Úvod | Informace | Recenze | Tvorba | Překlady | Diskuse | Odkazy

Chudobný mal deväť synov...

+Alienne+

Název:Chudobný mal deväť synov...
Autor: Alienne
Krátké shrnutí: Keď som bola malá, naučili ma jednu jednoduchú riekanku:


Chudobný mal deväť synov,
všetci spali pod perinou.
Pod jednou, pod jednou,
pod perinou pod biednou.

Ale zato u boháča,
prikrývať sa takto ráčia:
jeden syn, jeden syn,
do deviatich do perín.

A potom som vyrástla, a moja myseľ sa trošíčka zvrhla... Preto vám prinášam ako Vianočný darček prvú polovicu tejto poviedky. Upozornenie, nie je v tom žiaden incest...


Zobudil som sa, tak ako každé ráno, na to, že som bol vykopnutý z postele. Nie že by medzi ňou a zemou bol nejaký veľký rozdiel, keďže za lôžko nám už roky slúžila obyčajná drevená pričňa a prikrývali sme sa len potrhanou starou perinou. A pretože som bol druhý najmladší, mal som tiež tú pochybnú česť spať na kraji. Ale ten pád bolel. A bola mi zima.

Pozrel som z okna. Už pomaly svitalo, prakticky čas vstávať. Vedel som už zo skúsenosti, že nemá zmysel sa znova pokúšať vopchať do postele, nieto ešte snažiť sa zaspať, takže som cez seba prehodil košeľu - svoju, od ostatných sa odlišuje čiernou mačkou vyšitou na rukáve, mamka sa s ňou dlho trápili - a vyšiel na dvor. Mám čierne vlasy, ako uhoľ, ako jediný z nás deviatich, to preto tá mačka. Vždy lepšie ako červené maky, ktoré zdobia rukávy dvojčiat. Mamka vždy vravievali, že tí dvaja sú pekné kvietky...

Ostatní ešte spali, mal som teda chvíľočku pre seba. V takej početnej rodine ako je moja niečo vzácne. Pár sekúnd som sledoval východ slnka, potom ma to omrzelo. Vídal som ho koniec koncov takmer každý deň. Opláchol som si tvár vo vedre pri dverách a zamieril do stajne.

Stajne, ha, skôr takej kôlničky, v ktorej sme mali tých pár kráv, sliepky a husi. Dohromady s tým kusom poľa, čo otec podedil po rodičoch svojich aj maminých, by to bolo celkom dosť, keby mal ten starý hlupák trochu rozumu a nenarobil si 9 detí. Vyžijeme. Ale v dedine sme považovaní za chudobných. Preto chce tiež Pavol, najstarší, odísť.

Keď to prvý krát povedal, mamka plakali. Majú to s nami ťažké, naša mama. Z nás deviatich, len Juraj sa bude ženiť s niektorou z miestnych. Ostatní pôjdu do sveta. Aj ja, ale na to je ešte čas. Len Juro, a možno Matúš zostanú. Ale Matúško je ešte malý, zaujímajú ho viac cvrčky než dievčatá.

Pritiahnem si vedro a začnem dojiť Straku, našu staršiu kravku. Je to bežne mamina robota, a už ju aj počujem po dvore, ale aspoň sa tak trocha zahrejem, zobudím. Je to radosť robiť, keď vlastne nemusím. O chvíľu vstanú aj ostatní a každý si pôjde po svojej robote. Moja je pomáhať mame, a starať sa spolu s Matúšom o zvieratá.

Mamka vojdú do stajne a potom si ma všimnú, a usmejú sa na mňa. Opätujem jej úsmev. Dnes bude dobrý deň, mám taký pocit. O chvíľočku som hotový, tak vyjdem na dvor. Slnko už úplne vyšlo, a aj bratia s otcom vychádzajú, jeden po druhom, v jednej ruke alebo v ústach po krajci chleba, druhou mi mávnu na pozdrav, a idú si po svojom. Za chvíľu je dvor aj dom zase prázdny. Až na mamku, ktorá sa zvŕta pri peci, a Matúša, ktorý na tej peci vylihuje. Nemôžem ho viniť, aj sám by som si rád ľahol. Ale idem radšej vyčistiť zvieratám, a dať im žrať. Keď som hotový, vrátim sa do domu.

Na stole ma už čaká horúca miska praženice a hrubý krajec chleba. Mňam. Jedno treba našej mamke uznať. Majú maniere, a vtĺkli ich aj do nás. Občas doslovne, keď sme sa príliš bránili. Keď sme trochu povyrástli, otec každému vyrezal drevenú misku, a z tej jedávame. Každý len zo svojej. Žiaden oneskorenec sa nemusí báť, že sa mu neujde, všetko je rozdelené spravodlivým dielom a na cudzie sa nesiaha. Tak aj moje raňajky pekne na mňa počkali, a aj Matúšove tam stále budú, keď sa mu uráči vstať.

Pomaly dojem a spracem po sebe. Vyťahám tú trochu buriny zo zeleninovej predzáhradky, vyťahám zeleninu, ktorú mamka potrebujú k obedu, a stiahnem aj Matúša z pece. Vypustíme sliepky, tie si potravu nájdu sami, a vyženieme ostatné zvieratá na pastvu. Ja kravy, Matúš husi. On ide k potoku, ja hore k lesu. Ideme pomaly, nikam sa neponáhľame. Straka je už staršia, a aký by to malo zmysel, zvieratá štvať.

Zabratý som do myšlienok, preto až v poslednej chvíli začujem zvuk kopýt, keď už sú mi pomaly za chrbtom. Vyľakane odskočím a zvrtne sa mi noha. Do pekla! Zanadávam, a od boku sa ozve veselý smiech. Toho mi bol čert dlžen! Na koni, na tom krásnom plavom žrebcovi zo statku, tam sedí nik iný než "veľkomožný pán" Michal, statkárov jediný a milovaný synček. A smeje sa na mne. Ako ja len toho muža neznášam! O tri roky starší odo mňa, vždy sa kamarátil s bratmi, a ich obľúbenou zábavkou bolo trápiť a prekárať ma. Pamätám sa, ako, keď som bol maličký, mi nahovorili, že strašiak uprostred nášho poľa je živý. Ako sa len smiali keď som sa s ním pokúšal rozprávať a hneval sa, že mi neodpovedá! A vyviedli mi ešte veľa iných vecí. Preto ho neznášam!

