeho tvár a ucítil som, že sa tu niekto trasie. To som sa triasol asi ja, lebo jeho ruky boli pevné. Aj keď bol tak vystrašený, ako som ho ešte nikdy nevidel.
"Chi-chan, Chi-chan, upokoj sa," rozprával a jeho oči si ma zmätene prehliadali. "Upokoj sa, čo sa ti stalo?"
"Nie je tu," dostal som zo seba, trasúc sa čoraz viac. Nie je tu.
"Kto tu nie je?"
"Mineji."
"Mineji?"
"Tvoj brat."
Spustil zo mňa ruky, ešte vyľakanejší než predtým. Všimol som si, ako si ma prezerá a uvedomil som si, čo vidí. Blázna. Niekoho, kto sa úplne zošalel.
"Čo by tu robil?" spýtal sa potichu. "Je u nejakej neznámej rodiny."
"Je u mňa!" skríkol som naňho, rozzúrený tým, že nemám čas starať sa teraz o nejaké vysvetľovanie. Ten chlapec zmizol! Keď som odchádzal, spinkal tu a teraz tu proste nie je!
"U teba?"
"Áno! To ja som si ho vzal! Vzal som si ho kvôli tebe, dočerta! Kde je?!"
Zvrtol som sa znova ku skrini a začal vyhadzovať posledné kusy oblečenia z poličiek, kam by sa štvorročný chlapec určite nezmestil. Viem, že som sa správal ako vyšinutý, ale v tom ohromnom zdesení som vôbec neuvažoval logicky. Stratil sa. Je hlboká noc a on je maličký. Stratil sa. Alebo ho ukradli. Panebože, ak sa mu niečo stane...
Shijove silné ruky ma znova odtrhli od skrine. Pokúsil som sa mu vymaniť, ale schmatol ma za košeľu a keď som sebou prudko mykol, zvuk trhanej látky prerušil na chvíľu môj prudký dych. Aj tak som si nepomohol, prichytil si ma ešte silnejšie a keď som sa stále trhal, stratil nervy, možno sa už naozaj strašne bál a nevedel, čo iné so mnou spraviť.
Strelil mi tak, že keby ma nedržal, tak padnem na zem. Na chvíľu som mal pred očami čierno a potom som sa zaboril do jeho mäkkého objatia a on so mnou klesol na zem. Cítil som, že mi z nosa niečo tečie a vsiaka do látky jeho trička. Bolo to teplé. Nechutne teplé a šialené, ako moje vzlyky.
"Nie je tu..." plakal som ticho do jeho ramena. "Niekto ho vzal. Niekto mu ublíži. Tetsuya, čo budeme robiť?"
Hladkal ma po vlasoch so zúfalstvom muža, ktorý si práve uvedomuje, že vlepil niekomu slabšiemu, niekomu, kvôli komu by inokedy sám podstúpil mučenie.
"Naozaj bol u teba?" šepkal, prechádzajúc prstami od mojich vlasov nadol po mojom chrbte a potom po ramenách, dotýkajúc sa ma, akoby si myslel, že mi tá facka mohla spôsobiť vážnejšie zranenie a on ho nešťastne hľadal.
"Bol," hlesol som zúfalo.
"Ale ako si... to..."
"Maki-san, jeho vychovávateľka, je moja sestra..."
Dvihol mi hlavu zo svojho ramena a upriamil môj pohľad na seba. Neviem, z čoho bol tak bledý a zhrozený, či z tej krvi pod mojim nosom, teraz úspešne rozmazanej až po ústach, alebo z faktov, ktoré som mu tu predkladal.
"Prečo si mi to nepovedal skôr?"
"Prečo si mi to ty nepovedal skôr?" zakňúral som, pokúšajúc sa zastaviť krvácanie koncom svojho trička. Bezradne zavrtel hlavou, vlasy sa mu zľahka obtreli o vysušené pery. Potom ma bez varovania zvalil do postele, avšak ani náhodou nie s romantickým zámerom. Pritisol mi na nos rožok pokrývky a bleskovo zabehol do kúpeľne. Vrátil sa so studenou vreckovkou a vtisol mi ju na zátylok.
"Čo to robíš?" zamraučal som, keď mi začal druhou mokrou vreckovkou otierať tvár. "Nechápeš, čo sa stalo? Tvoj brat zmizol. Ja sprostý idiot som ho mal strážiť, ale len som ho zamkol a šiel som radšej za tebou!"