"Pasieš, pasieš, drobček?"

Áno, a ešte pre toto. Čo na tom, že som trochu pomenší?! Nie som slabý, ani chudorľavý, svoje si zastanem. Ale ten somár mi inak nepovie, len drobček! Nezáleží, koľko sa s ním hádam, koľko zúrim, koľko ho ignorujem, neprestane s tým a neprestane.

"Áno!" odseknem, veľmi dôstojne sa zdvihnem a oprášim. Potom sa mu obrátim chrbtom.

Len sa znova zasmeje, tým svojím rozčuľujúcim smiechom, a ponúkne mi niečo, o čom vie, že nedokážem odmietnuť, ani keby som ako chcel a snažil sa.
"Nechceš zviezť?"
Či nechcem! Dušu by som za to dal. Aj tak si nie som istý, na čo je človeku dobrá...

Jednoducho, chcem a veľmi. Ale má to jeden háčik. Alebo vlastne viac. Po prvé, mám pásť kravy, a to sa z koňa robí ťažko, obzvlášť keď ho vedie on. A po druhé... po druhé, znamenalo by to, že by som sa musel posadiť tesne zaňho, a pevne sa ho chytiť okolo pása. A ja mám v poslednom čase vždy taký divný pocit keď som blízko neho. Akoby mi vrabce tancovali v žalúdku. A chce sa mi zároveň ísť k nemu bližšie aj utekať preč čo mi nohy stačia. Neviem, čo je to so mnou zlé.

Zaváham.
"Musím pásť."

Zadíva sa na mňa. Tak divne. Tiež je v poslednom čase divný, alebo sa mi to len zdá? Prikývne a popchne koňa. "Ako chceš." Vrhne mojím smerom posledný víťazný úsmev a odkluše preč.

Zamračím sa a niečo mi zovrie vnútro, taká skvelá príležitosť dostať sa na koňa, a takto ju premrhať... Nadávam si do hlupákov. Nemám bežne šancu jazdiť, a keď sa nejaká vyskytne, takto ju preplytvám. Doteraz jasný deň sa mi začne zaťahovať, a keby som nebol dospelý a muž, plakal by som ako malý chlapec, keď ani nie 10 metrov odo mňa zarazí koňa a obzrie sa so škodoradosťou v očiach. Zrejme ho výraz na mojej tvári uspokojí, dobre vedel, čo to so mnou urobí, chumaj jeden. Každopádne na mňa zakričí: "Tak teda dnes večer!" A tentoraz odcvála nadobro a jeho pes Pásik veselo štekajúc beží za ním.

Dívam sa za nimi a stále ho neznášam. Nenávidím! Ale nedokážem zaraziť úsmev. Jazdiť s ním dnes večer pôjdem.


-oOo-


Dôjdeme pomaly na lúčku na kraji lesa. Zastavím sa a nechám kravky pásť sa. Aj ja sa rozhodnem vychutnať si trávu, a to v polohe ležmo, a zadívam sa na mraky. Jelenia hlava, aj s parohami. Vodný mlyn... nie, už sa zmenil na kladivo. Kováčske kladivo, také, akým narába môj brat Peter.


Peter sa učí za kováča, rozmýšľam. Chce ísť do mesta, naučiť sa viac, a potom sa do dediny vrátiť a miestneho kováča robiť. Milan s Martinom, nasledujú po Petrovi, zvyčajne na veľkom statku vypomáhajú. Po Jurovej svadbe, ako tretí a štvrtý a piaty najstarší oni budú na rade s odchodom. Potom nasledujú dvojičky. Dvojičkám sa pracovať nechce, len by hlúposti vymýšľali. Ale hlavu majú, keby sme mali na školy, darilo by sa im...

A potom som na rade ja. Ja by som chcel k zvieratám, najlepšie ku koňom. Na statku dvoch majú, pár, žrebca s kobylou, ale cudzích k nim samozrejme nepustia. Krásne, jazdecké zvieratá, nie obyčajné ťažné. Michal vyzerá na koni dobre... Hlúposť, to len ten kôň vyzerá dobre. Nádherné zviera.

Chcem si znova sadnúť, ale zatočí sa mi hlava. Michal... Už mesiace mám v hlave zmätok, hotové mlynské koleso, a je to všetko jeho vina. Jednu chvíľu sa cítim ako na vrchole sveta, a všetko je žiarivé a ružové, a v ďalšiu som úplne pod vodou. A neviem sa vynoriť. Ani neviem presne, kedy to začalo, ale od istej chvíle už viac nebol mojím ďalším bratom, mojím vytrvalým mučiteľom, ktorého som aj napriek tomu nasledoval ako psík. Zrazu som sa naňho nevedel pozrieť priamo bez toho, aby som sa začervenal. Zrazu som naňho myslel aj vtedy, keď som na to nemal žiaden dôvod. Zrazu mi tak pekne voňal... Nikdy predtým som nič také nezažil, a bol som zmätený.

A aha, znova som na neho myslel.


-oOo-


Ani neviem ako, a presnívam pár hodín. Už je poobede, a je pomaly čas sa zberať naspäť. Akurát sa zdvihnem zo zeme, keď začujem nablízku praskanie konárikov. Zadívam sa tým smerom. Žeby zablúdené srny? Medveď by takto na kraj lesa nešiel, a na vlky je priskoro. Líška by zase nerobila toľko hluku. Začujem tiché skuvíňanie, a potom silnejší praskot, akoby niečo spadlo. Chvíľku je ticho, potom sa ozve niečo ako... vzlyk? Nerozmýšľam, rozbehnem sa smerom k zvukom. Netreba mi ísť ďaleko a pred očami sa mi zabelie povedomá postava. Rozbehnem sa ešte rýchlejšie, a už kľačím vedľa Michala. Nemám čas sa zarážať či prekvapovať nad slzami, ktoré mu tečú po tvári, lebo pred nami na zemi leží jeho pes, Pásik. Jednu nohu má očividne zlomenú, v takom uhle to ani ináč nie je možné, a na boku má hlbokú ranu, neodborne obviazanú kusom látky.

"Drobček... Pomôž..." Zaprosíka Michal. Zovriem pery, ani teraz si nevie odpustiť toho drobčeka, ale nie je čas na hnev ani na hádky. Má šťastie, obaja majú šťastie, zo všetkých mojich bratov, možno dokonca z celej dediny - odkedy zomrel starý Palko - viem zvieratá liečiť najlepšie. Pustím sa do toho.

O nejaký čas - nemohlo to byť veľa, pretože slnko na oblohe sa zatiaľ viditeľne nepohlo, ale naozaj som netušil koľko - som sa unavene oprel dozadu. Vyzeral som ako mäsiar po neúspešnej zabíjačke, a Michal bol o oba rukávy kratší, ale Pásik bude v poriadku. Rana na boku vyzerala horšie, než bola, chválapánubohu. Zlomenina... tá bola dosť hrozná. A to, že Michal s Pásikom na rukách očividne bežal, a potom zakopol a spadol, jej veľmi nepomohlo. Ale podarilo sa mi ju ako tak napraviť, a hlavne, zastaviť krvácanie. Pásik to prežije, a snáď bude aj chodiť. Ale vedel som, že pre Michala bolo dôležité to prvé. Miloval toho psa viac než ktorékoľvek iné zviera, dokonca viac ako oba vzácne kone, a keby oňho prišiel... Srdce sa mi zovrelo.

Michal opatrne znova zdvihol Pásika na ruky a obaja sme sa postavili. Dívali sme sa jeden na druhého, a v jeho pohľade bola vďačnosť, a niečo... Znova sa mi do žalúdka vkradli tie vrabce a začali tam usilovne poletovať sem a tam. A potom... potom sa stane niečo divné. Zrazu cítim Michalove pery na svojich, také jemné, napadne mi, a vôňu jahôd, musel nájsť nejaké skoré niekde v lese, lebo aj jeho pery chutia jahodovo... A potom sa Michal odtiahne, a díva sa na mňa veľkými, vydesenými očami, a mne pomaly dochádza, čo sa to vlastne práve stalo. Stihnem ešte zahliadnuť, ako mu líca celé očervenejú, ako jahody, napadne mi omámene, než sa odvráti a opatrne, tak aby Pásika veľmi nenatriasol, sa rozbehne smerom k statku. A ja tam len stojím, a vrabce sa mi zo žalúdka presunuli priamo do srdca, a je mi tak divne...

-oOo-

Ďalšie ráno, a ďalšie svitanie. Svetlo je čím ďalej tým skôr a skôr. Jar je už tu. Zajtra... zajtra Pavol odíde. Tak, ako každý deň posledné dva týždne, vstávam prvý. Dobrovoľne. Schytím košeľu zo stoličky a zívajúc vychádzam na dvor. Ofŕkam sa trochou vody z vedra pri dverách - studená - a natiahnem si ju, teda košeľu, na seba. Trochu zrovnám jednou rukou. Je biela, čistá. Ani stopy krvi. Mamka mi ju vyprali.

Tak, ako sa v poslednom čase stalo mojím zvykom, zamierim najprv do kôlne, k zvieratám. Kvôli nespavosti som dobrovoľne prevzal časť mamkiných povinností. Chcem sa nejako zamestnať, aby som nemyslel na... Aby som vôbec nemyslel.

Stihnem akurát podojiť kravy, keď už počujem škrípanie studne. Už vstávajú. Zvesím ešte košík z klinca a pozbieram vajcia, potom zamierim do kuchyne. Dnes je sobota, a Matejkova Jula má svadbu. Pozvali celú dedinu, bude veľká hostina. Obzvlášť dvojčatá sa tešia, Jula so Šimonom sú ich najlepší kamaráti. Oni sú vôbec s každým kamaráti, ale s týmito dvoma najlepší. Celý mesiac vymýšľali, aký dar im donesú. Spravili z toho tajomstvo, ani nikto z nás nevie, čo to bude. Stále si medzi sebou šepkajú a tešia sa. Aj ja sa teším, ale dnes preto bude umývací deň. Už počujem, ako tam Paľo a Juro hrkocú s veľkou kaďou. Mama zakúrila v peci a hreje vodu. A pritom rozkazuje ako generál. Aj otcovi, ba tomu asi najviac. Žeby sme jej neurobili hanbu, hovorí.

"Tomi. Tomi! Chlapče môj, kde sa ti hlava túla? Zemiaky načisti, vravím."

Moja hlava... zase bola tam, kde nemala. Pred dvoma týždňami. Aj keď jej to stále zakazujem, nepočúva, potvora... Pokorne, zahanbene ju skláňam a beriem do ruky nôž. Zemiaky.

Akurát ide okolo jedno z dvojčiat, Lukáš tuším.

"Čo nevidíte, mama? Tominko je nám zamilovanýýýý." Zatiahne. V tej chvíli sa mi ozve ten kŕdeľ vrabcov v žalúdku, nie nahlas, len tak, aby som to cítil. Aj tak je posledné týždne nepokojný, presnejšie, odvtedy, čo... Nie! Odnikedy! Zatnem zuby, až to zabolí, a hodím po Lukášovi prvé, čo mi do ruky príde. Zemiak. Mal šťastie, v tej druhej držím nôž.

"Tomáš!" Mama zahriakne.

"Nie som zamilovaný!" Zadívam sa na ňu, na nich na oboch, vzdorovito. Lukáš, ktorý sa šikovne vyhol letiacemu zemiaku, je stále v podpichovačnej nálade.

"Že nie si? Teľacie oči, hlava niekde v Tramtárii, a videl som ťa bezdôvodne sa červenať! Presne ako Juro, keď mu Milka povedala áno! A ty že nie si zamilovaný? Ha!"

Už aj mamka sa na mňa díva, akoby zvažovala. Zaleje ma ďalšia z tých zmieňovaných bezdôvodných červení. Hnev, určite je to od hnevu! Vôbec som si práve nespomenul na... na tú, tú vec, na ktorú vlastne vôbec, ale vôbec nemyslím!