Protesty mi nepomohli, Shijo ma chladne zatláčal do zeme a nedovolil mi ani pohnúť sa, kým krvácanie neustalo. Len čo ma však jeho dlaň prestala tlačiť do hrude, posadil som sa a ticho som hlesol:
"Mali by sme asi zavolať políciu."
"Vravel si, že si zamkol," odignoroval Shijo môj chaos, hľadiac na svoje ruky.
"Áno. Určite."
"Máš tu ešte niekde ten kľúč, ktorý si mi dal, keď som u teba chvíľu býval?"
"Áno, mám. Je v tej krabičke na okne..."
Shijo sa postavil a rýchlo podišiel k oknu. Vzal papierovú krabičku, do ktorej som strkal kopu blbostí a otvoril ju.
"V tejto krabičke?"
"Áno."
"Žiaden kľúč tu nie je."
Nechápavo som sa postavil a podišiel k nemu. Vyhodil som celý obsah krabičky na stôl, ale kľúč tam nebol.
"Myslíš, že ho vzal, odomkol si a utiekol?" vyhŕkol som. "Ale veď je to len dieťa, štvorročné dieťa!"
Shijo sa smutne uškrnul a pokrútil hlavou. Videl som, na čo myslí. Len dieťa... Dieťa, ktoré bolo vždy hlavným aktérom všetkých malých vzbúr a povstaní. Dieťa, ktoré dokázalo nahuckať pol triedy proti tým ostatným. Ktoré dokázalo asi všetko... Tak, ako jeho brat. Ocitol som sa znova v jeho náručí, ani neviem, ako. Či si ma on privinul, alebo som sa k nemu pritúlil ja, možno to bolo vzájomné. Určite to bolo vzájomné.
"Odpusť mi to," šepkal som nešťastne.
"Ty mi odpusť, Chi..."
Opäť ma pustil až po dlhej chvíli. Nadýchol sa a uvoľnil ma z pevného objatia. Mal som pocit, že ma s jeho rukami opúšťajú posledné sily. Ale vedel som, že musí niečo spraviť. Čo najrýchlejšie.

"Idem zavolať políciu," povedal napokon odhodlane, keď sme sa vrátili z obhliadky celého domu a jeho priľahlého okolia. Mineji nikde nebol a nebyť Shijovej podpory, asi by som sa už psychicky zrútil. On bol bledý a bol zúfalý, ale tak nejako mu stále ostávala viera, že Minejimu by sa nič nemohlo stať. Nie jeho bratovi.
Prikývol som a postavil som sa k oknu. K zbytočnému oknu, za ktorým bolo iba ticho, vrcholiaca noc a výhľad, ktorý neviedol nikam. Len na opustený dvor, plný zabudnutých vecí a trávy. Plný mesačného svetla a prízračných odrazov. Nedotknutý už dlhé roky. Pustý. Nehybný.
"Tetsuya," povedal som zrazu a dvihol som ruku. Priložil som ju ku sklu, hľadiac pozornejšie nadol. "Nevolaj."
Počul som, ako Shijo položil mobil na stôl a podišiel ku mne.
Dole na dvore niečo bolo, niečo, čo som tam doteraz nevidel.
Srdce, ktoré mi na chvíľu zastalo zľaknutím, sa splašene rozbehlo, utekajúc ako o život. Shijo sa nahol cez moje rameno a zadíval sa nadol. Jeho vlasy ma pošteklili na tvári, plavé, svietiace v tme.
Presne tak, ako svietil ten bledý fliačik tam dole.
Rýchlo som sa zvrtol k Shijovi, vyvalene hľadiac do jeho tváre.
"Ale tam sa nedá dostať," hlesol som. Shijo bol bledší ešte viac než predtým, jeho dych sa zrýchlil rovnako ako môj. Videl som, ako horúčkovito uvažuje a zatína päste, zatína zuby.
"Ale dá," prehlásil zrazu. "Poď so mnou."

Vybehli sme z bytu a zleteli dole schodmi. Nevedel som, kam ma vedie, no začínal som chápať, keď nevyšiel na ulicu, ale zamieril dole do pivníc. Na sekundu ma zamrazilo spomienkou na to, čo sa mi stalo, keď som do podobných miest šiel naposledy, ale jeho ruka, ťahajúca tú moju, mi nedovolila zastať. Vbehli sme do chodieb tmavých ako hrob a museli sme trochu spomaliť. Ale len trochu, lebo Shijo akoby presne vedel, kade ísť. Viedol ma studenou tmou a ja som kráčal za ním ako za svojou poslednou nádejou. Lebo tou bol. Mojou jedinou nádejou na život.