Dôstojne sa zdvihnem a schytím vrecko zemiakov. Je na čase ukončiť tento rozhovor.

"Nie som." Poviem ešte raz dôrazne, aj keď pochybujem, že mi veria. Sám sebe neverím... Vyjdem na dvor. Mal som doteraz šťastie, ale nemohol som čakať, že si donekonečna nič nevšimnú. Aj sám viem, že nie som v posledných týždňoch sám sebou, ale až doteraz som sa presviedčal, že to je len sklamanie, že som v ten deň nakoniec nešiel jazdiť. Sklamanie, to áno...

Na dvore panuje čulý ruch. Všetko je mokré, hore dolu každý behá s vedrami horúcej vody, kusmi mydla alebo čímkoľvek, čo sa považuje za nutné a potrebné pri takejto výročnej činnosti, ako je jarné kúpanie.

Sadnem si niekde na kraj, aby som nebol v ceste, a pokračujem v čistení zemiakov. Myšlienky mi pri tom nedovolene zase zaletia k tomu, na čo sa tak usilovne snažím nemyslieť.


-oOo-


Ani neviem, ako som sa vtedy dostal domov. Asi ma zaviedli kravy, pretože ja ne som rozhodne neviedol. Mamka sa pochopiteľne preľakli, keď ma tak videli, celého od krvi. Nejako som jej vysvetlil, čo sa vlastne stalo. Trocha si ponadávali na moju neporiadnosť a nedbalosť, ako tú krv teraz z košele vyčistí, a či ma nemohlo napadnúť dať si ju radšej celú dole. Neviem, ako som sa v tej chvíli zatváril. Myslel som na to, ako si dávam dole košeľu, ako Michalov horúci, hodnotiaci pohľad preletí po mojej hrudi, ako mi skĺzne rukou po bruchu... Úplne nepatričné, vzhľadom k okolnostiam, ale znova mi bolo divne, vlastne mi ešte tak byť neprestalo, ale zrazu to bolo ešte silnejšie. Mamka stíchli, nenadávali veľa, aj oni vedeli, ako Mišo toho psa miluje, a bolo im aj ľúto zvieraťa. Košeľu mi vyprala, a ja som ani Michala ani Pásika odvtedy nevidel. Len som počul, že sa pes zotavuje, a jeden od druhého sa ani nepohnú.


To by bolo všetko. Všetko, keby som okolo seba stále necítil vôňu jahôd. Všetko, keby som v noci dokázal poriadne spať. Všetko, keby moja úporná snaha na to nemyslieť bola aspoň ako-tak úspešná! Alebo radšej viac než ako-tak. Pretože ja som na to nemyslel, teda, nerozmýšľal som čo, prečo. Miesto toho som spomínal, stále a vkuse. Na ľahký, jemný dotyk jeho pier. Na vôňu a chuť jahôd. Na teplo, ktoré vyžarovalo z jeho tela. Jednoducho naňho celého. Desil som sa chvíle, keď ho budem musieť uvidieť znova, a urobiť... čo? Neviem, neviem čo urobím, čo poviem, čo si budem myslieť, keď ho znova uvidím. Proste neviem.


-oOo-


Dočistil som zemiaky a zapojil sa do umývacieho kolotoča. Dôkladne som sa celý vydrhol, ani kúsok na mne neostal suchý, a potom nastala naháňačka. Matúš sa kúpe nerád, veľmi nerád, ale pri ôsmich bratoch, ktorí považujú za neuveriteľnú zábavu ho najprv uštvať, potom uloviť, a nakoniec vyprať usilovnejšie než maminu bielizeň, nemal šancu. Potom ešte krátky boj navliecť ho do čistého oblečenia, a boli sme pripravení. Neviem, kedy to stihli, ale mama okrem kúpania napiekli aj nejaké koláče, a teraz ako úspešný vojvodca po víťaznej bitke viedli našu skupinku smerom k Matejkovie dvoru.

Sotva sme tam vošli, a už nás znova zapriahli do roboty. Len dvojčatám sa podarilo ujsť, vrajže do kostola pomáhať, a Matúš sa v tom zmätku nenápadne vyparil aj s Julkiným malým bratom. Pozrieť šteniatka. Mamka sotva stihli za nimi zakričať, že nech sa nezašpinia, a už ich nebolo. Všade vládla mierna panika, bolo pomaly treba ísť do kostola, a ešte nebolo všetko hotové...

Ale nebolo tak zle, ako sa na prvý pohľad zdalo. Každá žena doniesla nejaký ten kúsok jedla, muži poznášali stoly z celej dediny, akurát výzdobu bolo vlastne treba dokončiť. Každý, čo sme tam boli, sme dostali do ruky zväzok stúh a poverenie rozvešať ich po okolitých stromoch, laviciach, stodole... jednoducho všade. Nemali sme šancu ani ústa otvoriť na protest, a nakoniec to bola aj celkom zábava. Bola tam všetka mládež z okolia, alebo aspoň tá časť, čo nebola v kostole, a pretekali sme sa o to, kto vyvesí na vyššie miesto, kto nazbiera viac farieb, kto... No, viete si to predstaviť. Chaos. A potom som uvidel Michala.


-oOo-


Mal som to vedieť! Mal som to vedieť už vtedy, keď mi povedali, že na svadbu bola pozvaná celá dedina. A ak nie vtedy, tak mi to malo dôjsť, keď som videl statkára so ženou, ako sa rozprávajú s rodičmi nevesty.

Teda to, že tam bude aj on.

Ale uvedomil som si to až vtedy, keď som sa takmer potkol o Pásika. Len tak-tak som udržal rovnováhu a obzrel sa za pajdajúcim psom, pripravený mu riadne vynadať. A uvidel som Michala. Vyzeral trochu bledo, a díval sa priamo na mňa. Akoby do mňa udrel blesk, skamenel som. Aj môj kŕdeľ vrabcov skamenel, asi na tri sekundy, potom sa začal zúrivo naháňať priamo v mojom bruchu. A ja som tam len hlúpo stál a sledoval, ako on ide ku mne bližšie. Pomaly, nenáhlivo, akoby si nebol istý... čím? To som vtedy ešte netušil. Som hlupák.

Zastavil sa odo mňa len na krok, a stále nič nepovedal, len sa uprene díval. Nepopieram, začala sa vo mne dvíhať panika. Nevedel som, čo mám robiť, ako sa tváriť, nedokázal som sa naňho ani priamo pozrieť. "Ahoj," pozdravil ticho, a tá napätá pružina, čo ma do tej chvíle držala zmrazeného na mieste v tom okamihu povolila. A potom sa vymrštila.

Ušiel som. Zamrmlal som niečo ako: "Prepáč, musím ísť ďalej zdobiť," a bez toho, aby som sa naňho čo i len pozrel, som sa mu otočil chrbtom a odkráčal preč. Nebežal som, aj keď by možno bolo lepšie, keby som bol. Keby som dal aspoň trochu najavo, ako mi skutočne je. Nie že by som v tej chvíli normálne rozmýšľal, bol to všetko len inštinkt, ale aj tak...

Nevidel som, ako sa neistota v jeho očiach zmenila v bolesť, ako na maličkú chvíľočku vyzeral, že sa rozplače. Nevidel som ani, ako potlačil slzy a hrdo vystrel chrbát, zdvihol bradu. A odvrátil sa od môjho odchádzajúceho chrbta. Spomenul som už, že som hlupák?


-oOo-


Trvalo nekonečne dlho, kým som konečne zašiel za roh a vyčerpane sa oprel o stenu stodoly. Našťastie okolo nikto nebol, aj keď som sa v tej chvíli vôbec nestaral o okolie. Nohy sa mi podlomili a chrbtom stále opretý o stenu som sa zviezol na zem. Trasiem sa, všimol som si. Od strachu, hlavne, ale tiež od radosti, že ho znova vidím, a trochu aj od toho divného pocitu, ktorý ma chytal vždy, keď som sa mu ocitol nablízku. Od toho pocitu, o ktorom som pomaly začínal mať podozrenie, nie, istotu, čo to vlastne je. Teraz, keď som sa trochu upokojil.

Pritiahol som si kolená k telu a skryl tvár. Chcem ho pobozkať znova. A potom znova. Chcem sa s ním rozprávať, a jazdiť na koni, a vidieť, ako vyzerá bez košele. Chcem... chcem jednoducho byť s ním. A prečo to chcem?

Tej otázke sa vyhýbam už dva týždne, a odpoveď je pritom taká jednoduchá. Alebo možno práve preto, že je jednoduchá, sa jej vyhýbam? Pretože... pretože som sa doňho zamiloval, po prvý krát si priznám sám sebe. Po prvý krát som sa zamiloval, a nebolo to do dievčaťa. Milujem Michala. Milujem. Ľúbim. Michala.

Zvykám si na ten pocit, na ktorý si vlastne nemusím zvykať, je tu predsa už nejakú dobu. Viem o ňom už nejakú dobu. Len som ho teraz po prvý krát pomenoval. A teda už viem, čo znamená. Som čudný, nie normálny, iný, ako všetci ostatní muži. Iný ako moji bratia. Práve teraz ma to trápi a súčasne netrápi zároveň. Milovať muža je zlé, hriešne. Ale ako môže byť tento pocit zlý? Táto... radosť, túžba byť niekomu nablízku, urobiť preňho všetko, urobiť ho šťastným...

Bolí ma z toho hlava. Keby to vo mne nebolo dozrievalo po celé posledné dva týždne, keby to nezaberalo každú voľnú časť môjho vedomia - teda každú tú, ktorá nebola zaneprázdnená popieraním - tak by som asi zareagoval horšie. Asi som naňho nedokázal nemyslieť tak úspešne, ako som si myslel, napadne mi ironicky. Ale teraz som takmer neprirodzene pokojný. A aj tak už si nepomôžem, jednoducho to tak je a basta. Zamiloval som sa do Michala.

Zdvihnem hlavu a opriem si bradu o kolená. Čo teraz? Čo asi cíti on? Pobozkal ma prvý... Ale to mohlo byť len z vďačnosti. Zovrie ma strach. Možno to pre neho nič neznamenalo.

Ale na pery... z vďačnosti sa bozkáva na líca. Možno... možno ma má tiež rád. Možno ak nazbieram odvahu a poviem mu to, možno mi odpovie áno. Možno... možno ma dokonca znova pobozká. Mám dosť odvahy?

A čo ak nie? Čo ak sa mi vysmeje? Horšie, čo ak sa na mňa pozrie zhnusene, nenávistne? Koniec koncov, nie som normálny. Toto nie je normálne. Každý muž by bol znechutený vyznaním lásky od iného muža. Nebolo by lepšie mlčať? A dokážem to vôbec? Zostať jeho mladším bratom, kamarátom, nič nepovedať, neprezradiť sa ani slovom, ani skutkom? Som dosť dobrý herec?

Nie, nie som...

V tej chvíli to na mňa celé doľahne. Všetok môj pokoj sa rozplynie a z očí mi vykĺznu slzy. Znovu si schovám tvár v kolenách. Plačem.

Neviem, ako dlho som plakal, ale dlho. Keď konečne prestanem, cítim sa vyčerpane, ale pokojnejšie. Vyplakal som všetku svoju sebaľútosť, a zostalo mi len vyčerpanie a rozhodnutie.

Po zbytok dňa ho moje oči ho podvedome vyhľadávajú. Sledujem jeho hlavu v prednej lavici kostola, viem, pri ktorom stole práve je, pozerám s kým tancuje. Som precitlivený na každý jeho výraz, jeho pohľad, jeho úsmev. Tých posledných je tak málo... Moja vina? Ale ešte som nič neurobil... Sledujem ho a naberám odvahu. Keď sa zotmie, som odhodlaný mu všetko povedať. Som vydesený na smrť, ale zaslúži si vedieť, prečo sa veci zmenili. Čo sa zmenilo. Aj keď to nemôže dopadnúť ináč ako zle, obaja si zaslúžime.