Neskôr som pochopil, že sa tam vyznal preto, lebo v pivniciach podobne stavaného domu prežil dlhú dobu. Vtedy som nad tým neuvažoval, len som sa nechal viesť a modlil sa. Nech ho nájdeme. Nech je v poriadku. Nech to, panebože, nie je mŕtvolka, ktorú tam niekto pohodil... Ak mu niekto niečo spravil... Uniesol ho z môjho bytu, zavliekol do pivníc a tam... a potom...
Ledva som klopýtal, hrdlo mi sťahovalo takým strachom, že som nedokázal ani dýchať. Hlava sa mi točila nedostatkom kyslíku, ale musel som sa tam dostať. Museli sme tam prísť. Možno ešte včas...
Nenápadná odbočka od obvyklých chodieb nás zaviedla ku schodom. Dvere na ich vrchu boli poodchýlené. Vrhli sme sa k nim skoro naraz, Shijo prvý vybehol von.
Na dvor.
Na dvor, kam neviedla žiadna cesta a nikto z terajších obyvateľov naň ešte nevkročil.
"Mineji!" vykríkol, jeho hlas sa odrazil od stien.
Veky trvajúcu chvíľu sa nič nehýbalo. Len ten biely fľak sa mi čoraz viac rozmazával pred očami. A potom sa zrazu pohol. Z trávy sa dvihla postavička v dlhej nočnej košeli, ako duch dieťaťa, vstávajúceho z hrobu. Z ruky jej vypadla plyšová ovečka. Chlapček so svietiacimi bledými vlasmi naklonil hlávku.
"Tetsu-nii-san?"
"Mineji!" skríkol Shijo ešte raz a rozbehol sa k nemu. V okamihu ho mal v náručí, pritískajúc ho k sebe.
Tomu malému nič nebolo. Musel sem prísť sám...
Pritlačil som sa k stene, počúvajúc ticho, ich smiech, hltajúc svoje slzy, pozorujúc pálivé hviezdy. Niečo horké sa usídlilo v mojej hrudi, rozhodnutie vzdialiť sa od ich šťastia, nechať ho len im dvom. Neviem ako a prečo, nerozmýšľal som, len som sa otočil a potichu som prešiel dverami znova do tmy pivníc. Chcelo sa mi plakať. Úľavou, ktorá bola tak ohromná, až bolela. Uľahčením a pomaly sa rozširujúcou bezradnosťou.
Nejako som prešiel pivnicami, vyšiel znova na chodbu a sadol som si na prvý schod. Oprel som sa o zábradlie vedľa seba a v tichu, šíriacom sa spiacim svetom, som sa takmer nečujne rozplakal. V samote, ktorá sa zdala byť nekonečná a nekončiaca. Nech som spravil čokoľvek, všetko ma k nej doviedlo. Akokoľvek som sa snažil.
Všetko bolo márne.
Ani som si neuvedomil ich tiché kroky, až keď na mňa siahla malá ruka. Prudko som dvihol hlavu, ale chlapček sa len usmial. Zašiel si prstíkmi do svojich vlasov a ja som videl, že si uvoľňuje zacuchaný pramienok vlasov, sťahuje z neho červenú nitku.
Sadol si vedľa mňa na studené schody a siahol k mojim vlasom. Sedel som so zatajeným dychom, len veľké slzy mi tiekli po tvári. Keď sa Mineji odtiahol, uškrnul sa na mňa ako malý diablik. Prešiel som si prstami po hlave a ucítil som tenučký zapletený pramienok, prichytený nitkou. Chlapček sa ku mne privinul a šťastne sa zasmial. Opatrne som objal jeho malé uzimené telíčko a pritiahol ho k sebe. Zaboril som nos do jeho voňavých plavých vlasov a uľahčením som si nahlas vzdychol.
Až potom som dvihol oči a pozrel na chlapca, stojaceho nad nami.
Tetsuya sa na nás díval, krásny ako nočný prízrak. Pokojný. A šťastný. Hľadel na nás ako na svoje malé neposlušné deti, ktoré sú ale konečne spacifikované, zahnané do kŕdľa a čakajú už len na jeho pokyn, aby zaľahli spať.
Sklonil sa ku mne a tiež pohladil drobný vrkôčik v mojich vlasoch. Zdalo sa mi, že sa mu chce rozosmiať sa na plné kolo a len z lásky k mojim slzám to nespraví. A tak sa len sklonil ešte viac, rovno pred Minejim ma pobozkal a šepol niečo, na čo nikdy v živote už nezabudnem:
"Vitaj v našej rodine..."



The End
/div>

Zpět