-oOo-


Neviem, koľkokrát som sa ho doteraz pokúsil zachytiť. Veľakrát. Je pokročilá noc, a ja som si celkom istý, že sa mi úmyselne vyhýba. Okrem tej chvíle ráno sa na mňa dnes ani raz nepozrel. Keď sa k nemu priblížim čo len trochu bližšie, okamžite sa rozlúči s kýmkoľvek práve je a zamieri na opačný koniec. Opačný koniec než som ja.

Bolí to. Zahryznem si do pery, aby som vnútornú bolesť nahradil trochou fyzickej. Pomáhalo to... tak asi pred hodinou. Začínam si byť istý, že uňho nemám šancu. Že to, čo sa medzi nami stalo, bol len omyl; vďačnosť a rozrušenie. Že mi moju lásku neodpustí.

Všetky moje obavy, môj strach, sa vrátili v plnej sile, viem, že sa trasiem. Bojím sa jeho odmietnutia, snažím sa naň pripraviť, a pritom ma stále niečo poháňa ho ďalej vyhľadávať, približovať sa k tomu obávanému rozhovoru viac a viac. Niečo v mojom vnútri, posledná iskrička nádeje, sa odmieta vzdať... Alebo možno je to len obyčajná tvrdohlavosť.

Je už určite po polnoci, keď sa mi ho konečne podarí zastihnúť, a dokonca samého. Musel mi to sám dovoliť, viem z jeho stuhnutého postoja a chladu v jeho očiach, nie je prekvapený. Ďalší malý kúsok odvahy ma opustí. Možno to predsa len bol zlý nápad. Teda vlastne určite.

"Tomáš," pozdraví. Cítim chuť krvi na jazyku, ako si prudko zahryznem do spodnej pery. Je to prvý krát v mojom živote, aspoň čo sa pamätám, čo ma oslovil menom. Kto by si bol pomyslel, že taká drobnosť môže tak bolieť. Nenávidí ma? Preto už nie som drobček?

Otvorím ústa a chcem niečo povedať, ale slová sa mi zaseknú v hrdle. Utápam sa v beznádeji. Chcem ujsť, utiecť, kým sa dá... Ale tá moja tvrdohlavosť, čo ma dohnala až sem, ma pretlačí aj cez tento moment pochybnosti. Rozhodnem sa dokončiť, čo som začal. Zľahka si odkašlem v snahe potlačiť hrudu v mojom hrdle, ale von vyjde niečo ako vzlyk.

Jeho tvárou sa čosi mihne, čosi ako bolesť, ale určite sa mýlim. Prečo by ho mala moja prítomnosť bolieť? Veď sa na mňa hnevá...

Ledaže... ledaže TO ľutuje. Ľutuje, a hanbí sa. Možno preto sa mi celý večer vyhýbal. Možno preto ma oslovil menom. Nie od hnevu. Ľutuje a chce na to všetko zabudnúť, a ja mu to len pripomínam. Všetky moje strachy sa zas a znova derú von, ale nemilosrdne ich zatlačím naspäť a hrdo zdvihnem hlavu. Hlúposť, nemá dôvod sa hanbiť. Veď sa dohromady nič nestalo. Len ľahká pusa, jahodový dotyk pier. Len môj prvý bozk... Prudko očerveniem, keď si uvedomím túto novú myšlienku.

Zdvihnem k nemu zrak, dúfajúc, že to v tej tme nevidí, ale podľa ľahkého úsmevu, ktorý mu pohráva na perách, zrejme márne. Ale aj tak sa mi uľaví. Už nevyzerá tak chladne, tak nahnevane. Hanblivo sa naňho usmejem, kým otvorím ústa, aby som konečne všetko zničil. Koniec koncov tu už obaja stojíme v tichu pekných pár minút. Ale von vyjde niečo iné, než som zamýšľal.
"Prečo... prečo si to urobil?" Obaja vieme, o čom hovorím, a on sa ani nepokúša predstierať opak. Zaváha, zovrie pery.

"Ja... prepáč. Prepáč! Bola to chyba, omyl! Vďačnosť, za Pásika, a strach, a nervy, asi... Prepáč..." Začne normálnym hlasom, ale skončí tíško, tichulinko. Takmer ho nepočuť. Ale aj tak sa cítim, akoby mi jednu vrazil. Celé moje telo sebou mykne dozadu, a na chvíľu nemôžem dýchať. Čakal som to, vedel som, že sa to stane... Prečo to tak bolí?

Prudko sa otočí preč, akoby sa na mňa viac nemohol ani pozrieť. Zúfalo sa snažím nadýchnuť, chcem niečo povedať, nejako zareagovať, zrak sa mi chveje... Nie. Nie! To nie ja! To on sa celý trasie! On sa trasie, a ja mám okamih prozrenia. Čo ešte môžem stratiť? Niekde nazbieram dosť vôle chytiť ho za ruku a takmer násilím ho otočiť k sebe.

"To nie je pravda, to nie je všetko! Povedz! Povedz mi prečo!"

Som menší a obyčajne aj slabší než on, ale nie teraz. V tejto chvíli som stokrát silnejší než on, a odhodlaný nepustiť ho, kým mi nepovie.

"Už som ti povedal..." začne, ale neviem, čo je v mojom pohľade, že ho to prinúti sa mi vytrhnúť a o krok ustúpiť. Skloní hlavu, ale stojí na mieste, a ja vidím, ako sa pomaly vzdáva. Vidím už, že mi odpovie, a odpovie mi pravdu. Len dúfam, stále dúfam, že to bude tá pravda, ktorú tak veľmi chcem počuť....

"Lebo ťa mám rád..." šepne, potom vykríkne "mám ťa rád!" Dívame sa jeden na druhého, neschopní sa od seba odtrhnúť, a ja cítim, ako sa začínam vznášať. Má ma rád! Ale vzápätí klesnem späť na zem. Rád, ale ako? Aj ja mám rád svojich rodičov, svojich bratov... dokonca aj našu Straku mám rád. Ak ma má rád len ako brata... ani nestihnem dokončiť myšlienku, a už je von z mojich úst, vo forme otázky: "Ako?"

Očividne som ho prekvapil, lebo sa zatvári nechápavo a opakuje po mne: "Ako?"
"Ak ma máš rád rovnako ako dvojčatá, alebo Pásika... alebo svoju rodinu... Takú lásku nechcem!" Všetko, čo som mal celý deň na mysli, čo ma tak ťažilo, prúdi z mojich úst.

Až keď sa ku mne obráti celým telom, uvedomím si, že doteraz stál akoby pripravený na útek. Že keby som zareagoval len o sekundu neskôr, už mohol byť preč... Ale vďakabohu som konečne raz spravil niečo dobre.

"A akú lásku chceš?" Spýta sa, a mám pocit, že mi jeho oči vidia až na dno duše. A že to, čo tam nachádza sa mu vôbec, ale vôbec neprotiví. Toto je očividne ten správny moment pre vstup mojich vrabcov na scénu. Ibaže mám pocit, akoby ma všetkým tým mávaním krídel vzniesli do vzduchu... Cítim sa ľahučký ako pierko, šťastný, nezraniteľný a nekonečne otvorený zároveň. Chcem od šťastia plakať, a chcem sa od šťastia smiať. Spravím maličký krôčik bližšie k nemu.

" Lásku milenca..." poviem mäkko, a posledné písmenko vydýchnem už jemu do úst. Stále vonia ako jahody, a ja si slabučko vzdychnem. Pootvorím troška ústa, aby som získal viac, viac tej vône a jeho jazyk mi opatrne vkĺzne do úst. Oči, o ktorých som ani nevedel, že som ich zavrel, sa mi prudko roztvoria od šoku. Ale nebránim sa. Je to príjemné... Radšej mu vyjdem v ústrety. Svojím vlastným jazykom. Neviem, čo robím, ale už sa viac nebojím.

Bozkávame sa hodnú chvíľu, okamih aj nekonečno. Nepotrebujem viac nič, ani dýchať, ak to zostane takéto. Chutí po víne, a pive, a jablkách, a ešte niečom, čo je len jeho. Podľa tej chuti spoznám jeho bozky od akýchkoľvek iných.

Keď sa konečne odtrhneme, obaja prudko dýchame. Chcem niečo viac, niečo, ani sám neviem čo, ale viac... Slabo zavrčím nespokojnosťou a on sa zasmeje.

"Pomaly, drobček." Nedokážem sa ubrániť úsmevu. Zasa som drobček. Jeho drobček...

Odprevadí ma domov, pomaly, cestou sa viackrát zastavujúc na ďalšie bozky. Rozprávame sa o všetkom, čo nám príde na um. O malých, nedôležitých veciach. O tých dôležitejších. O sebe. Tma nás skrýva, len Pásik nás vidí. A akoby vedel, o čo ide, nešteká, len ticho beží popri nás.

Nakoniec sa pomaly rozlúčime. Nepustil by som ho, nechcel som, nebyť sľubu, zašepkaného do noci. Ráno spolu pôjdeme jazdiť. Tentoraz určite.


Epilóg

Na svitaní sa potichu vykradnem z postele, po prvý krát vďačný za svoju pozíciu na kraji. Nemusím byť obzvlášť ticho, po včerajšej oslave nikto nevstane skôr než predpoludním, ale aj tak som opatrný. Jediný, kto sa zobudí a všimne si môj odchod sú mamka. "Michal ma zavolal jazdiť." Zašepkám jej, vlastne neklamem, a ona sa na mňa usmeje, kým sa otočí na druhý bok a znova zaspí. Vie, ako milujem kone, a vie aj, aké vzácne sú pre mňa takéto chvíle.

Opláchnem sa v studenej vode, uchmatnem si zo dve zimné jablká a zamierim k statku. Som šťastný, taký šťastný ako ešte nikdy, a o chvíľu uvidím Michala.

Dôjdem k statku a rozhodnem sa zastaviť sa na chvíľu v stajni. Ešte je veľmi skoro, všetko je pozamykané, aj veľké hlavné vráta, ale ja zamierim k malým bočným dvierkam. Aj tie sú zaháčkované zvnútra, ale vďaka dvojičkám presne viem, kde mám potlačiť, kde potiahnuť a kam zastrčiť malú vetvičku nájdenú pod najbližším stromom.

A už som dnu. Vnútri je príjemne teplo, a vonia tu seno a kone. Toto nie je moja prvá tajná návšteva, aj keď by som sem chodiť nemal. Ale dožičím si toto potešenie len zriedka, preto ma ešte nechytili. Dnes sa nemôžem zdržať dlho, tak len dám koňom jablká, pohladím ich a ponáhľam sa poza dom. Tamto okno úplne vzadu je Michalovo. Jemne zaťukám na okenice, plne pripravený ohlásiť sa aj dôraznejšie, keďže viem, aký spachtoš Michal je. Celá dedina to vie, odkedy, keď mal 8 rokov a jeho mamka ho v nedeľu vytiahli na rannú omšu, sa v kostole zrazu zdvihol a nahlas vyhlásil, že ide spať radšej domov. Bol z toho trochu škandál, a chudák statkár (ktorého kostolné pochrapkávanie bola bežná záležitosť) so ženou boli červení až za ušami. Samozrejme, ja to viem len z rozprávania. Bol som primalý, aby som to zažil.

Ale moje rozjímanie preruší šramot vnútri izby, a potom sa už okno otvorí a vyskočí z neho Michal. Môj Michal. Zadívame sa na seba a usmievame sa ako dva mesiačiky na hnoji. Zrejme mu napadne to isté, čo mne, pretože to aj vysloví.
"Môj Tomáš." Srdce v hrudi mi poskočí a šťastie vybuble hrdlom von. Potrebujem niečo urobiť, niečo...

S veselým smiechom ho chytím za ruku a ťahám za sebou smerom k lesu. Má dlhšie nohy, potvora, takže o chvíľočku ma predbehne a ťahá zase on mňa. Zastavíme sa až na čistinke uprostred lesa, celí bez dychu, a Michal si ma pritiahne do náručia. Zopne ruky za mojím chrbtom, a ja pod dlaňami cítim, ako prudko mu bije srdce. Je skoro ráno, nikde nikoho, tichúčko, akoby aj zvieratá ešte spali. Chvíľočku tak zostaneme, vychutnávajúc si blízkosť toho druhého, ale len chvíľočku, potom sa jeden z nás pohne, neviem, či on, či ja, a dotkneme sa perami...

Väčšina nežnosti je zrazu preč a nahradí ju dravosť, aká tam včera večer nebola. Stratím všetok zdravý rozum, a len cítim. Cítim celým telom. Zrazu to nestačí, dotýkať sa len perami, oblečenie zavadzia, prekáža, treba ho odstrániť. Ani jeden z nás nevie, čo vlastne robí, a ani jeden z nás nemá príliš jasnú myseľ, takže sa pokúsim vyzliecť jeho košeľu, a on tú moju. Obaja súčasne a bez toho, aby sme sa odtrhli perami. Netreba hovoriť, že nám to vôbec nejde. S ťažkým povzdychom a nadradeným pohľadom na mňa (somár jeden, akoby práve nerobil to isté) vezme moje ruky do svojich a odtiahne ich od seba preč a potom si jedným pohybom prevlečie košeľu cez hlavu.

Je sa na čo dívať a štíhla, slabučko porastená hruď si pritiahne moje dlane ako magnetom. Fungujem čisto na inštinkte, niet ani jedinej triezvej myšlienky v mojej hlave. Je trošičku pribledý, po zime, a jeho koža je presne taká hladká, ako vyzerá. Prejdem po nej prstami raz, potom ešte raz, a znova. Keď zavadím končekom prsta o svetlú bradavku, počujem prudký nádych. Pozerám sa, ako priviera oči potešením, a zopakujem ten pohyb. Celý čas sa pritom tvárim nevinne, ako by som nemal ani najmenšie tušenie, čo mu robím, aj keď v skutočnosti mám predstavu celkom jasnú.

Dlho mi tá nevinnosť ale nevydrží. Nahradí ju zvedavosť, a ja namiesto rukami prejdem mu po hrudi jazykom.

Z úst sa mu vyderie zasyčanie priam hadie. Zachichocem sa a pokračujem v skúmaní. Chveje sa mi pod rukami aj pod jazykom a keď občas vrhnem pohľad nahor, vidím, ako zatína zuby, ako sa snaží ovládnuť. Zrazu sa cítim nepremožiteľný. Nemám tušenia, čo ďalej, ale na tom nezáleží, pretože to vyzerá, že každý môj pohyb s ním robí niečo úžasné. Jeho ruky mi skĺznu na boky a ja si s prudkým začervenaním uvedomím, že Michal nie je jediný, koho moje skúmanie... ovplyvnilo. Ten ľahučký tlak na bedrách náhle pritiahne všetku moju pozornosť k spodným poloviciam našich tiel.

Ide to rýchlo... prirýchlo, zrazu vytriezviem. Ešte dnes ráno moje myšlienky nezašli ďalej než pár bozkov. Bolo to len včera, čo sme jeden druhému povedali svoje city. Toto tu je zrazu príliš veľa, príliš naraz, príliš prudko. Aj keď to jedna moja časť chce, väčšia časť mňa je vydesená na smrť. Je priskoro... ešte je to na mňa priskoro, viem.

Neviem, čo mám robiť, ako mu povedať, naznačiť... Nechcem, aby si myslel, že ho odmietam, a nechcem, aby sa na mňa nahneval. Zdvihnem v panike zrak a zadívam sa mu do očí.

A upokojím sa. Toto je Michal, môj Michal, a nikdy by mi neublížil. Vidím mu v tvári, že mi rozumie, že vie, a nežnosť v svetlohnedých očiach ma ubezpečí, že nezájde nikam, kam ja nebudem chcieť. A ja.. a ja znova chcem. Jemne ma pohladí po vlasoch, a ja sa natočím k nemu ako spokojné mačiatko. Veril som Michalovi svojím srdcom, budem mu veriť aj svojím telom.

Neobratné prsty mi najprv prevlečú cez hlavu košeľu, potom rozviažu šnúrky na nohaviciach. Opatrne ma stiahne na zem. Medzi nami a studenou rannou trávou sú len dva tenké kusy plátna, naše košele. Naskočia mi zimomriavky, ale nie je mi zima, a ani Michalovi nie.

Chvíľu trénujeme umenie bozkávať sa poležiačky. Teda, veľa tréningu nám netreba, inštinktívne vieme ako na to a o chvíľočku sa už preplietame ako majstri. Nielen jazykmi, aj naše ruky a nohy sa vzájomne prepletú. Cítim, ako sa jeho stehno vsúva medzi moje nohy a otiera sa presne tam, kde to najviac potrebujem. Nedokážem zadržať povzdych. Nikdy som nič podobné nezažil.

Učenlivo ho napodobím a začneme sa rytmicky vzpínať jeden proti druhému. Je to úžasné, viac než to, je to... dokonalé. Potom sa jeho ruka, tá, čo nie je zapletená s mojou, načiahne dole a dvoma krátkymi pohybmi nám stiahne nohavice ku kolenám. Och. Óch. Zrazu ho cítim priamo, jeho tvrdosť, horúčavu. Stony sa nám tentoraz vyderú z úst naraz.

Prestanem vnímať svet okolo nás, a moje telo sa celé stisne do toho jedného miesta...

Potom už to dlho netrvá, koniec koncov je to pre nás oboch prvý raz. Len pár dotykov a obaja vybuchneme ako sopky.


-oOo-


Vznášam sa v ospalosti a spokojnosti, ktorá ma premáha, vychutnávam si tento nový, úžasný pocit, a viem, že Michal je tu so mnou. Viem, že tu vždy bude so mnou. V tejto chvíli, na tomto mieste. V mojom srdci i v mojom tele. Nerozmýšľam o budúcnosti, o trápeniach, ktoré iste prídu, o tajomstvách a hriechu, o tom, ako dlho nám to vydrží. V tejto sekunde sme spolu tak, ako žiaden z nás ešte nikdy s nikým nebol, a čokoľvek sa stane, toto nám nikdy nikto nevezme.



Zpět